Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 31, 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/5/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200012
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200012.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu: Quantum
Invest, s.r.o., IČO: 35 891 674, Trenčianska 47, Bratislava, zastúpený: Prosman a partneri advokátska
kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, konajúca prostredníctvom JUDr. Maroša Prosmana, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, (právny nástupca
Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava), o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č.: 23770/2011-1410 zo dňa 27.10.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č.:23770/2011-1410zodňa27.10.2011,ktorýmžalovanýakoodvolacíorgánzamietolodvolaniežalobcu
a prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava zn. 29971/2011-5232 zo dňa 31.05.2011 potvrdil.
Colný úrad svojim rozhodnutím v súlade s čl. 292 ods. 1 a ods. 7 a 294 ods. 3 nariadenia Komisie (EHS)
č. 2454/93 z 02.07.1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje
Colný kódex Spoločenstva nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 13.04.2011 o povolenie použiť colný režim
s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou a nepovolil prepustenie tovaru do colného režimu voľný
obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu

jeho konečného použitia so spätnou platnosťou na tovar vrtuľník typu EC 120 B, výrobné číslo 1592 s
vlastnou hmotnosťou nepresahujúcou 2000kg na civilné použitie.

Žalobca sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Uviedol, že uvedeným rozhodnutiam predchádzalo colné konanie a prepustenie tovaru - vrtuľníka na
civilné účely do režimu voľný obeh na colnom úrade v Nemeckej spolkovej republike, kde účastníkom
konania bol žalobca v priamom zastúpení spoločnosťou Cross Trans Service GmbH. Uvedený typ
tovaru odôvodňoval zatriedenie do takej podpoložky kombinovanej nomenklatúry tovaru, na ktorú je

určené clo s nulovou sadzbou cla za podmienky preukázania povolenia na použitie colného režimu
s konečnou spotrebou. Zástupca žalobcu v colnom konaní však chybne navrhol prepustenie tovaru s
určením dovozného cla so sadzbou 7,5%, čomu zodpovedá clo vo výške 88.278,60 eur, ktoré aj bolo
zaplatené. Správny postup mal byť taký, že ešte pred prepustením tovaru do colného režimu colný obeh,
mal mať žalobca, resp. jeho zástupca k dispozícii povolenie na použitie colného režimu s konečnou
spotrebou. Ak by žalobca o takéto povolenie pre vrtuľník na civilné účely požiadal, povolenie by mu bolo
bez problémov vydané a tovar by bol prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla. Pozistení tejto chyby podal žalobca ihneď žiadosť o povolenie použiť colný režim s konečnou spotrebou
(prepustenie do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla). Keďže išlo o žiadosť podanú po prepustení
tovaru do colného režimu voľný obeh, žiadal žalobca o vydanie povolenia so spätnou platnosťou podľa

čl. 294 ods. 3 nariadenia Komisie č. 2454/93, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady č. 2913/1992, ktorým
sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (ďalej aj len Vykonávacie nariadenie k Colnému kódexu).
Ak by colný úrad vydal takéto povolenie so spätnou platnosťou, zrušilo by sa v súlade s čl. 251 (1c)
Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu zo zákona pôvodné colné vyhlásenie a žalobca by mohol
požiadať v súlade s čl. 237 Colného kódexu o vrátenie pôvodne zaplateného cla. Nevyhovením žiadosti

sa žalobca cíti ukrátený na svojich právach, pričom napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie
je tiež nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Žalobca nesúhlasil s tým, ako sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou, že v prípade, ak by
colná správa vykladala slovné spojenie „zjavné zanedbanie“ v zmysle zásady „neznalosť zákona
neospravedlňuje“ tak, že ak dôjde k akémukoľvek porušeniu predpisu, už nemožno preukázať absenciu

„zjavného zanedbania“, nebolo by možné nikdy predĺžiť spätnú platnosť povolenia podľa čl. 294 ods.
3 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Práve v tomto ustanovení sa pritom rieši určitá chyba
(porušenie predpisov) zo strany účastníka konania, resp. opomenutie uplatnenia nároku a to tak, aby
mohla byť táto chyba napravená bez ujmy na strane účastníka konania za ustanovených podmienok.
Žalobca vyslovil názor, že slovné spojenia „zjavné zanedbanie“ (čl. 294 ods. 3 písm. a/ Vykonávacieho

nariadenia k Colnému kódexu) a „zrejmá nedbanlivosť“ (čl. 899 Vykonávacieho nariadenia k Colnému
kódexu), ktoré majú rovnaký zákonný obsah, ako aj slovné spojenie „výnimočné okolnosti“ (článok 294
ods. 3 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu) a „okolnosti“ (článok 899 Vykonávacieho
nariadenia k Colnému kódexu), treba vykladať podľa ich gramatického, systematického a logického
významu aj s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ a rozhodnutia Európskej komisie. Žalovaný

sa teda nevysporiadal s námietkou žalobcu uplatnenou v odvolaní (výklad pojmu „zjavné zanedbanie“
v zmysle stavu absencie protiprávneho konania alebo opomenutia uplatnenia nároku) ale zameral
sa na vyvrátenie argumentu žalobcu o potrebe vykladať slovné spojenie „zrejmá nedbanlivosť“ s
pomocou významu pojmov z iných ustanovení s rovnakým zákonným obsahom. Žalobca poukázal na
čl. 2 ods. 1 Colného kódexu, podľa ktorého sa colné predpisy Spoločenstva uplatňujú jednotne na

celom colnom území Spoločenstva, pričom ide o základný postulát pre výklad colných predpisov a
ich uplatňovanie. Colné orgány SR nemajú žiadne privilégium vykladať ustanovenia európskej colnej
legislatívy autonómne a individuálne, ale naopak sú povinné interpretovať tieto predpisy tak, aby sa
zabezpečilo také ich uplatňovanie na území SR, aké je bežné aj v iných štátoch EÚ. Colné orgány teda
nemôžu ignorovať ani cudzojazyčné verzie colných predpisov ani judikatúru Súdneho dvora EÚ, ani

rozhodovaciu činnosť colných orgánov iných členských štátov a dokumenty Európskej komisie slúžiace
na zabezpečenie jednotnej aplikácie colných predpisov na celom colnom území Spoločenstva.

