Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245067
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111245067.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a
členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a Mgr. Anna Križáková v právnej veci navrhovateľky: S. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom J. B.. Č.. XX, D., zastúpená: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul.
č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 19.500 eur

s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.
októbra 2013, č. k. 25C/224/2011 - 226, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť

odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 19.500 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľky zo dňa 03. októbra 2013 na
prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 19C/56/2011. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 19.500

eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá
veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľka
v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom nepreukázala. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh
rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE

(ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania
doručeným úradu dňa 16. 04. 2003 o schválenie jeho dodatku a to zápisnicou z riadnej členskej
schôdze Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu
investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.
mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že
nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s

výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2.
júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio

Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebezahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1,
ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z., rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila

obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení §
54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím
zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa
§ 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb

podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom
na výpoveď obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo
požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka
s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo
do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov

a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie
nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné
povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom
opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z.

uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý
mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia
najmä Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými
papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou
NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa1.marca2011,č.GUV-274/2011,odobralaobchodníkovi

s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm.
a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7
zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie
o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené
zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. decembra

2010, č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa mal preukázané, že majetok

vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI
a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť a nakoľko v zmysle
prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala
prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI
HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol

zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť
finančné nástroje v aktívach družstva aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine
CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu,

do funkcie správcu ustanovil K.. K. Q. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané,
že navrhovateľka sa stala členkou Družstva dňa 12. decembra 2001 na základe prihlášky za člena
Družstvaspridelenýmčíslomčlena11224;jejčlenstvozaniklodňa20.januára2011,pričomvychádzajúc
z potvrdenia o zániku členstva v Družstve a vzniku nároku na vyrovnací podiel zo dňa 02. marca
2011 jej vznikol nárok na vyrovnaní podiel v hodnote 19.500 eur s tým, že po žiadosti navrhovateľky o

zrušenie členského podielu zo dňa 17. januára 2011 vystavilo Družstvo toho istého dňa navrhovateľke
zmenku znejúcu na sumu 19.500 eur a túto pohľadávku prihlásila navrhovateľka voči Družstvu do
konkurzuvkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.3K/95/2010,ktorábolasprávcom
konkurznejpodstatyvcelomrozsahupopretá,zdôvoduktoréhopodalaincidenčnúžalobuvočisprávcovikonkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9Cbi/18/2011, ktoré
doposiaľ nie je právoplatne skončené; navrhovateľka požiadala Národnú banku Slovenska o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 21. 12. 2011, pričom jej nárok nebol ani čiastočne

uspokojený. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok,
ktorými sú 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto
predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal
a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako

prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa
úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani
predpoklad existencie škody. Uviedol, že navrhovateľka sa ako bývalá členka Družstva, s ktorým bola
v právnom vzťahu a z ktorého jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka, resp. osoby,

ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že
navrhovateľkasipredmetnúpohľadávkuvočiDružstvuuplatnilavkonkurzevyhlásenomnajehomajetok,
avšak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv
voči Družstvu z dôvodu, že oprávnenosť jej nároku uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu
je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9Cbi/18/2011, ako i z

dôvodu, že nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bola navrhovateľka v záväzkovom vzťahu
a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní
titulomnáhradyškodyzanesprávnyúradnýpostup,aažvprípadebezúspešnostivymoženiapredmetnej
pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu a preto dospel k záveru,
že navrhovateľka svoj nárok uplatnila predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci

v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti
Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol,
že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu,
spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície
podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. júna 2010
povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. Dospel
preto k záveru, že v prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie

majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas

celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto
súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla 2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi a až

pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do 6. mája 2010, Národná banka Slovenska
zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových
hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych
ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho
údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie

žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala
všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich
oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradnýpostup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu
a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť

