Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/229/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809200187
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809200187.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, ul. Grosslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Z. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom v S.,
V.. Š. Č.. XXX, pre vymoženie 298,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Rožňava č. k. 12Er/18/2009-22 zo dňa 28. 11. 2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvéhostupňaexekúciuzastavil.Zároveňoprávnenéhozaviazalzaplatiťsúdnemuexekútorovitrovy
exekúcie v sume 39,83 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu proti povinnej na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn.: SR 09045/08 zo dňa 01.
10. 2008, ktorý zaväzuje povinnú k zaplateniu sumy 10 080 Sk (334,59 eur), spolu s 0,25 % úrokom
z omeškania denne zo sumy 9 720 Sk (322,64 eur) od 18. 04. 2008 do zaplatenia, a nahradiť trovy
konania vo výške 3 925 Sk (130,28 eur).

Súd poverením č. 5808 019511* zo dňa 13. 01. 2009, podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení,
poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého (sp. zn.: EX 11663/08).

Poverenie mu bolo udelené v rozsahu vymoženia uloženej povinnosti zaplatiť 298,75 eur, úrok z

omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 322,64 eur od 18. 04. 2008 do 13. 10. 2008 a zo sumy
286,80 eur od 14. 10. 2008 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 130,29 eur a trovy exekúcie.

Následne súd citoval ustanovenie § 103, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len "O. s. p.") v platnom znení, ako aj ustanovenie § 41 ods. 1 a ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 57
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

(ďalej len "ZRK") v platnom znení.

Z obsahu spisu súd zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 05. 11. 2007 uzatvorená Zmluva o úvere č.
7520125,nazákladektorejoprávnenýposkytolpovinnejúvervovýške6000Sk(199,16eur).Poskytnutý
úver sa povinná zaviazala splatiť v 10 - mesačných splátkach.Z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len "VPPÚ") vyplýva, že Riešenie sporov
upravuje " rozhodcovská doložka" tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené :

a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom
v Bratislave, ul. Karloveské rameno č. 8, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (O. s. p.).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Nakoľko povinná neplnila
riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený
podal v zmysle VPPÚ, na rozhodcovskom súde žalobu.

Súd citujúc ustanovenie § 2 zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase

podpísania zmluvy medzi účastníkmi, § 52, § 53 ods. 1 a ods. 5, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len "OZ") v platnom znení zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi
oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.

Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní

úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako
fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Súd mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,

povolania alebo podnikania povinného, ťaží oprávneného. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka,
čí označenie zmluvy, ako zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nie je prekážkou na aplikáciu
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ sa svojej
ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť svoje postavenie. Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnený)
úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v

rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb
majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj
za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 OZ, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je
totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa
názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na

výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
(majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto
riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná), ale možno

ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné
podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv.
neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí
právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv.
spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ

zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom.Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom
tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom
zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej

spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve
odmietnutie návrhu ako celku. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať
neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti
takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa,

ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa
domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti
odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah ustanovenia § 53 ods. 4 OZ je potrebné prijať záver, že
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné,
aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje OZ spotrebiteľom, umožňuje
aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak

spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto
podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od
ostatných náležitostí zmluvy.

Rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť len v prípade, že by garantovala
účastníkom spravodlivé konanie a rovné zaobchádzanie, čo v spotrebiteľskom vzťahu znamená
zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako
je formulovaná vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá

žalobu na rozhodcovský súd. Vybraný rozhodcovský súd pritom vôbec neaplikoval špecifickú úpravu
spotrebiteľských vzťahov. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Dojednanie rozhodcovskej
doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, pre spotrebiteľské zmluvy bola explicitne vyjadrená v demonštratívnom výpočte neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách ustanovení §53 ods. 4 písm. r) OZ od 01. 01. 2008. Táto
skutočnosť však nič nemení na neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere a to
splnením všetkých znakov definovaných v ustanovení § 53 ods. 1 OZ.

Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky
nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný.

Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného a v súlade s ustanovením § 45 ZRK a § 57 ods. 2
Exekučného poriadku, exekúciu zastavil.