Žalovaný spochybnil relevanciu žalobcom predloženého rozhodnutia EK REM 04/2000 ako aj
Informačného dokumentu EK vzťahujúceho sa na uplatnenie článkov 220 (2) a 239 Colného kódexu,
ktoré poukazujú na spôsob výkladu (eurokomforný výklad) pojmu s rovnakou obsahovou náplňou ako

je pojem „zjavné zanedbanie“ v európskej colnej legislatíve. Žalobca uviedol, že prípad REM 4/00 riešil
situáciu, kedy deklarant prepúšťal do colného režimu voľný obeh tovar spôsobilý na priznanie nulovej
sadzby cla vzhľadom na jeho konečné použitie a až pri podaní dodatočného colného vyhlásenia zistil,
že nedisponoval povolením na konečné použitie tovaru a teda tento tovar colné orgány prepustili do
režimu voľný obeh s vymeraním dovozného cla. Následne deklarant požiadal o vydanie povolenia na

konečné použitie, ktoré mu bolo vydané na operácie s dovezeným tovarom vykonané po dni vydania
tohto povolenia a žiadal o vrátenie cla podľa čl. 239 Colného kódexu. Podľa tohto článku môže byť
dovozné alebo vývozné clo vrátené alebo odpustené aj vtedy, ak to vyplýva z okolností, ktoré nie je
možné považovať za podvodné konanie, alebo hrubú nedbanlivosť (v angličtine a nemčine ten istý
výraz ako „zjavné zanedbanie“ v čl. 294 Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Komisia v

danom prípade usúdila, že nešlo o zjavné zanedbanie (hrubú nedbanlivosť) a rozhodla o vrátení cla
a to napriek tomu, že deklarant podával colné vyhlásenia, ktoré obsahovali nesprávne údaje, colné
vyhlásenie nebolo podložené povolením na konečné použitie, ktoré malo oprávňovať na použitie nulovej
sadzby cla a deklarant nepodal odvolanie proti rozhodnutiu v colnom konaní. Žalobca poukázal na
stranu 19 Informačného dokumentu EK, na ktorej sa uvádza, že za pomoci reformy ekonomických

colných režimov a systému konečného použitia v roku 2001 a možnosti získať spätné povolenia, bymal tento typ (okrem iného aj REM 4/00) prípadov zmiznúť. EK následne prijala novely Vykonávacieho
nariadenia - nariadenie č. 1601/2000 a č. 993/2001, ktoré reformovali režimy s ekonomickým účinkom
ako aj systém konečného použitia, okrem iného aj v tom zmysle, že umožnili vydávať v špecifických

situáciách (t.j. aj takých, ako tomu bolo v prípade REM 4/00) povolenia so spätnou platnosťou. Žalobca
zdôraznil, že v čase rozhodovania Komisie vo veci REM 4/00 ešte neexistovala právna úprava pre
možnosť žiadať o vydanie povolenia na konečné použitie so spätnou platnosťou a preto sa takéto
situácie riešili cez inštitút odpustenia/vrátenia cla podľa čl. 239 Colného kódexu a preto treba vychádzať
z toho, že prejednávaný prípad a prípad REM 4/00 je veľmi podobný, pričom v prípade REM 04/00

deklarant nemohol žiadať o spätné povolenie na konečné použitie kvôli absentujúcej právnej úprave
a tak požiadal o povolenie na konečné použitie pre operácie v budúcnosti a požiadal o vrátenie cla
podľa čl. 239 Colného kódexu (z dôvodu osobitných okolností a pri absencii zjavného zanedbania)
a v prípade žalobcu tento postupoval podľa novej právnej úpravy - čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho
nariadenia k Colnému kódexu tak, že požiadal priamo o povolenie konečného použitia so spätnou
platnosťou, ktoré malo následne zabezpečiť vrátenie cla priamo zo zákona. Rozhodnutie REM 4/00

je významným prameňom pre výklad ustanovenia čl. 294 ods. 3 Colného kódexu, ktoré po novele
špecificky rieši takéto prípady cez inštitút povolenia konečného použitia so spätnou platnosťou, pričom
pred rokom 2001 sa skutkovo podobné prípady riešili cez inštitút žiadosti o odpustenie/vrátenie cla podľa
čl. 239 Colného kódexu, a to o to viac, že pri uplatňovaní oboch inštitútov sa ako podmienka uvádza
danosť „osobitnej okolnosti“ a absencia „zjavného zanedbania“. Žalovaný uvedené podklady k odvolaniu

nesprávne právne posúdil a považoval ich za dokumenty vzťahujúce sa na iný inštitút colného práva
(odpustenie/vráteniedovoznéhocla),hocibolnasúvislosťtýchtodokumentovaposudzovanéhoprípadu
upozornený. Žalobca zdôraznil, že z uvedených dokumentov je zrejmé, že za „zjavné zanedbanie“ sa
nepovažuje mylné zatriedenie tovaru v colnom vyhlásení, ani neznalosť zákona ohľadne podmienok
pre priznanie konečného použitia a pre udelenie povolenia netreba preukazovať „osobitné okolnosti“ v

zmysle ich unikátnosti, ale môže ísť o relatívne bežnú situáciu, pri ktorej osobitné okolnosti spočívajú
len v naplnení ustanovených podmienok (čl. 294 ods. 3 písm. a/ až c/ Vykonávacieho nariadenia k
Colnému kódexu). Takýto výklad týchto pojmov je aj v súlade s potrebou zaviesť väčšiu flexibilitu do
procesných pravidiel, ktorá vyplýva z noviel Vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu. Ustanovenie
čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia umožňujúce spätné predĺženie povolenia na konečné použitie

takisto sleduje cieľ „zaviesť väčšiu flexibilitu do procesných pravidiel možnosťou udeľovať povolenie so
spätnou účinnosťou na dobu kratšiu ako jeden rok“, pričom toto ustanovenie malo zabezpečiť potrebu
pružnosti v konaní. Nedostupnosť dokumentu REM 04/00 v slovenskej jazykovej mutácii nemôže byť
na neprospech žalobcu, pričom colné orgány SR by mali obsah tohto dokumentu poznať a zabezpečiť
jednotný výklad colnej legislatívy.

