Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/149/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200989
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011200989.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej,

členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu VEMADO, s.r.o.,
Hlavná 60, Streda nad Bodrogom, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská
cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.08.2011 č.
I/221/16008-84385/2011/990325-r, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 10.11.2011 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2011 sa
žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného zo dňa 30.08.2011 č.
I/221/16008-84385/2011/990325-r, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8560/10/
Ric zo dňa 27.04.2010.

Daňový úrad Kráľovský Chlmec dodatočným platobným výmerom č. 738/230/8560/10/Ric z 27.04.2010

vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 113.869,41
Eur. Žalobca si v tomto zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z piatich faktúr: faktúra č.
XXXXXXXX/B zo dňa 03.05.2008 od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. za dodávku 1105 kusov jablčných
bední drevených - daň z pridanej hodnoty 619.352,50,- Sk, faktúra č. XXXXXXXX/N zo dňa 13.05.2008
od dodávateľa NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o. za dodávku 200 kusov drevených plotov - daň z pridanej
hodnoty 820.800,- Sk, faktúra č. XXXXXXXX/X/BrX zo dňa 29.05.2008 za dodávku 395 kusov drevených
plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. - daň z pridanej hodnoty 1.576.050,- Sk, faktúra č. XXXXXXXX/R zo

dňa 15.02.2008 od dodávateľa ROYAL TOKAJ Sk, s.r.o. za dodávku drevených plotov v počte 52 kusov
- daň z pridanej hodnoty 205.504,- Sk a faktúra č. XXXXXXXX/D zo dňa 26.05.2008 od dodávateľa
DREVOSK,s.r.o.zadodávkutokajskéhovínasamorodnéhosuchéhosudového-daňzpridanejhodnoty
208.722,50 Sk.

Správca dane konštatoval, že žalobca v zdaňovacom období máj 2008 vykázal daň z pridanej hodnoty
zo zdaniteľných obchodov v celkovej sume 2.387.160,- Sk. Predmetom týchto zdaniteľných obchodov

bolo podľa vystavených faktúr dodanie tovaru pre odberateľa VEMARK, s.r.o. 82 kusov drevených plotov
- daň 337.307,- Sk, dodanie 387 kusov drevených plotov odberateľovi JOMADO, s.r.o. - daň 1.551.483,-
Sk a dodanie 860 kusov jablčných bední drevených odberateľovi Jozef Domby - daň 498.370,- Sk.Správca dane v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane konštatoval obsah vyjadrenia
konateľa žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 17.03.2010. Konateľ spoločnosti uviedol, že spoločnosť
vykonávačinnosťvprenajatýchkancelárskychaskladovýchpriestorochvStredenadBodrogom,Hlavná

č. 600, pričom nemá a ani nemala žiadnych zamestnancov okrem konateľa. Spoločnosť nedisponuje
majetkom, t. j. nemá žiadne mechanizmy, ani stroje, motorové vozidlá. K nákupu drevených jablčných
bední od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. konateľ uviedol, že tovar bol nakúpený za účelom ďalšieho
predaja, skladoval sa v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedošlo,
došlo len k jeho preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých, pričom manipulácia

bola vykonávaná v zmysle zmluvy o prenájme, obsluhu mechanizmov zabezpečovali zamestnanci
spoločnosti JOMADO, s.r.o. alebo konateľ. Jablčné bedne boli predané odberateľovi B. V., k presunu
tovaru nedošlo, p. Domby má tiež prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná č.
600 od DREVO SK, s.r.o., tovar bol preložený do skladovacích priestorov p. V. a označený obchodným
menom nadobúdateľa. Pri predaji bol prítomný konateľ žalobcu a odberateľ, k úhrade došlo v hotovosti a
doklady boli riadne zaúčtované. Na otázku správcu dane, ako naložila spoločnosť s tovarom, ktorý ostal

