Rozsudok Judgement was issued on Monday, January 10, 2011

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 43C/28/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510202487
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2011:1510202487.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V samosudkyňou Mgr. Zitou Leimbergerovou v právnej veci navrhovateľky: C.

A., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, N., pr. zast. JUDr. Andreou Cisárovou, advokátkou, Kominárska 2,
Bratislava proti odporcom: 1. S.O.S. financ, s.r.o., IČO: 36250404, Nám. slobody 10, Piešťany, 2. V. T.,
nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, N., 3. M. Z., nar. X.X.XXXX, bytom B. XX, N. a 4. L.. O. Z., rod. T., nar.
X.XX.XXXX, bytom B. XX, N., odporcovia 2. - 4. pr. zast. JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, Vajnorská
47, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO:
42176778, Ľuda Zúbka 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, eventuálne o zaplatenie 56.430,-
eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľka je p o v i n n á nahradiť odporcom 2. - 4. trovy právneho zastúpenia vo výške 140,39
eur na účet ich právnej zástupkyne č. XXXXXXXXXX/XXXX, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.2.2010 domáhala voči odporcom
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - bytu č. XX nachádzajúcom sa na 6. poschodí bytového
domu súp. č. XXXX, orientačné č. XX, postaveného na pozemkoch parcely registra C, zapísaného na
LV č. XXXX ako parcela č. XXXX pod orientačným č. XX a parcela č. XXXX pod orientačným č. XX, v
katastrálnom území A., obec N. m. č. A., okres N. V, na ulici B., zapísaného na LV č. XXXX v celosti, a

spoluvlastníckeho podielu tohto bytového domu v rozsahu 3540/598871 (ďalej len „nehnuteľnosť“, resp.
„byt“). Eventuálne žiadala zaviazať odporcu v 1. rade povinnosťou zaplatiť jej sumu 56.430,- eur titulom
náhrady škody. Zároveň sa domáhala voči odporcovi v 1. rade náhrady trov konania.

Návrh navrhovateľka odôvodnila tým, že dňa 25.1.2006 podpísala s odporcom v 1. rade zmluvu o úvere
vo výške 220.000,- Sk (7.302,66 eur) na tri mesiace s tým, že vrátiť mala 246.400,- Sk (8.178,98 eur).
Na zabezpečenie pohľadávky previedla byt v hodnote cca 1.800.000,- (59.749,05 eur), teda o 700 %
hodnotnejšie krytie. Na splnenie dlhu si chcela vziať ďalší úver, ale na byt sa už iný úver nedal vziať,

pretože nebol založený, ale prevedený do vlastníctva veriteľa. Prosila o odklad do 31.8.2006, avšak
nebolo jej vyhovené. Dňa 20.7.2006 o 9,00 hod. ju štyria neznámi muži a jedna žena donútili opustiť
byt. Veci z bytu boli odvezené na nejaké miesto pri Piešťanoch. Podľa jej názoru je zmluva o úvere
absolútne neplatná, nakoľko obsahuje väčší počet neprijateľných zmluvných podmienok. Zistila, že
okremnejprišliobytdesiatkyspotrebiteľovzaobdobnýchokolností.Doterazjejveriteľneposkytolžiadne
vyrovnanie. O odbornej starostlivosti, ktorú mal mať dodávateľ pri poskytovaní úverov sa nedá hovoriť.
Skôr zaznamenala násilnícke správanie, a to všetko pri hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach.Všetko odôvodňuje záver o získaní nadvlády dodávateľa pri zneužití tiesne. Následne odporca v 1. rade
previedol vlastnícke právo k bytu na ďalšie osoby - odporkyňu v 2. rade, a tá neskôr na odporcov v
3. - 4. rade, ktorí sa však nemohli stať vlastníkmi, keďže zabezpečovací prevod práva je absolútne

neplatný. Žiadala prihliadnuť k správaniu sa odporcu v 1. rade, ktorý jej neposkytol žiadne vyrovnanie. Z
dôvodu, že navrhovateľke spôsobil pri vykonávaní bankovej činnosti bez odbornej starostlivosti škodu,
eventuálne navrhla uložiť mu povinnosť nahradiť škodu v rozsahu hodnoty nehnuteľnosti po odpočítaní
výšky úveru 220.000,- Sk, teda cca 1.700.000,- Sk, t. j. 56.430,- eur.

Odporca v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 9.3.2010 navrhol, aby súd návrh navrhovateľky

ako nedôvodný zamietol. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázala
existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žaloba o určenie
podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) nie je spravidla opodstatnená
vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežného otázky, ktorá nerieši a ani nemôže riešiť
celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Stav ohrozenia navrhovateľky alebo
jej neistota v právnom postavení sa neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z

ktorej bez ďalšieho vzťah alebo právo významné pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva, ale
až určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Namietaná neprimeranosť výšky úrokov,
úrokov z omeškania ako aj zmluvnej pokuty nemôžu spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako
celku, ale v prípade vecnej opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť len o čiastočnú neplatnosť
tejto zmluvy, najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu. Taktiež poukázal na

ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, keď podľa jeho názoru nie je možné odňať vlastnícke právo
dobromyseľným nadobúdateľom, nakoľko sa tým narušuje celý koncept právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv. V súvislosti s eventuálnym návrhom na náhradu škody vzniesol námietku
premlčania, nakoľko ku škode mohlo dôjsť najskôr dňa 9.8.2006, kedy bola uzavretá zmluva o prevode
vlastníctva k bytu s odporkyňou v 2. rade, teda právo na náhradu škody sa premlčalo v objektívnej lehote

troch rokov, a to dňa 9.8.2009, kedy márne uplynula lehota na podanie žaloby o náhradu škody.

Odporcoviav2.až4.radesaprostredníctvomsvojejprávnejzástupkyneknávrhuvyjadrilitak,žepodanú
žalobu považujú za nedôvodnú a žiadali ju v celom rozsahu zamietnuť. Uviedli, že predmetný byt kúpila
odporkyňa v 2. rade prostredníctvom realitnej kancelárie Apartim, s.r.o., ktorá ho inzerovala. Kúpna cena
bola s odporcom v 1. rade dohodnutá na 1.500.000,- Sk. Odporkyňa v 2. rade byt neskôr darovala dcére

so zaťom, t. j. odporcom v 3. a 4. rade. Rovnako ako odporca v 1. rade poukázali na to, že navrhovateľku
zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo
práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Opierajúc sa o viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR uviedli, že navrhovateľka naliehavosť právneho záujmu nepreukázala, keďže nie
je zrejmé, prečo navrhovateľka až v r. 2010 vyhodnotila aktuálny stav medzi ňou a odporcom v 1. rade

ako neistý, ohrozujúci jej právne postavenie. Od r. 2006, kedy došlo k rozhodujúcim skutočnostiam,
nadobudla predmetný byt už odporkyňa v 2. rade a v r. 2008 odporcovia v 3. a 4. rade. Je nesporné,
že ak je v súčasnosti niekoho postavenie neisté, tak sa pre odstup času nejedná o neisté postavenie
navrhovateľky, ale podaním žaloby je to postavenie odporcov v 2. až v 4. rade, keďže nehnuteľnosti
nadobudli v dobrej viere, súčasní vlastníci byt výrazne zhodnotili a odporkyňa v 2. rade riadne uhradila

dohodnutú kúpnu cenu. Nestotožnili sa tiež s tvrdením navrhovateľky, že zmluva o úvere je absolútne
neplatná. V prípade, že by niektoré časti tejto zmluvy odporovali zákonu, budú neplatné len tieto časti
a nie celá zmluva. Taktiež poukázali na premlčanie nároku na náhradu škody, ktorej sa navrhovateľka
eventuálne domáha voči odporcovi v 1. rade.

Uznesením č. k. 43C/28/2010-57 zo dňa 19.3.2010 na základe návrhu odporcu v 1. rade súd nevylúčil

na samostatné konanie návrh týkajúci sa náhrady škody.

Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ako aj svedkov a oboznámením sa s
listinnými dôkazmi založenými v spise, a to najmä Zmluvou o úvere zo dňa 25.1.2006, Zmluvou
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z toho istého dňa, Zmluvou o prevode
vlastníckeho práva zo dňa 9.8.2006, Darovacou zmluvou zo dňa 13.3.2008, trestným oznámením

navrhovateľky, listom navrhovateľky zo dňa 4.7.2006 adresovaným odporcovi v 1. rade, výpisom z LV
č. XXXX - čiastočný, návrhom dodatku č. X k zmluve o úvere zo dňa 19.5.2006, Kúpnou zmluvouuzavretou dňa 12.7.2001 L.. M. S. ako predávajúcou a navrhovateľkou ako kupujúcou, žiadosťou o
poskytnutie úveru zo dňa 17.1.2006, výzvou na úhradu poslednej splátky a príslušenstva úveru zo dňa
27.3.2006, upozornením odporcu v 1. rade na úhradu pohľadávky definitívnym nadobudnutím predmetu

zabezpečenia adresovaného navrhovateľke dňa 27.4.2006, výdavkovým pokladničným dokladom na
sumu 220.000,- Sk zo dňa 25.1.2006, ako aj ostatnými listinami predloženými účastníkmi konania.

Súd sa v zmysle ustanovenia § 99 ods. 2 veta druhá OSP opakovane pokúsil o zmierenie účastníkov.
K zmiereniu však nedošlo, keďže podľa tvrdenia právnej zástupkyne navrhovateľky sa jej klientka s
odporcom v 1. rade „nedokázala dohodnúť na rozumnej cene“. Odporca v 1. rade uviedol, že na základe

ústnych dohovorov ponúkli sumu 11.617,87 eur, t. j. 350.000,- Sk, táto však bola pre navrhovateľku
neprijateľná. Navrhovateľka sa k tomu vyjadrila tak, že nakoľko doposiaľ nemá vyriešenú bytovú otázku,
má záujem o kúpu 1-izbového bytu, príp. garsónky, ich cena sa však v súčasnosti pohybuje vo výške
cca 35.000,- eur, preto je pre ňu odporcom v 1. rade ponúknutá suma neprijateľná.

Právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní uviedla, že boli hrubým spôsobom pošliapané
práva navrhovateľky ako občana spotrebiteľa. Dňa 25.1.2006 podpísala zmluvu o úvere vo výške

220.000,- Sk na tri mesiace s tým, že mala vrátiť 246.400,- Sk. Ide o ročnú odplatu 48 %. Na
zabezpečenie tejto pohľadávky previedla vlastnícke právo k bytu v hodnote 1.800.000,- Sk, teda ide
o 700 % hodnotnejšie krytie. Keďže navrhovateľka nemá právne vzdelanie, nerozumela zmluve o
zabezpečovacom prevode práva. Na splatenie dlhov si chcela vziať ďalší úver, ktorý chcela zabezpečiť
predmetnou nehnuteľnosťou, avšak to už nebolo možné, nakoľko nehnuteľnosť už bola prevedená. Dňa

20.7.2006 o 9,00 hod. navrhovateľku 5 osôb donútilo opustiť byt, pričom veci z bytu boli odvezené na
neznáme miesto. Jej prosbe o odklad lehoty splátok nebolo vyhovené. Uviedla tiež, že podľa ich názoru
je zmluva o úvere absolútne neplatná, nakoľko je v rozpore s čl. 4 ods. 1 smernice č. 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vzhľadom na výšku zmluvných pokút, napr. úrok z
omeškania 0,25 % denne predstavuje ročné úroky vo výške až 91,25 % a tiež s ohľadom na prepadnú

klauzulu,čineprimeranúsvojpomoc.Tovšetkoodôvodňujezáverozískanínadvládydodávateľa,navyše
pri zneužití tiesne. Doteraz veriteľ neposkytol navrhovateľke žiadne vyrovnanie a je známe, že takto
prišli o byt desiatky ďalších spotrebiteľov. Keďže vlastnícke právo sa nepremlčuje, a ak je zabezpečovací
prevod práva absolútne neplatný, odporca v 1. rade nemal oprávnenie previesť vlastnícke právo na
ďalšie osoby a tie sa nemôžu stať vlastníkmi. Ak by predsa len súd rozhodol inak, právna zástupkyňa

navrhovateľky navrhla eventuálne uložiť povinnosť odporcovi v 1. rade nahradiť škodu vo výške 56.430,-
eur, čo predstavuje rozdiel hodnoty nehnuteľnosti po odpočítaní výšky úveru.

K tvrdeniam odporcov v 2. - 4. rade sa vyjadrila tak, že existuje viacero judikátov, ktoré potvrdzujú
tvrdenia navrhovateľky. Keďže podľa jej názoru postačilo oboznámiť sa s listom vlastníctva predmetnej
nehnuteľnosti a s tým, akým spôsobom a v akom časovom odstupe prebiehali prevody vlastníckeho

práva, o dobromyseľnosti nadobudnutia nemožno hovoriť. Taktiež ich námietka premlčania týkajúca sa
eventuálneho petitu o náhradu škody je irelevantná, nakoľko úverová zmluva je absolútne neplatná v
zmysle ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

Navrhovateľka vypovedala, že v r. 2006 dostala veľmi výhodnú ponuku na rekonštrukciu bytu,
avšak potrebovala si na ňu veľmi rýchle zaobstarať finančné prostriedky, keďže ponuka bola časovo

obmedzená. Žiadna banka jej však nebola v tak krátkom čase ochotná poskytnúť úver a v tlači videla
ponuku odporcu, telefonicky ich kontaktovala a požiadala o úver. Zástupca spoločnosti jej oznámil, že
prax je taká, že prvé 3 mesiace spláca úroky, posledný mesiac istinu, pričom poskytujú len krátkodobé
úvery na 3 mesiace. Dohodli sa teda, že jej poskytnú sumu 220.000,- Sk. Zmluvu o úvere si prečítala
cestou do banky, v banke ju podpísala. Odporca v 1. rade si nechal v banke uvedenú sumu vyplatiť,

z tejto si zobral prvú splátku vo výške 8.800,- Sk a zvyšok jej vydal. Následne časť peňazí použila
na plánovanú rekonštrukciu bytu. Vo februári 2006 zaplatila ďalšiu splátku vo výške 8.800,- Sk, avšak
potom sa u nej vyskytli problémy, prišla o zamestnanie, mala aj menej klientov. Žiadala o odklad splátok,
chcela oddialiť možnosť splatenia úveru, avšak to jej nebolo umožnené. Telefonicky hovorila s istým
pánom C., ktorý vystupoval ako zástupca firmy, avšak jej prosbu odmietol. Dňa 20.7.2006 ju telefonicky

vyzval, aby mu umožnila vstup do bytu, že sa chce rozumne dohodnúť. Prišiel aj v sprievode iných
osôb, vymenili zámok, a donútili ju byt opustiť s tým, že ho treba aj vypratať. Keď namietla, že nemákam ísť, ani kde uskladniť zariadenie bytu, ponúkli sa, že oni ho odvezú a uskladnia, avšak nepovedali
kde. Následne sa dozvedela, že toto zariadenie bolo v sklade pri Piešťanoch, časť si potom doviezli,
avšak niektoré veci boli poškodené, alebo dokonca chýbali. V septembri 2006 podala prvé trestné

oznámenie.Opriebehutohtotrestnéhostíhaniavšaknemážiadnevedomosti.Následnevr.2010podala
ďalšie trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu úžery, to však bolo zamietnuté.
O prevode vlastníckeho práva k jej bytu sa dozvedela už v júli 2006, „keď jej Lučan (advokát - pozn.
súdu) poradil, aby som svoju nehnuteľnosť zablokovala. Vtedy som zistila, že ako vlastník už figuruje
odporca v 1. rade. V septembri som sa dozvedela, že byt previedol na pani T.. Počas štyroch rokov,