O zjavné zanedbanie nejde ani v súvislosti s nepodaním odvolania žalobcu napriek jeho nesúhlasu s
vydaným rozhodnutím o prepustení tovaru do colného režimu voľný obeh. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na § 32 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 65 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorých je zrejmé, že správne
orgány musia pri rozhodovaní vychádzať z právneho a skutkového stavu v čase rozhodovania a toto
platí aj v iných členských štátoch. Nemecký colný úrad vydal rozhodnutie na základe návrhu účastníka

konania, ktorému v plnom rozsahu vyhovel. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu by teda bolo úplne
zbytočné. Na nápravu takýchto situácií colné právo pozná inštitúty ako napr. odpustenie/vrátenie cla,
spätná platnosť povolenia s následným zrušením colného vyhlásenia.

Žalovaný tiež nezistil dostatočne skutkový stav, keď sa mal dôslednejšie zaoberať všetkými okolnosťami
prípadu v záujme posúdenia osobitosti situácie a absencie zjavného zanedbania, mal sa zaoberať

minulosťou žalobcu, či sa v minulosti dopustil porušení colných predpisov, a ak áno, akého charakteru
boli tieto chyby, či išlo o závažné chyby alebo menej závažné porušenia, či išlo o bežnú operáciu alebo o
výnimočnú situáciu, s ktorou nemal ekonomický operátor žiadnu skúsenosť a mal tiež zohľadniť, že išlo o
operáciu, ktorá sa týkala a vyžadovala si synchronizované konanie žiadateľa v dvoch členských štátoch
EÚ s tým, že žalobca na vybavenie celej veci splnomocnil zástupcu v colnom konaní v Nemecku. Ak by

sa týmto colný úrad zaoberal, zistil by, že žalobca sa nezaoberá dovážaním tovaru, či už ako deklarant
alebo zástupca v colnom konaní, v dôsledku čoho sa ani doteraz nemohol dopustiť a ani sa nedopustil
porušenia colných predpisov, pričom pre žalobcu išlo o výnimočnú situáciu, ktorú riešil prvý krát. Ďalej
mal zohľadniť aj to, že žalobca podal žiadosť o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/
konečnou spotrebou so spätnou platnosťou bezodkladne po tom, ako sa o chybe pri prepúšťaní tovaru

do colného režimu voľný obeh dozvedel, že spolupracoval s colným úradom, keď reagoval na výzvucolnéhoúradu.Bezvýznamuniejeaniskutočnosť,žeakbyžalobcapožiadalopovolenienaprepustenie
tovaru do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla vzhľadom na jeho konečné použitie včas, colné
orgány by tejto žiadosti vyhoveli a že v prípade pozitívneho rozhodnutia colného úradu o žiadosti žalobcu

by neprišlo k ohrozeniu finančných záujmov Spoločenstva.

Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby žiadal túto zamietnuť. Uviedol, že žalobca vychádza z
hypotetického, avšak v skutočnosti nezodpovedajúceho skutkového stavu veci. Správne orgány nemôžu
skúmať „čo by bolo keby“, ale sú povinné skúmať realite zodpovedajúci skutkový stav veci a zistenému
skutkovému stavu veci zodpovedajúcu právnu kvalifikáciu. Správne orgány sú povinné interpretovať

skutočne urobené právne úkony účastníkov konania v kontexte príslušných ustanovení právnych
predpisov. Ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní prejaví vôľu prepustiť tovar do určitého
colného režimu s vymeraním dovozného cla a takýto postup neodporuje zákonu, neexistuje žiaden
zákonný dôvod, aby colné orgány žiadosti deklaranta nevyhoveli a tovar mu za určených podmienok v
zmysle jeho návrhu neprepustili. Colné orgány v takomto prípade nemajú právo spochybňovať prejav
vôle deklaranta a z tohto vyplývajúce právne následky - teda ani prepustenie tovaru do navrhnutého

colného režimu s vymeraním dovozného cla pri dodržaní zodpovedajúcich všeobecne záväzných
právnych predpisov. Neexistuje dôvod spochybňovať takýto prejav vôle deklaranta ani v prípade, ak
hypoteticky existuje určitá možnosť legálne sa vyhnúť zaplateniu sumy dovozného cla. V danej veci v
čase dovozu neboli podmienky na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh s nulovou sadzbou
cla splnené a preto tento tovar do takéhoto colného režimu ani nemohol byť prepustený. Colný úrad

nemal dôvod skúmať možný vývoj pri inom skutkovom stave veci, ktorý však nikdy nenastal a ktorý ako
hypotetická konštrukcia žalobcu nikdy nezodpovedal skutočnosti.