škoda len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a
informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák.
č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v

danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tom
čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého
stupňa zároveň dospel k záveru, že odporca sa nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil, z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s
prípadnouškodounastranenavrhovateľky,keďzlistinnýchdôkazov,najmäzrozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18 eur (300.000,-
Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými

subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení
pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej
sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo primárne
povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,
zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu a

nemožno zanedbať ani povinnosti navrhovateľky, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas
zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Rozhodnutie v časti
výroku,ktorýmsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľkynaprerušeniekonaniadoprávoplatného
skončenia konania prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, týkajúceho

sa právnej veci navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, proti odporcovi
Slovenská republika - Národná banka Slovenska, ktorého predmetnom je náhrada škody vo výške
63.163.426,03 eur s príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý mal spočívať v zanedbaní dohľadu Národnej banky
Slovenska nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 2 písm. c)

O. s. p. a vecne tým, že po oboznámení sa obsahom spisu (sp. zn. 19C/56/2011) prerušenie konania
nepovažoval za dôvodné, nakoľko súd v predmetnej veci vykonal dostatočné dokazovanie a mal k
dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu,
pričom predmetom tohto konania je výlučne nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom a nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetnom

konania vedeného pod sp. zn. 19C/56/2011, vykonávané dokazovanie v ktorom nepredstavuje takú
právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, keďže prípadné
zanedbanie dohľadu Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo
v záväzkovom vzťahu iba Družstvo, nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu, vzhľadom na právny vzťah medzi navrhovateľkou ako členkou Družstva a Družstvom a pre

prejednávanú vec je bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody Družstva, pretože úspech,
prípadne neúspech Družstva v konaní vedenom sp. zn. 19C/56/2011 má význam len z hľadiska
prebiehajúceho konkurzného konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods.
1 O. s. p. a vecne plným úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku, ktorým
súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania do právoplatného skončenia
vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011 z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a
v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny 19.500 eur s príslušenstvom

z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonalnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v časti oboch napadnutých výrokov zmeniť
tak, že jej návrhu na prerušenie konania a vo veci samej vyhovie, resp. rozsudok súdu prvého stupňa
v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.
V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že v posudzovanej veci existoval dôvod objektívnej povahy
na požadované prerušenie konania s poukazom na úzku vecnú a časovú spojitosť sporu vedeného

pod sp. zn. 19C/56/2011 s prejednávanou vecou, výsledok ktorej môže reálne ovplyvniť, keďže v
oboch konaniach sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko súvisiacich s určením a stanovením
zodpovednosti Národnej banky Slovenska za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri
výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci, pričom výsledok konania sp. zn. 19C/56/2011 má úzky
vplyv na predmetné konanie čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa odporca dopustil nesprávneho úradného
postupu pri výkone dohľadu,mimo iného nad obchodníkom s cennými papiermi, v súvislosti s čím vznikla

škoda Družstvu, ktorého členom bola navrhovateľka. Poukázala na to, že v prípade, ak by sa v konaní
sp. zn. 19C/56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu
nad obchodníkom s cennými papiermi, dokazovanie v konaní sp. zn. 25C/224/2011 (v tejto právnej
veci) by bolo v tomto smere nadbytočné, pričom označila za nehospodárne, aby popri sebe prebiehali
dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný

postup Národnej banky voči rovnakým subjektom. Uviedla, že podľa nej neobstojí argumentácia o
irelevantnosti dokazovania nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi,
nakoľkoškoda,ktorávzniklavmajetkovejsférenavrhovateľkynesprávnymúradnýmpostupomNárodnej
banky Slovenska v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej
povinnosti Národnej banky Slovenska vyplývajúcej priamo z právnych predpisov, pričom práve z dôvodu,

