Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/41/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206209833
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4206209833.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnej: M. E., nar. XX. XX. XXXX, O. XXXX/XX, C., o vymoženie sumy 605,46 eur s príslušenstvom,
trov rozhodcovského konania vo výške 164,71 eur a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 10Er/1148/2006 a u súdnej exekútorky JUDr. Soni Stodolovej, Kmeťková 25, Nitra

pod sp. zn. Ex 1905/2006, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k.
10Er/1148/2006-22 zo dňa 30. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil, s tým, že o náhrade trov exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Soni Stodolovej rozhodne v osobitnom uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil
citáciou ustanovenia § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení §
57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovení

§ 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(zákon o rozhodcovskom konaní), ustanovení § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1,
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovenia § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch) a
ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že exekučným titulom
v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 1077/06 vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri Slovenskej rozhodcovskej a.s. so sídlom v Bratislave dňa 20. 04. 2006.

Súd preskúmal úverovú zmluvu č. 4072424 zo dňa 23. 09. 2005, ako aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré v čl. 17 obsahujú rozhodcovskú doložku.

Mal za to, že v danom prípade nebolo možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú
rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tým,žeznemožňujespotrebiteľovizvoliťsispôsobriešeniaprípadnéhosporuaponechávahovýlučnena
vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom

na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom mohol len zmluvu odmietnuť alebo
sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka neboladojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
preto je neplatná. Zároveň poukázal na to, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré

by povinný, teda spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on
by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej
zmluve nemožno podľa názoru súdu považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou,
nakoľko na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov
zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a

možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo bolo v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Konštatoval, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.
Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý

byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia.

O trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho

zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a skutočnosť, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že

všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde
k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach,
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v

rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého
stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR

právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného
právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a
naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný

súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy

SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej
veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné
postavenieabolosnímzaobchádzanéodlišneakosdlžníkom. Exekučnýsúdargumentovalpostavením
oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek

možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd
bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu

rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje
exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek
tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je
platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnomúvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania

dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal
i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i

úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere).
Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za

ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného
dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si
účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V
súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS

SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých
mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže
každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či
uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa
v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného

neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z
omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,
že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru
uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade
príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie

a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho
odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal
uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu
1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej
veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd

nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého

je prílohou. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa

táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia
prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutievnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 30. 07. 2012 ako vecne správne podľa §
219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 21. 08. 2006,
kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Soni Stodolovej doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
zo dňa 05. 08. 2006, v ktorom oprávnený žiadal o vymoženie sumy 605,46 eur (18.240,- Sk) s
príslušenstvom.Akoexekučnýtitulpredložilrozsudoksp.zn.SR1077/06vydanýStálymrozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave dňa 20. 04. 2006,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 05. 2006 a vykonateľnosť dňa 25. 05. 2006. Následne súd
prvého stupňa vydal dňa 26. 09. 2006 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu exekútorku JUDr.
Soňu Stodolovú na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Podaním zo dňa 03. 09.
2009 oprávnený navrhol zmenu súdneho exekútora z JUDr. Soni Stodolovej na JUDr. Rudolfa Krutého.
Podnetom zo dňa 24. 11. 2010 navrhla súdna exekútorka povoliť odklad exekúcie a exekúciu zastaviť.

Dňa 30. 07. 2012 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie,
ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
konanie zastavil, s tým, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. Soni Stodolovej rozhodne
v osobitnom uznesením z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto

dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenépodmienkynavedenieexekučnéhokonania.Jednouztýchtopodmienokjerelevantnýexekučný
titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným

titulom rozsudok sp. zn. SR 1077/06 zo dňa 20. 04. 2006, o vydanie ktorého požiadala spoločnosť
POHOTOVOSŤ s.r.o. (oprávnený v exekučnom konaní) na základe zmluvy o úvere č. 4072424 zo dňa
23. 09. 2005 a na jej základe bol povinnej poskytnutý úver v sume 331,94 eur (10.000,- Sk), ktorý sa
dlžníčka zaviazala vrátiť v desiatich mesačných splátkach po 59,75 eur (1.800,- Sk) spolu s poplatkom
vo výške 265,55 eur (8.000,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy o úvere sú i všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom v Bratislave alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (OSP).

Vtejtosúvislostianazdôrazneniesprávnostinapadnutéhouzneseniaodvolacísúduvádzaispoukazom
nauznesenieÚstavnéhosúduSRz24.02.2011,č.k.IV.ÚS55/2011-19,žerozhodcovskádoložka,ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu, nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 23. 09. 2005 a tento právny

vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú
doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru zmluvy o úvere zo dňa 23. 09. 2005bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a

výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej
podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto
plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá

vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľa,nemalibybyťpochybnostiotom,že
takátozmluvnápodmienkasapriečidobrýmmravom.Akbytakoutoneprijateľnouzmluvnoupodmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1 písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je
súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského

rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je

materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru zmluvy o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v
predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky zistil, a preto správne postupoval podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v znení
neskorších predpisov a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Týmto postupom exekučný
súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému
rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,

ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinnou vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 23. 09. 2005, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
platnom v čase jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy je i rozhodcovská doložka, ktorú súd prvého

stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní
povinná) nemal na výber a bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4,
písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t.
j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
na čo správne poukázal i súd prvého stupňa vo svojom uznesení.Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa rozhodol správne, nakoľko predmetná exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a
konanie bolo zastavené a rozhodovanie o zmene súdneho exekútora v tomto štádiu konania by bolo

nadbytočné a nehospodárne.

Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu
prerušiť exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm. c/
OSP) považuje za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu

oprávneného obsiahnutého v podanom odvolaní zo dňa 24. 09. 2012 súd nezistil žiadnu okolnosť,
ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť tomuto návrhu na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu,
že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho podaní už boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012) i Ústavného súdu Slovenskej republiky
(sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo dňa 07. 10. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s druhým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne
na čl. 3, pričom smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy iba demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Uvedený článok bol
transponovaný do Občianskeho zákonníka (zákonom č. 150/2004 Z. z.), konkrétne § 53 ods. 1. Možno
konštatovať, že ak príslušný súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú. To

znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Preto i v prípade, ak
dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou
štandardnej formulárovej zmluvy, so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, exekučný súd správne dovodil, že takáto rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou, z dôvodu, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha bola daná v neprospech
spotrebiteľa.

Čo sa týka tretieho návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázal na judikáty
Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05),
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je
zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k

záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno

konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne

konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj
s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36

ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V

tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že ak iba ak Exekučný

poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej
vecimožnosťprerušeniaexekučnéhokonaniavylučujesamotnýExekučnýporiadok(§36ods.5),ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.