Žalovaný neodmietol žalobcom navrhnuté interpretačné podmienky pre výklad pojmu „zjavné
zanedbanie“ z dôvodu „priority slovenskej jazykovej mutácie“, ale z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Ak SR nezabezpečila správny preklad európskej legislatívy, ide o problém

zákonodarnej moci a nie moci výkonnej, pričom nie je zrejmé, na základe čoho by mal žalovaný aplikovať
práve anglické a nemecké znenie predpisov, keďže EÚ má výrazne väčší počet úradných jazykov,
ktoré sa považujú za rovnocenné. Vylúčenie slovenského jazyka ako úradného jazyka EÚ s tým, že v
ňom publikované všeobecne záväzné právne predpisy nie sú pre štátne orgány SR záväzné a prijatie
názoru,žebymalibyťuprednostnenéanglickéalebonemeckézneniatýchtopredpisov,pretožesúpodľa

žalobcu správne a neobsahujú chyby, by bolo popretím zásady právneho štátu, ktorým SR je. Žalovaný
poukázal na čl. 294 ods. 3, čl. 899 ods. 1, 2,3 nariadenia č. 2454/93 s tým, že ustanovenia čl. 239 ods.
1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 sa týkajú otázok odpustenia alebo vrátenia
dovozného alebo vývozného cla, avšak neriešia otázku posudzovania žiadosti o povolenie použiť colný
režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou. Žalovaný poukázal na odlišné zameranie čl. 239

ods. 1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 v porovnaní s čl. 294 ods. 3 nariadenia
č. 2454/93 s tým, že ani použitie rovnakých slovných spojení v odlišných ustanoveniach jedného
právneho predpisu nemusí automaticky znamenať ich rovnaký význam a interpretáciu. Pri interpretácii
právnej normy je nevyhnutné zohľadniť tiež skutkový i právny stav veci, na ktorú má byť daná právna
norma aplikovaná. Žalovaný zotrval na existencii terminologickej odlišnosti slovného spojenia „zjavné

zanedbanie“ použitého v čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a slovného spojenia „zrejmá nedbanlivosť“
použitého v čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93, v prípade slovného spojenia „hrubá nedbanlivosť“
použitého v čl. 239 ods. 1 Colného kódexu.

Podľa žalovaného prípad REM 4/2000 ako aj informačný dokument EK sú skutkovo i právne odlišné
od daného prípadu. K prípadu REM 4/2000 žalovaný uviedol, že tento sa týka niektorých otázok

interpretácie čl. 239 Colného kódexu (vrátenie alebo odpustenie dovozného alebo vývozného cla)
a nie čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, že preklad tohto rozhodnutia do úradných jazykov by
mala zabezpečovať EK, no najmä, že uvedené rozhodnutie EK je individuálnym správnym aktom,
ktorý má právnu záväznosť len na konkrétny prípad týkajúci sa Spolkovej republiky Nemecko a
nemožno ho považovať za primárny prameň práva alebo všeobecne záväzný precedens pri rozhodovaní

orgánov verejnej moci v iných právnych veciach. Toto rozhodnutie teda nie je všeobecne záväzným
právnym aktom EÚ a nebolo publikované v slovenskom jazyku, pričom s prejednávanou vecou ani
nesúvisí. Ani žalobcom uvádzaná časť Informačného dokumentu sa netýka prejednávanej veci, keďže
táto rieši špecifické situácie v zmysle čl. 239 Colného kódexu a nerieši otázku spätného predĺženia
platnosti povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobnýmzaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia. Keďže
neexistuje legálna definícia pojmu „výnimočná okolnosť“ alebo „zjavné zanedbanie“ pri interpretácii a
následnej aplikácii článku 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, je jeho výklad vecou správnej úvahy

colného úradu. V danom prípade colný úrad nevybočil z medzí správnej úvahy a ním prijatý právny
záver zodpovedal zistenému skutkovému stavu veci i aplikovanej právnej úprave. Pretože bol žalobca
ako deklarant v colnom konaní priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu, považujú sa úkony
tohto zástupcu priamo za úkony deklaranta. Táto skutočnosť nemá vplyv na prípadnú zodpovednosť
priameho zástupcu voči zastúpenej osobe, ak zástupca koná v rozpore so zmluvou o zastúpení, či koná

spôsobom, že zastúpenému vznikne ujma. Prípadný nesúhlas zastúpenej osoby s vykonanými úkonmi
priameho zástupcu v colnom konaní, ktoré navyše neodporujú účelu zastúpenia v colnom konaní a sú v
súlade so zákonom, nemá vplyv na právnu záväznosť týchto úkonov a na ďalšie právne následky, ktoré z
nich vyplývajú. Ak žalobca konajúci prostredníctvom priameho zástupcu neprejavil pri podávaní colného
vyhlásenia záujem prepustiť tovar do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním,
napriek tomu, že pri splnení určených podmienok mohol prepustenie tovaru do colného režimu so

zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním požadovať, pričom tomu nebránila žiadna nepredvídateľná
alebo neprekonateľná prekážka, je zrejmé, že takýto postup nemožno považovať za „výnimočnú
okolnosť“, ktorá by v zmysle čl. 244 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 odôvodňovala vydania povolenia
na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním so
spätnou platnosťou. Ani predpoklad, že by žalobca v danej situácii postupoval inak ako jeho priamy

zástupca, či skutočnosť, že priamy zástupca v colnom konaní nedisponoval podkladmi, ktorými mohol,
resp. mal vo vzťahu k určitému colnému režimu disponovať, nemôžu byť považované za „výnimočnú
okolnosť“. Žalobca nepredložil žiadne dôkaz o existencii akejkoľvek právne relevantnej „výnimočnej
okolnosti“, ktorá by odôvodňovala postup podľa čl. 249 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a ani správny orgán
existenciu takejto „výnimočnej okolnosti“ nezistil. Colný úrad tak rozhodol pri posudzovaní prípadnej

existencie dôvodov na vyhovenie žiadosti žalobcu v súlade so svojou diskrečnou právomocou v rámci
správnej úvahy spôsobom, ktorý zodpovedá vykonanému dokazovaniu a ním zistenému skutkovému
stavu veci. V kontexte uvedených faktov možno konanie priameho zástupcu žalobcu v colnom konaní
a tiež skutočnosť, že po vydaní rozhodnutia v colnom konaní nepodal napriek svojmu nesúhlasu s jeho
obsahom odvolanie, považovať za konanie, resp. opomenutie, ktoré má znaky zjavného zanedbania.