že sa v prejednávanej veci nejednalo o škodu vyplývajúcu zo zmluvy, si navrhovateľka uplatnila voči
Národnej banke Slovenska nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným
postupom pri výkone verejnej moci. Navrhovateľka vo svojom odvolaní vyjadrila názor, že dokazovanie
nesprávnehoúradnéhopostupuvsúvislostisobchodníkomscennýmipapiermijepodstatnéajzdôvodu,
že tak ona ako i samotné Družstvo, ktorého bola členom, nemôžu byť považovaní za profesionálneho

klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti a poznatky na uskutočňovanie vlastných rozhodnutí
o investíciách a na riadne posudzovanie s tým spojených rizík, z dôvodu ktorého postupovali pri
zabezpečení investičnej služby v spolupráci s odborne spôsobilými a zodpovednými osobami v zmysle
zákona o cenných papieroch, pričom sa súčasne spoliehali na riadny a odborný výkon povinností
Národnej banky Slovenska, vyplývajúci jej zo zákona o cenných papieroch, ako i na riadny a odôvodnený

výkon dohľadu nad licencovaným obchodníkom s cennými papiermi. Uviedla, že pokračovanie v konaní
bez vyčkania na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/56/2011, by mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že v ňom ide o zodpovedanie otázok, ktoré majú
kľúčový význam pre právne posúdenie veci a teda výsledok uvedeného konania, v ktorom sa rieši
otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť rozhodnutie

súdu vo veci samej a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ustanovenia § 228
ods. 1 O. s. p. Navrhovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej namietla, že súd prvého stupňa
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s

ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej
banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície
je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu,
pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a

postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z
hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva
dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. §
135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne
irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom

súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák.
č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa, že
sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo vrámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v
dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona

o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako

aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak a preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh
a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi
s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak

široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.., preukázané, že Národná banka

Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.
s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia

Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky,
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100
% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už
členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.

Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia

okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v

roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko
svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa
4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala

činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011, Národnou bankou
Slovenska.Vosvojomodvolaníďalejuviedla,žeNárodnábankaSlovenskarozhodnutímzodňa30.mája
2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila

trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o

majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. §
129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákonao cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedla, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,

návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľky ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri
tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný

zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný, jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom
znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu

konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie
sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným odporcom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť, svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné

dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom

spoľahlivého zistenia skutkového (navrhnuté navrhovateľom) a právneho stavu veci, riadne zabezpečil
dôkazné listiny a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal
k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy a 11 právoplatných
rozhodnutí vydaných odporcom. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného
súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľky a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba

odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie
svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej
komisieDružstva,ktoríbolizodpovednízajehoriadenie,zahospodárenieanakladaniesjehomajetkom.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že tento návrh považuje za účelový pokus navrhovateľky o predĺženie
konania na súde prvého stupňa, vychádzajúc z toho, že bol podaný až rok a pol tom, čo prvostupňový
súd konal v celom rade skutkovo a právne identických veciach, pričom právny zástupca navrhovateľky
bol oboznámený s podaním žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. 19C/56/2011 a napriek tomu podal

žalobu v predmetnej a stovkách ďalších skutkovo a právne identických veciach, prerušenia konaní,
ktorých sa teraz domáha. Poukázal na rozdielnosť a vzájomnú nesúvislosť konaní vedených pod sp.zn. 19C/56/2011 a 25C/224/2011 (prejednávaná vec), keď sa v nich preukazujú rozdielne skutkové
okolnosti s rozdielnou právnou argumentáciou (výkon dohľadu Národnou bankou Slovenska nad
dvomi rozdielnymi subjektmi), pričom dokazovanie nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom

s cennými papiermi je v tomto konaní právne irelevantné, pretože na strane navrhovateľky nemohlo
dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym
úradným postupom odporcu nad obchodníkom s cennými papiermi s poukazom na skutočnosť, že
navrhovateľka nebola v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
teoreticky by mohla v tejto súvislosti vzniknúť škoda iba Družstvu, ktoré bolo s obchodníkom v záväzkom

vzťahunazákladezmluvyoriadeníportfólia.Poukázalnato,žezodpovednosťštátuztitulunesprávneho
úradného postupu je zodpovednosť subsidiárna vo vzťahu k zodpovednosti osoby, ktorá prijala finančné
prostriedky od navrhovateľky, pričom povinnosť vrátiť finančné prostriedky navrhovateľke vzniká iba
Družstvu a iba v prípade, ak sa svojej pohľadávky voči Družstvu nedomôže, bude vôbec zrejmé, či jej
vznikla škoda, resp. v akej výške s tým, že dôkazné bremeno ohľadne vzniku škody a jej výšky zaťažuje
navrhovateľku a s poukazom na ust. § 154 O. s. p. je pre rozhodnutie rozhodujúci skutkový stav veci

