Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/170/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216841
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216841.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 22. októbra 2013 č.k.
18C/87/2013-102 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 7. januára
2014 č.k. 18C/87/2013-117, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady škody a sumy 1.161,72 eura ako nemajetkovej ujmy

podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 7Er/190/2005. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1-3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 2, 7, 8, zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice sp.zn. 7Er/190/2005 dňa 15.10.2009 doručil oprávnený
súdu prvého stupňa návrh na zmenu exekútora. Súd prvého stupňa vyzval exekútora na vyjadrenie a
predloženie trov exekúcie a následne uznesením zo dňa 07.07.2011 č.k. 7Er/190/2005-26 nevyhovel
žiadosti oprávneného na zmenu exekútora. Konštatoval, že k žiadnej škode oprávneného nemohlo
dôjsť, nakoľko pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného

konania až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Ak by v dôsledku nedodržaní
zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora mala vzniknúť navrhovateľovi škoda, musel by
preukázať, že táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti s nedodržaním uvedenej lehoty, čo podľa názoru
súdu navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšeníjeho majetku alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzané

náklady spojené so správou pohľadávky mal súd za to, že túto škodu navrhovateľ nešpecifikoval,
sú uvedené iba paušalizovane a ich konkretizáciu navrhovateľ nepreukázal. Nesúhlasil s tvrdeniami
navrhovateľa o rizikách neskoro vydaného rozhodnutia v tom smere, že nastalo riziko zániku povinného,
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného, považoval
ich za irelevantné, nakoľko boli uvádzané iba všeobecne a hypoteticky. Dal do pozornosti skutočnosť,

že až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora je povinný vykonať neodkladné úkony
pôvodne poverený exekútor. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody a majetková škoda vôbec nebola preukázaná. Nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľa o
vzniku nemajetkovej ujmy dôvodiac, že nemajetková ujma nezávisí automaticky iba od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty. Tvrdenie, že vo veci išlo o prieťah exekučného súdu nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať, žiadne iné konanie sa v tomto smere neviedlo. Taktiež

nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
K námietke premlčania vznesenej odporcom uviedol, že podľa jeho názoru, zákonná premlčacia lehota
neuplynula, preto mal za to, že návrh premlčaný nie je. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej
len „OSP“) tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne

nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný

ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky

konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám

čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne

zistenom skutkovom stave.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175,- eur z titulu náhrady škody a sumy 1.161,72 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na
označenom súde pod sp. zn. 7Er/190/2005. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní
rozhodnutia o žiadosti oprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní, pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 637 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné
dokazovanie a vec posúdil v intenciách zhora uvedenej právnej úpravy. Súd prvého stupňa správne
konštatoval, že exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol po uplynutí 30-dňovej
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, avšak navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla, nakoľko až do

právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora je povinný vykonať neodkladné úkony pôvodne
poverený exekútor. Súd prvého stupňa od doručenia návrhu na zmenu exekútora vykonával vo veci
úkony potrebné pre rozhodnutie o zmene exekútora, vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie a zaslanie
exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie. V tejto súvislosti nemožno exekučnému súdu vytknúťnečinnosť, pričom na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že zákonná úprava pre rozhodnutie súdu
o zmene exekútora určuje lehotu 30 dní, ktorú exekučný súd prekročil. Samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty ale nezakladá automaticky nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorú navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3,
4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to,

aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu
je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým
zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou,
bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok

znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné
dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
(§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je

samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno
považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov

daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto

postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda
najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných
súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa, vo svetle týchto záverov, posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere
v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Je nesporné,
že k rozhodnutiu o zmene exekútora, ako bolo uvedené vyššie, došlo po uplynutí 30-dňovej lehoty na

vydanie rozhodnutia, pričom ale navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody v sume 175,- eur ako majetkovej škody, ktorá
mala predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu súdneho exekútora rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov

zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom. V tejto súvislosti odvolací súd
považuje za podstatné konštatovanie, že exekučné konanie bolo realizované na základe poverenia pre
súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku vydaného exekučným súdom dňa 09.01.2006 na základe
návrhu súdneho exekútora na udelenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zaslanej

súdu prvého stupňa dňa 23.12.2006. Samotná okolnosť, že došlo k vydaniu poverenia, mala za
následok, že poverený súdny exekútor mal právo, ako aj povinnosť vykonávať úkony smerujúce k
vymoženiu pohľadávky oprávneného. Okolnosť, že súd prvého stupňa o návrhu na zmenu súdneho
exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemá za následok vznik navrhovateľom tvrdenej a
uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý

exekútor vo veci vykonával exekúciu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom
súdu prvého stupňa, že účastníkovi exekučného konania nerozhodnutím o zmene súdneho exekútora
v zákonnej lehote nemohol vzniknúť stav právnej neistoty a majetková škoda, ktorú uplatňuje žalobou.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 07.01.2014 č.k. 18C/87/2013-117 vyzval
žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20,- eur s uvedením, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods.
4 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 7 písm. a), sadzobníka súdnych poplatkov pozn.
5 k pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a

súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v
prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona
číslo 286/2012 a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Žiada napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušiť.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že toto uznesenie je zmätočné
a nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa na jednej strane vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie
navrhovateľovi v sume 20,- eur, ale na druhej strane v poznámke uvedenej v zátvorke uvádza, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, cituje ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch a pol. 7 písm. a) sadzobníka

súdnych poplatkov, poznámku 5 k pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2 (bez uvedenia zákonného
predpisu). Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) upravuje, že poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, ustanovenie § 5 ods.
1 písm. a) upravuje, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo

žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ,
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch upravuje, že sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou, ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o
súdnych poplatkoch upravuje, že ostatné poplatky sú platné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier. Položka 7a

sadzobníka súdnych poplatkov upravuje, že súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20,-
eur. V napadnutom uznesení súd prvého stupňa uvádza i poznámku 5 k položke 1 písm. a), čo je
úplne zmätočné, nakoľko poznámka 5 k položke 1 neobsahuje písmeno a uvádza sa v nej, že podľa
položky 1 písm. a) sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie

európskeho platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového) platobného rozkazu.
Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní, za odpor proti
platobnémurozkazu,zaodporprotieurópskemuplatobnémurozkazu,aksúdnámietkynezamietolalebo
odpor neodmietol. Uvedená poznámka k položke 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkoch s danou
vecou vôbec nesúvisí. Odvolaciemu súdu už vôbec nie je jasné uvedenie ustanovenia § 172 ods. 2

bez citácie právneho predpisu. Uvedené citácie ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, sadzobníka
súdnych poplatkov, ktoré okrem ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch a položky 7a sadzobníka sú uvedené bez vzťahu k danej veci. Navyše súd prvého stupňa
na jednej strane vyrubí súdny poplatok a na druhej strane konštatuje, že navrhovateľ je oslobodený od
plateniasúdnychpoplatkov,pretoajvdôsledkutohtosanapadnutéuzneseniestávanepreskúmateľným,

nezrozumiteľným a zároveň nejasným.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je pre
vyššie uvedené nesprávnosti nepreskúmateľné, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h)Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“)
zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Súdprvéhostupňasinajskôrujasní,činavrhovateľjepovinnýplatiťsúdnypoplatokzapodanéodvolanie,
či sa na neho vzťahuje, resp. nevzťahuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a vo veci opätovne
rozhodne s uvedením jednoznačného ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov, resp. ustanovení
zákona o súdnych poplatkoch, ktoré sa na danú vec vzťahujú, resp. s ňou súvisia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.