Neuplatnenie si zvýhodneného sadzobného zaobchádzania v colnom konaní, či nepodanie žiadosti pred
dovozomtovaru,naktorýsamátakétozvýhodnenésadzobnézaobchádzanieuplatňovať,bezexistencie
výnimočných okolností, neumožňuje aplikáciu čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Žalobcove námietky
sú neopodstatnené i s ohľadom na znenie Informačného dokumentu, ktorý sa vzťahuje na uplatnenie
článkov 220 a 239 Colného kódexu, kde sa na strane 20 v odseku B a na strane 21 uvádza, že „na druhej

strane vyplývajú z bežného profesijného a obchodného rizika, ktoré znáša operátor a nepokladajú sa
teda za špecifické situácie“ okrem iného aj:

- nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta vydaných osobou, ktorú zastupuje,

- chyba, ktorú vykonal zamestnanec deklaranta, aj keď je tento zamestnanec nový a neskúsený,

- skutočnosť, že príslušné colné orgány neporadili operátorovi, aby použil ekonomický colný režim alebo

zjednodušené postupy preclievania.

Súdny dvor EÚ zastáva názor, že čl. 239 Colného kódexu predstavuje všeobecný princíp rovnosti, a že o
existencii osobitnej situácie možno hovoriť vtedy, ak je z okolností prípadu zrejmé, že dotknutá osoba sa
nachádza vo výnimočnej situácii v porovnaní s ostatnými obchodníkmi, ktorí vykonávajú rovnakú alebo
podobnú činnosť, a v prípade, ak by tu tieto okolnosti neboli, nebola by vystavená takej situácie akou

je vymeranie colného dlhu. Situácia žalobcu pri prepúšťaní tovaru do ním navrhnutého colného režimu
a následný vznik colného dlhu nezakladá podľa žalovaného existenciu osobitnej situácie podľa čl. 239
Colného kódexu, ale možno ju považovať za súčasť podnikateľského rizika žalobcu. Žalovaný zdôraznil,
že prípadné povolenie so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 je formulované
ako možnosť -oprávnenie colného orgánu a nie ako jeho povinnosť. Za výnimočných okolností môže

byť spätná platnosť povolenia ďalej predĺžená.

Zjavné zanedbanie tu podľa žalovaného nie je len v tom, že žalobca nepodal odvolanie voči
rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasil, ale že mohol a mal byť znalý všeobecne záväzných právnychpredpisov upravujúcich dovoz tovaru a že bol v colnom konaní zastúpený odborne spôsobilou osobou,
že nevyužil existujúce právne možnosti na dovoz tovaru s oslobodením od cla, keď takáto možnosť
existovala, ale požiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo zákon

tiež umožňoval. Skutočnosť, že žalobca nemal s predmetnou ekonomickou operáciou skúsenosť, ho
nezbavuje zodpovednosti za právne úkony, ktoré v súvislosti s dovozom tovaru urobil alebo opomenul
urobiť. U žalobcu ako právnickej osoby možno tiež predpokladať, že si pri výkone svojej podnikateľskej
činnosti zabezpečí odborné zastúpenie na úkony, ktoré nepatria do predmetu jej činnosti alebo s ktorými
nemá žiadne skúsenosti, o čom svedčí aj to, že žalobca sa v celom konaní nechal zastúpiť.

Žalobca na pojednávaní uviedol, že o zrejmú nedbanlivosť alebo zjavné zanedbanie pri aplikácii čl. 294
ods. 3 nariadenia by išlo napríklad vtedy, ak by v minulosti v Nemeckej spolkovej republike deklaroval
na prepustenie do voľného obehu tovar, na ktorý sa vyžaduje povolenie na konečné použitie.

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup
správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách §
244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti

rozumieaktívnačinnosťsprávnehoorgánupodľaprocesnýchahmotnoprávnychnoriem,ktorourealizuje
právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne
aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom
predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti

druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3
O.s.p.).

Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že Colnému úradu Bratislava bola dňa
13.04.2011 (zaevidovaná pod č. 22353/2011-5232) doručená žiadosť žalobcu podľa prílohy č. 67

nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 02.07.1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č.
2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej
aj len nariadenie č. 2454/93), označená ako „Žiadosť o povolenie použiť colný režim s hospodárskym
dopadom/konečnou spotrebou“. Uvedená žiadosť bola doplnená žiadosťou o povolenie použiť colný
režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou, doručenou colnému úradu dňa 20.04.2011

(zaevidovaná pod č. 23803/2011/5232). Predmetné žiadosti žalobcu boli na základe výzvy colného
úradu zn. 25465/2011-5232 zo dňa 02.05.2011 doplnené listom zo dňa 06.05.2011. Žiadosť sa týkalatovaru - vrtuľníka typu EC 120 B, výrobné číslo 1592, s hmotnosťou nepresahujúcou 2000 kg. PpKN
8802 11 00, určeného na civilné použitie, ktorý bol dňa 06.04.2011 prepustený do colného režimu
voľný obeh nemeckým colným úradom Hauptzollamt Bremen Zollamt Bremerhaven so zatriedením

do nomeklatúry TARIC 8802 11 00 90. Zo žalobcom predloženej dokumentácie (dokument zn.
AT-C-42-000230-04-2011-2452 zo dňa 06.04.2011) vyplýva, že žalobca bol v colnom konaní priamo
zastúpený právnickou osobou CROSS TRANS SERVICE GmbH, pričom tento jeho partner v Nemecku
podal v mene žalobcu colné vyhlásenie, ku ktorému nevedel zabezpečiť rozhodnutie na povolenie použiť
colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou, a práve na základe tejto skutočnosti

nemohol deklarovať žalobcom, ako účastníkom colného konania, požadované colné zaradenie. Žalobca
uviedol, že so zaradením pod kód 8802 11 00 90 nesúhlasí a že bude požadovať opravu colného
vyhlásenia na správne colné zaradenie. Žalobcom požadované colné zaradenie je podľa neho potrebné
doplniť rozhodnutím o povolení použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou.