k 31.12.2008 nepredaný na sklade, konateľ uviedol, že ostal uložený v skladovacích priestoroch a o tom,
ako s nimi bolo naložené nemôže odpovedať z dôvodu mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva,
pričom odpoveď sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína samorodého
suchého sudového od DREVO SK, s.r.o. uviedol, že nákup bol zrealizovaný za účelom ďalšieho predaja
na základe ústnej dohody, preprava bola zahrnutá v cene vína, tovar bol dodaný z hospodárskeho

dvora DREVO SK, s.r.o., Veľká Bara č. 5 do skladovacích priestorov vo Veľatoch, nemá žalobca od
spoločnosti NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. prenajaté skladovacie kapacity. K ďalšiemu predaju vína
v ďalšom zdaňovacom období nedošlo. K predaju drevených plotov pre spoločnosť VEMARK, s.r.o.
došlo tak, že predaj bol realizovaný na základe ústnej dohody, k preprave tovaru nedošlo, došlo len k
premiestneniu v rámci skladovacích priestorov v Strede nad Bodrogom, kde sa nachádzajú skladovacie

priestory odberateľa VEMARK, s.r.o. Na základe ústnej dohody došlo tiež k nákupu drevených plotov od
spoločnosti ROYAL TOKAJ, s.r.o. od spoločnosti BRSC, s.r.o. za účelom ďalšieho predaja, k preprave
nedošlo, došlo len k preskladneniu tovaru. To isté platí aj pre nákup drevených bední od spoločnosti
NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. K účtovaniu nájomného na základe nájomnej zmluvy nedošlo z dôvodu
opomenutia účtovníčky a tieto vzťahy budú riešené v budúcnosti.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že mu právo na odpočítanie dane vzniklo. Žalobca
nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru v takom rozsahu, ako je to uvedené na predložených faktúrach.
Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že žalobca nemal žiadnych zamestnancov, žiadny dlhodobý hmotný
majetok, ani vlastné alebo prenajaté dopravné prostriedky zaúčtované v účtovníctve spoločnosti.

Taktiež skutočnosť, že prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná 60, neboli
prenajímateľom DREVO SK, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období v zmysle nájomnej zmluvy
fakturované, a preto ani nebol vytvorený predpoklad činnosti spoločnosti v rozsahu, ako to bolo
deklarované v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. Správca dane preto neuznal odpočítanie
dane v sume 3.430.430,- Sk z dôvodu, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004

Z. z..

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov
a vznik daňovej povinnosti v rozsahu, ako to uviedol na faktúrach predložených ku kontrole. Správca
dane bol toho názoru, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené v rozsahu, ako je to uvedené na

priložených faktúrach, boli vyhotovené faktúry na dodávku tovaru, ktorý v takom množstve neexistoval.
Nepreukázanie daňovej povinnosti žalobcu odôvodnil rovnakou argumentáciou ako neuznanie práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Aj napriek skutočnosti, že správca dane neuznal reálnosť
zdaniteľných obchodov týkajúcich sa nákupu tovarov v kontrolovanom zdaňovacom období, podľa §
71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane ponechal daň, ktorú je žalobca povinný odviesť, vo

výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2008. Správca dane napokon
poukázal na ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle ktorého daňového bremeno v
daňovom konaní znáša daňový subjekt. Dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane správca dane hodnotil podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/16008-84385/2011/990325-r zo dňa
30.08.2011 potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8560/10/
Ric zo dňa 27.04.2010.Daňové riaditeľstvo SR zosumarizovalo skutkový stav zistený správcom dane a reagovalo na odvolacie
námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon
kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestne príslušného

správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne príslušný
správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu
Kráľovský Chlmec a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu v súlade so zákonom.
Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne
príslušného správcu dane, preto túto hodnotil ako nedôvodnú. Ako neopodstatnenú hodnotil aj námietku

týkajúcu sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola vyrubená miestne príslušným
správcom dane a o odvolaní proti rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby M. Z., t. j. „koordinácií“ týchto kontrol poukázal na
účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitosti protokolu daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 11

zákona č. 511/1992 Zb.. Vnútorný proces spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je upravený.
Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi,
ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní daňových predpisov
daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom.

