Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/303/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605201583
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2605201583.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,
Pribinova 25, v konaní zastúpený spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom: V. XXXX/XX, XXX XX
B., exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ivony Babuškovej, Exekútorský úrad so sídlom v
Novom Meste nad Váhom, Lipová 7, o vymoženie 408,29 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného a súdnej

exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Skalica pod č. k. 1Er/1305/2008-26 zo dňa 13.05.2013, EX
23/2005, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia potvrdzuje.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa trov exekúcie, m e n í tak,

že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ivone Babuškovej náhradu trov exekúcie
v sume 196,42 eura a to do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa vo svojom uznesení rozhodol tak, že vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu
zastavil a oprávneného zaviazal povinnosťou zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ivone Babuškovej
náhradu trov exekúcie v sume 156,18 Eur, pričom rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného

titulu - Notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej so sídlom v Bratislave,
č. k. N 3197/2004, NZ 7589/2004 zo dňa 16.10.2004, exekúcia nie je prípustná podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku, pretože splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, ktoré bolo súčasťou
zmluvy o úvere je neprijateľné z dôvodu jeho splynutia s ostatnými štandardnými podmienkami, teda
nebolo spotrebiteľom osobitne vyjednané a navyše sa uvedené splnomocnenie prieči dobrým mravom.

Prvostupňový súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),
§ 574 ods. 2, § 39 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín
zistil, že exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej,
č. k. N 3197/2004, NZ 75956/2004 zo dňa 16.10.2004, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie účastníka(splnomocnenej osoby Mgr. Tomáša Kušníra, advokát so sídlom (v čase uzavretia úverovej zmluvy) za
Kasárňou 1, 831 03 Bratislava) o uznaní právneho záväzku povinného a súhlase s vykonateľnosťou
podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku. Predmetná notárska zápisnica bola spísaná za prítomnosti Mgr. Tomáša Kušníra,
ktorý bol oprávnený v uvedenej veci konať na základe splnomocnenia spísaného v Zmluve o úvere č.
3260141 zo dňa 20.01.2004, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.
Na základe uvedeného splnomocnenia splnomocnil povinný v pozícií úverového dlžníka Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene splnomocniteľa (povinný)

uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. V splnomocnení sa
dlžník zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok,
trovy právneho zastúpenia a iné) a tiež splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby za účelom zabezpečenia
jeho záväzku voči veriteľovi uzatvoril v jeho mene Záložnú zmluvu podľa § 552 Občianskeho
zákonníka alebo Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka k
nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. Súd prvého stupňa mal zo spisu preukázané, že pri uzatváraní

zmluvy o úvere, povinný nemal možnosť výberu svojho zástupcu, čím bola podstatným spôsobom
obmedzená jeho zmluvná voľnosť. Splnomocnený zástupca povinného bol vybratý a stanovený
oprávneným. Výber splnomocnenca nasvedčuje tomu, že splnomocnenec bude hájiť predovšetkým
záujmy oprávneného. Zástupca by mal pritom hájiť záujem splnomocniteľa v súvislosti s návratnosťou
úveru a nie iniciovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v prospech oprávneného.

Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že právne úkony splnomocneného zástupcu vykonané v mene
povinného, sú v zmysle § 39 OZ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní
povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinného
uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného
(povinného). Notárska zápisnica je neplatná, lebo obsahuje vyhlásenia splnomocnenca zo zmluvného

zastúpenia, ktoré je neplatným právnym úkonom. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné
podmienky na vedenie exekúcie. Pretože predložená notárska zápisnica je nespôsobilým exekučným
titulom, prvostupňový súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, nakoľko exekučné konanie
začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

O trovách exekučného konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
ustanoveniami § 16 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. tak, že oprávneného zaviazal, aby súdnemu
exekútorovi uhradil trovy exekučného konania vo výške 156,18 Eur, pričom náhradu trov exekúcie
exekútorovi súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne špecifikoval a vyčíslil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu
úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len
postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového

obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič
nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady
škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným
súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci

rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §

44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane

druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdomnevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu

ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový
stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované
právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval
ústavnenesúladnýmspôsobom,porušilprávooprávnenéhonasúdnuochranu.Založilsvojerozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo
veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy
účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho,
aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený
nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu,

čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti,
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd
napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom
o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná
iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného

nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám,

nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a
dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť
uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/

záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by
sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K
námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že
ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol

oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu,
že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon,
a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy
zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom

vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O
skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v
rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal,
zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len

v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto
čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného
konania. Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému
odvolaniu.

