Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 7, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/51/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712205624
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712205624.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava,
Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, proti žalovanému: H. F., narodený XX.X.XXXX, bytom XXX XX K.
XXX, o zaplatenie 751,11 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Skalica zo dňa 27. novembra 2012, č.k. 1C/247/2012-81, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti r u š í a vec mu v r a c i

a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 660,97 eura,
úrok v sume 104,01 eura za čas od 20.7.2006 do 2.5.2012, 12,10% úrok ročne zo sumy 660,97
eura od 3.5.2012 do zaplatenia, 8% úrok z omeškania ročne zo sumy 660,97 eura od 3.5.2012 do
zaplatenia a náhradu trov konania; vo zvyšku návrh zamietol. Prvostupňový súd rozsudok odôvodnil

právne aplikáciou ustanovení § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2
písm. e), § 2 písm. a) až e), § 4 ods. 2 písm. g), ods. 4, 5 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 4, § 517 ods. 1,2 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.12.2007. Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba bola sčasti podaná dôvodne. Medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom bola dňa 1.6.2005 platne uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, ktorá podlieha režimu

Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Medzi účastníkmi tak nejde o obchodnoprávny
vzťah, keďže nevznikol medzi podnikateľmi a nespadá ani pod žiadnu situáciu ust. § 261 ods. 2,3
Obchodného zákonníka. Veriteľ na základe zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 1.991,64 eura,
ktorý dlžník vyčerpal. Prvostupňový súd posudzoval jednotlivé zmluvné podmienky dohodnuté medzi
účastníkmi a uzavrel, že zmluvná podmienka oprávňujúca veriteľa započítať akúkoľvek platbu dlžníka
na plnenie z úverovej zmluvy najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky je

podmienkou neprijateľnou. Toto ustanovenie dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku úveru aj
na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý nemá nijakú
možnosť túto zmluvnú podmienku uvedenú vo formulárovej typovej zmluve ovplyvniť, keď veriteľom
určený účel splátky nemožno meniť, pretože platí aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak. Táto zmluvná
podmienka zakladá nerovnováhu vo vzťahu veriteľa a dlžníka, pretože spotrebiteľ má v prvom rade
záujem na prednostnom splatení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Zmluvná podmienka

spôsobuje nerešpektovanie vôle dlžníka a jeho oprávnených záujmov a na druhej strane umožňuje
dodávateľovi bezvýhradne presadzovať jeho záujmy v zmluvnom vzťahu. Prvostupňový súd sa ďalej
zaoberal poplatkom za správu úveru a poplatkom za upomienky, pričom uviedol, že sa stotožňuje s
rozhodovacou líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3.5.2011 (17 U 192/10), podľa
ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa,
ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale tieto sú naopak poskytované a vykonávané

vo vlastnom záujme dodávateľa. Vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu
banky klientovi, ale slúži výhradne záujmom banky. Prvostupňový súd preto žalobu vo výške účtovanýchpoplatkov 90,14 eura zamietol. Pokiaľ ide o vypočítaný úrok z omeškania v sume 198,84 eura, tento
prvostupňový súd zamietol z dôvodu, že žalobca žiadnym listinným dôkazom nepreukázal s použitím
akej úrokovej sadzby bol úrok z omeškania za čas od 21.7.2006 vypočítaný. Žiadnym dôkazom

nepodporil svoje tvrdenie, že tento bol vypočítaný v úrokovej sadzbe 8% ročne. Prvostupňovému
súdu je pritom z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že žalobca v prípade omeškania dlžníka so
splácanímspotrebiteľskéhoúverupočítaldo15.1.2009úrokzomeškaniavovýške26,4%ročnevzmysle
ustanovení Obchodného zákonníka určené zverejnením banky. Žalovanému uložil zaplatiť sumu 660,97
eura ako nesplatenú istinu uplatnenú žalobcom v sume 751,11 eura, sumu 104,01 eura dohodnutých