K žalobcom tvrdenému nerešpektovaniu zásady proporcionality, ku ktorej došlo podľa neho súbežným
výkonom približne 300 daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby
M. Z., ktorý bol ich konateľom, odvolací orgán uviedol: skutočnosť, že M. Z. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že
správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodnil

oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú
kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane
nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov, prepojených prostredníctvom osoby M. Z.. Každý daňový subjekt pri výkone

svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých
druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť
aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a
konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie
dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v

spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika
výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je na daňovom subjekte, keďže M. Z. je konateľom,
prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu
viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za
kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane

mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom svedčí aj výzva na
predloženie a zapožičanie dokladov zo dňa 22.10.2009, na ktorú žalobca nereagoval. Tým sa vzdal
práva, ktoré mu priznáva ustanovenie § 2 ods. 8 a § 15 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň
porušil povinnosti uložené mu ustanovením § 2 ods. 8, § 15 ods. 6 písm. e/ a § 29 ods. 8 citovaného
zákona.

Na námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.
v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na výstupe). Odvolací orgán v tejto súvislosti
poukázalnačlánok203SmerniceRady2006/112/ESospoločnomsystémedanezpridanejhodnotyana
rozhodnutie ESD C-454/98. Uviedol, že článok 206 3 citovanej smernice, v zmysle ktorej daň z pridanej

hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods. 6
zákona o dani z pridanej hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
vystavil odberateľské faktúry, správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa
predaja drevených plotov a jablčných debien drevených neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle
§ 71 ods. 6 citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach

odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v
rozpore s rozhodnutím ESD C-454/98 (Schmeink a Strobel). Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o dani z
pridanej hodnoty hovorí o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet
fakturácie neodráža skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru,na ktorý uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach
odviesť. V danom prípade, ak boli vyhotovené faktúry, na ktorých je uvedená daň z pridanej hodnoty,
nie je možné zohľadniť skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa

§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie.

Odvolací súd v stanovisku k námietkam týkajúcich sa jednotlivých skutkových zistení správcu dane
uviedol: Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi

spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - M. Z., ktorý potvrdzoval všetky
dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa aj odberateľa.
Tovar deklarovaný na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil iba
vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom M. Z., do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné
náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných

dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol jednotlivých spoločností a spochybňujú reálne
dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry.

K námietke žalobcu, podľa ktorej nepredloženie dokladov na základe výziev správcu dane ešte
nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Uviedol,

že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový
subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky
kontrolovanéhodaňovéhosubjektupreveriťaumožniťdaňovémusubjektupreukázaťexistenciunárokov
dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 9 zákona č.511/1992 Zb. je na daňovom subjekte. Aj keď
dokazovanie v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t. j.

povinnosť preukázať v citovanom ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte.
V prípade, že niektoré skutočnosti kontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky.
Kontrolovaný daňový subjekt je povinný svoje nároky vyplývajúce zo spočítania dane preukázať
relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný daňový subjekt nepreloží požadované dôkazy, t. j. neunesie
svoje dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii,

alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej
činnosti, pretože M. Z. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených
prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu

dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové
priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám za seba, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa,
v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočnili v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou M. Z.,

ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t. j. potvrdzoval všetky dodávky
tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v
hotovostizadodávkyiodberateľa.Reálneuskutočneniezdaniteľnýchobchodovžalobcapreukazovaliba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia v záhlaví rozsudku uvedeného rozhodnutia
Daňového riaditeľstva SR zo dňa 30.08.2011. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods. 1, 2, 3 a § 48 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu toto rozhodnutie obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia

správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom
prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa
ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými jeho námietkami. Dodatočnému platobnému výmeru
správcu dane namietal, že jeho odôvodnenie pozostáva iba zo skopírovaných vykonaných dôkazov,
ale ich vyhodnotenie a posúdenie pre samotné rozhodnutie vo veci správca dane neuvádza. Správca

dane v dodatočnom platobnom výmere odberateľské faktúry predložené žalobcom nevyhodnotil a
nevyvodil z nich žiadny záver, t. j. či ich považuje alebo nepovažuje za hodnoverný dôkaz preukazujúci
reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto dodatočný platobný výmer Daňovéhoúradu Kráľovský Chlmec, ako aj rozhodnutie žalovaného považuje za neodôvodnené a tým aj za
nepreskúmateľné.

