Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 15, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/104/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012898905
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012898905.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr.Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu Z. S. Q. Ť. S. S. K. D., Ť. Č.. XX,
zastúpeného O.. U.. Z. G. advokátom so sídlom v D., K. Č.. X, proti žalovanému L..M.. U. S..X..F.., K.
P.T. so sídlom v D., Š. Č.. X, zastúpenému O.. A. Q., advokátom so sídlom v D.U., G. Č.. X, o zaplatenie
2 355,67 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 17.2.2012,
č. k. 13C 955/1999-474 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal vo vzťahu k
žalovanému zaplatenia peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových

priestorov nachádzajúcich sa na ulici Ť. Č.. X K. D..

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalovaný uzatvoril s O. S. B., D. zmluvu
o nájme zo dňa 14.7.1997, na základe ktorej žalovanému prenajala nebytové priestory v prevádzkovej
jednotke O. S. B., ako pohostinstvo v Ť. a to za účelom poskytovania pohostinských a reštauračných
služieb. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalobcovi boli prinavrátené v rámci zákona č. 221/1991 Zb.
upravujúceho reštitúciu, bývalé objekty O., S. B. na ulici Ť.W. Č.. X K. D. a majetkový vzťah žalobcovi k
nebytovým priestorom vznikol dňa 2.12.1998. Pri rozhodovaní vychádzal taktiež zo znaleckého posudku
č. 117/1997 vypracovaného znalcom U.. O. D. zo dňa 29.12.1997, zo znaleckého posudku č. 22/2004

vypracovaného U.. O. G. zo dňa 15.11.2004, a z rozhodnutia Okresného úradu D. U. zo dňa 11.9.1998,
ktorým bolo oprávneným osobám priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. území Ť., zapísané
v pozemnoknižnom výpise č.1, ktoré sú v súčasnosti vedené na LV č. XXX kat. úz. Ť., ako parcela č. X
W. X zastavané plochy a stavba súp. č. XXXX na parcele č. X v zmysle § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb..

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vychádzajúc z ust. § 451
v spojení s ust. § 580 OZ dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. V dôvodoch napadnutého
rozsudku súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný a O., S. B., D.
uzavreli dňa 14.7.1997 zmluvu o nájme v zmysle ust. § 663 OZ. Žalovaný prevzal prenajaté priestory

v stave, ktoré neboli spôsobilé na dohodnuté užívanie - poskytovanie pohostinských a reštauračných
služieb, preto musel vykonať stavebné úpravy, aby tieto priestory mohol užívať. Z týchto dôvodov
považoval zmluvu v zmysle § 39 OZ za neplatnú. Z uvedeného teda vyvodil, že nájomný vzťah medzi
žalovaným a Jednotou, spotrebným družstvom nevznikol, a žalobca preto nemohol vstúpiť do právnehopostavenia prenajímateľa O., S. B. voči žalovanému ako nájomcovi v zmysle § 680 OZ. Nárok žalobcu
voči žalovanému v žalovanej sume 2 355,67 eura považoval za nárok z bezdôvodného obohatenia. Bol
toho názoru, že žalovaný tým, že užíval uvedené priestory patriace žalobcovi v období od 15.12.1998 do

21.5.1999 sa bezdôvodne obohatil. Preto, by mal žalobca právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa žalovaným vo výške priemerného ušlého nájomného za obdobie od 15.12.1998 do odovzdania
priestorov žalobcovi dňa 21.5.1999. Obaja účastníci konania zhodne uviedli, že považujú za primerané
mesačné ušlé nájomné v sume 15 000,- Sk, preto súd vychádzal pri výške bezdôvodného obohatenia
sa žalovaného z tejto sumy. Takto by výška bezdôvodného obohatenia, ktorá by patrila žalobcovi za celú