v čase rozhodovania a nie stav, ktorý eventuálne nastane, či môže nastať. Uviedol, že navrhovateľke
nemohla vzniknúť žiadna škoda spôsobená štátom a nemožno ani odhadnúť, kedy a či vôbec jej
škoda eventuálne v budúcnosti vznikne, nakoľko v prípade prebiehajúceho konkurzného konania na
majetokDružstvaeštenebolovydanéprávoplatnérozvrhovéuznesenie,atedajejžalobajejednoznačne
predčasná, pričom prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/56/2011 nezmení ani

neodstránitútoskutočnosťzdôvodu,ževzniksamotnejškodynezávisíodrozhodnutiavydanéhovtomto
konaní (sp. zn. 19C/56/2011), ale od výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva a
preto mal za to, že neexistuje objektívny dôvod na požadované prerušenie konania. Vo vzťahu k výroku,
ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh vo veci samej ďalej uviedol, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a

ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a

aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka mohla
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať

sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna
2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať

schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia

a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) Zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,

z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitnezákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko

vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z

jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným

dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky
navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ
ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľky
voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke vzniknúť škoda. K námietke

navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na
písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady

sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že

súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom

skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2014 podľa § 211

ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci
upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ichzáklade dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 02. marca 2011 v sume 19.500 eur,

pričom v dôsledku žiadosti navrhovateľky o zrušenie členského podielu zo dňa 20. januára 2011, došlo
k zrušeniu jej členstva v Družstve a dňa 07. januára 2011 jej vystavená zmenka v hodnote 19.500
eur, ktorej zaplatenia titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu, sa v konaní
domáha.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru

zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.

GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. decembra
2011 domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu v sume 19.500 eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania

a doplnenom v podaní zo dňa 11. apríla 2013, ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska
oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129
ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011,
kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu

investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky
Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má
portfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedkyinvestované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť
rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri

výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4.marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia
a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach,
že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností

toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci ma nesprávny úradný postup

odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca

v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred

týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnejbanky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe
v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné

Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľka si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,

že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,
č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96

eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovis cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto

účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho

zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a

majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázala s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých
Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľky, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,

č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi
môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť

daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,
nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za

škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa

procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnýmidôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov, a to nielen
založených v spise, ale aj ostatných dôkazov, spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v

spise vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/181/2011 (č. l. 213-214 spisu).

Podľa 109 ods. 2 písm. c) O. s. p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné

situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na
úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však
ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,
môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie
predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má

súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí
čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na
ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa vo

vzťahu k výroku, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, že v posudzovanej veci podmienky
na prerušenie konania splnené neboli, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci
nezáviselo od otázky, ktorá je riešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19C/56/2011, výsledky dokazovania v ktorom nepredstavujú takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá
by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, keďže prípadné zanedbanie dohľadu Národnej

banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba
Družstvo, nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu v posudzovanej
veci, pričom pre prejednávanú vec je bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody na strane
Družstva, za ktorú by zodpovedal odporca, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní sp.
zn. 19C/56/2011 má význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania. Pokiaľ navrhovateľka

v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie v časti zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci
s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu
prvéhostupňazaúplnéaichprávneposúdeniesúdomprvéhostupňazasprávne,keďsúdprvéhostupňa

vykonal dostatočné dokazovanie a mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného
nesprávneho úradného postupu odporcu a na rozhodnutie vo veci samej bez vyčkania právoplatnosti
paralelne prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 19C/56/2011, pričom predmetom tohto konania
bol výlučne nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom
a nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetnom konania vedeného pod sp. zn.

19C/56/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,
s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal

a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistenýskutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §

142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.