Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 31, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/123/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203040
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4307203040.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti povinnému: A. A., nar. XX. XX. XXXX, M. R. K. XXX/XX, P., o vymoženie sumy 1.355,- eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11Er/135/2007 a u súdnej exekútorky
JUDr. Aleny Szalayovej, P. Jilemnického 1, Levice pod sp. zn. Ex 333/2007, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 11Er/135/2007-18 zo dňa 29. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Alene
Szalayovej náklady spojené s výkonom exekúcie v sume 211,82 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil
citáciou ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(zákon o rozhodcovskom konaní), ustanovení § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm.
k/, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovení § 2 písm. a/,
b/, § 10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(zákon o spotrebiteľských úveroch), ustanovenia § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, článkami
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a ustanovenia § 3 nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 5613/06
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom v Bratislave dňa 14. 11. 2006, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere č. 4092418
uzatvorená medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 22. 12. 2005, ktorú
súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.

Konštatoval, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez
toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ

ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré
so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.

Je na mieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej
veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle
Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Záujmom
zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby tento bol ustanovený na rozhodovanie
v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena, pričom
uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Z predmetného rozhodcovského rozsudku
vyplýva, že rozhodcovský súd absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych
a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, avšak veľmi starostlivo posúdil postavenie a
podnikateľské riziko oprávneného a ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú
pozornosť nevenoval.

Poukázal na to, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodca nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému i plnenie v rozpore s dobrými
mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne (91,25 % ročne). Dojednanie sankcie
za nesplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami
vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale aj pre rozpor s dobrými mravmi je v
príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou.

Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil v celom rozsahu, nakoľko
pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť túto exekúciu.

Z vyššie uvedených dôvodov súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

O trovách exekúcie súdnej exekútorky súd prvého stupňa rozhodol podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov, tak, že súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie vo výške
211,82 eur vrátane DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali z
odmeny súdnej exekútorky vo výške 172,80 eur, z náhrady hotových výdavkov vo výške 4,46 eur za
poštovné a z 20 % DPH v sume 34,56 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
exekučný súd už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Mal za to, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,
avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto
ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,
že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia
bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za
súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný
súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy

SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej
veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením
oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd
bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje
exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek
tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je
platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania
dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal
i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i
úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere).
Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,
ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci
dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s
dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie
NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa
najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v
čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten,
kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust.
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý
pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre
súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Vzhľadom
na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného sa písomne dňa 09. 05. 2012 vyjadrila súdna exekútorka a uviedla, že trovy
exekúcie sú riadne a správne vyčíslené. Poukázala na ustanovenie § 37 ods. 1 Exekučného poriadku i
na nález Ústavné súdu SR III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 29. 03. 2012 ako vecne správne podľa §
219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 02. 03. 2007,
kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej doručený návrh oprávneného zo dňa 20. 02. 2007
na vykonanie exekúcie, v ktorom oprávnený žiadal o vymoženie sumy 40.821,- Sk s príslušenstvom.
Ako exekučný titul predložil rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 5613/06 vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 14. 11. 2006, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 03. 01. 2007 a vykonateľnosť dňa 06. 01. 2007. Následne súd prvého stupňa vydal
dňa 28. 03. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú na
základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Súdna exekútorka osobne dňa 22. 09. 2011 podala súdu
prvého stupňa podnet na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie v časti a vyúčtovala si
trovy exekúcie vo výške 1,60 eur za poštovné. Prípisom zo dňa 02. 09. 2010 oprávnený navrhol zmenu
súdneho exekútora z JUDr. Aleny Szalayovej na JUDr. Rudolfa Krutého. V súvislosti s výzvou súdu
prvého stupňa si súdna exekútorka vyúčtovala trovy exekúcie v sume 211,82 eur. Dňa 29. 03. 2012 súd
prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej náklady spojené s výkonom exekúcie v sume 211,82
eurz dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto
dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný exekučný
titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 5613/06 zo dňa 14. 11. 2006, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. (oprávnený v exekučnom konaní) na základe zmluvy o úvere č.
4092418 zo dňa 22. 12. 2005 a na jej základe bol povinnému poskytnutý úver v sume 863,04 eur
(26.000,- Sk), ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť v 7 mesačných splátkach po 172,61 eur (5.800,- Sk) spolu
s poplatkom vo výške 484,63 eur (14.600,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy o úvere je i rozhodcovská
doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu, nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 4092418 zo dňa 22. 12. 2005 a
tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred

spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať
rozhodcovskú doložku uvedenú v zmluve o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. bez ohľadu na jej
formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej podmienky je
plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že
takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1 písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je
súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná,
pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie uvedené nedostatky zistil v štádiu rozhodovania o podnete
súdnej exekútorky na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie, a preto správne postupoval
podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a exekučné konanie zastavil. Týmto
postupom exekučný súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu
nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 22. 12. 2005, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
platnom v čase jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy je i rozhodcovská doložka, ktorú súd prvého
stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní
povinný) nemal na výber a bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4,
písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t.
j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
na čo správne poukázal i súd prvého stupňa vo svojom uznesení.

Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie odvolací súd konštatuje, že oprávnený v podanom odvolaní
nešpecifikoval, v čom vidí ich nezákonnosť, nenamietal ani ich výšku a naviac odvolací súd nezistil
žiadne pochybenie, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa i v časti výroku o trovách exekúcie potvrdil.

Oprávnený sa podaním zo dňa 26. 07. 2012 a označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu“ domáhal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne
otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka
znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť
exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP) považuje
za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu oprávneného zo
dňa 26. 07. 2012 súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť tomuto návrhu
na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho podaní už
boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27. 01.
2007) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 285/2010-12 zo dňa 30. 08. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s prvým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázuje na judikatúru
Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger
Kommunalbauten C-237/02), z ktorej vyplýva, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou,
či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Čo sa týka
druhého návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázuje na judikáty Súdneho
dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05), Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno konštatovať, že vnútroštátny
súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, pričom
toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva
a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol súd

spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj s doktrínou acte clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných
otázok Súdnemu dvoru EÚ.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V
tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že ak iba ak Exekučný
poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej
veci možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok (§ 36 ods. 5), ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.