nesplatených úrokov do 2.5.2012 a ročným dohodnutým úrokom z nesplatenej istiny a vo zvyšku nárok
ako nedôvodný zamietol. Žalobcovi priznal úrok z omeškania v zmysle nar. vl. č. 87/1995 odo dňa
uplatneného žalobcom v žalobe z vypočítanej a priznanej nesplatenej istiny. Podľa § 160 Občianskeho
súdneho poriadku povolil žalovanému zaplatenie priznaných súm v splátkach vo výške a za podmienok
určených vo výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech len čiastočný, t. j. čistý úspech 76%, priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 233,59 eura a náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom
poplatku v sume 34,20 eura.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca v časti, ktorou bol zamietnutý nárok
žalobcu na zaplatenie istiny v sume 90,14 eura, riadneho úroku 11,75% ročne z časti žalovanej istiny
106,87 eura, úroku z omeškania 8% ročne z časti žalovanej istiny 106,87 eura a úroku z omeškania

vyčíslenému ku dňu 2.5.2012 vo výške 198,84 eura. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku) a jeho rozhodnutie, ktorým odmietol časť žalobcom uplatneného nároku vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo porušené jeho právo

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Prvostupňový súd aplikoval nesprávnu právnu normu, ktorú vyvodil z
hmotnoprávnych predpisov, ktoré nie sú platné na území SR a neaplikoval príslušnú právnu normu - z.
č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Prvostupňový
súd sa v odôvodení svojho rozhodnutia odvoláva na rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe

z 3.5.2011 (17 U 192/10). Svoj záver o neprijateľnosti poplatku za vedenie úverového účtu odôvodnil
jeho neprijateľnosťou bez toho, aby ho oprel o konkrétnu právnu normu platnú v SR. Žalobca poukazoval
na to, že v čase uzatvorenia zmluvy ust. § 53 OZ neobsahovalo vo výpočte neprijateľných podmienok
odsek 4 písm. a) až j). Právny poriadok SR počíta s možnosťou dodávateľa účtovať poplatok za správu
úveru, preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku. Ustanovenie o poplatku za správu úveru nespĺňa

ani znaky generálnej klauzuly nekalej podmienky podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poplatok za správu
úveru bol obsiahnutý priamo v čl. I. textu zmluvy o úvere. Banka v súvislosti s účtovaním tohto poplatku
poskytuje dlžníkovi informáciu v písomnej forme o zostatku pohľadávky, poskytuje dlžníkovi služby call
centra a spravuje úverový účet dlžníka. Rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.5.2011

(17U192/10)vychádzazodlišnéhoskutkovéhozákladu,pretožepredmetomposudzovaniabolpoplatok
za poskytnutie úveru. Vrchný Krajinský súd v Karlsruhe argumentuje odkazom na nemecké vnútroštátne
právo, ktoré nie je možné aplikovať na území SR. Súd prvého stupňa nesprávne v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukazuje na poplatok za vedenie úverového účtu, pretože žalobca si účtoval poplatok
za správu a vedenie úverového účtu svojho klienta. So správou a vedením úverových účtov vznikajú

banke náklady a poplatok za správu účtu predstavuje úhradu týchto nákladov. Zákonodarca v zákone o
spotrebiteľskýchúverochnevylúčiluplatňovaniepoplatkov,tedaanipoplatkuzavedenieúverovéhoúčtu.
Právo na poplatok za vedenie úverového účtu vyplýva aj z § 44 ods. 4 z. č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách. Poplatok za správu úveru nie je uvedený v § 53 OZ vo výpočte neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nezakazuje ho ani judikatúra slovenských súdov. Na základe ustanovenia

§ 9 ods. 2 písm. n) Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uzavrel, že zákonodarca nezakazuje
dodávateľovi,tedaajbanke,používaniepoplatkovzavedenieúverovéhoúčtu,pričomdávadodávateľovi
povinnosť uviesť túto skutočnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Poplatok za správu úveru sa
nachádza aj v sadzobníku poplatkov žalobcu, pričom každý klient podpisom zmluvy o úvere vyhlasuje,
že sa oboznámil so sadzobníkom poplatkov a súhlasí s ním. Sadzobník poplatkov je pritom dostupný

na každom obchodnom mieste žalobcu k nahliadnutiu a je tiež zverejnený na internetovej stránke
žalobcu, čím si žalobca splnil povinnosť v zmysle § 37 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Každý spotrebiteľsa môže pred uzatvorením zmluvy o úvere aj ústne informovať na konkrétne poplatky na každom
obchodnom mieste žalobcu. Banka nemôže nútiť spotrebiteľa aby sa pred uzavretím zmluvy o úvere
oboznámil so sadzobníkom poplatkov a nie je ani povinná overovať túto skutočnosť. Skutočnosť, že

spotrebiteľ sa so zverejneným sadzobníkom poplatkov neoboznámi, nie je dôvod, aby si banka poplatky
neuplatňovala. Ak spotrebiteľ po preštudovaní sadzobníka poplatkov vyhodnotí, že výška poplatkov
je pre neho neprijateľná, má možnosť zmluvu o úvere odmietnuť a neuzavrieť. Poplatok za vedenie
úverového účtu vyplýva z právnych predpisov SR a jeho uplatňovaním banka nekoná protiprávne. K
zamietnutému nároku žalobcu na úrok z omeškania žalobca uviedol, že svoju povinnosť tvrdiť výšku