ktoré uplynuli od podpisu zmluvy až do podania návrhu som sa obrátila na viacerých právnikov, avšak
nikto mi nevedel pomôcť. Potom pán C. začal riešiť nebankovky, tak som sa obrátila na Ministerstvo
spravodlivosti SR, kde mi povedali, že mám podať trestné oznámenie a návrh na súd.“ Na otázky právnej
zástupkyne odporcov v 2. až 4. rade uviedla, že má vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru a
v čase podpisu zmluvy pracovala v jednej stavebnej firme ako účtovníčka a taktiež robila účtovníctvo
pre fyzické osoby. V byte rekonštruovala záchod, kúpeľňu, kuchyňu a chodbu, avšak dnes už presne

nevie uviesť, koľko z poskytnutej sumy na rekonštrukciu bytu minula. V čase podpisu zmluvy jej príjem
orientačne činil 15.000,- Sk - 18.000,- Sk mesačne, avšak následne jej zamestnávateľská stavebná firma
skrachovala. Vo februári 2006 dostala poslednú výplatu za február a v priebehu ďalšieho mesiaca jej
zamestnávateľ oznámil, že končia.

Vedľajší účastník vystupujúci na strane navrhovateľky na pojednávaní upozornil na rekordný počet

neprijateľných podmienok v zmluve o úvere, v jednej zo zmlúv, ktoré sú predmetom iného konania
napočítali 45 neprijateľných podmienok. Voči odporcovi v 1. rade podali hromadnú žalobu, vedie sa
konanie napr. aj pred Okresným súdom v Prešove. Podľa jeho názoru by štát mal zakázať takýmto
spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť, resp. mali by ich riešiť orgány činné v trestnom konaní.
Poukázal na viacero právnych predpisov, rozhodnutí, či článkov zverejnených v odborných publikáciách,

ako aj internetové diskusné fóra, ktoré sa týkajú spotrebiteľských úverov, či zabezpečovacieho prevodu
vlastníckeho práva. Uviedol tiež, že zo strany odporcu v 1. rade ide o bezdôvodné obohatenie s ohľadom
na nevyplatenie rozdielu.

Zástupca odporcu v 1. rade na pojednávaní v prvom rade namietol nedostatok naliehavosti právneho
záujmu, nakoľko návrh na začatie konania bol podaný skutočne s veľkým časovým odstupom. Uviedol,

že v mnohých súdnych prípadoch sa s klientmi mimosúdne dohodli, prípadne uzavreli zmier. Na
tvrdenia navrhovateľky o jej časovej tiesni pri podpise zmluvy, predložil súdu listinný dôkaz - žiadosť o
poskytnutie úveru, ktorú podpísala 17.1.2006. Taktiež poprel, že by navrhovateľke neumožnili odklad
splátok, prípadne zmenu vo forme splácania a na podporu svojich tvrdení predložil dodatok č. 1 k
úverovej zmluve, ktorý navrhovateľke zaslali 19.5.2006, pričom zásielka sa vrátila dňa 10.6.2006 ako

neprevzatá v odbernej lehote. V tomto dodatku navrhovali splácanie úveru až do októbra 2006, nie však
ich vinou k jeho podpisu nedošlo. K návrhu na náhradu škody uviedol, že navrhovateľka nepredložila
žiadny znalecký posudok ani iný dôkaz preukazujúci, že nehnuteľnosť mala v danom čase hodnotu
1.800.000,- Sk, pričom podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou ako kupujúcou a L.. S. ako
predávajúcou, navrhovateľka kúpila daný byt v r. 2001 za sumu 152.210,- Sk.

Právna zástupkyňa odporcov v 2. až v 4. rade opakovane žiadala návrh ako nedôvodný zamietnuť,
nakoľko navrhovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu, keďže zmluvy boli podpísané v r.
2006 a návrh bol súdu podaný až v r. 2010, teda s podstatným časovým odstupom. Nehnuteľnosť bola
prevedenápostupnenaodporkyňuv2.rade,neskôrnaodporcovv3.-4.rade,pričomvšetcijunadobudli
v dobrej viere. Ak právna zástupkyňa žiada prihliadnuť na to, že navrhovateľka nemá právne vzdelanie,

takisto jej klienti ho nemajú a navyše list vlastníctva, na základe ktorého sa rozhodovali, bol v čase
prevodu v poriadku. Vzhľadom na to, že list vlastníctva je verejnou listinou, nemohli ani len predpokladať
nejaké ťažkosti. Teda podľa jej názoru ten, kto má v tomto prípade neisté právne postavenie sú jej klienti.
Pripomenula, že odporcovia v 3. a 4. rade doposiaľ nehnuteľnosť užívajú, rekonštruovali ju a bývajú v
nej spolu s maloletým dieťaťom.

Odporkyňa v 2. rade vypovedala, že niekedy v r. 2006 sa rozhodli hľadať menší byt, dvojgarsónku s tým,
že dcére so zaťom, ktorí bývali s ňou a manželom v 3-izbovom byte na B. ulici, prenechajú tento byt aona s manželom sa presťahujú do kúpeného menšieho bytu. Hľadali v rovnakej lokalite. Prostredníctvom
inzerátu našli ponuku na predaj predmetného bytu, ktorý bol situovaný tak, že by si s dcérou videli z okna
do okna. Oslovili príslušnú realitnú kanceláriu, ktorá im umožnila obhliadku bytu. Byt bol v dezolátnom

stave. Napriek tomu sa však rozhodli, že byt kúpia. V realitnej kancelárii zložili zálohu a po preštudovaní
zmluvy a návrhu na vklad do katastra nehnuteľností tieto listiny podpísali v V.. Potom išli do S. na
vinkuláciu sumy. Pracovníčka realitnej kancelárie im predložila všetky dokumenty týkajúce sa tohto bytu.
Všetko bolo v poriadku, list vlastníctva „bol čistý“. Byt, ktorý bol v zlom stave, následne prerobili, vymenili
elektrinu, kúpeľňu, okná, dvere, dali novú stierku, podlahu, vymaľovali, urobili aj celú kuchyňu. Vzhľadom

na to, že musela opatrovať 92-ročnú príbuznú, rozhodli sa, že spolu s ňou zostanú v 3-izbovom byte
oni a dcéra so zaťom, ktorí v tom čase čakali bábätko, pôjdu do tohto menšieho bytu. Následne teda
uzavreli darovaciu zmluvu.

Odporca v 3. rade potvrdil tvrdenia svojej svokry, odporkyne v 2. rade, keď uviedol, že svokru, ktorá mala
v tom čase boľavé koleno a kĺb, všade vozili aj spolu s manželkou. Spochybnil tvrdenia navrhovateľky či
nejaké peniaze do predmetného bytu investovala, nakoľko byt bol skutočne v zlom stave, sám s otcom

ho prerábal. Podlahy boli pôvodné, gumolit strhával dva týždne, ani kúpeľňa nebola rekonštruovaná, „tá
bola stará, socialistická. Pôvodné bolo aj umývadlo a vaňa.“ Poukázal na to, že aj navrhovateľka ich
mohla kontaktovať a upozorniť ich, že s bytom nie je niečo v poriadku.

