Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/244/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7805201226
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7805201226.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej G., s.r.o. so sídlom v J. na G. ul. č. XX, IČO: 35 807
598 právne zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave na Grösslingovej ul. č.
4 proti povinnému W. N. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v O. na C. ul. č. XXX/XX prechodne bývajúcemu
v V. republike, D. - G. na L. ul. č. XXX vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala so sídlom
Exekútorského úradu v Košiciach na Moyzesovej ul. č. 34 o vymoženie 254,93 Eur s príslušenstvom o

odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 11.4.2011, č. k. 11Er/35/2005-22 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú o jej zastavení a o trovách
exekúcie.

Zamieta návrh na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zaviazal oprávnenú zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
v rozsahu 53,55 Eur od 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená s návrhom, aby ho odvolací súd
zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa posudzoval vec,
o ktorej už raz právoplatne rozhodol, ak vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora.
Notárska zápisnica bola predmetom skúmania už pri rozhodovaní o vydaní poverenia a v tomto štádiu
súd ani notár nezistili jej rozpor so zákonom. Nestotožnila sa s právnym názorom prvostupňového

súdu, podľa ktorého predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože
plnomocenstvo, ktoré povinný udelil C.. P. T., nie je platným právnym úkonom a v tejto súvislosti
poukázala na to, že ide o hmotnoprávne zastúpenie podľa § 22 v spojení s § 31 Občianskeho zákonníka.
Poznamenala, že z § 24 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zákon pripúšťa výnimku zo zásady, že
ďalšie zastúpenie nie je možné, ktorá umožňuje zástupcovi dať sa zastúpiť ďalším zástupcom, ak to
dovoľuje právny predpis alebo je to účastníkmi dohodnuté. Uviedla, že povinný mohol kedykoľvek po

uzavretí zmluvy o úvere podľa § 33b Občianskeho zákonníka odvolať udelené plnomocenstvo, ale
tak neurobil. Vyjadrila presvedčenie, že povinný sa udelením plnomocenstva nevzdal svojich práv na
uznanie záväzku, iba rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu aj na splnomocniteľa, advokáta.
Poukázala na to, že v prípade potvrdenia napadnutého uznesenia si už nebude môcť zabezpečiť iný
exekučný titul, pretože jej pohľadávka už bude premlčaná.

Súdny exekútor, ani povinný sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrili.Výrok uznesenia o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora už nebol predmetom preskúmania
v odvolacom konaní, pretože o ňom postupom podľa § 374 ods. 4 O. s. p. právoplatne rozhodol sudca
súdu prvého stupňa samostatným uznesením s poučením, že odvolanie proti nemu nie je prípustné

podľa § 202 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 44 Exekučného poriadku.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom

sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1,3
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa
dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o
vyhláseníexekúciezaneprípustnúaojejzastavení,pretonapadnutéuzneseniepotvrdilpodľa§219ods.

1 O. s. p. V odôvodnení napadnutého uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich
hodnotení riadil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné
odôvodnenie výrokov o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení a pretože sa so závermi
súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa

§ 219 ods. 2 O. s. p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza nasledovné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvého stupňa, že splnomocnenie udelené povinným advokátovi C.. P. T. priamo v Zmluve o
úvere v deň podpisu zmluvy nie je platným právnym úkonom povinného pre rozpor záujmov zástupcu
a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 OZ. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné
zastúpenie vzniká na základe zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka

medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Ide o dvojstranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva
tretej osobe na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.
Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je vylúčené, aby
zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými je konflikt záujmov
(§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takáto zmluva je potom podľa § 39 Občianskeho zákonníka

absolútne neplatná a nemôžu z nej vznikať žiadne práva a povinnosti. V prejednávanej veci bolo
podmienkou uzavretia úverovej zmluvy a poskytnutia úveru povinnému (podľa predtlače zmluvy o
úvere) splnomocnenie na zastupovanie pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku C.. P. T., ktorého
určila oprávnená, a v ktorom povinný splnomocnil C.. P. T. na spísanie predmetnej notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Nepochybne ide o zjavný rozpor záujmov medzi splnomocnencom, ktorý bol

určený oprávnenou a povinným ako splnomocniteľom, pretože výber splnomocnenca oprávnenou
nedáva dostatočnú záruku, že bude zastupovať záujmy povinného. Oprávnená si zjavne určila tohto
zástupcu,abypresadzovalaobhajovaljejzáujmy(zevidenčnýchpomôcoksúduvyplýva,ževniektorých
konaniach vystupuje aj ako jej právny zástupca) a tieto sú v protiklade so záujmami povinného. Pretože
existujúci rozpor záujmov medzi zástupcom a zastúpeným (povinným) vylučuje možnosť vzniku platnej

dohody o plnomocenstve, povinný platne nesplnomocnil C.. P. T. svojím zastupovaním a tento nebol
oprávnený v jeho mene spísať notársku zápisnicu a uznať záväzok z úveru, čím notárska zápisnica
nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku. Navyše v notárskej zápisnici
ako exekučnom titule, ktorú oprávnená predložila, chýba nepochybný relevantný prejav vôle dlžníka
(povinného) splnomocniť advokáta C.. P. T. na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Podpis povinného na