úrokuzomeškaniasplnilpodanímzodňa19.10.2012,vktoromuviedol,žeúrokzomeškaniauplatňuje...
„vo výške 8% p. a. zo sumy 751,11 eura ...“ žalobca teda na základe výzvy súdu povinnosť tvrdiť výšku
úroku z omeškania splnil a preto nebol dôvod pre záver súdu, že túto svoju povinnosť nesplnil. Zároveň
poukazoval na § 517 ods. 2 OZ a jeho právo na úrok z omeškania vyplývajúce zo zákona. Žiadal, aby
odvolací súd v odvolaním napadnutej časti vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a nárok priznal v plnom rozsahu.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné s použitím § 221 ods. 1 písm.f) a písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9

posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa§221ods.1písm.h)O.s.p.,súdrozhodnutiezrušílenaksúdprvéhostupňanesprávnevecprávne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bol nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere
č. 0252562843, uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 1.6.2005. Žalobca nárok špecifikoval ako dlžnú istinu
vo výške 751,11 eura, s dlžným úrokom vo výške 12,10% p. a. za obdobie od 20.7.2006 do 2.5.2012
vo výške 104,01 eura, s dlžným úrokom z omeškania vo výške 8% p. a. zo sumy 751,11 eura za
obdobie od 21.7.2006 do 2.5.2012 vo výške 198,84 eura (požadovaným v zmysle bodu 6.3 Obchodných

podmienok), s 12,10% úrokom ročne zo sumy 751,11 eura od 3.5.2012 do zaplatenia a s 8% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 751,11 eura od 3.5.2012 do zaplatenia; ktorých aktuálnu výšku žalobca určil
vyčíslením z bankového informačného systému ku dňu 2.5.2012. Žalobca pritom pri určení výšky dlžnej
sumy postupoval podľa ustanovenia čl. II. bod 4 zmluvy, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že
splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti, uvedenej v základných podmienkach zmluvy,

pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. To znamená, že v ďalšom období boli úroky následne počítané
z novej istiny, takto až do splatnosti celého úveru, ktorá nastala dňa 20.5.2010. Žalobca tiež poukazoval
na ustanovenie bodu 5.2. Obchodných podmienok SLSP, a.s., podľa ktorého pri splácaní pohľadávky
banky, sa z došlých súm uhrádzajú jednotlivé záväzky dlžníka v tomto poradí: splatné poplatky a náklady
banky súvisiace s úverom v poradí od najskôr splatného záväzku, úroky z omeškania podľa poradia

od najskôr splatného úroku z omeškania, úroky z prečerpania podľa poradia najskôr splatného úroku z
prečerpania, úroky podľa poradia najskôr splatného úroku a nakoniec istina úveru.

Prvostupňový súd oproti žalobnému návrhu zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 660,97 eura
(rozdiel medzi žalobcom uplatnenou sumou 751,11 eura po odpočítaní nepriznaných poplatkov zasprávu úverového účtu v sume 90,14 eura), úrok v sume 104,01 eura za čas od 20.7.2006 do 2.5.2012,
12,10%úrokročnezosumy660,97euraod3.5.2012dozaplatenia,8%úrokzomeškaniaročnezosumy
660,97 eura od 3.5.2012 do zaplatenia, v ktorej časti je jeho rozhodnutie právoplatné. Prvostupňový

súd žalobu zamietol vo zvyšku uplatnenej istiny 90,14 eura, v časti uplatneného úroku z omeškania vo
výške 8% p. a. zo sumy 751,11 eura za obdobie od 21.7.2006 do 2.5.2012 vyčísleného vo výške 198,84
eura, v časti uplatneného úroku 12,10% ročne zo sumy 90,14 eura od 3.5.2012 do zaplatenia a v časti
uplatneného úroku z omeškania 8% ročne zo sumy 90,14 eura od 3.5.2012 do zaplatenia, v ktorej časti
odvolaním žalobca rozhodnutie napadol.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu, predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie
správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti, t. j. v zmysl podaného odvolania v
časti, ktorou súd zamietol nárok žalobcu na zaplatenie istiny 90,14 eura, úroku z omeškania vyčíslenému
ku dňu 2.5.2012 vo výške 198,84 eura, úroku 11,75% ročne zo sumy 106,87 (časti žalovanej istiny ?) a
8% ročného úroku z omeškania zo sumy 106,87 (časti žalovanej istiny?).