Napadnutému rozhodnutiu vytýkal, že bolo postavené na totožnosti osoby ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Výlučné
konštatovanie, že takáto totožnosť v osobe konateľa (spoločníka) spôsobuje pochybnosti o reálnom
uskutočnení zdaniteľných obchodov priamo aninepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému
plneniu nedošlo. Správca dane však na základe tohto zistenia ho podrobil nadmernému dôkaznému

zaťaženiu, pričom na ním predložené dôkazy náležite neprihliadal a ani ich nevyhodnocoval,
naopak sústavne ho vyzýval na predkladanie nových podkladov. Podľa neho skutočnosť, že medzi
spoločnosťami existuje personálne prepojenie, však nie je sama o sebe spôsobilá mať výpovednú
hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu, resp. neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Vytýkal správcovi dane,
že nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie
zdaniteľného plnenia a dodania tovaru.

Ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči jeho
odberateľom z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli
vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na
ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. ponechal daň na výstupe. Ak správca dane považoval

dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s jeho námietkami, že z
rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce
dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z. z.. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane
pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej

strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja
majetku.

S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že tým, že založil viacero
obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne

podnikať.

Namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa
článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol
u obchodných spoločností personálne prepojených osobou M. Z.. Zákonnou povinnosťou daňových

orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznúpovinnosť.Postupomdaňovýchorgánovsavšakvytvorilstav,ktorýmsaonneprimeranezaťažil
a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť ho a
spoločnosti personálne ním prepojené boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní,
kde daňového orgány vyžadovali jeho účasť ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali tisícky odpovedí

bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto situácie je napr. aj fakt, že dňa 30.03.2010 bolo mu
doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v 12 personálne prepojených spoločnostiach v
rozsahu 529 strán, ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne ním prepojených
vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol. Podľa žalobcu účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne
orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, na základe ktorého si on nemôže riadne plniť svoje

povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie
ukracujúcej práva žalobcu sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ M. Z. založil
viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a
žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

Napokon namietal, že daňovú kontrolu u neho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správca dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom
poukazoval na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,

t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí
neboli organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane. Týmto postupom správcu danedošlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup
protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony
boli vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa neho jediným

spôsobom podľa platnej právnej úpravy, akú mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie
kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo
delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia
všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z
dôvodu, že miestne príslušný správca dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to

ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu
Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach, napr. v rozsudku č. k. 6S/16346/2010-25 zo
dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola vykonávaná v rozpore s článkom 3 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty
vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonávané miestne nepríslušným daňovým

úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať
povinnosť pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom
postupe.

V ďalšej časti namietal porušenie zásady dvojstupňovosti daňového konania. Táto spočíva v možnosti

nápravy prvostupňového rozhodnutia orgánu vyššieho stupňa - odvolacím orgánom na základe
podaného opravného prostriedku účastníka konania. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom má
predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí. Vzhľadom na skutočnosť,
že v septembri 2009 sa súbežne u daňových subjektov prepojených osobou p. M. Z. vykonávalo viac ako
tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec pri piatich kontrolóroch a pri

zodpovednosti za riadenie Daňového úradu Kráľovský Chlmec nerozhodoval o začatí týchto kontrol a
len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o jej začatí. Je teda nepochybné, že začatie,
formu, spôsob a priebeh vykonávania kontrol v spoločnostiach prepojených prostredníctvom M. Z. už
od začiatku riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR („akcia Z.), teda žalobca. Žalobca namietal
postup daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných v spoločnostiach

personálne prepojených osobou p. M. Z.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo správcovi
dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili skutočnosti
vyplývajúce z týchto protokolov.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v preskúmavanom

rozhodnutí. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 30 ods. 1, 3
a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Odvolací orgán pri odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia
postupoval tak, že najskôr uviedol zistený skutkový stav z daňovej kontroly, všetky vykonané úkony,
popísal všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, uviedol úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadal sa

s námietkami odvolania. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo k daňovej kontrole vyšlo najavo.
Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na splnenie si jeho povinnosti a práv pri predkladaní
dôkazov.

