Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814202972
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7814202972.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného S. L. s.r.o., B.Á. X/A, C., IČO: 45 869 464, právne
zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave
na Martinčekovej ul. č. 13 proti povinnému F. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. č. XXX, o vymoženie 64,81
Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 9Er 300/2014-18
zo dňa 31. marca 2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 04.02.2014
domáhal voči povinnému vymoženia svojej pohľadávky s príslušenstvom na základe exekučného

titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie,
Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov sp. zn.
II/2013-136 zo dňa 15.08.2013.

Následne súd citoval ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len Exekučný poriadok), ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) a uviedol, že povinný a právny

predchodca oprávneného (S. C. a.s.) uzavreli dňa 11.06.2008 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť v pravidelných mesačných splátkach.

Súd poukázal na ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), ust. § 52 , § 53 ods. 1 a 5, § 54 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a zmluvu o úvere kvalifikoval ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ktorej obsah nemal povinný možnosť ovplyvniť. Súčasťou zmluvy sú obchodné

podmienky pre všadeplatí kartu, v ktorých článku 5.7 je zakotvená rozhodcovská doložka upravujúca
riešenie sporov. Zmluvné strany zmluvy a zmluvy o doplnkovej karte sa dohodli na rozhodcovskej
doložke týkajúcej sa riešenia prípadných sporov z platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú pri
vykonávaní prevodov, pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov alebo v súvislosti
s nimi tak, že a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu pri Slovenskej bankovej asociácií, a to podľa jeho Štatútu

a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b) pokiaľ
bude v príslušnom spore žalobcom Klient alebo Držiteľ doplnkovej karty, je oprávnený predložiť tentospor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu SBA a podľa jeho Štatútu a Rokovacieho
poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.
Podľa bodu 5.7.1. obchodných podmienok, ak klient resp. držiteľ doplnkovej karty najneskôr pri uzavretí

zmluvy resp. zmluvy o doplnkovej karte nedoručí banke písomné oznámenie, že návrh na rozhodcovskej
doložky uvedenej v bode 5.7.1. neprijíma, má sa za to, že ju prijal.

Uvedenú rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko táto nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, splýva s ostatnými podmienkami, je veľmi ťažko
čitateľná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Vzhľadom na to, že exekučný titul vydaný na základe takejto rozhodcovskej doložky je
materiálne nevykonateľný, exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie z dôvodov podľa ust. §
205 ods. 2 písm. a), d), e), f) a ust. § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal

na us. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia je exekučný súd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým prekračuje zákonné limity pre skúmanie
podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný
súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v
rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený
preskúmavať rozhodcovskýrozsudokajzhľadiskasúladusovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi
na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009. Uviedol, že skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu,
ktorý je v rozpore s ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 159
Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmaťpodľaust.§37Zákonaorozhodcovskomkonanímápreúčastníkovrozhodcovskéhokonania

rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné
prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinnou platnú rozhodcovskú doložku.
Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 je záväzný pre účastníkov

aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého
stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na Nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL. ÚS 21/08. Ďalej uviedol, že
právny predchodca oprávneného S. C. a.s. postupoval v súlade s ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, ktoré mu ukladalo povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že

klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Skutočnosť, že ju klient neodmietol
je len prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by tak právny predchodca neurobil, porušil by
zákon o bankách. Podotkol, že je zachovaná taktiež písomná forma rozhodcovskej zmluvy v zmysle
ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn. I. ÚS 17/01, nález sp. zn. I. ÚS 390/08,
uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález sp. zn. I. ÚS 335/06, uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05. Súd
prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom
spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací

poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a
mediačná, a.s, z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa aj na výbere
predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že súd nesprávne
aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený záver vyvodiť z použitia smernica Rady
93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej
povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre
ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.
Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o posúdenie žiadosti o udelenie poverenia,

čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému zvýhodňovaniu povinného tým, že
exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil
uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
vyhovieť resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Zákonnýsudcapodanémuodvolaniunevyhovelpostupompodľaust.§374ods.4Občianskehosúdneho
poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona
č.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlenO.s.p.),vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm.

