Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Sp/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200949
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200949.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou v právnej veci navrhovateľa: Y. Q.

L., W.. XX.XX.XXXX, M. F. T., Š. T. T., F. Z. H., M.. Č.. Ú. T.Q. A. T. Z., L., zastúpený: JUDr.
Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia
odporcu č. s.: PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22.07.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22.07.2014.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22.07.2014 v zmysle §

88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 22.07.2014 o 18:00 hod. na
časnevyhnutnepotrebný,najviacdo22.12.2014naúčelzisteniatýchskutočností,naktorýchjezaložená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho
úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len
„ÚPZC Sečovce“).

V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 22.07.2014 vrátený na územie
Slovenskej republiky z územia Q. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013

z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v informačných
systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil, že navrhovateľ
dňa 30.08.2007 nelegálne prekročil štátne hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou a toho
istého dňa aj požiadal o udelenie azylu, po presune do T. M. U. C. však navrhovateľ pobytový tábor
svojvoľne opustil. Dňa 05.11.2007 bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky

právoplatne ukončené. Následne navrhovateľ odcestoval cez M. do T.. Dňa 25.12.2013 navrhovateľ s
použitím falošného pasu odletel z T. do Q., kde po prílete požiadal o azyl. Následne dňa 22.07.2014 bol
navrhovateľ transferovaný z Q. späť na územie SR.

Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie
povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a začal vočinavrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP-PO9-316-005/2014 (ďalej len
„konanie o administratívnom vyhostení“).

Navrhovateľ počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení

dňa 22.07.2014 požiadal o azyl na území SR. Následne dňa 22.07.2014 odporca začal konanie vo veci
zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Podľa odporcu skutočnosť, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať na území SR o azyl, nezakladá dôvod
na jeho prepustenie, nakoľko konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené podľa § 77 ods. 4
potom, čo navrhovateľ prejavil svoju vôľu.

Navrhovateľ odôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu obavou o svoj život, pričom iné nové skutočnosti

oproti svojej prvej žiadosti o udelenie azylu neuviedol. Z toho dôvodu odporca uviedol, že žiadosť o
udelenieazylupovažujezaúčelovú,abytýmpozdržalvydanierozhodnutiaoadministratívnomvyhostení
a nepodloženú žiadnymi novými skutočnosťami.

Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
30.5.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, Dohovoru o právnom postavení utečencov z

roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne
normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.
júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované
znenie), Charty základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Ďalej sa
odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá

dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení.

Odporca v rozhodnutí uvádza, že na základe týchto skutočností preskúmal okolnosti veci navrhovateľa
a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie
žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Pričom odporca poukázal na to,
že samotným zaistením navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa

zákona o azyle.

Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-
OCP1-2014/000999-088, zápisnica o vyjadrení účastníka konania, výsledky lustrácie v informačných
systémoch MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 05.11.2007. Po prehodnotení trvania
účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín, na nález Ústavného

súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 a vyjadrenia navrhovateľa, že jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko
a napriek tomu na území SR nezotrval do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu,
odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek
z územia SR opäť.

Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá

žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,
nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie
ubytovania.

Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil dôkladným vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj
aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti
o udelenie azylu na území SR a poukázaním na samotné skúmanie jednotlivých dôvodov žiadosti
navrhovateľa o udelenie azylu.Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o
udelenie azylu by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,

ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby.

Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom
splnomocneného zástupcu a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na
ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca
je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.

Predovšetkým vytýkal odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie
odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozhodnutie je arbitrárne
a nepreskúmateľné, pričom citoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v bode I. svojho
návrhu.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí

sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca v napadnutom
rozhodnutí neuvádza účel zaistenia navrhovateľa v zmysle tohto ustanovenia, iba formálne uviedol
súlad s citovaným článkom Dohovoru, bez bližšej právnej úvahy ako k takému záveru dospel a preto je
rozhodnutie odporcu o zaistení nepreskúmateľné.

Navrhovateľ namietal, že správny orgán nemôže automaticky bez náležitého zváženia všetkých

okolností prípadu rozhodnúť. Poukázal pritom na nesprávnu správnu úvahu odporcu, podľa ktorej
navrhovateľ neodišiel z územia SR do Q., ale do Q. priletel zo svojej domovskej krajiny, z T.. Navrhovateľ
v opravnom prostriedku poukázal aj na skutočnosť, že odporca sa ani nepokúsil zistiť, čo viedlo
navrhovateľa k tomu, aby v roku 2007 odišiel zo SR a aké dôvody ho viedli k tomu, aby nezotrval
do ukončenia azylovej procedúry a tým navrhovateľ poukázal aj na nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odporcu. Na, podľa názoru navrhovateľa, ničím nepodloženú úvahu odporcu o tom, že štátni príslušníci
tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a „títo iba vo výnimočných prípadoch
absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt
na území členských štátov nie je možné monitorovať“, nemožno prihliadať.

