Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/136/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712200486
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1712200486.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: U. F. R., R..K..S.., R. R. Ú. X, L., A.: XX XXX XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti
odporcovi: Z. O., L. R., F. XXXX/XX, zastúpeného S. X. P., R. V. Okresného R. H., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu: R. B. S., R. R. O. X, L., A.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou
kanceláriou HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie X.XXX,XX U. R. J., o

odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného R. J. B. G. XX.G. XXXX Č.. F.. XC/XXX/
XXXX-XX, v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi

sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX
U. k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením zo dňa XX.G. XXXX Č.. F.. XC/XXX/XXXX-XX zastavil súd prvého stupňa konanie
podľa § 96 O.s.p., zrušil platobný rozkaz zo dňa 18.1.2012, žiadnemu z účastníkov nepriznal
náhradu trov konania podľa § 146 ods. 1, písm.c/ O.s.p. a navrhovateľovi prostredníctvom

príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vychádzal zo skutočnosti, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu ako profesná
organizácia založená za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov, pričom na svoje zastupovanie
v súdnom konaní splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov. Dôvodil, že vedľajší účastník
je združením založeným na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa, z čoho možno považovať za

dôvodný predpoklad, že samo združenie bude disponovať kvalifikovanými a odbornými prostriedkami
na zabezpečenie pomoci spotrebiteľovi. Uviedol, že účelom právneho zastúpenia je predovšetkým
zastupovanie záujmov svojho klienta, avšak v danom prípade možno konštatovať, že právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka je nadbytočné, účelové a nehospodárne, keďže združenie sa samo prezentuje
ako inštitúcia spôsobilá poskytnúť ochranu spotrebiteľovi aj v rámci súdneho konania. V tejto súvislosti
poukázal na § 25 ods. 6 písm. a/ zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a uzavrel, že trovy

vedľajšieho účastníka, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením, nie sú účelne vynaložené.
Uvedený záver nie je ani v rozpore s článkom 47 ods. 2 Ústavy SR, keďže nevylúčil možnosť vedľajšieho
účastníka dať sa v konaní zastúpiť, avšak náhradu trov konania mu nemožno priznať z dôvodu ide
neúčelnosti.Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o nepriznaní náhrady trov konania, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie vedľajší účastník, domáhajúc sa jeho zmeny v napadnutej časti tak, aby mu bola
priznaná náhrada trov celého konania alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Namietal aplikáciu
ust. § 146 ods. 1, písm.c/ O.s.p. na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania a podľa neho
mal súd o trovách konania rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. a zisťovať, či návrh na
začatie konania bol podaný dôvodne a či navrhovateľ svojím nedôvodne podaným návrhom nezavinil,
že konanie sa muselo zastaviť. Tým, že navrhovateľ zobral návrh v celom rozsahu späť, zavinil, že

konanie sa muselo zastaviť, pričom sa tak nestalo pre správanie odporcu. Argumentoval tým, že je
občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa a že jeho činnosť
spočíva, okrem iného, v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov v zmysle ustanovení § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa a § 54 Obchodného zákonníka, pričom ochrana spotrebiteľských práv
sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, či vstúpení do
spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p.. Poukázal na článok

169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na viaceré smernice EÚ, ako aj na článok 38 Charty základných
práv EÚ. Podľa neho výklad, ktorý by z uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa
právne zastúpiť, je absurdný a odporujúci zákonom SR a predpisom EÚ, nakoľko pri jeho aplikovaní
by nebolo možné prostredníctvom združenia riadne, účelne a efektívne chrániť a presadzovať práva a
oprávnené záujmy spotrebiteľov, a teda ani plniť základnú úlohu spotrebiteľského združenia stanovenú

legislatívou SR a EÚ. K ním vznesenej námietke premlčania zdôraznil, že táto nebola daná zo strany
hlavného účastníka a nemohla byť daná ani zo strany súdu. Namietal, že súd prvého stupňa svojím
postupom a nepriznaním mu náhrady trov poprel rovnosť podmienok v konkrétnom súdnom konaní,
zasiahol do jeho procesných práv garantovaných mu v ustanovení § 93 ods. 4 O.s.p. a znemožnil mu tak
reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia vymedzených zákonom, fakticky tak spotrebiteľovi odňal

právo na kvalifikovanú pomoc spotrebiteľského združenia v rámci občianskeho súdneho procesu a
spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
zahrňujúceho okrem iného aj tzv. " princíp rovnosti zbraní". Zdôraznil, že mu nie je možné odoprieť
právo dať sa zastúpiť advokátom a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok R. G. U. Y. Y. M. - XXX/XX
B. G. XX. XX. XXXX, ktorý deklaruje právo na právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom, a

teda právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať a postup
súdu, ktorým v prípade preukázateľného úspechu vo veci odoprie zákonný nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia vynaložených v konaní proti účastníkovi, ktorý právne zastúpenie má a ktorému je
táto náhrada priznávaná, je priamym popretím tohto základného práva, osobitne v prípade účastníka,
ktorým je spotrebiteľské združenie, zo zákona založené na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý v súdnom