dobu bola 77 177,40 Sk (polovica za mesiac december 1998 v sume 7 500,- Sk, 4x 15 000,- Sk za január
až apríl 1999 a 20 dní máj 1999 v sume 9 677,40 Sk). Žalobcovi zase vzniklo bezdôvodné obohatenie
vo výške investícií vložených žalovaným do nehnuteľnosti, ktorá mu bola vydaná v zmysle reštitučných
predpisov v sume najmenej 179 850,72 Sk podľa odborného posudku, prípadne vo výške 250 394,-
Sk ako sumy vyplatenej žalobcom O., S. B. za zhodnotenie stavby. Výška investícií bola v súdnom
konaní určená znaleckým posudkom U.. O.E. G. na sumu 465 043,68 Sk. Keďže žalovaný vzniesol

započítaciu námietku voči pohľadávke žalobcu vo výške žalovanej sumy, súd prvého stupňa mal zato,
že došlo k platnému započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného (titulom bezdôvodného
obohatenia), pričom pohľadávka žalovaného voči žalobcovi značne prevyšuje žalovanú sumu.

O trovách konania súdu prvého stupňa nerozhodol vzhľadom na to, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že v súlade s ust. § 680 ods. 2 OZ
vstúpil dňa 15.12.1998 zmenou vlastníckych vzťahov do právneho postavenia prenajímateľa, takže je
nepochybné, že medzi ním a žalovaným bola platne uzavretá písomná zmluva, ktorá skončila dohodou
oboch zmluvných strán k 21.5.1999. Podľa jeho názoru bol spolu so žalovaným vzájomné viazaný

písomnou nájomnou zmluvou uzavretou medzi žalovaným a jeho právnym predchodcom teda s O., S.
B., D. v zmysle § 3 ods. 1,2,3,4 zákona č. 116/1990 Zb.. Zmluva mala všetky náležitosti a teda je platná.
V rozsudku z roku 2012 sa však od svojho pôvodného názoru súd odklonil s poukazom na využívanie
priľahlého dvora. Podľa jeho názoru ide o celkom jasnú jednoduchosť sporu o náhradu nájomného, či
už z titulu platnej zmluvy, alebo z titulu bezdôvodného obohatenia, vniesol súd prvého stupňa prvok

umelo komplikujúci vec každému, teda nielen jemu ale aj jeho právnemu predchodcovi a žalovanému.
Je nelogické, prečo by zmluva o nájme nebytových priestorov nazvaná ako zmluva o nájme nebytových
priestorov, týkajúca sa skutočne nájmu nebytových priestorov, by sa nemala zrazu posudzovať podľa
zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov, ale posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.
Nestotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa, ak uvedenú zmluvu o nájme neposudzoval podľa ust.

zák. č. 116/1990 Zb. ale podľa Občianskeho zákonníka. Súhlasil s tým, že súd prvého stupňa správe
zistil, že zhodnotenie predmetnej nehnuteľnosti medzi rokmi 1951 a 1991 predstavovalo sumu 250
394,- Sk, ktorú nový nadobúdateľ v tomto spore žalobca, uhradil predchádzajúcemu vlastníkovi O., S.
B., D., avšak toto zhodnotenie súvisí s týmto sporom len nepriamo. Táto nepriama súvislosť je v tom,
že predchádzajúci vlastník od nového vlastníka - žalobcu, tvrdo vyžadoval zhodnotenie nehnuteľnosti,

dokonca spätne až od roku 1951 a po druhé dokazuje, že predchádzajúci vlastník od nového vlastníka,
teda žalobcu vôbec nežiadal zhodnotenie nehnuteľnosti z roku 1997 a to len rok pred odovzdaním
nehnuteľnosti. Za najzávažnejšie pochybenie súdu považuje, že svoje výroky neopiera o žiadne dôkazy
žalovaného, ale len o púhe ústne tvrdenia žalovaného, ktoré povýšil na dôkazy v rozpore s § 120 ods.
3 O.s.p., ktoré mu dovolil osvojiť si len skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Súd prvého stupňa pochybil aj vtedy, keď uveril predpojatej svedkyni žalovaného, ktorá síce tvrdila o
konaní úprav v rozsahu troch až dokonca štyroch mesiacov, ale neskonfrontoval si to s písomnosťami
založenými v súdnom spise, ktoré mal pred očami. Čo už sa týka súvislosti rozhodujúcich pre tento
spor z toho vyplýva, že pôvodný prenajímateľ O., S. B., D. prenajala priestory riadne v stave, ktoré boli
spôsobilé k riadnemu užívaniu a súd prvého stupňa pochybil, keď predčasne vyhodnotil, že priestory