K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v konaní o ústavnýchsťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia
Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania notárskej zápisnice
súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda jej vykonateľnosť spočíva

v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku - materiálna stránka pritom
vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné
splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah
účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy,
ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu,

kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a
chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného
plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1
OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje splnomocnenie za neprijateľnú
podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred
ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“
v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na
základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote podala aj súdna exekútorka, ktorá
žiadala napadnuté uznesenie zmeniť v časti náhrady trov exekúcie. Vo svojom odvolaní poukázalana taxatívne nároky exekútora vyplývajúce z Exekučného poriadku a z najmä ustanovení § 16 ods.
2, § 5 ods. 1, ods. 3 vyhlášky 288/1995 Z. z. Napadnutým uznesením jej bola priznaná odmena z
vymoženej sumy pred zastavením exekučného konania, avšak neboli jej priznané hotové výdavky v

danom exekučnom konaní. Na základe uvedeného súdna exekútorka žiadala priznať hotové výdavky
vo výške 33,19 Eur, proti ktorým neboli vznesené námietky, a preto navrhla zmeniť odvolaciemu súdu
výrok v časti náhrade trov, tak že súdnej exekútorke JUDr. Ivone Babuškovej priznáva trovy exekúcie
v sume 196,42 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po

zistení, že odvolania podali včas účastníci konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v časti zastavenia exekúcie
správne, avšak v časti náhrady trov exekúcie je potrebné dané rozhodnutie zmeniť. Senát odvolacieho
súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí v časti, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 220 O.s.p odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd

mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa§203ods.2Exekučnéhoporiadkuaksaexekúciazastavízdôvodu,žemajetokpovinnéhonestačí
ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu
trov exekúcie, ktoré platil.

Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie
vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška
vymoženej pohľadávky.

Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na

jej určenie, najmenej však 33,19 a najviac 33 193,92 eur.

Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. ustanovenia o náhrade hotových výdavkov a o
náhrade za stratu času pri výkone exekučnej činnosti tým nie sú dotknuté.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd

považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné :Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý bol
splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa uvádza,

že veriteľ - oprávnený uzavrel dňa 20.01.2004 zmluvu o úvere č. 3240441 s dlžníkom - povinným. Dňa
16.10.2004 dlžník (povinný), zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, vyhlásil, že uznáva dlh voči veriteľovi
(oprávnenému) v celkovej výške 23.516,- Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh splatí
do 25.10.2004, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63
Exekučného poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP, s tým aby táto notárska

zápisnica bola použitá ako exekučný titul.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese
uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho

vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.

Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či
právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej

obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny

charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.

Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zozmluvyoúverezodňa20.01.2004medziveriteľomadlžníkomvyplýva,žepriamovtejtozmluve,ktorá
má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým

dlžník splnomocňuje Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný
titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky
vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe
plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľav danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako
zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy,
a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v

exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je zrejmé, že oprávnený uviedol advokáta Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného do zmluvy
za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko
pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami,
povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá

je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými
mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš
Kušnírbolzaobdobnésprávaniezostranystavovskejkomorydisciplinárnepotrestaný-bolomuuložené
verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky

(21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený
namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica

spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom

je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri
spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných

podmienok.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v tomtouznesení vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené
zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých
listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným,

teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných

prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

V časti trov exekúcie správne uložil povinnosť k náhrade trov exekúcie oprávnenému avšak odvolací
súd sa nestotožnil s výškou náhrady trov exekúcie uvedenú v rozhodnutí súdu prvého stupňa v zmysle
vyhl. č. 288/95 Z.z..

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady trov súdneho exekútora postupoval v princípe

správne keď z vymoženej pohľadávky 650,73 eur vypočítal odmenu súdnej exekútorky vo výške 20 %
z vymoženej sumy, avšak nesprávne prvostupňový súd zaokrúhľoval pretože mal postupovať v zmysle
ustanovenia § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorej sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor a vypočítaná
odmena na najbližších 50 eurocentov nahor. Na základe uvedeného mal byť základ na výpočet odmeny
počítaný zo sumy 651 Eur z čoho 20 % predstavuje odmenu 130,20 Eur čo po zaokrúhlení predstavuje

sumu 130,50 Eur. Odvolací súd poukazuje, že prvostupňový súd opomenul pripočítať hotové výdavky
súdnej exekútorky v sume 33,19 Eur, ktoré dôkladne zdokladovala a neboli voči nim vznesené žiadne
námietky. Po sčítaní uvedených položiek - odmeny súdnej exekútorky 130,50 Eur a náhrady hotových
výdavkov 33,19 Eur čo predstavuje sumu 163,69 Eur, nakoľko je súdna exekútora platiteľom DPH, z
čoho DPH 20% je vo výške 32,73 Eur, výsledná výška náhrady trov súdnemu exekútorovi, ktorá mala

byť priznaná súdom prvého stupňa predstavuje 196,42 Eur.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdnej exekútorky ohľadom náhrady hotových výdavkov
(poštovného) a sumu 33,19 eura považuje za správnu. Ak súdny exekútor doručuje jednotlivé žiadosti
o súčinnosť, exekučné príkazy, upovedomenia a ďalšie písomnosti týkajúce sa exekučného konania je
to v súlade s ustanovením § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmene súdneho exekútora.

Správne mal teda súd prvého stupňa priznať súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie vo výške 196,42
eura, ktorá pozostáva z paušálnej odmeny vo výške 130,20 eura, náhrady hotových výdavkov 33,19
eura a DPH 32,73 eura.

Odvolací súd v zmysle vyššie uvedených dôvodov podľa § 220 OSP zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti trov exekúcie tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie vo výške 196,42 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, §
142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu,
že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

a ani mu žiadne nevznikli.V podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta

prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad

ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu

rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS

545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je

možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v

prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danomprípade advokát ( resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.