Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/363/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809203857
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809203857.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova
č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grosslingova č. 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: A. T., nar.: XX. XX. XXXX, trvale bytom M. G. Č.. XXX, pre
vymoženie pohľadávky vo výške 918,12 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava č. k.: 4Er/303/2009 - 25 zo dňa 12. 09. 2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému priznal trovy exekúcie vo výške 59,75 eur a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť
trovy exekúcie priznané súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému súdom vo výške 59,75 eur do
10 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že oprávnený návrhom zo dňa 28. 05. 2009

navrhol vykonať exekúciu proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské
rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, vydaného dňa 10. 06. 2008 rozhodcom JUDr.
Miroslavom Rácom, č. k.: SR 10977/08, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 27 660,00 Sk
(918,14 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 27 360,00 Sk (908,19 eur)
od 25. 07. 2008 do zaplatenia a nahradeniu trov konania vo výške 6 869,00 Sk (228,01 eur), to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Súdny exekútor doručil dňa 10. 06. 2009 na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,ktorúodôvodnilnávrhomoprávnenéhonavykonanieexekúcie,pripojenýmexekučnýmtitulom,
a na ich základe požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia istiny vo
výške 918,12 eur (27 659,28 eur) s príslušenstvom, ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikoval. Následne dňa

12. 06. 2009 súd poverením č. 5808 020630 * v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení, poveril
vykonaním exekúcie v rozsahu navrhovanom oprávneným súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Z predloženého spisového materiálu Stálym rozhodcovským súdom, mal exekučný súd preukázané,
že oprávnený a povinná uzavreli dňa 07. 03. 2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej

oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 14 000 Sk (464,7194 eur). Poskytnutý úver (zvýšený o
príslušný poplatok vo výške 13 360 Sk /443,47 eur/) sa povinná zaviazala splatiť v 12 mesačnýchsplátkach po 2 280 Sk (75,68 eur), počnúc dňom 20. 03. 2008. Riešenie sporov (rozhodcovská doložka)
- je upravené v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ) v tomto znení: "Všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. so
sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO : 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského

súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (O. s. p.).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky? ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu."

Nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje záväzky zo Zmluvy o úvere preň vyplývajúce a bola v
omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal v zmysle bodu 17. VPPÚ na rozhodcovskom súde
žalobu.

Súd citoval ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK") v platnom znení, § 52 ods. 1 a ods. 3, § 53 ods. 4 písm.
r) a ods. 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "OZ") v znení účinnom
od 01. 01. 2008.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je
spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky
spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. OZ. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa
zmluva uzavrela.

Zmluvnými stranami sú na jednej strane spoločnosť Pohotovosť, s. r. o. (dodávateľ), ktorej predmetom
činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti.

Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu figuruje subjekt (spotrebiteľ - povinná), ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Súd tak mal, vzhľadom na vyššie uvedené, za preukázané, že povinná má v danom vzťahu vzniknutého

z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obch. zákonníka,
alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obch. zákonníka, teda nie je žiadnou
prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria
aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre

ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti
zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu
"slabšej" zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v
súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. "spotrebiteľského práva". Povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to,

že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej
zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa
len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. "negociačnýmvyjednávaním") zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú
súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je
prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku (en bloc).

Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j.
ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú
nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo

značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo
zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkajú možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na
obsah § 53 ods. 4 OZ je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana,
ktorú poskytuje OZ spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky,

pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne
konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ
túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Medzi absolútne neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje OZ v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní.

Praktickým dôsledkom ustanovenia o "rozhodcovskej doložke" tak, ako je formulovaná v bode 17. VPPÚ
je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd.

Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
("in fraudem legis"). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom
vedených (nielen) na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Súd prvého stupňa v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17. uzatvorenej
Zmluvy o úvere je v rozpore so znením ustanovenia § 53 ods. 4 písmeno r) OZ , čo má za
následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej
povinnosti (ex offo).

Citujúc ustanovenie § 39 OZ a ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v
predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, dospel k názoru, že je vydaný v
rozpore so zákonom a preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Súdny exekútor na základe výzvy súdu predložil dňa 22. 06. 2012 vyúčtovanie trov vzniknutých mu v
súvislosti s touto exekúciou v celkovej výške 75,68 eur.

Súd citoval ustanovenie § 196, § 199 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 3, §

4 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 21a vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o náhradách a odmenách súdnych
exekútorov v platnom znení v znení vyhlášky č. 569/2008 Z. z. (ďalej len "vyhláška").