Nesúhlasil so žalobnou námietkou, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom bol postavený
dodatočný platobný výmer správcu dane, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou M.
Z. v postavení konateľa a spoločníka dodávateľských spoločností: BARAVIN, s.r.o., NAFT-SM Gastro

Slovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., ROYAL TOKAJ SK, s.r.o. a DREVO SK, s.r.o. ako aj v postavení konateľa
a spoločníka odberateľských spoločností žalobcu: VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o., B. V.. Nespornou
skutočnosťou je, že M. Z. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností,
ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľom dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ
žalobcu M. Z. konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával v týchto spoločnostiach

aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto
spoločností, t. j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy
dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľov aj odberateľov, nákupné aj predajné ceny
stanovoval sám, pričom predajné ceny sú oproti cenám nákupu vysoko podhodnotené, čím sa vedomedostával do straty. Tovar deklarovaný na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil
sklady spoločnosti - menil iba vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom M. Z. do ďalšej
spoločnosti, kde bol tiež konateľom. M. Z. podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich

obchodných spoločností nezastupiteľný. Ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Bolo preto povinnosťou M. Z. ako konateľa
žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru medzi týmito spoločnosťami od dodávateľov a
následný predaj ďalším obchodným spoločnostiam a predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam.
Túto povinnosť si nesplnil. Žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov, pričom nepredložil

doklady potvrdzujúce vykonávanie prác zamestnancami spoločnosti JOMADO, s.r.o. (napr. zoznamy
zamestnávaných pracovníkov, obdobie, kedy boli práce vykonávané, výkazy práce). Nepreukázal
vlastníctvo, prípadne prenájom dopravných prostriedkov a ich účtovanie. V súvislosti so skladovaním
tovaru nepreukázal úhradu nájomného za prenajaté skladové priestory a spoločnosti DREVO SK,
s.r.o. v zmysle zmluvy o prenájme a tiež doklady o preprave tovaru. Dôvodom neuznania odpočítania
dane z predmetných plnení nebola sama o sebe totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v

spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ako tvrdí žalobca v žalobe,
ale to, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal, že jeho
dodávatelia fakturované zdaniteľné obchody skutočne zrealizovali a žalobca ich prijal a použil na
dodávky tovarov ako platiteľ. Tým nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu
a nebolo preukázané splnenie základnej podmienky pre vznik práva na odpočítanie v zmysle § 49 ods.

1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Ďalej uviedol, že žalobca bol súčasťou reťazca viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené
zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou
nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú

výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Aj z rozsudku
Súdneho dvora ES vo veci C-255/02, prípad Halifax, rozsudok vo veci V-110/99 ako aj z rozsudku
Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008 vyplýva, že za dodanie tovaru v zmysle zákona o
DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a
z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49

ods. 1 a 2 zákona o DPH. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná
hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane.
Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú
akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom,
nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva.

Na námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH vo vzťahu k
plneniam žalobcu voči odberateľom žalovaný poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES,
ktorý stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento
článok smernice je premietnutý aj do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého, ak platiteľ

vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto
zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. To znamená, že v prípade, že daňový subjekt vyhotoví
odberateľskú faktúru, ktorou deklaruje predaj tovaru, na ktorej uvedie daň z pridanej hodnoty, je povinný
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia daň uvedenú na faktúre odviesť do štátneho rozpočtu. V
danom prípade, napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody, predaj