V prvom rade bolo potrebné zodpovedať otázku, či súd prvého stupňa správne právne posúdil právny

vzťah účastníkov zmluvy o splátkovom úvere č. 0252562843 zo dňa 1.6.2005 ako spotrebiteľský, na
ktorý potom aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. OZ a ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch,
z ktorých vyplýva povinnosť ex offo súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ (pri uzatváraní
zmlúv) ocitá fakticky v nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,

za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa,
lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a aj možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že pri
zmluvných rokovaniach všetky návrhy zmlúv pochádzajú od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je
na zmluvné dojednania pripravený, preto mu je potrebné poskytnúť primeranú ochranu. Za účelom

poskytnutia ochrany spotrebiteľom bol prijatý zákon o ochrane spotrebiteľa a zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorého cieľom je chrániť spotrebiteľa (vo všetkých členských štátoch EÚ) pred účtovaním
neprimeraných platieb v súvislosti s poskytnutím úveru a boli tiež doplnené príslušné ustanovenia § 52
a nasl. o spotrebiteľských zmluvách do Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od

1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S

účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Pri

výklade tejto občianskoprávnej úpravy je však potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava
zavedená z. č. 150/2004 Z. z. ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, je implementáciou smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný
vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať
ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských

zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice, účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a
správneopatreniačlenskýchštátov,ktorésatýkajúnekalýchpodmienokvzmluváchuzatvorenýchmedzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako
zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať
aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/

EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravenázákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené
smernicou.

Definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsahovalo tiež ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je aj zmluva uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch
a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Z toho vyplýva,
že aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno považovať - vzhľadom
na ich povahu - za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.

Najdôležitejším kritériom na posúdenie, či v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, je
kritérium zmluvných strán a ich podnikateľskej činnosti. Právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 preto nemá taxatívny charakter (z uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 5.2.2013).

Keďže žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože žalovaný pri uzatváraní a
plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať
za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom

na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť žalobca ako dodávateľ žalovanému
ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi

bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., teda nie je vylúčená spod
jurisdikcie tohto zákona.

Zmluva o splátkovom úvere je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní
a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere
je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna

úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť ex offo súdnej
kontroly prijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené správne posúdil zmluvu o splátkovom úvere
ako zmluvu spotrebiteľskú, posudzoval prijateľnosť jej zmluvných dojednaní z hľadiska ustanovení §

52 a nasl. OZ, pričom ako prvé dospel k záveru, že zmluvná podmienka upravená v čl. III., bod 7
zmluvy obsahujúca ujednanie, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady
súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Táto časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je podľa názoru odvolacieho
súdu nepreskúmateľná. Svoj záver o neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky súd prvého stupňa

nepodložil žiadnou bližšou právnou argumentáciou. Uviedol len, že Občiansky zákonník v čase
uzatvorenia tejto zmluvy túto otázku vyslovene neupravoval a ustanovenie § 566 ods. 2 OZ o favorizácii
vôle dlžníka bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008. Napriek tomu však má odvolací súd za to,
že konečný záver súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvného ustanovenia, ktoré oprávňuje veriteľa
započítať akúkoľvek platbu dlžníka najprv na splatné dlžné príslušenstvo záväzku, je správny.

Otázka, aký účel platieb dlžníka sa má rešpektovať je v predmetnej veci kľúčová, pretože od jej
zodpovedania závisí záver, či istina úveru bola splatená. Zmluvné ustanovenie čl. III. bod 7 dáva
dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na
vôľu dlžníka, ktorý nemá nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť. Uvedené ustanovenie má
za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka, v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa,

pretože spotrebiteľ má vždy predovšetkým záujem na prednostnom splatení predpísaných splátok istiny.V opačnom prípade môže veriteľ udržiavať základ pre narastanie úrokov, pričom na druhej strane, ak
by splátky istiny boli zaplatené, tak by maximálne mohol uplatňovať len sankcie za omeškanie.