Podľa navrhovateľa odporca sa náležite nevysporiadal ani s alternatívami zaistenia z dôvodu, že nezistil

všetky okolnosti súvisiace s majetkovými pomermi navrhovateľa a nezisťoval rodinné väzby v celej EÚ.

V súvislosti s dobou zaistenia navrhovateľa 5 mesiacov, vychádzajúc z príručky UNHCR k otázke
zaistenia žiadateľov o azyl, podľa ktorej „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného
pohovoru za účelom získania základu žiadosti o azyl, pričom táto výnimka nemôže byť využívaná na
ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu“,

navrhovateľpovažovalnapadnutérozhodnutiezanezákonné,vrozporesozákonomopobytecudzincov,
ako aj medzinárodnými princípmi a normami.

V závere opravného prostriedku navrhovateľ skonštatoval, že zaistenie navrhovateľa nemôže z
uvedených dôvodov spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, pričom poukázal na nález Ústavného

súdu SR II. ÚS 147/2013.

Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 12.08.2014 sa vyjadril ku
všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami a dôrazne
odmieta tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich
dôvodoch a skutočnostiach svojho rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to,že bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou,
ktorú navrhovateľ predniesol a na základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f
ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
20.08.2014 o 09:10 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné

potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCP-
PO9-316-017/2014 zo dňa 22.07.2014, ktorým odporca zaistil navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm.

b/ zákona o pobyte cudzincov dňom 22.07.2014 o 18:00 hod., na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
22.12.2014, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia
určil ÚPZC Sečovce.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s.

p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej
advokátky, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Z obsahu administratívneho spisu a zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 22.07.2014
vyplýva, že navrhovateľ dňa 31.08.2007 požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život a bol umiestnený

do A.É. M. Q.. Po preložení do T. M. U. C. dňa 27.09.2007 svojvoľne odišiel cez M. do domovského
štátu T.. Dňa 25.12.2013 s falošným pasom odletel z T. do Q., kde po prílete požiadal o azyl. V zmysle
Dublinského nariadenia Q. bol vrátený späť na územie SR dňa 22.07.2014. Navrhovateľ je pozitívne
lustrovaný v informačnom systéme MV SR MIGRA.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym

prejavom správania sa cudzinca, ktorý v podstate k svojmu odchodu z domovskej krajiny neuviedol nič
nové oproti prvému vyjadreniu v roku 2007. Jeho trasa úteku do M. preukazuje, že nemal v úmysle zostať
na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl, napriek svojmu vyhláseniu, že jeho cieľovou
krajinou bolo SR. Azylové konanie na území SR bolo právoplatne ukončené dňa 05.11.2007 z dôvodu
zamietnutia žiadosti navrhovateľa o azyl ako zjavne neopodstatnenej v zmysle § 12 ods. 1 písm. a)

zákona o azyle. Z T. M.F. U. C. odišiel dňa 27.09.2007 a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok
azylového konania. Navrhovateľ sa nevrátil na územie SR ani v čase jeho opätovnej obavy o svoj
život v roku 2013, ale namiesto toho si vybral iný členský štát - Q.. V administratívnom spise odporcu
sa nachádza vyhlásenie odporcu zo dňa 22.07.2014 o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR a dôvodu obavy o svoj život z náboženských dôvodov.Vyhlásenie prijal policajný orgán, príslušný na prijatie takého vyhlásenia v zmysle § 3 ods. 2 písm. a/
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na

územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika,
považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo zjavne neopodstatnená alebo ktorému
sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť
odporcu na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je

založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje
riziko úteku.

Rizikom úteku podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej
obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude
skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo

ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Krajský súd je toho názoru, že dôvodná obava na útek u navrhovateľa je tu daná, aj bez ohľadu na to,
že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové
správanie sa navrhovateľa, ktorý nezotrval na území SR do právoplatného skončenia predchádzajúceho
konania o jeho žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany a ušiel z príslušného zariadenia na území

SR.

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že
odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou

namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú
záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

K námietke, týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú, pretože táto
dĺžkabolariadneodôvodnenávsúladesplatnouprávnouúpravou,pričomtátosapočasceléhozaistenia
monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, v zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.

Odporca uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako
aj aplikačnej praxe Migračného úradu, kedy je táto potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu
na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania
odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR.

Odporca v napadnutom rozhodnutí presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený a ktorým dňom

dôjde ku skončeniu lehoty zaistenia.

Na záver k nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013, krajský súd dopĺňa, že nemožno súhlasiť s
paušálnym a inak bližšie neodôvodneným záverom navrhovateľa, že zaistenie navrhovateľa zo všetkých
uvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle
rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného
zástupcu za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiacha argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22.07.2014 v zmysle § 250q

ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú
preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.