drevených plotov a jablčných debien drevených, ktoré žalobca deklaroval vyhotovením odberateľských
faktúr pre odberateľov VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o. a B. V. neboli reálne uskutočnené, žalobca tým,
že vyhotovil predmetnú odberateľské faktúry bol povinný v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
daňzpridanejhodnotyuvedenúnapredmetnýchodberateľskýchfaktúrachodviesťdoštátnehorozpočtu
SR. Ak však žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaného

tovaru reálne nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním
dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú M. Z.
založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods. 1 a § 20 ods.1, 2 Obchodného zákonníka

vyplýva, že právne úkony M.Q. Z. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. M. Z. je konateľom a spoločníkom
niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z
pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodnýchspoločností nezastupiteľný. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločnostínebolvytvorenýpredpokladekonomickejčinnosti akotodeklaroval.Deklarovanézdaniteľné
obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným cieľom

deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umele vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom
odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu.

Na žalobnú námietku týkajúcu sa nerešpektovania princípu proporcionality reagoval právnou

argumentáciou totožnou s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že prioritnou úlohou
orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane,
za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy
dane, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie
daňových orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie
obdobie máj 2008 trvala od 20.04.2009 do 20.04.2010, t. j. 12 mesiacov, teda trvala dobu nevyhnutne

potrebnú na zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly
bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu
dane dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že M. Z. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností,
v ktorých prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane
vytvoril stav, ktorým žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti daňovým orgánom.

Pokiaľ žalobca si uplatnil v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie nárok na nadmerný
odpočet, bolo to dôvodom, aby správca dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred
vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú
vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom
osobyM.Z..Každýdaňovýsubjektprivýkonesvojejpodnikateľskejčinnostisimusíbyťvedomýmožnosti

výkonu daňových kontrol na jednotlivé druhy daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju
spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť.

Neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné zdaňovacie obdobie
bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí neboli organizačne

začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného správcu dane. Uviedol,
že daňová kontrola bola u žalobca začatá dňom 20.04.2009 a ukončená dňa 20.04.2010, pričom všetky
úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Kráľovský Chlmec, t.
j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne
príslušného správcu dane.

Nesúhlasil s námietkou týkajúcou sa porušenia zásady dvojstupňovosti daňového konania. Dodatočné
platobné výmery boli vydané Daňovým úradom Kráľovský Chlmec a odvolacím orgánom bolo Daňové
riaditeľstvo SR.

K námietkam týkajúcich sa zásahov Daňového riaditeľstva SR k výkonu daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby M. Z., t. j. „koordinácie“ týchto kontrol uviedol,
že daňová kontrola nie je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa
uskutočňuje v rámci daňového konania. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu
náležitostí protokolu o daňovej kontrole v zmysle § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces

spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo SR zodpovedalo za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú Daňové riaditeľstvo SR a
daňové úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným
právnym stavom.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní po preskúmaní žalobou
napadnutého rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného a administratívnych spisov žalovaného,
ako aj správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podanými daňovými priznaniami si žalobca uplatnil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2008

v sume 1.043.270,- Sk.

Súčasťou administratívnych spisov žalovaného je výzva na predloženie dokladov zo dňa 22.10.2009,
dodávateľské a odberateľské faktúry týkajúce sa zdaniteľných obchodov za príslušné zdaňovacieobdobie a zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2010, ktorých obsah korešponduje zo
zisteniami uvedenými správcom dane v dodatočných platobných výmeroch a rozhodnutí odvolacieho
orgánu ohľadne týchto dôkazov.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 738/320/5527/10/Šem. zo dňa 17.03.2010 konateľ žalobcu
uviedol, že podnikateľskú činnosť vykonáva spoločnosť v prenajatých kancelárskych a skladovacích
priestoroch v Strede nad Bodrogom, Hlavná č. 600. Žalobca nezamestnáva žiadnych zamestnancov,
nedisponuje majetkom, nemá žiadne mechanizmy ani stroje, ani motorové vozidlá. V súvislosti s