Súdny exekútor si uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 40 eur. Podaním zo dňa 04. 01.
2012, doručeným súdu dňa 18. 07. 2012, súdny exekútor oznámil, že v prípade rozhodnutia súdu o

zastavení, si trovy exekúcie uplatní a vyčíslenie trov v tomto štádiu konania považuje za predčasné,
nakoľko nemusí zodpovedať realite, vzhľadom na ďalšie vykonané úkony v prebiehajúcom konaní.

Súd citoval ustanovenie § 196, § 199, § 200 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj § 14 ods. 1
vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení.

Súd preskúmal uplatnenie trov a zo súdneho spisu a spisu exekútora zistil, že v zmysle citovaných
zákonných ustanovení exekútorovi patria trovy exekúcie v nasledujúcej výške. Exekútorovi patrí odmena
pri zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 cit. vyhlášky vo výške 33,19 eur + 20 % DPH z
odmeny exekútora, t. j. 6,64 eur, teda odmena súdneho exekútora predstavuje spolu suma 39,83 eur.

Súd nemohol priznať prípadné úkony exekútora, ktoré vykonal až po vyčíslení trov exekúcie, keďže tieto
exekútor do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie nevyúčtoval a nepreukázal.O trovách exekúcie rozhodol súd podľa ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že uložil
oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, s odôvodnením že
oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi

vadami, že v exekúcii nie je možné pokračovať, čím zavinil zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s.
p.) oprávnený v celom rozsahu.

Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a zároveň má konanie inú vadu, ktorá, by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. Ďalej namietal,

že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti (§ 205 ods. 2 písm.
b) O. s. p.) podľa Exekučného poriadku, a že svojim postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred
súdom (§ 221 ods. 1 písm. d) O. s. p.).

Poukázal na znenie ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 ZRK, ktorý upravuje povinnosť exekučných

súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá
odporuje dobrým mravom. Uviedol, že exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky.
Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí
exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZRK. Preskúmavaním materiálnej stránky

zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť
a súlad s dobrými mravmi). Uviedol, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej
stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie,
o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že
rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný

súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného
titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému,
právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu
zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva
zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného

titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci
exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majúpovahuskutkovozjavnýchdôvodov.Inýmislovamipovedanénemôžesajednaťodôvodyprávneho
posúdenia veci.

Ďalej oprávnený namietal, že v prípade, ak súd svoje rozhodnutie založil na rozpore exekučného titulu s
objektívnym právom, musí náležite odôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru,
že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na
konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským (§ 52 OZ) bez toho, aby

prihliadal na splnenie podmienok stanovených pre vznik spotrebiteľského vzťahu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje aj postup konajúceho súdu, na základe ktorého
dospel k záveru o aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa vôbec nezaoberal splnením
podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t. j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd to

nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere,
k akému dospel. Podľa názoru oprávneného je rozhodnutie súdu založené na konštatovaní, ktoré nie je
možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní.

Ďalej oprávnený namietal, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá

založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj že jej výkon
je konaním v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na to, že exekučný
súd je podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZRK oprávnený skúmať iba to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlad es dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky sdobrými mravmi. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky,
pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so
zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením neprimeranosti úrokov z omeškania. Ďalej namietal
posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých.
Uviedol, že účastníci si v bode 6 VPPÚ dohodli úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom tento
úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený

pritom považoval dohodnutú výšku úroku z omeškania za primeranú okolnostiam poskytnutia úveru,
kedyoprávnenýposkytujeúveryzvlastnýchzdrojov,bezposkytnutiazabezpečeniazostranypovinného.
Uviedol, že ustanovenie § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, má dispozitívny
charakter a zo žiadnych právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú
si strany môžu dohodnúť. Zdôraznil, že povinná mala možnosť odvrátiť povinnosť platenia týchto úrokov
v prípade, ak by si svoje povinnosti splnila riadne a včas.