Na otázky druhej strany uviedol, že dôverovali realitnej kancelárii, išlo o renomovanú realitnú kanceláriu
a nemali pochybnosti o tom, že s bytom nie je niečo v poriadku. Pri podpise zmluvy v V. sa stretli s

konateľom odporcu v 1. rade a následne išli na S. námestie vinkulovať príslušnú sumu, pričom tento im o
byte nič nehovoril, nerozprávali sa, to bolo starosťou realitnej kancelárie. Zmluvu o zálohe podpisoval on,
nakoľko svokra si zabudla občiansky preukaz, a tento bolo potrebné predložiť, peniaze však vinkulovala
ona. Po podpise zmluvy o prevode, pri ktorej boli všetci prítomní, sa uvoľnili peniaze z účtu svokry, a
vinkulovali sa na účte realitnej kancelárie. Potom sa čakalo na výpis z listu vlastníctva s vyznačením

vlastníckeho práva svokry a následne sa vinkulované peniaze previedli na účet predávajúceho, čiže
odporcu v 1. rade. Celý právny servis pritom zabezpečovala realitná kancelária. Na otázku vedľajšieho
účastníka uviedol, že ak by vedeli, akým spôsobom prišiel k bytu odporca v 1. rade, určite by ho neboli
bývali kupovali.

Odporkyňa v 4. rade súhlasila v plnom rozsahu s vyjadreniami jej matky a manžela. Na otázky

odpovedala, že o tom, akým spôsobom prišla navrhovateľka o byt nemali žiadne informácie, a to ani od
susedov a keďže byt nadobúdali od niekoho iného ako od pani A., nemali ani odkiaľ poznať jej meno.
Do bytu sa nasťahovali asi mesiac pred narodením dcérky, teda v marci 2007, pričom k darovaniu došlo
až potom, keďže nemali dôvod prevod urýchľovať, bývali v byte jej matky.

Súd vo veci vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkýň, obe už v súčasnosti bývalé zamestnankyne

realitnej kancelárie V., s.r.o., ktorá v čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti medzi odporcami
v 1. a 2. rade poskytovala poradenstvo a právny servis.

Svedkyňa O. S. vypovedala, že v rozhodnom čase pracovala v realitnej kancelárii V., s.r.o. ako realitný
maklér. Pamätá si, že ju vyhľadala pani Z., odporkyňa v 4. rade, ktorá prejavila záujem o kúpu 2-
garsónky v A.. Po vyhľadávaní voľných bytov, ktoré v tom čase vykonávala cez inzeráty v novinách,

pravdepodobne cez V., skontaktovala pána U., ktorý mal kľúče od predmetného bytu a s p. Z. išli na
obhliadku. Keďže byt sa jej páčil a vyhovovala aj cena, došlo k uzavretiu zmluvy. Nakoľko je len realitný
maklér, kúpu bytu po právnej stránke zabezpečovala vtedajšia kolegyňa, pani S..

Uviedla, že predmetný byt bol v pôvodnom stave, nebol rekonštruovaný, a to ani čiastočne, už si však
presne nespomína, či a aký nábytok sa tam nachádzal. Byt pôsobil prázdnym a neobývaným dojmom.

Svedkyňa O. S. vo svojej výpovedi uviedla, že v rozhodnom čase bola konateľkou realitnej kancelárie
V., s.r.o. Po narodení dvoch detí však svoj obchodný podiel predala. Potvrdila, že pri predaji tohto
bytu zabezpečovala právny servis. Uviedla, že potom ako kupujúca súhlasila s odkúpením bytu, došlok vinkulácii celej kúpnej ceny vo S. v pobočke na S. nám. Sama podávala návrh do katastra a po
povolení vkladu sa vinkulácia uvoľnila a bola vyplatená predávajúcemu. Pri vinkulácii kúpnej ceny sa
stretli spoločne s odporkyňami p. T. a p. Z. a za predávajúceho bol konateľ odporcu v 1. rade. Už si

nespomínala,čibolprítomnýajpánZ.,avšakzmluvuopredajipodpisovalaurčitep.T..Naotázkuprávnej
zástupkynenavrhovateľkyupresnila,žezabezpečovanieprávnehoservisuprikúpebytuspočívalovtom,
že bola pri vinkulácii kúpnej ceny a podávala návrh na vklad do katastra, tiež bola prítomná pri podpise
kúpno-predajnej zmluvy, ktorú pre realitnú kanceláriu pripravovala M.. A.. Následne si pri uvoľňovaní
vinkulácie kúpnej ceny vyžiadala z katastra list vlastníctva potom, ako bola kupujúca - p. T. uvedená ako

vlastníčka. Nehnuteľnosť bola podľa tohto listu vlastníctva bez tiarch, všetko bolo v poriadku, pričom
vyberala dva listy vlastníctva, prvý, kde bol uvedený ako vlastník odporca v 1. rade a druhý, kde už ako
vlastníčka bola uvedená p. T.. Celkový list vlastníctva nikdy k dispozícii nemali, vždy iba čiastočný.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľka ako dlžník dňa 25.1.2006 uzatvorila s odporcom v 1. rade ako veriteľom zmluvu o
úvere, predmetom ktorej bolo na žiadosť dlžníka poskytnutie úveru veriteľom vo výške 220.000,- Sk,

t. j. 7.302,66 eur, ktorý činil s navŕšením pohľadávku voči dlžníkovi 246.400,- Sk (8.178,98 eur). Z
dohodnutého navŕšenia predstavoval 50 % úrok a zvyšných 50 % zahŕňali náklady na vypracovanie
a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dlžník sa podpisom zaviazal
splatiť úver podľa čl. XII. zmluvy - splátkového kalendára, podľa ktorého bolo splatenie príslušenstva
úveru dohodnuté v troch splátkach vo výške 8.800,- Sk (292,11 eur) so splatnosť dňa 25.1.2006 (teda

pri podpise zmluvy), 25.2.2006, 25.3.2006 a napokon dňa 25.4.2006 bola určená splatnosť poslednej
splátkyvovýškeúveru220.000,-Sk.Včl.IV.označenomako„Zmluvnépokuty“sistranydohodlizmluvnú
pokutu 2 % z poskytnutej sumy pre prípad dlžníkovho omeškania so zaplatením niektorej splátky, pričom
si zároveň veriteľ môže odo dňa omeškania uplatniť aj úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy
za každý deň omeškania. Ďalšia zmluvná pokuta vo výške 3 % z poskytnutého úveru bola dohodnutá

v súvislosti s vynaloženými nákladmi na vyhľadanie adresy dlžníka, v prípade, že tento na to veriteľa
neupozornil. Sankčný poplatok v sume 500,- Sk mal patriť veriteľovi za nesprávne uvedený variabilný
symbol pri úhrade splátok a v sume 300,- Sk za náklady spojené s každou upomienkou. Článok V.
- „Predčasné ukončenie úveru“ stanovoval prípady, v ktorých bol veriteľ oprávnený vyhlásiť úver za
okamžite splatný v celom jeho zostatku spolu s príslušenstvom a zároveň sa stať definitívne vlastníkom

nehnuteľnosti dlžníka, ktorú sa zaviazal previesť na zabezpečenie pohľadávky. Išlo o tieto prípady:
dlžník bude v omeškaní so zaplatením dvoch po sebe idúcich splátok alebo celková výška uhradených
splátok k daným termínom bude v negatívnom rozpore s celkovou výškou splátok po dobu dlhšiu ako tri
mesiace, alebo ak ceny nehnuteľností klesnú tak, že zabezpečenie pohľadávky sa stane nedostatočným
a dlžník zabezpečenie nedoplní, alebo v deň podania návrhu na konkurz na majetok dlžníka, alebo v

deň podania návrhu na exekúciu na majetok dlžníka, alebo v prípade úmrtia dlžníka alebo strate jeho
spôsobilosti a do 30 dní nedôjde k zaplateniu zostatku úveru. Články VI. a VII. obsahujú prehlásenie
dlžníka, že napr. uznáva svoj záväzok čo do základu i výšky alebo že dôvodom zmluvy o úvere nie je jeho
finančná alebo iná tieseň, alebo tieseň inej jemu blízkej osoby, či to, že poskytnuté peniaze chce použiť
za účelom dosiahnutia zisku. Obsahuje tiež záväzok dlžníka, že po tom, ako sa definitívnym vlastníkom

nehnuteľnosti stane veriteľ, sa z nej bezodkladne vysťahuje, vyprace ju a kľúče odovzdá veriteľovi bez
akéhokoľvek nároku na bytovú náhradu. V prípade, že tak neurobí, splnomocňuje veriteľa k vyprataniu
a vysťahovaniu nehnuteľnosti svojpomocne.