V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

CitovanéustanoveniezakotvujeprednosťustanoveníObčianskehozákonníkapredtakýmidojednaniami
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré by postavenie spotrebiteľa upravovali nevýhodnejšie v jeho
neprospech. Ustanovenie tým obmedzuje zmluvnú voľnosť v spotrebiteľských zmluvách za účelom

ochranyspotrebiteľapredtakýmizmluvnýmipodmienkami,ktorébyjehopostavenieupravovaliodchylne
od Občianskeho zákonníka v jeho neprospech.

Je tiež nesporným, že zmluva o úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi je v zmysle § 261 ods.
3 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom a preto sa spravuje príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka.

V zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri plnení peňažného záväzku sa započítava platenie
najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.

Obchodný zákonník v § 263 ods. 1 taxatívne vymenúva kogentné ustanovenia, pri ktorých sa strany
nemôžu odchýliť od ustanovení Obchodného zákonníka, alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť. Medzi
týmto taxatívnym výpočtom sa ust. § 330 Obchodného zákonníka nenachádza. Z toho potom vyplýva,

že cit. ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je kogentným, je teda dispozitívnym a je ponechané
na zmluvnej voľnosti strán, či toto ustanovenie vo svojom záväzkovoprávnom vzťahu uplatnia alebo jeho
uplatnenie vylúčia.

Započítanie plnenia v Občianskom zákonníku je upravené s účinnosťou od 1.1.2008 opačne
ako v citovanom ustanovení Obchodného zákonníka, pričom pred 1.1.2008 Občiansky zákonník

započítavanie čiastočného plnenia záväzku výslovne neupravoval.

V zmysle § 566 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1.1.2008, pri čiastočnom plnení peňažného záväzku
sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Pri nedostatku
inej úpravy je s použitím ust. § 853 ods. 1 OZ náležitá aplikácia tohto ust. i na prípady plnenia dlhu v
splátkach, čo je obsahom i účelom blízke čiastočnému plneniu dlhu.

Podľa § 879j OZ obsahujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2008, ustanoveniami
tohto zákona (novely) sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008. Vznik týchto právnych
vzťahov ako aj nároky vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že nároky žalobcu, ktoré vznikli pred 1.1.2008, keďže sa
posudzujú podľa doterajších predpisov, nemôžu sa spravovať podľa ust. § 566 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť až 1.1.2008, avšak na nároky žalobcu, ktoré vznikli po tomto
dátume je potrebné už aplikovať ustanovenie cit. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu však nevyplýva, ako súd prvého
stupňa vyššie uvedené ustanovenia, vrátane tých prechodných, na daný prípad aplikoval, keď síce
poukázal na ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak neuviedol, ako sa vyporiadal s účinnosťou

tohto zákonného ustanovenia, keď predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 1.6.2005 aposkytnutý úver bol splatný dňa 20.5.2010, čiže niektoré splátky úveru žalovaný uhradil ešte pred
účinnosťou tohto ustanovenia, iné už v čase jeho účinnosti.

Keďže dojednanie účastníkov o poradí započítavania platieb žalovaného bolo dispozitívnym zmluvným

dojednaním bolo nevyhnutným toto dojednanie ex offo súdom posudzovať aj v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka a ustáliť, či za čas do 1.1.2008, podľa generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníkatotozmluvnédojednanie(obsiahnutévčl.III.,bod7zmluvy)niejevzmyslenoriemnaochranu
spotrebiteľa tzv. neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Podľa odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia prvostupňový súd k takémuto záveru fakticky dospel, keď neakceptoval započítavanie

platieb žalovaného podľa vôle žalobcu, avšak v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia tieto svoje
závery, myšlienkové postupy, ktoré k nim viedli ani právne úsudky nijako bližšie nezdôvodnil.