Colný úrad po vykonanom dokazovaní vydal dňa 31.05.2011 rozhodnutie zn. 29971/2011-5232, ktorým
žiadosti žalobcu nevyhovel a nepovolil prepustenie predmetného tovaru (vrtuľníka) do colného režimu

voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z
dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. Podľa zistení colného úradu neexistoval dôvod
- výnimočná okolnosť, ktorá by umožňovala vydanie povolenia so spätnou platnosťou v zmysle článku
294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a tým ani dôvod na prepustenie predmetného tovaru do navrhovaného
colného režimu za žalobcom požadovaných podmienok (so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním

alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou).
Colnýúradpriposudzovanížiadostižalobcuakoúčastníkasprávnehokonaniazohľadniltiežskutočnosť,
že žalobca bol v predmetnom colnom konaní (pri prepúšťaní tovaru do colného režimu) priamo
zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje
Colný kódex spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa uvedeného článku 5 ods. 2

Colného kódexu pri priamom zastúpení koná zástupca v mene a v prospech inej osoby, čo znamená,
že konanie (prejav vôle) priameho zástupcu sa považuje za konanie účastníka konania. Pretože priamy
zástupca žalobcu, ako účastníka colného konania, konal nielen na účet, ale aj v mene zastúpenej osoby
(žalobcu), nemôže žalobca namietať rozpor v prejave vôle priameho zástupcu a zastúpenej osoby.
Úkony priameho zástupcu sa považujú priamo za úkony zastúpenej osoby. Rozhodnutie colného úradu

bolo žalobcovi doručené dňa 09.06.2011.

Žalobca podal proti rozhodnutiu colného úradu odvolanie. Prílohou odvolania bolo tiež rozhodnutie
EK REM 04/2000 zo dňa 13.12.2000 v anglickom jazyku. Colné riaditeľstvo SR po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, rozhodnutím zn.
23770/2011-1410 zo dňa 27.10.2011 odvolanie žalobcu zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

Podľa článku 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, za výnimočných okolností môže byť spätná platnosť
povolenia ďalej predĺžená, avšak nie o viac ako jeden rok pred dňom, kedy bola žiadosť predložená, ak
existuje odôvodnená ekonomická potreba a:

a) žiadosť sa netýka pokusu o podvod alebo zjavného zanedbania;

b) účtovníctvo žiadateľa potvrdzuje, že všetky požiadavky opatrení možno považovať za splnené a tam,

kde je to primerané, s cieľom zabrániť nahradeniu, tovar je možné identifikovať pre príslušnú lehotu,
pričom toto účtovníctvo umožňuje overenie opatrení;

c) je možné vykonať všetky formality potrebné pre uzákonenie situácie tovaru, vrátane, tam, kde je to
potrebné, zneplatnenie vyhlásenia.

Podľa čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93, ak colný orgán prijímajúci rozhodnutie potvrdí, že žiadosť

o vrátenie alebo odpustenie, ktorá bola colnému orgánu predložená podľa článku 239 ods. 2 Colného
kódexu:-sazakladánadôvodochzodpovedajúcichjednejzokolnostíuvedenýchvčlánkoch900až903ažetieto
nevyplývajú z podvodu alebo zo zrejmej nedbanlivosti na strane dotknutej osoby, tak sumu dovozného
cla alebo vývozného cla vráti alebo odpustí,

- sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v článku 904, sumu dovozného
cla alebo vývozného cla nevráti ani neodpustí.

Napokon treba spomenúť čl. 239 ods. 1 nariadenia č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex
spoločenstva, podľa ktorého dovozné clo alebo vývozné clo môže byť vrátené alebo odpustené aj v
iných prípadoch než sú uvedené v čl. 236, 237 a 238, ak bude stanovené v súlade s postupom výboru
a ak vyplýva z okolností, ktoré nie je možné považovať za podvodné konanie alebo hrubú nedbanlivosť

dotknutej osoby. Prípady, kedy je možné toto ustanovenie uplatniť a postupy na ich uplatnenie sa
stanovia v súlade s postupom výboru (Vykonávacie nariadenie).

Predovšetkým treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci, pričom kľúčovým bol výklad čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a to najmä interpretácie
pojmov, resp. slovných spojení „výnimočná okolnosť“ alebo „zjavné zanedbanie“, pri ktorých, keďže

neexistuje legálna definícia týchto pojmov, je ich výklad vecou správnej úvahy colného úradu, ktorý
pri posudzovaní veci podľa názoru súdu nevybočil z medzí správnej úvahy a ním prijatý právny záver
zodpovedal zistenému skutkovému stavu veci.

Správne orgány vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu postačujúceho na správne posúdenie
veci a odmietnuť treba aj tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Ako sám

žalobca uviedol, jeho zástupca v colnom konaní pochybil pri navrhovaní prepustenia tovaru do colného
režimu, pričom uviedol aj správny postup, ktorý mal byť taký, že ešte pred prepustením tovaru do
colného režimu voľný obeh, mal mať žalobca ako deklarant (resp. jeho zástupca) k dispozícii povolenie
na použitie colného režimu s konečnou spotrebou. Potom by mohol byť tovar prepustený do režimu
voľný obeh s nulovou sadzbou cla. V danom prípade však zástupca žalobcu zvolil taký postup, že

najskôr bol tovar prepustený do režimu voľný obeh s výmerom cla a až následne sa začal riešiť problém
chýbajúceho povolenia pre priznanie nulovej sadzby cla vzhľadom na konečné použitie tovaru. Zo
skutkových okolností je pritom celkom zrejmé, že žiadosť žalobcu sa netýka pokusu o podvod, pričom
chybne zvoleným postupom došlo k určeniu dovozného cla so sadzbou 7,5%, čomu zodpovedá clo
vo výške 88.278,60 eur, ktoré bolo aj zaplatené a nepochybne táto suma pre žalobcu predstavovala

zvýšené náklady, s ktorými nepočítal.