neboli v riadne spôsobilom stave, pretože v tomto ohľade ani nevykonal špecifické dokazovanie, okrem
tvrdení žalovaného a tvrdení jeho vlastných závislých zamestnancov. Považuje za nejasné, ako by
menilo právnu kvalifikáciu sporu to, či si žalovaný pôvodne prenajímal také, či onaké priestory, veď
o sám slobodne si rozhodoval, aké priestory si prenajme, a prečo by mala byť zmluva o prenájmenebytových priestorov z roku 1997 vyhlásená po desiatich či pätnástich rokoch za neplatnú. Žalobca
ďalej vyčíta súdu prvého stupňa, že do odôvodnenia rozsudku vsunul výslovné lži a tvrdenia. V odvolaní
uviedol, že na zasadnutí pozemkového spoločenstva dňa 12.3.1999 žalovaný ešte vyhlásil, že pristupuje

na podmienky nového vlastníka a došlo aj k úprave nájomnej čiastky oproti predošlej zmluve s O., S.
B.. Došlo k zníženiu mesačnej výšky nájmu a toto vraj nepreukázal. Žalobca je toho názoru, že pri
výsluchoch niekoľkých členov výboru Q., to určite niekoľko svedkov na pojednávaní potvrdilo, a podľa
toho bola vyhotovená zmluva, ktorá je v súdnom spise. Darmo žalovaný tvrdí, že táto séria dôkazov nie
je pravdivá. Ďalej poukázal na skutočnosť, že by nemalo byť pre súd nejasné, či a kto užíval sporné

nebytové priestory lebo žalovaný ich užíval do 21.9.1999 kedy ich odovzdal, čo je nespochybniteľné.
Ďalej bol toho názoru, že súd prvého stupňa pochybil, keď podcenil hodnovernú svedeckú výpoveď
jednak nezaiteresovaného a jednak odborne fundovaného svedka - predsedu predstavenstva O., S.
B., D. v rokoch 1996 až 1998, ktorý jasne prehlásil, že žalovaný nepredložil projekt o tom, aby si mohol
započítať vložené investície voči nájomnému ani s O., S. B. D.U. na základe uzavretej zmluvy o nájme
nebytových priestorov. Je teda logické, že tým menej si svoje náklady môže žalovaný započítavať

voči reštituentovi teda žalobcovi, pretože nezapočítateľnosť voči zmluvnému partnerovi vylučuje, aby si
niektoré náklady žalovaný mohol započítavať následne voči niekomu tretiemu s kým nebol v právnom
vzťahu. Žalovaný v skutočnosti od 15.12.1998 až do záverečného odovzdania nehnuteľnosti dňa
21.5.1999 vôbec nehnuteľnosť už neužíval a ani neumožnil vlastníkovi nehnuteľnosť udržiavať, ale ju
ponechal ladom iba pod dozorom strážnych psov. Takže dochádzalo nie k zhodnocovaniu, ale naopak

k znehodnocovaniu nehnuteľnosti. Bol toho názoru, že ust. 580 OZ o započítateľnosti pohľadávok sa
v tomto prípade použiť nedá. Žalovaný nemá pohľadávku voči žalobcovi, ktorú by mohol započítať,
pretože nemá pohľadávku, ktorú by mohol započítať ani voči O., S. B., D.. Žalovaného tvrdenie, že takú
pohľadávku má, je len účastnícke tvrdenie, ktoré nemá oporu v ničom, čo doposiaľ pred súdom prvého
stupňa prebehlo alebo sa dokázalo. Sám žalovaný nemá žiadny dôkaz, všetko o čo oprel svoje výroky