Posúdenie správneho započítavania zaplatených splátok úveru má pritom vplyv na stanovenie, aký
zvyšok istiny, úroku a predovšetkým poplatkov má žalovaný zaplatiť a z akej sumy je možné žalobcovi
priznať príslušenstvo. Hoci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa
túto zmluvnú podmienku uznal za neprijateľnú, neuviedol, ako sa táto skutočnosť premietla pri jeho

posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie istiny vyčíslenej v sume 751,11 eura. Zároveň súd prvého
stupňa (hoci ustanovenie zmluvy o spôsobe započítania prijatých platieb od dlžníka považoval za
neprijateľnú zmluvnú podmienku) vo výroku rozsudku ju za neprijateľnú vyslovene neuviedol v súlade
s ust. § 153 ods. 4 O.s.p.. V dôsledku uvedeného je potom odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
v tomto smere nedostatočné a nepreskúmateľné.

Prvostupňový súd ďalej žalobcovi nepriznal právo na zaplatenie pravidelného mesačného poplatku za
správu úveru, s tým, že poukázal na rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.5.2011
(17 U 192/10). Z tohto dôvodu zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 90,14 eura, vrátane úroku z
omeškania z tejto sumy. Žalobca v odvolaní namietal, že mesačné poplatky za správu úveru sú v súlade
s právnym poriadkom SR, nemožno na ne použiť citované rozhodnutie vrchného Krajinského súdu,

zároveň nepredstavujú neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, zmluvné
strany sa na týchto poplatkoch riadne dohodli a banka za ne poskytovala žalovanému protislužbu vo
forme písomnej informácie o zostatku pohľadávky, služby call centra a správu úverového účtu dlžníka.

Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ ide o poplatky za správu úveru nie
je nepreskúmateľné, pretože nie je dostatočne odôvodnené a neobsahuje žiadnu relevantnú právnu

argumentáciu, navyše na daný prípad nemožno aplikovať rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu
Karlsruhe z 3.5.2011 (17 U 192/10).

Zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 1.6.2005 z čl. I. vyplýva, že účastníci
zmluvy sa dohodli na poplatku za správu úveru vo výške 50 Sk (1,66 eura) mesačne. Zmluva v čl. II. bode
3. uvádza, že účastníci sa dohodli, že dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v

stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady veriteľa spojené
s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky. V čl. V. bod 2. zmluvy sa uvádza, že dlžník (žalovaný)
vyhlásil, že sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami veriteľa (žalobcu), súhlasí s nimi
a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne vyhlasuje, že sa oboznámil so sadzobníkom a súhlasí s ním.
V čl. V. bod 3. zmluvy sa uvádza, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v zmluve sa budú

riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými
právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na znenie čl. V. bod 3. zmluvy, Sadzobník poplatkov žalobcu
za súčasť zmluvy považovať nemožno, pretože to text zmluvy vyslovene neuvádza. Prehlásenie
účastníka zmluvy, že sa oboznámil so sadzobníkom a bude ho dodržiavať nemožno vykladať tak, že

by sa sadzobník stal súčasťou zmluvy. Nie je tak pre žalovaného záväzný a žalobcovi podľa neho
nemôžu byť žiadne nároky priznané. Odvolací súd je však toho názoru, že nárok žalobcu čo do výšky
mesačného poplatku za správu úveru 1,66 eura, ktorý bol medzi účastníkmi v zmluve v čl. I. riadne
dohodnutý, je opodstatnený. Na tento poplatok nemožno aplikovať rozhodnutie Vrchného Krajinskéhosúdu Karlsruhe z toho dôvodu, že jeho rozhodnutie sa týka poplatkov za spracovanie pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka
odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol

a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať
nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Vyšší Krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je
pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými
spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo
vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku). V konkrétnom prípade však poplatok za poskytnutie

úveru predmetom sporu nebol. Dohodnutý poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eura mesačne v
danom prípade neodporuje ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch a ani hore uvedenému
rozhodnutiu. Uvedený poplatok nemožno chápať len ako poplatok stanovený v záujme žalobcu, ale aj
žalovaného, keďže žalobca poskytuje žalovanému službu pozostávajúcu v evidencii došlých platieb,
zostatkov poskytnutého úveru a v prípade, ak žalovaný prestane splácať úver, aj evidenciu dlžných súm
a pod. Z hore uvedených dôvodov bolo potom možné poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eura

považovať za riadne dohodnutý a žalobcom správne uplatnený.

Preurčeniesprávnejvýškyzostatkutýchtopoplatkov,naktorýchzaplateniemožnozaviazaťžalovaného,
bude potrebné v ďalšom konaní opätovne sa zaoberať už zaplatenými splátkami úveru žalovaným,
ustáliť, aká časť mala byť započítaná na istinu, úrok a poplatok, pričom odvolací súd na tomto mieste
zdôrazňuje, že v spotrebiteľských zmluvách nemôže ísť o tzv. kapitalizovanú istinu (čl. II. bod 4 zmluvy).