Oprávnený v tejto súvislosti poukázal aj na niekoľko rozhodnutí slovenských súdov, ktoré sa zaoberajú
otázkou úrokov z omeškania a ich skúmania z hľadiska otázky dobrých mravov - t. j. rozsudok NS SR
č. k.: 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, rozsudok NS SR č. k.: 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09. 2005,
rozsudok NS SR č. k.: 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005.

V závere odvolania oprávnený formuloval súdu podanie označené ako : " Návrh na prerušenie konania
postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu ", v rámci ktorého podania, poukázal na tú skutočnosť, že
smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho

poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný
súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS. Na základe uvedenej
aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo
vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ
exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady č. 93/13/EHS, oprávnený je

toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje,
čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne
chybná.

Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.

V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty
a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka
týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení
európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje
priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky v znení :

1.) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2.) V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že

mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté
zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené : a) pred Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu narozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?

3.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu č. 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu oprávneného v stanovenej lehote nevyjadrili.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd"), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O.

s. p.) v znení neskorších predpisov), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s.
p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd zistil z podaného odvolania oprávneného zistil, že tento v úvode svojho odvolania síce
uviedol, že toto podáva v zákonnej lehote proti napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, avšak z jeho
obsahu vôbec nevyplýva, žeby ním bol napadnutý aj výrok o trovách exekúcie, týkajúci sa spôsobu ich
určenia a ich výšky, preto odvolací súd v tejto časti uznesenie nepreskúmaval.

Oprávnený podal odvolanie proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Odvolací súd má za to, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní

z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení O. s. p. účinného v čase
uzavretia zmluvy, a to v nadväznosti na články smernice Rady č. 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite
aj zdôvodnil.

Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,
C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník
naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež

vykonávacích predpisov k nemu. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 05. 11. 2007 ako vzťahu spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní
nespochybnil, keď len zmätočne poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením
predmetnej zmluvy o úvere okresným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to napriek
skutočnosti, že exekučný súd uvedenú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere neklasifikoval.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn.: 3 Cdo 164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí

astanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997,nastr.188)tak,že:"súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená".Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom "treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda nebol
oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval

odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
I. ÚS 456/2011-19 zo 23. 11. 2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť". Vyslovený právny názor

navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť
C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj
bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede

je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o

rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus iura
scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany

práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZRK, ktoré
účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že
nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku -
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Cieľom rozhodcovskej

zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na
ktoréhozmluvnéstranydelegovalitakútoprávomoc.Vporovnanísostatnýmizmluvnýmipodmienkamije
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z
pôvodnej zmluvy.

Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného
práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade
rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Súdna prax je
jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré
má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu

rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil

rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 ZRK, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZRK).
Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má
na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou "res iudicata",
veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania

o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na

objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za "slabšieho" voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným

vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. VPPÚ správne súd právne
posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 OZ tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa

nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z

hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľkou vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.
Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných

dojednaní. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania
pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny

jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v

tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu
medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe
vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo stranyrozhodcov. Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd
vyslovil právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní

nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní
exekúcie.

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola

založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektorého
byoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktoréhovymoženiabysamoholvrámciexekúciedomáhať.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).
Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto

rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58).

Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v

každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods.
1 O. s. p.

Odvolací súd taktiež nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu,

že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia, súd je ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej

otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.

j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže
prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade

právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenúotázkupovažujeodvolacísúdzaakademickú,nemajúcuzákladvprejednávanomspore,ateda

nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní "en bloc",
keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne
dojednaná.

Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v
bode 17. VPPÚ nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na strane 12
tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje,

aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda
že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je
v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (pozri napr. uznesenie Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn.: 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu
SR (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov

je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky,
ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z
hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady č. 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery

spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v

jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že

daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. vexemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods.
4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode
17. VPPÚ so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1
prílohy smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská
doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu
v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak,

ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka
formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu č. 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na
ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy.Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ

nebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniucieľastanovenéhovjejčl.7,pretožetakéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica

zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu

podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v
zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená

judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade sdoktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou

otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože návrh na ich priznanie predložený nebol.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom
č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.