V zmysle čl. III. zmluvy o úvere uzavrela navrhovateľka ako prevádzajúci s odporcom v 1. rade
ako s nadobúdateľom aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti za účelom

zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o úvere. Predmetom zmluvy bola nehnuteľnosť špecifikovaná v
úvode odôvodnenia. V zmysle čl. VI. tejto zmluvy sa zmluvné strany zaviazali, najneskôr do 3 dní
odo dňa podpisu zmluvy podať návrh príslušnej Správe katastra na rozhodnutie o vklade vlastníckych
práv a to za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky nadobúdateľa. Čl. VII. zmluvy stanovoval,
že v prípade, že zabezpečovaná pohľadávka sa stane predčasne splatnou v dôsledku porušenia

povinností prevádzajúceho vyplývajúcich z čl. V zmluvy o úvere, stane sa nadobúdateľ definitívne
vlastníkom nehnuteľností. Zároveň bezodkladne upovedomí Správu katastra o tom, že prevádzajúci
nesplnil úplne alebo čiastočne svoj záväzok, resp. že nastali skutočnosti v dôsledku čoho sa úver
stal splatným a podá návrh na výmaz zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a na vkladdefinitívneho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech nadobúdateľa. V tomto prípade sa
za kúpnu cenu bude považovať nesplatená časť úveru a súčasne zanikne nárok prevádzajúceho na
vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky. Prevádzajúci sa zároveň zaviazal na bezodkladné

vypratanie nehnuteľností s tým, že v prípade, že tak neučiní, súhlasí, aby bola použitá svojpomoc podľa
§ 6 OZ. Čl. VIII. určoval povinnosť zmluvných strán, že po úplnom splatení záväzku prevádzajúceho
splatiť poskytnutý úver s príslušenstvom riadne a včas, uzavrú zmluvu o spätnom prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam na prevádzajúceho.

Z listinných dôkazov predložených odporcom v 1. rade vyplýva, že dňa 23.7.2006 zaslal navrhovateľke

písomnú Výzvu na úhradu poslednej splátky a príslušenstva úveru, v ktorej ju okrem iného upozornil,
že úverovú zmluvu je možné predĺžiť len písomným dodatkom podpísaným oboma zmluvnými stranami.
Dňa 27.4.2006 jej zaslal Upozornenie na úhradu pohľadávky definitívnym nadobudnutím predmetu
zabezpečenia. Následne dňa 19.5.2006 zaslal navrhovateľke Dodatok č. 1 k zmluve o úvere, v zmysle
ktorého sa jej pohľadávka mala zmeniť spolu s navŕšením a príslušenstvom na sumu 299.200,- Sk,
pričom splatnosť úveru a príslušenstva bola stanovená do 25.10.2006. Zásielku si však navrhovateľka

neprevzala v odbernej lehote, k podpisu dodatku teda nedošlo.

Písomným podaním zo dňa 4.7.2006 žiadala navrhovateľka o „pomoc, ako by sa táto situácia dala
vyriešiť...“ „...aby som mohla uhradiť svoj záväzok a súčasne získať späť svoju dvojgarzónku.“ Uviedla,
že dňa 24.4.2006 s ňou zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer a tým sa jej situácia skomplikovala.
Napriek tomu chce svoj záväzok splniť. Priznala tiež, že si je vedomá toho, že „urobila chybu a mala

som sa s Vami skontaktovať a zároveň sa ospravedlnila za situáciu, ktorú spôsobila.

Podľa vyjadrení navrhovateľky, ktoré odporca v 1. rade nerozporoval, si tento dňa 20.7.2006 uplatnil
oprávnenie vyplývajúce z uzatvorených zmlúv a navrhovateľku z predmetného bytu svojpomocne
vysťahoval, pričom hnuteľné veci z bytu vypratal a odviezol pre navrhovateľku na neznáme miesto.

Dňa 9.8.2006 uzavrel odporca v 1. rade s odporkyňou v 2. rade ako kupujúcou Zmluvu o prevode

vlastníctva predmetného bytu, ktoré vlastníctvo následne previedla na svoju dcéru a zaťa - odporcov v
3. a 4. rade darovacou zmluvou zo dňa 13.3.2008.

Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Navrhovateľkasadomáha,abytunajšísúdurčil,žejevlastníčkounehnuteľnosti,nakoľkotvrdí,žezmluva

o úvere uzavretá medzi ňou a odporcom v 1. rade je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39
OZ. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti ako právny úkon akcesorickej
povahy je neplatná aj titulom vyslovenia absolútnej neplatnosti hlavnej zmluvy o úvere. Súd platnosť
týchto zmlúv skúmal v rámci inštitútu predbežnej otázky. Navrhovateľka naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva preukazovala tým, že tento je daný nesporne, keďže bez určenia vlastníckeho

práva súdom navrhovateľka nebude môcť vykonávať svoje vlastnícke práva, ktoré sú chránené ako
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, tak aj ustanoveniami čl. 20 Ústavy SR.

Naliehavosť právneho záujmu, predpokladaná citovaným zákonným ustanovením, nachádza svoje
vyjadrenie v petite, ktorý navrhovateľ vo svojom návrhu zvolil. V zásade je naliehavý právny záujem
daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa

by bez takéhoto určenia bolo neisté. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho

porušenia právnych povinností iných subjektov. V danom prípade napriek námietkam odporcov súd mal
preukázanú danosť naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníctva odstránením právnej neistoty vprávnom postavení navrhovateľky, či je alebo nie je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Za určovaciu
žalobu v zmysle citovaného ustanovenia považuje súdna prax aj žalobu o neplatnosť právneho úkonu,
akojedenzprávnychprostriedkovochranyspotrebiteľa,ktoréhošpecificképostavenieakoslabšejstrany

v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych
spoločenstiev, ako i domáca právna úprava. Naliehavý právny záujem navrhovateľky súd skúmal so
zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, najmä so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej
žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.

Ako už bolo uvedené vyššie, súd sa prejudiciálne zaoberal otázkou určenia platnosti, resp. neplatnosti

zmlúv - hlavnej zmluvy o úvere a akcesorickej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k
nehnuteľnosti.

Z obsahu spisu vyplýva a nebolo to ani sporné medzi účastníkmi konania, že dňa 25.1.2006 uzavreli
zmluvu o úvere, na základe ktorej odporca v 1. rade poskytol na žiadosť navrhovateľky úver vo
výške 220.000,- Sk, (7.302,66 eur), ktorý činil s navŕšením pohľadávku voči dlžníkovi 246.400,- Sk
(8.178,98 eur). Z dohodnutého navŕšenia predstavoval 50 % úrok a zvyšných 50 % zahŕňali náklady

na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Navrhovateľka
sa zaviazala povinnosťou splatiť úver na základe splátkového kalendára, podľa ktorého bolo splatenie
príslušenstva úveru dohodnuté v troch splátkach vo výške 8.800,- Sk (292,11 eur) so splatnosť dňa
25.1.2006 (teda pri podpise zmluvy), 25.2.2006, 25.3.2006, a napokon dňa 25.4.2006 bola určená
splatnosť poslednej splátky vo výške poskytnutého úveru 220.000,- Sk. Ďalej si zmluvné strany dohodli

zmluvnú pokutu vo výške 2 % z poskytnutej sumy pre prípad dlžníkovho omeškania so zaplatením
niektorej splátky (t. j. 4.400,- Sk, resp. 146,05 eur), pričom si zároveň veriteľ môže odo dňa omeškania
uplatniť aj úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo predstavuje
ročný úrok z omeškania vo výške 91,25 %.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ObchZ)

s účinnosťou do 31.1.2007 zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jehoprospechpeňažnéprostriedkydourčitejsumy,adlžníksazaväzujeposkytnutépeňažnéprostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa§499ObchZzadojednaniezáväzkuveriteľaposkytnúťnapožiadaniepeňažnéprostriedkymožno
dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa § 501 ods. 2 ObchZ ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ
obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti
s týmto účelom.