nákupom jednotlivých komodít - jablčné bedne drevené a drevené ploty, nakúpený aj predávaný tovar
sa stále skladoval v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedochádzalo,
došlo len k preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých. Manipuláciu s tovarom
vykonávali zamestnanci spoločnosti JOMADO, s.r.o. alebo sám konateľ žalobcu v zmysle zmluvy
o prenájme. Na otázku správcu dane, ako žalobca naložil s tovarom, ktorý ostal k 31.12.2008 na
sklade, konateľ žalobcu uviedol, že nepredaný tovar ostal uložený v skladovacích priestoroch, v rámci

mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva nemôže odpovedať ako sa s tovarom ďalej nakladalo
a odpoveď v tomto smere sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína
samorodného suchého sudového uviedol, že víno bolo dodané z hospodárskeho dvora DREVO SK,
s.r.o. zo skladovacích priestorov Veľaty, kde má žalobca od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o.
prenajaté skladovacie kapacity, k predaju vína nedošlo ani v ďalších zdaňovacích obdobiach, a to z

dôvodu, že tokajské víno má cenu čím je staršie. Konateľ žalobcu sám zabezpečoval starostlivosť o
uskladnené víno.

Podľa§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.právoodpočítaťdaňztovarualebozoslužbyvznikáplatiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť .

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný
vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH
v zdaňovacom období máj 2008, v hore uvedenej sume. Takisto v súlade so zákonom správca dane

ponechal DPH, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je povinný ako platiteľ DPH
odviesť vo výške uvedenej v podaných daňových priznaniach za už uvedené zdaňovacie obdobia.

Nákup drevených plotov, jablčných bední drevených a tokajského vína samorodného suchého sudového
v už uvedených množstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými

dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné
doklady vystavoval pán M. Z. ako konateľ žalobcu a konateľ dodávateľov Baravin, s. r. o., Naft - SM,
Gastroslovakia, s. r. o., BRSC, s. r. o., Royal Tokaj, s. r. o., a Drevo SK, s. r. o.. Súd poukazuje na
správy a logický záver právneho predchodcu žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali skutočný
obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho
rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať

splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie DPH. Táto povinnosť, t. j. dôkazné
bremeno vyplýva pre žalobcu z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno, t. j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok
pre vznik nároku na odpočet DPH, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré
mal k dispozícii alebo ktoré si zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd všetky v žalobe uvedené námietky považuje za nedôvodné.

Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a
nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.

Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou
kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného
nadmerného odpočtu DPH. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa podrobne vysporiadal s jednotlivými
odvolacími námietkami a v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre
vydanie rozhodnutia. Zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a

aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom bolo
postavené žalobou napadnuté rozhodnutie je totožnosť osoby (M. Z.) ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania odpočítania

dane z predmetných plnení nebola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Ale dôvodom bola skutočnosť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov,
t. j., že či uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali fakturované zdaniteľné obchody a žalobca ich prijal
a použil na dodávky tovarov ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za

predmetné zdaňovacie obdobie vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci obchodných spoločností
prepojených na osobu M. Z., ktorý bol v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný
na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka
z jednej spoločnosti, kde bol konateľom M. Z. do ďalšej spoločnosti, kde menovaný tiež vystupoval
ako konateľ. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar bol iba v rámci jedného skladu premiestňovaný

z jedného miesta v sklade na ďalšie miesto. Konateľ žalobcu pritom nevedel preukázať ani spôsob
tohto tzv. preskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp.
ekonomický účel takýchto presunov tovaru (v rámci a priestore jedného skladu), ktoré mali byť ponímané
ako obchodné aktivity medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. M. Z. bol
podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný a iba on mohol

podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Preto je logické, že kontrolné orgány
vyžadovali od neho predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom
zdôrazňovali skutočnosť, že tieto dôkazy môže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba
konateľ žalobcu, ktorý je súčasne konateľom aj dodávateľských obchodných spoločností.