konaní svoje právne zastúpenie nemá. Záverom poznamenal, že nahradenie trov právneho zastúpenia
zo strany navrhovateľa považuje za spravodlivé, nakoľko mu jednak s bránením práv spotrebiteľov
vznikli reálne náklady a jednak ako prevenciu pred konaním navrhovateľa, ktorý zneužíva nízke právne
vedomie spotrebiteľov tým, že skupuje premlčané pohľadávky a tie následne žaluje, spoliehajúc sa
na to, že spotrebitelia nevedia o možnosti vznesenia námietky premlčania a právne služby advokáta si

nemôžu dovoliť. Napokon, v prípade pochybností, navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka spochybnil nutnosť a účelnosť
vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom a svoje stanovisko rovnako podložil
viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť

poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia
v tomto prípade nie sú účelné. Zastáva názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa
- musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v
spotrebiteľských veciach a ak by predsa len bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený v konaní
advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania, inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho

účastníka do konania, keďže združenie, ako vedľajší účastník, by nevedelo naplniť predmet svojej
činnosti. Zdôraznil, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť
o prejednávanom prípade, v mnohých prípadoch svoje procesné podania nadbytočne opakuje bez
uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje a
navyšuje trovy konania. Poukázal na to, že uvedenú činnosť by malo byť schopné účelne zabezpečiť aj

samotné združenie a jeho paušálny vstup do konania v zastúpení advokátom, iba zbytočne navyšuje
trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie
finančnýchprostriedkovvpodobenáhradytrovprávnehozastúpenia.Zdôraznil,ženepriznanímnáhradytrov konania vedľajšiemu účastníkovi nedôjde k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc a
rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli
účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka

k predmetu konania (nález Ú. R. R. R..F. B.. A.. Ú. XX/XX). Podľa neho konaním vedľajšieho
účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania
a nehospodárnosti konania, na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať.
Argumentoval aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by
sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie

je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. K návrhu na predloženie
prejudiciálnej otázky uviedol, že v zmysle práva Európskej únie, je z prejudiciálneho konania vylúčené
vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade
vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore
s právom Európskej únie, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k

vedľajšiemu účastníkovi potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je
dôvodné.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v
dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.)

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o
Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov

alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,
môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak

sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s
osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne
sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia
hranícaplikácieúniovéhopráva,pretoževyriešenietejtootázkyjespôsobilépodstatným-prejudiciálnym

spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť,
že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s
predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa
proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom
rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej

iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade
povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho
konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy
súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným
podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol

o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a
obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou.

Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej
predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný
vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania

účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a keďže posudzovanie
účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo
zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, ktorý ju posudzuje individuálne vo
vzťahu ku konkrétnym okolnostiam každej jednotlivej veci, v danom prípade neprichádza do úvahypoloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver
odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný

uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné vyriešenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia

dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Vedľajší účastník
vystupujúci na strane odporcu má tak zásadne právo na náhradu trov konania.

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť
aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je,
aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p., teda v danom prípade účelne vynaložené vedľajším účastníkom na procesnú obranu

odporcu proti navrhovateľom tvrdenému nároku.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo
samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj

procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených
trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či
skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia
jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to
týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä

personálnym obsadením (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe
čoho môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa nadbytočným
nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo
vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov
právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní,

rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať
sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto
prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá
je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ú. R. R.
K. A.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva,

že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do
podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom
a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní
a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní,

avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah
rozsudku R. G. U.Ú. M.- XXX/XX B. G. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník.
Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky
nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä

od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne
obhajovať svoju vec.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo
strany vedľajšieho účastníka, neboli vynaložené účelne. Vedľajší účastník je občianskym združením,
ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je

aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených
spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a
vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou
základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných
cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom naMinisterstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia,
muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a

neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne
pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie
aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné
materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z úradnej činnosti
je známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony

formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj
v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú
rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s
tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany
spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti
zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú. R.G. R. K. A.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem
iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými
pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich
nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na

posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.

Uvedené závery nie sú v rozpore s čl. 47 Charty základných práv EÚ zaručujúceho každému právo
na poskytnutie právnej pomoci a ani s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, keďže tieto nijako
nepopierajú právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, teda jeho právo nechať sa zastúpiť v konaní
advokátom a nijako neobmedzujú tak jeho prístup k súdu a ani právo na spravodlivý súdny proces.

K námietke vedľajšieho účastníka odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie ust. § 137
O.s.p. (účinné od 01.01.2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré zahŕňa i náhradu výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o
náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto
právnickej osoby.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po
vyhodnotení odvolacích námietok, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku
o náhrade trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a náhradu
trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal v súlade s dikciou prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2
O.s.p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške XX,XX U. (§ 10
ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pozostávajúcich z odmeny
vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny v sume XX,XX U., z režijného paušálu vo

výške X,XX U. a ku ktorým priznal 20% DPH.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.