Podľa § 502 ods. 1 ObchZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe

zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

Podľa § 504 ObchZ dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak

do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

Podľa § 506 ObchZ, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil
dlžnú sumu s úrokmi.Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
účinného do 31.7.2008 (ďalej len ZoSÚ) spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1 ZoSÚ veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský

úver v rámci svojho podnikania.

Podľa § 3 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 3 ods. 5 ZoSÚ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne
oboznámený so zmluvnými podmienkami podľa § 4 prostredníctvom ustanoveného vzoru formulára. Na

požiadanie musí veriteľ poskytnúť spotrebiteľovi ďalšie doplňujúce informácie.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS, ktorá bola do nášho právneho poriadku
transponovaná zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o
dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2008, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené
vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom na
predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán je stanovené, že nekalé podmienky nie sú pre

spotrebiteľazáväzné,pričomúčelomtejtoúpravyjenahradiťformálnurovnováhu,ktorúzmluvanastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktoré medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný len
pozitívnym vonkajším zásahom k samotným účastníkom zmluvy, pričom je stanovené, že vnútroštátny
súd má ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky.

V danom prípade súd skúmal právny vzťah medzi účastníkmi, jeho vznik a obsah, pričom vychádzal z
charakteru právneho postavenia účastníkov konania, najmä navrhovateľky ako spotrebiteľa. Súd mal
preukázané, že medzi účastníkmi na základe úverovej zmluvy došlo k záväzkovému vzťahu, v ktorom
sa dve zmluvné strany dohodli navzájom si poskytnúť určité plnenia; odporca v 1. rade poskytnúť
na žiadosť navrhovateľky finančné prostriedky (podľa jej prehlásenia za účelom dosiahnutia zisku)

a navrhovateľka poskytnuté finančné prostriedky vrátiť formou mesačných splátok spolu s úrokmi a
dojednanými poplatkami. Odporca v 1. rade však uzatvoril zmluvu s fyzickou osobou, nie podnikateľom a
teda v zmysle platného zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 3 ods. 2 ZoSÚ) vystupovala navrhovateľka
ako spotrebiteľ. Odporca v 1. rade mal podľa výpisu z obchodného registra oprávnenie poskytovať
úvery z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom od 8.8.2002, teda v zmysle ust. 3 ods. 1 ZoSÚ

vystupoval ako veriteľ - právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.S ohľadom na ďalšie citované zákonné ustanovenia (§ 3 ods. 5 ZoSÚ) mal súd preukázané, že
podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru boli v danom prípade splnené. K poskytnutiu úveru
došlo na základe žiadosti navrhovateľky zo dňa 17.1.2006, podľa ktorej bola pôvodne požadovaná

výška úveru v sume 60.000,- Sk, zmenená na 220.000,- Sk so splátkou vo výške 8.800,- Sk a so
zabezpečením úveru v podobe bytu - 2 garsónky zapísanej na LV č. XXXX. Po obhliadke objektu znel
popis zabezpečenia tak, že byt sa nachádza na 6. poschodí, pozostáva z chodby, 2x izba, kúpeľňa +
WC a 2x balkón. K žiadosti o úver s predmetom ručenia byt v osobnom vlastníctve boli okrem dokladu
totožnosti žiadateľa predložené doklady: list vlastníctva, faktúry a doklad o nadobudnutí nehnuteľnosti,

čo preukazuje najmä odporcom v 1. rade predložená kúpna zmluva uzavretá dňa 12.7.2001 medzi
Ing. J. Vrbovou ako predávajúcou a navrhovateľkou ako kupujúcou. Zmluvu o úvere účastníci uzavreli
dňa 25.1.2006, teda s časovým odstupom 8 dní, tvrdenie navrhovateľky o časovej tiesni pri uzatváraní
zmluvy neobstojí. Priznala, že sama kontaktovala odporcu v 1. rade, ktorý ju oboznámil s podmienkami
poskytovaného úveru. Potvrdila, že zmluvu o úvere si celú prečítala, rozumela jej, neporozumela
však nie jednoduchej zmluve o zabezpečovacom prevode práva. Navyše, navrhovateľka, ktorá má

vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru, a aj v čase čerpania úveru pracovala ako účtovníčka
nielen pre fyzické, ale aj právnické osoby, žiadnym spôsobom nepreukázala potrebu, či nutnosť získať
úver za takýchto podmienok. Svoje rozhodnutie odôvodnila len tým, že dostala výhodnú a časovo
obmedzenú ponuku na rekonštrukciu predmetného bytu a žiadny bankový subjekt jej v tak krátkom čase
nebol ochotný poskytnúť úver. Nezodpovedanou, avšak marginálnou otázkou ostáva účel čerpaného

úveru, keď navrhovateľka uviedla, že finančné prostriedky potrebovala na rekonštrukciu bytu, keďže
dostala za týmto účelom veľmi výhodnú, ale časovo obmedzenú ponuku. Výpovede odporcov v 2. až 4.
rade, či výpoveď svedkyne S. však jej tvrdenie spochybňujú.

Na základe vykonaného dokazovania súd v konaní nemal preukázané, že zmluvy o úvere a
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti obsahujú taký počet neprijateľných,

znevýhodňujúcich zmluvných podmienok, resp. zmluvných podmienok v rozpore s dobrými mravmi,
ktoré by spôsobovali absolútnu neplatnosť zmlúv ako celku.

Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že za právny

úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so
zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj
osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia

a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Podstatou väčšiny prípadov rozporu s
dobrými mravmi v záväzkových vzťahoch je neprimeranosť konkrétneho dojednania, spočívajúca najmä
v hrubom nepomere, či už vzájomných plnení zmluvných strán navzájom, alebo práv a povinností jednej
zmluvnej strany.

Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných

pôžičkáchanipriúverochnieježiadnymprávnypredpisomlimitovanáajeponechanávýlučnenadohodu
zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením
§ 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne
neplatný. Výška úrokov z úveru činila v danom prípade 50 % sumy navŕšenia, teda 12.300,- Sk, teda
za tri mesiace trvania úveru 6 %, čo z hľadiska kalendárneho roka predstavuje úrok 24 %, ktorý sa súdu

nejaví neprimeraný.

Inakjetovšakvprípadeúrokovzomeškania,tedazmluvnejsankciezaomeškaniesplnenímpeňažného
záväzku navrhovateľky. V tomto prípade dohodnutá je výška úrokov z omeškania vo výške 0,25 % z
dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo činí 91,25 % ročne, a je skutočne neprimeraná. Pri určení
rozporu s dobrými mravmi je tu potrebné analogicky uplatniť interpretačné pravidlo uvedené v § 53

ods. 6 OZ platného od 1.1.2008, keď neprimerane vysokým úrokom z omeškania v rámci záväzku na
poskytnutie peňažných prostriedkov je najmä úrok z omeškania, ktorý neprimerane prevyšuje úrokyz omeškania požadované bankami pri obdobných záväzkoch. V danom prípade podľa potvrdenia
Národnej banky Slovenska činila základná úroková sadzba NBS v januári 2006 3 % ročne (dvojnásobok
diskontnej sadzby: 6 %), účastníci si dojednali úrokovú mieru vyše 91,25 %, čo predstavuje asi

pätnásťnásobok obvyklej úrokovej miery. Súd má teda za to, že dojednanie účastníkov o úrokoch z
omeškania je neplatné, lebo sa prieči dobrým mravom.