súd prvého stupňa boli len účastnícke tvrdenia žalovaného. Naopak žalobca priniesol rad priamych aj
nepriamych dôkazov, že takáto protipohľadávka tu vôbec nie je.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Má za to, že súd prvého stupňa náležite a úplne zistil skutkový stav, vykonal
potrebné dokazovanie a vyniesol správne rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa
§ 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci ohľadom vzniku bezdôvodného obohatenia účastníkov, ktorý následne aj správne právne posúdil ak

prihliadajúc na vznesenú započítaciu námietku žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo
kzmeneskutkovéhoaniprávnehostavu,pretoodvolacísúdnazisteniauvedenévrozsudkusúduprvého
stupňa a na právne normy ktoré súd použil poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza z názoru,
že vynaložením investícií žalovaným v rámci rekonštrukcie sporných nebytových priestorov v roku 1997

mu nevzniklo bezdôvodné obohatenie.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na výsledky vykonaného dokazovania v konaní pred súdom
prvého stupňa z ktorých je zrejmé, že žalovaný ako objednávateľ uzavrel s obchodnou spoločnosťou J.
S..X..F.. D. so sídlom v D. ako zhotoviteľom dňa 11.7.1997 zmluvu o dielo č. 4/1997 ktorej predmetom
bolo vykonanie stavebnej opravy na stavbe „Z. K. Ť.“ v lehote do 30.9.1997.Zhotoviteľ vykonanie rekonštrukčných prác vyfakturoval žalovanému faktúrami č. 01/97 - 07/97 v
celkovej sume 411.920,50 Sk. Pri určení hodnoty vykonaných prác súd prvého stupňa správne
vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 22/2004 vypracovaného znalcom Ing. O. G., v ktorom

znalec na základe predloženého rozpočtu spoločnosťou J. S..X..F.. D. spracoval kontrolný rozpočet
stavby v cenovej úrovni III/1997 na celkovú výšku 465.043,68 Sk bez DPH. Znalec uviedol, že podľa
doloženéhosúpisuvykonanýchprácskontrolovalpoložkynavrhovanéhorozpočtuaskutočnostipoložiek
nachádzajúcich sa v súpise vykonaných prác, ktoré sú súčasťou faktúr č. XX-XX/XXXX. Podľa názoru
znalca uvedené práce boli protokolárne prevzaté dodávateľom a objednávateľom rekonštrukčných prác,

nebola ich výška ani množstvo spochybnené a bola vykonaná úhrada faktúr. Znalec bol toho názoru, že
uvedené množstva zodpovedajú predpokladanej rekonštrukcii. Rozdiely, ktoré boli zistené vyplývajú zo
sčítacích chýb a drobných nezrovnalosti v množstvách, ktoré nemajú vplyv na celkovú výšku nákladov.

Skutočnosť, že žalovaný vynaložil investície do nebytových priestorov žalobcu je zrejmá aj z odborného
posudku č. 8/1998 vypracovaným U.. A. K. zo dňa 15.10.1998, ktorý síce konštatoval, že rozpočty
predložené dodávateľom sú predražené, doporučil však akceptovať cenu uvedenú v kontrolnom

rozpočte vypracovaným U.. P. Č. v sume 179.850,72 Sk (t.j. v sume 5.969,95 eura).

Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa je teda nesporné, že v rámci
rekonštrukčných prác žalovaný investoval do nebytových priestorov žalobcu peňažné prostriedky
minimálne v sume 179.850,-Sk čo predstavuje sumu 5.969,92 eura. Minimálne v tomto rozsahu vzniklo
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k žalovanému.

Správnepretopostupovalsúdprvéhostupňa,akprihliadolnažalovanýmvznesenúzapočítaciunámietku
a z tohto dôvodu zamietol nárok žalobcu ako nedôvodný.

Možno preto konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd
postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Súd prvého stupňa o trovách konania nerozhodol z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., preto o

trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.