Konštatovanie správcu dane, ako aj žalovaného v rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v
dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu
dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľnýmajetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Tvrdenie žalobcu, že výkony u neho, tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti
JOMADO, s. r. o, bez preukázania tohto tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu

ekonomickú činnosť.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym
konkrétnym dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru. K tomuto
tvrdeniu súd dodáva, že podaným daňovými priznaním za príslušné zdaňovacie obdobie si žalobca

uplatnil hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Z ust. § 29 ods. 8 a § 15 zák. č.
511/1992 Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH preukázať oprávnenosť uplatňovaných nárokov
na odpočet DPH. Ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. podmieňuje vznik práva
na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby bolo preukázané dodanie tovaru
alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila faktúru
za dodanie tovaru alebo služby. Preto nebolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly

zabezpečovať dôkazy, ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, naopak, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie.

Žalobca namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehom výkonu
daňových kontrol spoločností personálne prepojených pánom M. Z. porušil zásadu dvojstupňovosti

konania. Ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych zásahov do výkonu
daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby M. Z. a koordinácie týchto daňových
kontrol.

K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I/US238/06-39 zo dňa 16. 12. 2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý
sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zák.

č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcu
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia
obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených

prostredníctvom M. Z. nemôžu predstavovať porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov jablčných bední drevených, hoci
tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová

povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v súlade s ust. § 71 ods. 6 zák.
č. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme DPH („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca
vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol DPH,
preto bol povinný v zmysle ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť

do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil tieto faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných
tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním
dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že si nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani

realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol M. Z., vytvorili zamestnanci správcu dane stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku

toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto
postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba

sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za

uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľomniekoľkodesiatokobchodnýchspoločností,ktoréuskutočňujúmedzisebouakoplatiteľadane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku

všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol

byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu
dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou

žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.
Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných

spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosoboužalobcu,niesamostatnýmiizolovanými

daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetomdaňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj zvýšený počet
daňových kontrol.

Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru
správcu dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj za

zdaňovacie obdobie máj 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Žalobca
toto tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa
10.12.2009. Uviedol, že právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky krajský súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012
zo dňa 26.06.2012 a č. k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. 02. 2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd Slovenskej
republiky dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 159/2011 - 19 z
13.04.2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.

5Sžo/101/2010 z 27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR
zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu
SR obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.

Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a
poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec
bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny
základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001

Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky je
právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou
právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i
vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky. Platí tonapriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím
oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov,

nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna
príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného
zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo

pred začatím vyrubovacieho (daňového ) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010

z 26.10.2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení
kontrolnej skupiny Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19
z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného
relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu
riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej
daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v
jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28
zo 04. 06. 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS 137/10-28 z 24. 03. 2010 a č. k.
II. ÚS 159/11-19 z 13. 04. 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej
svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd Slovenskej republiky nevyslovil
namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej
republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy Slovenskej republiky podľa
článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z
10. 12. 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky“.

V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať
tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k
porušeniu princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bola vyvolaná ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých bolo namietané

porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s výkonom daňovej kontroly
zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení k miestne príslušnému správcovi
dane. Právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúceho z jeho citovaných rozsudkov
si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, na ktorú poukázal
žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej rozhodovacej praxe

nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp. porušeniu princípu právnej
istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Záverom súd dodáva, že právny záver žalovaného podľa ktorého žalobca nepreukázal vierohodnými
dôkazmi samotnú realizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodom medzi ním a jeho dodávateľmi, t. j., že

došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník je v
súlade s vykonaným dokazovaním a dostatočne i logicky zdôvodnil úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
jednotlivých dôkazov i v ich vzájomnej súvislosti.. Súd takisto akceptuje stanovisko žalovaného, podľaktorého hlavným cieľom žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody,
pretože žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Pretože žalobou napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je v súlade so
zákonom, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O. s. p.).

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012

sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t. j. ruší sa
Daňové riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch). Preto súd vo veci
konal už so žalovaným Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší úd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postupu súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.