Úroky z omeškania alebo zmluvnú pokutu treba odlišovať od úrokov z istiny. Zatiaľ čo úrok z istiny
predstavuje odplatu za poskytnutie istiny, úrok z omeškania predstavuje sankciu za nedodržanie
záväzkuazmluvnápokutapredstavujespôsobzabezpečeniazáväzku.Priposudzovanízmluvnejpokuty

dojednanej účastníkmi v čl. IV bod 1. zmluvy o úvere vo výške 2 % z poskytnutej sumy (4.400,- Sk),
a to aj opakovane, v prípade omeškania dlžníka so zaplatením niektorej splátky, má súd za to, že ide
o duplicitnú sankciu, nakoľko sankciou za omeškanie so zaplatením bol dojednaný už neprimerane
vysoký úrok z omeškania. Aj v prípade, že by bola dohodnutá ako zábezpeka záväzku by bola
neopodstatnená, nakoľko na zabezpečenie pohľadávky slúžila predmetná nehnuteľnosť. Preto súd aj
zmluvné ustanovenie týkajúce sa zmluvnej pokuty posúdil ako neplatné, v rozpore s dobrými mravmi.

Súd sa v konaní zaoberal aj zmluvnými dojednaniami označovanými súdnou praxou ako prepadné
klauzuly, resp. dojednania o prepadnom zálohu.

Podľa § 553 ods. 1 OZ (v znení do 31. decembra 2007) splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom
práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva).

Podľa § 553 ods. 2 OZ zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

Vzhľadom na strohú právnu úpravu v danom čase prevládal právny názor, podľa ktorého ide o prevod
práva prevedeného s rozväzovacou podmienkou, že zaisťovaný záväzok bude splnený. S ohľadom
na akcesorickú povahu po splnení záväzku potom prevedené právo automaticky prechádza späť na
prevodcu - dlžníka. Sporným zostávalo, či je vlastníctvo na strane veriteľa podmienené a či zanikne v
dôsledku rozväzovacej podmienky, pretože táto nemala oporu v našej právnej úprave pred 31.12.2007.

Podľa druhého právneho názoru je to fiduciárny právny úkon, kde sa stretávajú dva právne úkony -
prevod práva veriteľa na dôverníka a jeho záväzok spočívajúci v prevode práva späť po splnení účelu
prevodu. V zmysle právnej úpravy platnej od 1.1.2008 je zrejmý už aj právny názor týkajúci sa výkonu
zabezpečovacieho prevodu práva. Niet žiadnych pochybností o tom, že zabezpečovací prevod práva
je jedným z najzložitejších zabezpečovacích inštitútov súkromného práva najmä v otázke jeho výkonu

a prax ukázala, že jeho strohá úprava zvádzala veriteľov k neprimeraným postupom. V súčasnosti iba
súd, a to cez inštitút dobrých mravov, môže usporiadať tieto vzťahy do primeranej roviny pri zmluvách,
ktoré nadobudli účinnosť do 31.12.2007.

V danom prípade sa navrhovateľka domáha neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že išlo o právny úkon
nevyvážený vzhľadom na to, že predmetom zabezpečenia záväzku bola nehnuteľnosť, ktorej hodnota

niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, teda tento právny úkon je neplatný
z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Navrhovateľka pritom odvodzovala krytie od sumy 1.800.000,- Sk,
čo je podľa nej hodnota bytu, ktorú však žiadnym spôsobom nepreukázala. Naopak, odporca v 1. rade
sa bránil tým, že krytnie zabezpečovanej pohľadávky odvodzoval v čase uzavretia právneho úkonu od
kúpnej ceny bytu (152.210,- Sk) pri nadobudnutí nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľky v r. 2001,

teda sumy menšej ako čerpaný úver. Odporca v 1. rade byt odpredal odporkyni v 2. rade za kúpnu cenu
1.500.000,- Sk.

Presná maximálna hranica krytia nie je definovaná. Na základe aplikácie všeobecných spôsobov
posudzovania súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi (hrubý nepomer, podstatný odklon od obvykle
výšky)jevšakvrozporesdobrýmimravmidohoda,ktoroudlžníkveriteľovipriobdobnomúverečipôžičke

poskytne krytie v hrubom nepomere so zabezpečovanou pohľadávkou alebo podstatným spôsobom
presahuje krytie, ktoré obvykle požadujú pri obdobných záväzkoch na poskytnutie peňazí najmä banky.Pokiaľ ide o zabezpečovací prevod práva, je postavenie veriteľa silnejšie ako v prípade záložného práva,
pretože postavenie takéhoto veriteľa vylučuje akýchkoľvek iných veriteľov a prenáša na neho samotné
vlastnícke právo. Hranica akceptovateľného krytia by teda mala byť ešte nižšia ako hranica krytia v

prípade postavenia veriteľa právne slabšieho záložného práva.

Pri posúdení tohto právneho úkonu je potrebné tiež vychádzať aj z účelu, ktorý sa mal predmetným
právnym úkonom dosiahnuť. Je nepochybné, že z hľadiska ochrany navrhovateľky ako občana
spotrebiteľa, sú dojednania týkajúce sa tzv. prepadnej klauzuly (dohoda o prepadnutí veci do vlastníctva
odporcu v 1. rade uzavretá ešte pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky) v rozpore s dobrými

mravmi. V predmetnej zmluve o úvere ide o ust. čl. III. bod 2. a čl. V., a v zmluve o zabezpečení záväzku
prevodom práva k nehnuteľnosti o ust. čl. III. a VII., podľa ktorých: „zmluvné strany sa dohodli, že v
prípade, ak dlžník poruší povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy, najmä ak poruší splátkový kalendár čo
do výšky alebo včasnosti úhrady jednotlivých splátok v dôsledku čoho sa .......... stane úver predčasne
splatný, alebo ak nastanú skutočnosti ........., dňom splatnosti úveru sa veriteľ stane definitívne
vlastníkom predmetných nehnuteľností ....“. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie je podľa názoru

súdu možné uveriť obrane odporcu v 1. rade a posúdiť jeho konanie ako neúmyselné, nie s cieľom
poškodiť navrhovateľku, keď preukázal v neposlednom rade aj snahu výkon zabezpečovacieho práva
uplatniť až v krajnom prípade, nakoľko navrhovateľke poskytol možnosť riešenia vzniknutej situácie
zaslaním dodatku k zmluve, ako aj dvoma výzvami na úhradu pohľadávky, na ktoré navrhovateľka žiaľ
nereagovala. Na tomto mieste je potrebné tiež pripomenúť, že aj v priebehu tohto konania mal odporca

v 1. rade úsilie uzavrieť s druhou stranou mimosúdnu dohodu a navrhovateľku kompenzovať.

Zásada uplatňovaná už v rímskom práve „favor contractus“ platí v občianskom práve od čias uhorského
práva a hovorí, že právne úkony treba vykladať tak, aby čo najviac zodpovedali úmyslu strán a tiež tak,
aby bola, pokiaľ je to možné, zachovaná ich platnosť. Teda, ak je tu možnosť dvoch výkladov, z ktorých
jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, potom

prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť.

Nakoľko sú podľa názoru súdu absolútnou neplatnosťou postihnuté len niektoré dojednania, ktoré je
možné od ostatného obsahu predmetných zmlúv oddeliť, nie sú neplatnosťou postihnuté celé zmluvy.

S ohľadom na uvedené, keď súd sa prejudiciálne ustálil, že posudzované zmluvy o úvere a o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti sú v danom prípade platné s výnimkou

spomínaných ustanovení, návrh o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zamietol.

Navrhovateľka pre prípad, že súd nevyhovie návrhu na určenie vlastníckeho práva navrhla eventuálne
uložiť povinnosť odporcovi v 1. rade nahradiť škodu, ktorú jej spôsobil pri vykonávaní bankovej činnosti
bez odbornej starostlivosti, a to škodu v rozsahu hodnoty nehnuteľnosti, ktorú odhadla na sumu
1.800.000,- Sk po odpočítaní výšky úveru 220.000,- Sk, teda cca 1.700.000,- Sk, t. j. 56.430,- eur.