Bude ďalej potrebné zistiť, koľko mal žalovaný zaplatiť titulom poplatku za správu úveru od vzniku
záväzkového vzťahu medzi účastníkmi do doby vyčíslenia poplatku za správu úveru žalobcom a akú
sumuužžalobcazapočítalzjednotlivýchsplátokžalovanéhonapoplatky.Akzapočítaldostatočnúsumu,
žalobcovi už titulom poplatkov nebude možné priznať ďalšiu sumu peňazí, ale ak žalovaný nezaplatil
titulom poplatkov za správu úveru celú dlžnú sumu, má nárok na sumu rozdielu medzi výškou poplatkov

na ktoré má žalobca nárok a ktoré už žalovaný zaplatil, najviac však v sume 90,14 eura, ktorá zostala
predmetom konania.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa tiež vyplynulo, že nepriznal žalobcovi právo na zaplatenie
uplatneného úroku z omeškania v sume 198,84 eura z dôvodu, že žalobca nepreukázal, s použitím
akej úrokovej sadzby bol úrok z omeškania vypočítaný, nepreukázal, že bol vypočítaný v úrokovej

sadzbe 8% p. a., pričom prvostupňovému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca
si za obdobie do 15.1.2009 uplatňuje úrok z omeškania vo výške 26,4% p. a. v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka. Žalovaný v odvolaní uviedol, že malo ísť o úrok z omeškania vo výške 8%
zo sumy 751,11 eura od 21.7.2006 do 2.5.2012. Uvedená skutočnosť však žalobcom dostatočne
preukázanánebola,pretožetakakokonštatovalsúdprvéhostupňa,žalobcaneuviedolnazákladeakého

zmluvného ustanovenia, upravujúceho výšku úroku z omeškania pre dané obdobie, si tento vyčíslený
úrok z omeškania uplatnil. Matematickým výpočtom úroku z omeškania 8% p. a. zo sumy 751,11 eura od
21.7.2006 do 2.5.2012 vychádza, že takýto úrok z omeškania predstavuje sumu 347,69 eura. Žalobca
si však uplatňuje úrok z omeškania v nižšej sume. Len z vyššie uvedených tvrdení žalobcu nemožno
preskúmať, či si uplatnil úrok z omeškania vo výške neodporujúcej ustanoveniam občianskeho práva.

Zo záverom súdu prvého stupňa, ktorým zamietol nárok žalobcu na úroky z omeškania za toto obdobie
sa však odvolací súd nemohol stotožniť v celom rozsahu, pretože za uvedené obdobie mal žalobca
nárok na úrok z omeškania aspoň v zákonnej výške. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by za
sporné obdobie od 21.7.2006 do 2.5.2012 prvostupňový súd priznal žalobcovi oproti uplatnenému úroku
z omeškania úrok z omeškania v zákonnej výške. Preto v ďalšom konaní, pri rozhodovaní o úrokoch z

omeškania za uvedené sporné obdobie sa súd prvého stupňa vyporiada z otázkou, kedy sa žalovaný s
plnením peňažného dlhu (s platením istiny, úrokov a poplatkov) dostal do omeškania a z týchto nárokov
od doby, kedy sa s plnením dostal do omeškania, prvostupňový súd prizná dohodnutý úrok z omeškania.
V prípade ak bude dohodnutý úrok z omeškania vyšší ako zákonný, čo je v spotrebiteľských zmluvách
neprípustné, prizná úrok z omeškania iba v zákonnej výške. Rozhodne tiež o zamietnutom úroku z

omeškania 8% p. a. zo sumy 90,14 eura (uplatnených poplatkov za správu úveru) od 3.5.2012 do
zaplatenia.