Žalobcasvoježalobnédôvodylogickyariadnevyargumentoval,nožiadenztýchtodôvodovnepreukázal
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné, že správne orgány sú povinné interpretovať
skutočne urobené právne úkony účastníkov konania, pričom aj v colnom konaní vyvoláva právne účinky
reálne a navonok zrozumiteľne a vážne urobený prejav vôle účastníka konania, resp. jeho zástupcu.

Žalovaný správne uviedol, že ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní prejaví vôľu prepustiť
tovar do určitého colného režimu s vymeraním dovozného cla v určitej výške a takýto postup neodporuje
zákonu, neexistuje žiaden dôvod, aby colné orgány žiadosti nevyhoveli a tovar za určených podmienok
v zmysle návrhu neprepustili. Prejav vôle deklaranta nie je dôvodné spochybňovať ani v prípade, ak
hypoteticky existuje možnosť legálne sa vyhnúť zaplateniu sumy cla. Nie je sporné, že v čase dovozu

neboli v danom prípade splnené podmienky na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh s
nulovou sadzbou cla a preto tovar do takéhoto colného režimu ani nemohol byť prepustený.

Je potrebné uviesť, že prípadné povolenie so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č.
2454/93 je formulované ako možnosť (oprávnenie) colného orgánu a teda nie ako jeho povinnosť,
pričom z textu tohto článku vyplýva, že spätná platnosť povolenia môže byť ďalej predĺžená za

výnimočných okolností, ak existuje odôvodnená ekonomická potreba a žiadosť sa okrem iného netýka
zjavného zanedbania. Správne orgány sa zaoberali podmienkami, za ktorých by mohla byť predĺžená
spätná platnosť povolenia v zmysle čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a súd sa s právnym posúdením
týchto podmienok stotožňuje. Je nesporné, že žalobca bol ako deklarant v colnom konaní priamo
zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu a preto sa považujú úkony tohto zástupcu priamo za

úkony žalobcu. Ak by zástupca konal v rozpore s vôľou alebo záujmami zastúpeného, alebo tak, žeby zastúpenému vznikla ujma, vznikol by zodpovednostný vzťah priameho zástupcu voči zastúpenému
(žalobcovi), avšak všetky úkony zástupcu sa aj tak považujú za úkony deklaranta ako účastníka colného
konania. Aj prípadný nesúhlas zastúpeného s úkonmi zástupcu v colnom konaní, ktoré sú v súlade

so zákonom a neodporujú účelu zastúpenia, nemá vplyv na záväznosť týchto úkonov zástupcu ako
aj na ďalšie následky, ktoré z nich vyplynú. Aj súd je názoru, že ak žalobca konajúci prostredníctvom
zástupcu neprejavil pri podávaní colného vyhlásenia záujem prepustiť tovar do colného režimu so
zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním napriek tomu, že pri splnení určených podmienok mohol
takéto zvýhodnené zaobchádzanie požadovať, pričom tomu nebránila žiadna nepredvídateľná alebo

neprekonateľná prekážka, nemožno takýto postup považovať za „výnimočnú okolnosť“ odôvodňujúcu
vydanie povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným
zaobchádzaním so spätnou platnosťou. Výnimočnou okolnosťou nie je ani skutočnosť, že žalobca,
resp. jeho priamy zástupca v colnom konaní nedisponoval podkladmi, ktorými mohol, resp. mal vo
vzťahu k určitému colnému režimu disponovať, pričom je tiež zrejmé z obsahu spisu, že žalobca
neposkytol žiaden relevantný dôkaz o existencii akejkoľvek výnimočnej okolnosti odôvodňujúcej postup

podľa čl. 249 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Colný úrad v danom prípade pri posudzovaní existencie
dôvodov (podmienok) na vyhovenie žiadosti žalobcu postupoval v súlade so svojou diskrečnou
právomocou v rámci správnej úvahy spôsobom, ktorý zodpovedá zistenému skutkovému stavu veci.
Bez významu v tejto súvislosti nie je ani skutočnosť, že žalobca bol v colnom konaní priamo zastúpený
kvalifikovaným zástupcom a voči rozhodnutiu o vymeraní dovozného cla sa ani neodvolal. Neuplatnenie

si zvýhodneného sadzobného zaobchádzania, či nepodanie žiadosti pred dovozom tovaru, na ktorý sa
má takéto zvýhodnené zaobchádzanie uplatňovať, bez existencie výnimočných okolností neumožňuje
aplikáciu článku 294 ods. 3 citovaného nariadenia. Žalobca teda bol v celom konaní zastúpený odborne
spôsobilou osobou a napriek tomu nevyužil existujúcu možnosť na dovoz tovaru s oslobodením od
dovozného cla, ktorá reálne existovala, ale prostredníctvom zástupcu požiadal o prepustenie tovaru

do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bolo podľa zákona taktiež možné. Otázka výberu
zástupcu, komunikácie, resp. nekomunikácie s týmto zástupcom a samotný zákonný postup zástupcu,
ktorýnemuselbyťnajvýhodnejšíprežalobcu,nemožnopovažovaťzavýnimočnúokolnosťodôvodňujúcu
možnosť predĺženia spätnej platnosti povolenia. Súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu uvedené v čl. V.
žaloby, t.j. jeho minulosť, neporušenie žiadnych colných predpisov, charakter operácie, s ktorou nemal

