Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/192/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4306212329
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4306212329.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4 , Bratislava, proti
povinnému: V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, o vymoženie sumy vo výške 609,67 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 11Er/831/2006-47
zo dňa 01.03.2012 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 11Er/831/2006-47 zo dňa

01.03.2012 p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekučného konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie odôvodnil s poukazom na § 39, § 3

ods. 1, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
§ 2 písm. a), b), zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), čl. 6 ods. 1, čl. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 3 smernice Rady č.
93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“),
rozsudkami Súdneho dvora vo veci C-240/98zo dňa 27.06.2000, C-168/05 zo dňa 26.10.2006, C-243/08

zo dňa 04.06.2009.

Súd prvého stupňa konštatoval, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom,
na základe čoho mal súd za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na uvedený právny vzťah
je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Uviedol ďalej, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa

29.08.2006 vymoženia sumy 609,67 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Súd poznamenal, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k

pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Súd konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie predrozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice Rady č. 93/13/EHS z
5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Dodal, že v

predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky,
ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25%
denne. Tým sa podľa názoru súdu fakticky prehĺbil nerovný stav medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Na základe uvedeného preto súd exekučné konanie zastavil.

Uviedol ďalej, že súdny exekútor vo svojom podaní zo dňa 15.02.2012 nežiadal rozhodnúť o trovách

exekúcie a preto mu ich súd nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal

za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej
situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd

je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je
neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť,
že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru,

vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú

upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,-- Sk) ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z
úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali

žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
zo dňa 26.07.2012 uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola
smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty

aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho
základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že
ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až 293 „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané
ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu. Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Zastal názor, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu
dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšiehovýkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51
ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice Rady vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi, je možné ust. písm.
q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,

ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 18.09.2006, kedy bol
súdnemuexekútorovidoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcienazákladeexekučnéhotitulu

-RozhodcovskéhorozsudkuStálehorozhodcovskéhosúdu,sp.zn.SR0249/06zodňa08.03.2006,ktorý
nadobudol právoplatnosť 17.03.2006 a vykonateľnosť 20.03.2006. Dňa 29.01.2007 súd prvého stupňa
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne súd prvého stupňa obsadený
vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť

na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka
konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

;V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený posudzovať

rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadískuvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto

zmysle, nekoná nad rozsah zákona.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva

exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uloženévovýrokovejčastirozsudkujedovolenéačizároveňniejevrozporesdobrýmimravmi.Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie.

Odvolací súd dodáva, že bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku,

ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, čo je aj daný
prípad. Okrem iného spotrebiteľovi bolo týmto postupom odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila domáhať sa svojho práva na
všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Nakoľko rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, je potrebné na ňu
aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že rozhodcovská doložka je neplatná.
Na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania a vydať predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok, a preto uvedený
rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné

aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie
zamietnuť v celosti.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto

otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj

vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,

2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací

súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená

na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný

poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v

prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na
Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.