Eventuálny petit vyjadruje požiadavku navrhovateľa uložiť odporcovi povinnosť na nejaké plnenie a pre
prípad, že nastane určitý stav, požaduje odporcovi uložiť iné, náhradné plnenie.

Odporca v 1. rade ohľadom eventuálneho návrhu o náhradu škody vzniesol námietku premlčania nároku
s tým, že ku škode mohlo dôjsť najskôr dňa 9.8.2006 kedy bola uzavretá zmluva o prevode vlastníctva k
bytu s odporkyňou v 2. rade. Právo na náhradu škody sa teda premlčalo v objektívnej lehote troch rokov,

a to dňa 9.8.2009 márnym uplynutím lehoty na podania žaloby o náhradu škody.

Odporca v 1. rade vzniesol námietku premlčania, preto sa súd touto námietkou musel zaoberať.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť)
možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie
práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané. Použitie tejto námietky má za následokzánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne
priznať.

Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa § 106 ods. 2 OZ najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.

Právo na náhradu škody je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa citovaných zákonných

ustanovení. Právo na náhradu škody sa tak môže premlčať v subjektívnej lehote, tak aj v objektívnej
lehote. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na náhradu škody
priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia
subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú

plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z
nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Teda,
ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na
náhradu škody uplynie čas uvedený v ust. § 106 ods. 1 OZ a škodca v súdnom konaní vznesie námietku
premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy

objektívna 10-ročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 OZ.

Začiatok plynutia premlčacích lehôt je určený okamihom, keď došlo k spôsobeniu škody. Súd v
prejednávanej veci považoval za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
z náhrady škody deň, keď došlo k prevodu vlastníctva bytu na odporkyňu v 2. rade, t. j. 9.8.2006
(kedy sa navrhovateľka presne dozvedela o tomto prevode nie je známe, podľa jej výpovede to bolo

v septembri 2006), posledným dňom na uplatnenie nároku na náhradu škody bol v zmysle vyššie
uvedeného teda deň 9.8.2008, objektívna lehota uplynula dňa 9.8.2009. Nárok bol uplatnený žalobou
doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.2.2010.

S ohľadom na vznesenú námietku premlčania odporcom v 1. rade a na uvedené skutočnosti, nebolo
možné navrhovateľke právo na náhradu škody priznať a súdu nezostávala iná možnosť, len nárok

navrhovateľky na náhradu škody ako premlčaný zamietnuť.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že návrh je v plnom rozsahu
nedôvodný. Je nepochybné, že v posudzovaných zmluvách sa nachádza niekoľko neprijateľných
zmluvných podmienok, ktoré boli z hľadiska dnešného posudzovania skutočne dôsledkom zneužitia
postavenia veriteľa, teda odporcu v 1. rade. Napriek tomu je však súd toho názoru, že navrhovateľka

vzhľadom na svoje vzdelanie a vykonávanú pracovnú činnosť mala dostatočné vedomie o podstate
uzatváraného právneho úkonu. Súd má za to, že navrhovateľka nepostupovala s dostatočnou
opatrnosťou, keď neuvážene požiadala o čerpanie úveru na deklarovanú rekonštrukciu bytu nebankový
subjekt,napraktikyktorýchbolaverejnosťvtomčaseuždostatočneupozorňovaná.Akoužsúdpodotkol,
zostáva nezodpovedanou i keď nepodstatnou otázkou, za akým účelom navrhovateľka v skutočnosti

čerpala finančné prostriedky, keď výpoveďou odporcov i svedkyne bolo preukázané, že navrhovateľka
byt žiadnym spôsobom nezhodnotila. Výpoveď odporcu v 1. rade a ním predložené listinné dôkazy tiež
vyvrátili tvrdenie navrhovateľky, že žiadala o odklad (podľa jej výpovede do 31.8.2006), avšak nebolo jej
vyhovené. Tejto skutočnosti si je navrhovateľka vedomá a vedomá si jej bola aj v čase pred štyrmi rokmi,
čohodôkazomjejlistzaslanýodporcoviv1.radedňa4.7.2006.Niejepretosúduzrejmé,zakéhodôvodu

navrhovateľka zostala nečinná štyri roky, ktoré uplynuli od podpisu zmlúv do podania návrhu na začatiesúdneho konania, počas ktorých vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudli v dobrej viere odporcovia
v 3. a 4. rade, ktorý tento aj zhodnotili. Navrhovateľka, resp. jej právna zástupkyňa sa síce v konaní
kladením otázok odporcom v 2. až 4. rade, pravdepodobne snažila poukázať na ich neopatrnosť pri

kúpe bytu, či možné prepojenie s odporcom v 1. rade, pochybnosti o dobrej viere týchto nadobúdateľov
však neboli preukázané. Neobstojí tiež tvrdenie navrhovateľky, že počas týchto štyroch rokov sa obrátila
na viacerých právnikov, avšak nikto jej nevedel pomôcť, nakoľko tieto skutočnosti žiadnym spôsobom
nepreukázala. Síce súdu predložila listinný dôkaz preukazujúci, že v r. 2006 podala trestné oznámenie,
avšak o jeho priebehu nemá ani v súčasnosti žiadne vedomosti. Je teda otázne, prečo navrhovateľka

k riešeniu situácie pre svoju platobnú neschopnosť pristupovala ľahkovážne a s odstupom niekoľkých
rokov, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o naliehavom právnom záujme navrhovateľky na tomto konaní.
Na druhej strane je však tiež potrebné zdôrazniť nie celkom primerané obchodné praktiky odporcu v 1.
rade, čo preukázalo aj rozsiahle dokazovanie, ktoré súd v tomto konaní vykonal.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Pri posudzovaní okolností osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania (teda nielen toho účastníka, ktorého by podľa
všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého
majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré
viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.

V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov je od súdneho poplatku oslobodený spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva. Toto ustanovenie je jedným z viacerých prijatých za účelom
osobitnej ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality ich života. V tomto konaní bolo postavenie
navrhovateľky vyhodnotené ako postavenie občana spotrebiteľa. Súd preto pri priznaní trov konania

úspešnému účastníkovi prihliadol predovšetkým, avšak nielen, na charakter sporu, ale aj na skutočnosť,
že navrhovateľka nemá doposiaľ vyriešenú bytovú otázku.

Nakoľko odporca v 1. rade si žiadne trovy neuplatnil, priznal súd náhradu trov konania len úspešným
odporcom v 2. až 4. rade v symbolickej sume 140,39 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia
- advokátska odmena vypočítaná podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 a 5 § 16 ods. 3) vyhlášok MS SR

č. 163/2002 Z. z. a č. 655/2004 Z. z. za 1 úkon právnej služby (prevzatie a príprava: odmena 133,18
eur a 7,21 eur režijný paušál, vrátane DPH). Túto symbolickú sumu určil najmä s ohľadom na to, že ich
majetková sféra nebude takýmto výnimočným čiastočným nepriznaním náhrady trov dotknutá, ako aj
na to, že týmto sporom sú až do jeho právoplatného skončenia vystavení právnej neistote, pričom pre
účinnú obranu svojho práva na súde boli nútení využiť služby právneho zástupcu.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolanievštyrochvyhotoveniachdo15dníododňajehodoručenia
na podpísanom súde.

Odvolanie voči rozsudku musí obsahovať tieto náležitosti:

· z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje a musí

byť podpísané a datované

· v odvolaní je potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha

· odvolanie podlieha súdnemu poplatku v rovnakej výške ako sa platí súdny poplatok za návrh.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:· v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

· konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

· súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, , pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

· súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

·doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené ( § 205a OSP)

· rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.