Po preskúmaní návrhu súdneho exekútora súd mu priznal:

- odmenu (§ 14 ods. 1 vyhlášky) určenú paušálnou sumou (za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti) ................................................................................. 33,19 eur

- odmenu (§ 21a vyhlášky) za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice
............................................................................................................... 16,60 eur

- DPH 20 % (§ 196 druhá veta EP) ............................................................. 9,96 eur

s p o l u celkom 59,75 eurPodľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky predstavuje odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej

činnosti určená paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti v prípade zastavenia exekúcie
súdom najmenej 33,19 eur. Keďže súdny exekútor si uplatnil odmenu určenú paušálnou sumou za
jednotlivé úkony exekučnej činnosti (konkrétne za žiadosť o udelenie poverenia, upovedomenie o začatí
exekúcie, príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz) len v súhrne vo výške 13,28 eur, postupoval
súd pri priznávaní odmeny určenej paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdnemu

exekútorovi v súlade s vyhláškou (§ 14 ods. 1) a priznal súdnemu exekútorovi túto odmenu v najnižšej
prípustnej výške, a to 33,19 eur.

Podľa ustanovenia § 6 vyhlášky odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti je
33,19eurazakaždútaktozexekvovanúnehnuteľnosť.Odmenuuplatnenúsúdnymexekútoromvzmysle
ustanovenia § 6 vyhlášky za zriadenie exekučného záložného práva na 1 nehnuteľnosť vo výške 33,19

eur súd súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko súdnemu exekútorovi bola súdom priznaná odmena
podľa ustanovenia § 14 až § 16 vyhlášky, práve a jedine z dôvodu zastavenia predmetnej exekúcie,
pretoodmenauplatnenáexekútoromzazriadenieexekučnéhozáložnéhoprávananehnuteľnosťvtomto
prípade, poukazujúc pri tom na režim zakotvený v ustanovení § 4 ods. 1 vyhlášky, ktorý jej priznanie
(popri odmene súdneho exekútora jemu súdom priznanej pri zastavení exekúcie) nepriamo vylučuje,

neprináleží.

Za účelne vynaložené trovy vzniknuté súdnemu exekútorovi v súvislosti s predmetnou exekúciou
považoval súd trovy priznané vo výške 59,75 eur (vrátane DPH).

O trovách exekúcie rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že uložil
oprávnenému povinnosť uhradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, nakoľko ten podal
návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v
exekúcii nie je možné pokračovať.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.)
odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené:

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým,
že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnený tiež namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatámožnosťkonaťpredsúdom,ženeboldostatočnezistenýskutkovýstav,pretoženebolovykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (rozsudok Spolkového súdneho dvoru zo dňa 13.
01. 2005 č. k.: III ZR 265/03 a zo dňa 19. 05. 2011 č. k.: III ZR 16/11) na rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky (rozsudok Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11. 10. 2012 č. k.: IV. ÚS 1281/12,
zo dňa 05. 10. 2011 č. k.: II. ÚS 3057/10) a na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11.
2012 č. k.: 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích

dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného.

Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a
ústavnenesúladnouinterpretáciouustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkua§45ods.1,2zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí
exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je

povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi
predpismi.

Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade
nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K

odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a
bolo s ním zaobchádzané odlišne.

Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady 93/13/
EHS, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa
názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie.

Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.

konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný
súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom.

V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1
písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi,ktorájepodľanázoruoprávnenéhoplatná.Dojednanie,ktorýmzmluvnéstranyzaložiliprávomocrozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
pričomnešlolenofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.

Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej podľa ustanovenie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú
ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok

poskytnutiaúverudohodli,ževšetkyprávnevzťahymedzinimivzniknutésabudúspravovaťObchodným
zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru
vymedzený v ustanovení § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo

služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania,
poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je
primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní

výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

K návrhu na prerušenie konania na základe ustanovenia § 109 ods. 1 písm. q) O. s. p. a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
oprávnený uviedol nasledujúce skutočnosti.

Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej
únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok
veriteľov.

Na rozdiel od všeobecného súdu má za to, že tvrdenie "smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. 04.
1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané", je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa navyše neodvoláva na žiadne presné a
jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý

má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti
splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Tvrdil, že ustanovenie slovenskej verzie smernice je
zjavne nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení "najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou". Všetky ostatné uvádzané verzie písm. q)
ods.1prílohyz05.04.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchjednoznačneukazujú,

že atribút "neupravenosti právnymi predpismi" sa týka rozhodcovského konania. Tzn., že spotrebiteľská
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,
ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať
príslušnéhmotnéprávo.Tovšakzjavneniejeprípadrozhodcovskéhokonaniapodľazákonač.244/2002
Z.z.orozhodcovskomkonaní.Takétorozhodcovskékonaniejeupravenéprávnymipredpismiavzmysle

ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky.

Ďalej uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a viazať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy. Preto zo slovenského a aj z ostatných znení písm. q) ods. 1 prílohy smernice nevyplýva
jednoznačný záver, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých
okolností vždy zakázané.