Zmluve o úvere nie je možné považovať za podpis na samotnom splnomocnení so zreteľom na to, žeúčastníci zmluvy o úvere nie sú totožní s účastníkmi právneho vzťahu vzniknutého na základe dohody
o plnomocenstve a ich podpis na Zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy
vo vzťahu k tomuto právnemu úkonu a nie aj vo vzťahu k plnomocenstvu. Nedôvodnou je aj námietka

oprávnenej, že povinný mohol kedykoľvek odvolať udelené plnomocenstvo, pretože skutočnosť, že
tak povinný neurobil, nemá žiaden vplyv na jeho platnosť. K ďalším námietkam oprávnenej týkajúcim
sa neprípustnosti opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku
právoplatne rozhodnutej veci. V prípade, ak súd aj v priebehu konania zistil, že vymáhaný nárok je

v rozpore so zákonom, bol podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený exekúciu zastaviť
aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom je tak závažným
nedostatkompodmienkyexekučnéhokonania,ktorývkonanínemožnoodstrániť,pretomusíbyťkonanie
zastavené. Pretože súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách exekúcie, odvolací súd potvrdil
uznesenie v napadnutých výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, o jej zastavení a o trovách
exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.

V priebehu odvolacieho konania právny zástupca oprávnenej predložil návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. vrátane doplnenej právnej argumentácie odvolania a
navrhol, aby konanie bolo prerušené, a aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne
otázky v nasledovnom znení:

„1) je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a teda v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?,

2) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho

súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
Rady 93/13 EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V rámci predloženého návrhu na prerušenie konania oprávnená doplnila ďalšie dôvody podaného
odvolania, v ktorých poukázala na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaniach o ústavnej sťažnosti, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd

s tým, že podľa § 135 O. s. p. je všeobecný súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktoré sa dotýkajú základných ľudských práv a slobôd. Poukázala na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14.3.2012 sp. zn. I ÚS. 120/2012-12, ktorým bola sťažnosť
odmietnutá a predmetom posúdenia boli náležitosti notárskej zápisnice.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd poukazuje na to, že
rozsah a dôvody odvolania možno podľa § 205 ods. 3 O. s. p. dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. V predmetnej veci lehota na podanie odvolanie uplynula oprávnenej 29.4.2011 a nová právna
argumentácia odvolacích dôvodov bola súdu prvého stupňa predložená až 12.9.2012. Vzhľadom k
tomu, že oprávnená nedoručila doplnené dôvody odvolania v lehote na podanie odvolania, súd na ne

neprihliadal.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnený návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie. Predloženie prejudiciálnej otázky vnútroštátnym súdom podľa článku 267 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ) ako základný cieľ sleduje výklad alebo preskúmanie platnostiprávneho aktu patriaceho do práva Únie. Potrebu podať návrh na Súdny dvor Európskej únie posudzuje
vnútroštátny sudca, pričom nie je povinný vyhovieť žiadosti účastníkov, aby prejudiciálnu otázku položil.
Položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ je totiž právom vnútroštátneho súdu, okrem prípadu,

ak sa jedná o súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V právnom
poriadku Slovenskej republiky to bude zásadne dovolací súd alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.
Súdny dvor aj z tejto povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku definoval tri výnimky (rozsudok CILFIT
zo dňa 06.10.1982). Situácie, kedy súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok, nemá povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sú:

1.) otázka nie je relevantná,

2.) doktrína „act éclairé“ t.j. ak je otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v analogickom
prípade alebo už bola vyriešená judikatúrou Súdneho dvora EÚ,

3.) doktrína „act clair“ t.j. ak je uplatňovanie práva EÚ také jednoznačné, že nepripúšťa žiadne
pochybnosti.

Prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru Európskej únie pritom musí spĺňať predovšetkým

požiadavku relevantnosti a užitočnosti vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu. Jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá
ovplyvňovať jeho výsledok.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či „je možné

za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má
možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, a teda v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?“ Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, ktorá nemá relevanciu v

prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa správne
posúdil notársku zápisnicu ako nespôsobilý exekučný titul, keďže nebola materiálne vykonateľná.
Poskytnutie spotrebiteľského úveru povinnému bolo podmienené udelením plnomocenstva na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, čo predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle
Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Splnomocnenie, ktoré povinný udelil
pri podpise zmluvy advokátovi C.. T., aby za neho uznal dlh, je pre obchádzanie zákona neplatným
právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného splnomocnenia je absolútne neplatným
právnym úkonom (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30.9.2010 sp. zn. II. ÚS 404/2010).
K uvedenému sa však už odvolací súd náležite vyjadril.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru Európskej únie je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť (C-76/2010), kde v súvislosti so skúmaním nekalých

podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor konštatoval, že „vnútroštátny súd má aj vo fáze
výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve
o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice
a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou.“ Z uvedeného vyplýva, že judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu
rozhodnutia možnosť posudzovania nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v
prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným

následkom v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom
exekučnom konaní vymôcť. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že

nie je dôvod mať pochybnosti o tom, či vnútroštátny súd môže vo všeobecnosti svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, pričom uvedené zabránenie nemožno
považovať za odporujúce čl. 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho práva,
aničl.47Chartyzakotvujúcemuprávonaspravodlivýproces.Uvedenéposúdeniebolspôsobilýodvolací
súd uskutočniť aj sám na základe už konštantnej a existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky.

V danom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti práva Európskej únie. Právna
úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania bol preto ako
nedôvodný zamietnutý.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.