Nakoniecsúdprvéhostupňažalobužalobcuzamietolvčastiuplatnenéhoúrokuzúveru12,10%ročnezo
sumy90,14euraod3.5.2012dozaplatenia.Zamietnutienárokužalobcunatentoúroksúdprvéhostupňanijako neodôvodnil. Hoci je rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti rovnako nepreskúmateľné,
je jeho rozhodnutie správne, pretože odvolací súd má za to, že uplatňovanie úroku z poplatkov za
správu úveru v spotrebiteľskej zmluve nie je prípustné. Ako už odvolací súd v súvislosti poplatkom za

správu úveru vyššie spomenul, má za totiž za to, že tzv. kapitalizácia príslušenstva do istiny nie je v
spotrebiteľskej zmluve prípustná. Uvedené je upravené v čl. II. bod 4 zmluvy o splátkovom úvere a
umožňuje,abydodávateľopakovanenavyšovalistinuopríslušenstvoaždoúplnéhosplateniaúveru,čím
následne fakticky dochádza k uplatňovaniu príslušenstva z príslušenstva. V zmysle čl. II. bod. 4 zmluvy
sa totiž zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti, uvedenej

v základných podmienkach zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. Žalobca tak zrejme po
určitom čase pripisoval k istine (k sume poskytnutého úveru) splatný úrok, úrok z omeškania a príslušné
poplatky. Podľa odvolacieho súdu sa však žalobca môže domáhať dohodnutého úroku vo výške 12,10%
ročne len z poskytnutého úveru vo výške 1.991,64 eura a nie aj z poplatkov, splatných úrokov, ani z
úrokov z omeškania. Ak však žalobca vyčíslený úrok, úrok z omeškania a poplatky pripočíta k sume
poskytnutého úveru a celú sumu nazve istinou a následne sa domáha ďalších úrokov z úrokov, úrokov

z úrokov z omeškania, úrokov z poplatkov a tiež úrokov z omeškania z úrokov, úrokov z omeškania
z úrokov z omeškania, úrokov z omeškania z poplatkov, takýto postup vyčísľovania istiny v prípade
spotrebiteľských zmlúv nie je prípustný, nie je v súlade s normami na ochranu spotrebiteľa a uvedenú
zmluvnú podmienku by bolo potrebné posúdiť v zmysle generálnej klauzuly ust. § 53 Občianskeho
zákonníka upravujúcej neprijateľné zmluvné podmienky.

Odvolací súd na tomto mieste upozorňuje prvostupňový súd už len na to, že na rozdiel od návrhu na
začatie konania, s ohľadom na rozhodnutie súdu prvého stupňa v žalobe vyhovujúcej časti, v odvolaní
žalobca uvádzal, že žiada ďalej priznať úrok 11,75% ročne z časti istiny 106,87 eura a úrok z omeškania
8% ročne z časti žalovanej istiny 106,87 eura. Výška úroku 11,75%, ani súm 106,87 eura, z ktorých
žiada žalobca priznať príslušný úrok a úrok z omeškania však nezodpovedá uplatnenému návrhu, resp.

žalobca tieto sumy v odvolaní bližšie nešpecifikoval.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci musí z hľadiska odôvodnenia spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na

náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti,
ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe
aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentúčastníkaboladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že prvostupňový súd sa vyššie citovaným ustanovením a
uvedenými kritériami dôsledne neriadil. Napadnutá časť rozsudku, ktorou súd prvého stupňa vo zvyšku
žalobu zamietol, je z hore uvedených dôvodov nepreskúmateľná a navyše v niektorých otázkach ako je
podrobne vyššie uvedené, prvostupňový súd vec aj nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Odvolaciemu súdu preto neostávalo
iné, len rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania,
v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu podľa § 221 ods.
2 O.s.p. vrátiť na ďalšie konanie.

Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by znemožnil účastníkom

realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových rozhodujúcich
skutkových záverov v druhom stupni, čím by im odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis
uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 91/2010).

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok
žalobcu v zamietnutej časti, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska

všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení, tak ako bolo vyššie naznačené a následne vo veci
opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť. Ako už odvolací súd hore uviedol, pre určenie správnej výšky sumy, ktorú súd prvého
stupňa v ďalšom konaní zaviaže zaplatiť žalovaného, bude súd prvého stupňa v prvom rade musieť
opätovne ustáliť výšku dlžnej istiny, úroku a poplatkov, pričom v spotrebiteľských zmluvách nemôže ísť

o kapitalizovanú istinu, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným vyššie. Ďalej bude
potrebné sa opätovne zaoberať už zaplatenými splátkami úveru žalovaným, ustáliť, aká časť mala byť
započítaná na istinu, úrok a poplatok. Súd prvého stupňa potom znovu rozhodne o nároku žalobcu na
poplatok za správu úveru a o odvolaním žalobcu napadnutom nepriznanom úroku a úroku z omeškania.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.

3 O.s.p.).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.