skúsenosť s tým, že išlo pre neho o výnimočnú situáciu. Vyššie uvedené skutočnosti totiž žalobcu
nezbavujú zodpovednosti za úkony, ktoré urobil on, resp. jeho priamy zástupca v súvislosti s dovozom
tovaru, pričom žiadna z týchto skutočností podľa názoru súdu nepredstavuje výnimočnú okolnosť.
Konanie priameho zástupcu žalobcu je podľa názoru súdu príkladom zjavného zanedbania, keď tento
kvalifikovaný zástupca nezvolil taký postup, aby bol tovar prepustený do režimu voľný obeh s nulovou

sadzbou cla, o ktorej možnosti mal nepochybne vedieť. Zjavné zanedbanie teda súd vidí v nevyužití
existujúcich právnych možností na dovoz tovaru s oslobodením od dovozného cla, keď naopak priamy
zástupca žalobcu požiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bol
postup napokon tiež legálny.

Hlavná námietka žalobcu spočívala vo výklade pojmu „zjavné zanedbanie“ žalovaným, pričom

argumentoval ustanovením čl. 239 ods. 1 Colného kódexu a článkom 899 ods. 1 Vykonávacieho
nariadenia k Colnému kódexu, a poukazoval aj na rozhodnutie EK REM 04/2000 a Informačný dokument
vzťahujúci sa na uplatnenie článkov 220 (2) a 239 Colného kódexu. Je nesporné, že tieto ustanovenia
sa týkajú otázok odpustenia alebo vrátenia dovozného alebo vývozného cla a nie otázky posudzovania
žiadosti o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou. Súd súhlasí s

názorom žalovaného, že ani použitie rovnakých slovných spojení v odlišných ustanoveniach jedného
právneho predpisu nemusí automaticky znamenať ich rovnaký význam a interpretáciu (zrejme však
celkom výnimočne), ale pri interpretácii právnej normy je nevyhnutné zohľadniť skutkový a právny stav
veci, na ktorú má byť táto právna norma aplikovaná. Podľa názoru súdu je slovné spojenie „zjavné
zanedbanie“ použité v čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, slovné spojenie „zrejmá nedbanlivosť“

použité v čl. 899 nariadenia č. 2454/93 a slovné spojenie „hrubá nedbanlivosť“ použité v čl. 239 ods. 1
Colnéhokódexu,vslovenskomznenícitovanýchvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,významovo
veľmi podobné, dokonca takmer zhodné. Pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je však
irelevantná polemika ohľadne totožnosti týchto pojmov, resp. odlišnosti týchto pojmov ale podstatným
bolo posúdiť, či v prípade žalobcu, ktorý sa domáhal aplikovania čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93,

existovali také výnimočné okolnosti, za ktorých colný úrad mohol so spätnou platnosťou povolenie ďalej
predĺžiť a či sa žiadosť žalobcu netýkala zjavného zanedbania. Ako už súd uviedol, podľa jeho názorudošlokzjavnémuzanedbaniu(resp.zrejmejalebohrubejnedbanlivosti)apretopriabsenciivýnimočných
okolností, ktoré neboli preukázané, správne orgány nepochybili, keď žiadosti žalobcu nevyhoveli a
nepovolili mu prepustenie tovaru do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo

zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. S
poukazom na uvedené je potom zbytočná polemika ohľadne aplikácie slovenského alebo anglického, či
nemeckého znenia colných predpisov a s tým súvisiaci argument žalobcu, že SR nezabezpečila správny
preklad európskej legislatívy, keďže v slovenskej verzii colných predpisov je podľa názoru žalobcu
množstvo chýb.

Žalobca celkom logicky argumentoval prípadom EK REM 04/2000 a Informačným dokumentom EK,
avšak uvedené dokumenty neodôvodňujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Treba uviesť, že
žalovaný sa s týmito dokumentmi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal. Uvedené
rozhodnutie EK je pritom individuálnym správnym aktom, ktorý má záväznosť len na konkrétny prípad a
nemožno ho považovať za primárny prameň práva alebo všeobecne záväzný precedens pri rozhodovaní
orgánov verejnej moci v iných právnych veciach. Je zrejmé, že prípad REM 04/2000 sa vzťahoval na

odlišnú právnu úpravu ako je úprava, podľa ktorej žalobca podal žiadosť. Časť Informačného dokumentu
EK rieši situácie v zmysle čl. 239 Colného kódexu a nerieši otázku spätného predĺženia platnosti
povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č.
2454/93. V tejto súvislosti je nutné spomenúť, že z uvedeného dokumentu vyplýva, že za špecifické
situácie sa nepokladajú také situácie, ktoré vyplývajú z bežného profesijného a obchodného rizika,

ktoré znáša operátor, pričom ide okrem iného aj o nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta vydaných
osobou, ktorú zastupuje, chyba, ktorú vykonal zamestnanec deklaranta, aj keď je tento zamestnanec
nový a neskúsený a tiež skutočnosť, že príslušné colné orgány neporadili operátorovi, aby použil
ekonomický colný režim alebo zjednodušené postupy preclievania. K aplikácii článku 239 Colného
kódexu je taktiež nevyhnutné splniť podmienky, ktorými sú existencia osobitnej situácie, žiadny podvod

alebo hrubá nedbanlivosť na strane osoby zodpovednej za zaplatenie colného dlhu. O osobitnej, teda
aj výnimočnej okolnosti, či situácii možno hovoriť vtedy, ak je z okolností prípadu (skutkového stavu)
zrejmé, že dotknutá osoba sa nachádza vo výnimočnej situácii v porovnaní s ostatnými obchodníkmi
vykonávajúcimi rovnakú alebo podobnú činnosť, a v prípade, ak by tu tieto okolnosti neboli, nebola by
vystavená takej situácii, akou je vymeranie colného dlhu.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v

takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho saodvolateľ domáha.