Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 6, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217747
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217747.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 19C/34/2013-124 zo dňa 7. októbra 2013 a proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra č. k. 19C/34/2013-136 zo dňa 30. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 30. októbra 2013 č. k. 19C/34/2013-136 p o t v
r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa ako nedôvodný. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu

je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods.
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
a ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol,
ženavrhovateľsanávrhomzodňa28.09.2012domáhal,abysúdzaviazal odporcunazaplatenietitulom

majetkovej škody sumu 3.205,21 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 641,04 eur, ako aj k náhrade
trov konania. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z
dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní zo strany dlžníka I. I. a vymôcť pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4800080. Exekučný súd napriek tomu, že ním
prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

až dňa 30. 01. 2011 (konanie sa začalo dňa 08. 03. 2010), teda k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie o viac ako 328 dní). Nesprávny
úradný postup charakterizoval jednak nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. vprimeranom čase a bez zbytočných prieťahov a jednak vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/318/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 28. 04. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie
exekúcie spísaný dňa 08. 03. 2010. Súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 21. 10. 2010 a voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie, KS v Nitre uznesením z 30. 12. 2010
(navrhovateľovi doručené 21. 03. 2011) potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Následne bolo dňa 20.

01. 2011 doručené súdu späťvzatie odvolania oprávneným a uznesením č. k. 16Er/318/2010-51 zo dňa
21. 07. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 08. 2011 súd exekučné konanie zastavil. Dňa 30.
08. 2010 podal oprávnený v exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní.

Na základe vykonaného dokazovania a listinných dôkazov ustálil, že navrhovateľ sa domáhal škody za
nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp.

primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie
dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutia v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a povinným
ako dlžníkom.

Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je tento
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Uviedol, že žiadosť o udelenie poverenia
bola súdu doručená dňa 28. 04. 2010 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 21. 10. 2010, t. j. v lehote
po 176 dňoch (nie po 328 dňoch ako uvádza návrh), čo je primeraná lehota, lebo tomuto predchádzala
výzva súdu o predloženie potrebných dokladov k návrhu na exekúciu, ktoré zo strany oprávneného

(navrhovateľa) boli predložené až dňa 16. 09. 2010. Exekučný súd potom rozhodol v primeranej lehote,
a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu.

V súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom v preskúmavaní práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je

exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní
tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,
ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok
označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. i vykonateľné rozhodnutia

orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. Ak rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, bolo vydané orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje sa takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.
Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť
prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so
zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Ochrana spotrebiteľa

je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná na zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.
V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi
z úradnej povinnosti účinnú a spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu
rozhodcovského rozsudku.

Ďalej uviedol, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul z hľadiska ich súladu so zákonom, pričom v tomto štádiu vychádza z tvrdení oprávneného v
návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva
dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie v tejto časti exekučného
konania neprichádza do úvahy i z toho dôvodu, že by sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej
sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie a poukázal na
uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo/11/2012 z 29. 04. 2013. Na základe vyššie uvedených skutočnostísúd neprihliadal ani na znalecký posudok predložený navrhovateľom, nakoľko bol toho názoru, že
znalec riešil otázku právnu, ktorú bol oprávnený riešiť iba súd. Uviedol, že znalecký posudok č.
1/2013 bol vypracovaný doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., z ktorého záveru vyplýva,

že primárne právo neumožňuje Európskej únii zasahovať do právomoci členských štátov stanoviť
a následne podrobne upraviť možnosti riešenia sporov v rámci rozhodcovského konania. Najmä zo
smernice č. 93/13/EHS vyplýva, že Európska únia kladie na možnosť rozhodovania spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovského konania určité podmienky a medzi týmito podmienkami ani písmeno
q/ ods. 1 prílohy smernice č. 93/13/EHS neumožňuje konštatovanie, že rozhodovanie spotrebiteľských

sporov v rámci rozhodcovského konania, aké je upravené v právnom poriadku SR, je zakázané.
Znalec mal za to, že uvedené písmeno nemožno aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona č.
244/2002 Z. z. z dôvodu výslovného znenia jeho ustanovenia § 31 ods. 3. Ani Súdny dvor v žiadnom
zo svojich rozhodnutí nekonštatoval, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní je zakázané, alebo, že rozhodcovská doložka predstavuje nekalú a zakázanú podmienku v
spotrebiteľských zmluvách. Právo Európskej únie všeobecne a bez splnenia osobitných podmienok

ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli
byť rozhodované rozhodcom, alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní.

Súd dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu vo veci, ďalej sa nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ, a to zodpovednosť odporcu za škodu. V závere
poznamenal, že od podania návrhu na vykonanie exekúcie, čo bolo dňa 08. 03. 2010 do podania žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu neuplynula lehota troch rokov, preto
nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu

veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí
byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,
avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ X0 ods. 1 OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Účelom súdnych poplatkov je aspoň
čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom
konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ. Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou
sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval,
keďnavrhovateľovivyrubilsúdnypoplatokvsume20,-eurpodľapoložky7písm.a/Sadzobníkasúdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 15. 10. 2013 podané proti
rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 19C/328/2012-74 zo dňa 26. 08. 2013. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupompodľaustanovenia§4ods.1písm.k/zákonač.71/1992Zb.oslobodenéodpoplatku,
avšak od 01. 10. 2012 bolo predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci
začalo podaním odvolania (zo dňa 15. 10. 2013), ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 16. 10.2013, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v
znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale
ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné

v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa z 30. októbra 2013 č. k.
19C/34/2013-136 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.