Poukázal aj na to, že podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a spôsob ich posudzovania uplatnenia podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ pramení z právnej
úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Má zato, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na

povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej dodal, že Súdnemu dvoru Európskej
únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z
doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR.

Uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom náleze z 12. 04. 2012 č. k.: IV. ÚS 95/2010-80 tiež uviedol, že
podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv EÚ každý, koho práva a slobody zaručené právom EÚ sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,
ak vykonávajú EÚ. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie

v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomoci EÚ, ktoré boli na
ňu prenesené zmluvami. Poukaz súdu na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku právne ako
dôvod zamietnutia návrhu na prerušenie konania neobstojí.

Tvrdil, že konanie je v štádiu prejednávania odvolania možné prerušiť v záujme účastníkov na

zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej jeho aplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky a to podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Je nepochybné, že v súlade s čl. 5 ods. 1 Charty základných práv EÚ
súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v
súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS.

Podľa jeho názoru, ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä §§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g), § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice
Rady č. 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň
primárneho opráva Európskej únie aj nadradená.

Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného v stanovenej lehote nevyjadrili, odvolanie bolo
doručené povinnej na vyjadrenie dňa 20. 09. 2013.

Odvolaciemu súdu bolo predložené na rozhodnutie odvolanie oprávneného so stanoviskom sudcu súdu

prvého stupňa, ktorý oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa ustanovenia § 374
ods. 4 O. s. p., a preto ho prejednal odvolací súd.

Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212
ods. 1 a ods. 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také

odvolanie podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie
pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou
ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej
podmienky.

Odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 07. 03. 2008
Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 14 000 Sk (464,71
eur).Poskytnutýúverzvýšenýopríslušnýpoplatokvovýške13360Sk(443,47eur)sapovinnázaviazala
splatiť v 12 mesačných splátkach po 2 280 Sk (75,68 eur), počnúc dňom 20. 03. 2008.

Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami

sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať
len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase

uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto
členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou
o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred
dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady
Európskej únie č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak
vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci
C - 473/00 Cofidis.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s. r. o., ktorý predmetnú zmluvu o

úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov
nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri.

Povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm.

b) Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý
oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov
konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 30. 06. 2008, je treba aplikovať ustanovenie § 52

anasl.Občianskehozákonníka,nakoľkoprijehoaplikáciijepotrebnépoužiťtzv."eurokonformnývýklad",
pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej
únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť,
či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo
zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, a
preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so
sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (O. s. p.).Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 veta prvá O. s. p., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne
neplatná.

Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku SR zavedené až novelou účinnou od 01.
01. 2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u

zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. OZ účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval
niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. OZ s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu

neplatnosti.

Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú
musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,
teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na
výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť.

Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve
drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv

oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana
si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite

naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
preexekučnýtitulvpredmetnomkonaní,znemožňujevoľbouspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu ako prvý na rozhodcovskom
súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť

sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako
prvý.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o

úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou
podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu

exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom
rozhodcovského konania.

Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci.

V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená zmluva o úvere a z tejto zistil,
že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
spojení s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu
zastaviť aj bez návrhu.

Odvolací súd ďalej nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor

Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,

úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať

Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ.
Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvorunávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnielen

na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenúotázkupovažujeodvolacísúdzaakademickú,nemajúcuzákladvprejednávanomspore,ateda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc,

keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne
dojednaná.Ažnazákladeuvedenéhoskúmaniapotomdospelkzáveru,žekeďžerozhodcovskádoložka
v bode 18. VPPÚ nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, keď už predtým výslovne uviedol, že nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Uvedenýnázorjevsúladeskonštantnourozhodovacoupraxouodvolaciehosúdu(pozrinapr.Uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.).

Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky,

ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z
hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady č. 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských

zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v
znení ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.

Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to,

či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto
Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
ustanovení § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 18.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcoupodmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je

rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Súdny dvor EÚ už vo veci "Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL" (C-168/05)
a vo veci "Océano Grupo Editorial a Salvat Editores" (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy.

Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný
zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej čl.
7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania

nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica
zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom.

Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či

sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a čl. 4 smernice, a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už
z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,

že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57

ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,
že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ

o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď
toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade
s doktrínou "acte éclaire", ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok

Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína "acte éclaire" (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom
založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej
judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo
na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnejjudikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom
založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou

na Súdny dvor ES.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie -
okrem zákonom ustanovených prípadov, napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Preto ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p., na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda
nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený.

Odvolací súd preto nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
úniezaopodstatnený,lebonevzniklapotrebastanoviťhraniceaplikovateľnostiúniovéhopráva.Podobne

nezistil dôvody na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, keďže posúdenie súladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky nebolo v tomto konaní
potrebné.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací
súd návrh na prerušenie konania oprávneného ako nedôvodný zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

pretože návrh na ich priznanie predložený nebol.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.