d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,

ktorá má ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa
§ 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom
nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v
danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného

titulu so zákonom. Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanieexekúciejeexekučnýsúd,konajúcionávrhunanútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovského
rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí,
že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je

oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.
októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvyaprípadneajkonštatovaťrozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonomznamenajúcimateriálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.
septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 03.03.2014 na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej

bankovej asociácie sp. zn. II/2013-136 zo dňa 15.08.2013 s právoplatnosťou dňa 18.11.2013 avykonateľnosťou dňa 21.11.2013, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 64,81 Eur,
úrok vo výške 16,9 % ročne zo sumy 64,81 Eur od 18.12.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 64,81 Eur od 18.12.2012 do zaplatenia istiny, sumu 44,19 Eur a náhradu

trov rozhodcovského konania vo výške 39,84 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Súčasne povinného zaviazal nahradiť oprávnenému trovy právneho zastúpenia vo výške 58,58 Eur do
3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Z predloženej zmluvy o úvere č. 1008071308 zo dňa 11.06.2008 vyplýva, že povinnému bol poskytnutý
úver vo výške 1 659,69 Eur (50 000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 40 mesačných

splátkach po 64,33 Eur (1 938 Sk) vždy k 11. dňu v mesiaci. RPMN bola určená 26,82 %.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,

ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012
„skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“ V
tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia

alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu

osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom
na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený je
zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania; a povinný je zmluvnou stranou, ktorému bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe)

poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, že povinný pri uzatváraní a
plneníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.
Odvolací súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže

oprávneného. Navyše, povinný je v zmluve o úvere identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými
znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa. Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o
spotrebiteľských úveroch.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť

aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky.

V danom prípade je v časti V bode 5.7 obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy
oúvere,zakotvenározhodcovskádoložka,podľaktorejsazmluvnéstranyZmluvyaZmluvyodoplnkovej
kartedohodli,žea)pokiaľbudevpríslušnomsporežalobcomBanka,predložítentospornaprerokovanie

a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu pri Slovenskej bankovej asociácií, a to podľa jeho Štatútu
a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b) pokiaľ
bude v príslušnom spore žalobcom Klient alebo Držiteľ doplnkovej karty, je oprávnený predložiť tento
spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu SBA a podľa jeho Štatútu a Rokovacieho
poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Podľa bodu 5.7.2. obchodných podmienok, ak klient resp. držiteľ doplnkovej karty najneskôr pri uzavretí
zmluvy resp. zmluvy o doplnkovej karte nedoručí banke písomné oznámenie, že návrh na rozhodcovskej
doložky uvedenej v bode 5.7.1. neprijíma, má sa za to, že ju prijal.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ oprávnený v

návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučnýsúd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej

rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,
či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá
platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého predstavuje predmetná
rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať tú, ktorá spotrebiteľa núti, aby všetky
spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred konkrétne

určeným rozhodcovským orgánom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou

k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke
spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto
doložkou viazaný.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská

doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len
konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou
Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v
súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Navyše v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma rozhodcovskej doložky v zmluve o
úvere vyžadovaná citovaným ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva
môže mať buď formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve, pričom musí byť
písomná, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v

dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujúzachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Rozhodcovská doložka
je obsiahnutá v časti V bode 5.7. obchodných podmienok pre všadeplatíkartu, ktoré však nespĺňajú
náležitosti vyžadované zákonom, pretože nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, čím nie

je založená platná rozhodcovská doložka, a tým právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory
medzi zmluvnými stranami. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011. Vzhľadom na to, že nedošlo k platnému
uzavretiu rozhodcovskej doložky, nebol rozsudok rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. Z tohto dôvodu bola aj odvolacia námietka

oprávneného týkajúca sa povinnosti banky (právneho predchodcu oprávneného) predložiť povinnému
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) bezpredmetná.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku oprávneného týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, nakoľko právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho
rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto

pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.
so stanoviskom iných účastníkov alebo neumožnenie vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nemôže mať
akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za

neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice,
predmetnú smernicu neaplikoval a ani neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej
únie, ktorý by mal interpretačný význam. Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej
zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako
sekundárneho prameňa komunitárneho práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len

so zreteľom na výsledok, ktorého dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento
výsledok dosiahnuť spôsobom, ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou
zásadne rozumieme aj prebratie smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho
predpisu. V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej

republiky do Európskej únie (dňa 01.05.2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného
aj v tejto časti neopodstatnená.

V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej

zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
preto súd správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z týchto dôvodov odvolací
súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.