Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/643/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225001
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225001.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody v sume 175,-- € a nemajetkovej
ujmy v sume 497,88 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II. zo dňa 12. júna 2014, č.k. 11 C 193/2012-121, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12. júna 2014, č.k. 11
C 193/2012-121, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 12.6.2014, č.k. 11 C 193/2012-121, zamietol návrh
navrhovateľa na začatie konania, na prerušenie konania; odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci
rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., pretože ich náhradu nežiadal a tiež zo spisu vyplýva,
že mu žiadne trovy konania nevznikli.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručenými súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 sa
navrhovateľdomáhal náhradyškody vsume175,--€anemajetkovejujmyvsume497,88€.Navrhovateľ

svoj nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, voči štátu, Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II. v
exekučnej veci proti povinnej L. R., narodenej dňa XX.XX.XXXX, vedenej u súdneho exekútora pod
sp.zn. EX 70/2006. Postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2,
7, 8 Exekučného poriadku platného od 1.2.2006, je založená zákonná povinnosť exekučného súdu

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhoch o udelenie poverenia v zákonom stanovenom
čase. Navrhovateľ tvrdil, že v predmetných prípadoch neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniurozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe. Predmetný postup namieta navrhovateľ ako nesprávny
v rozpore so zákonom. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, súd nevykonával
žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty. Z dôvodu nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Majetkovej ujme zodpovedá náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Náklady, resp. majetková škoda,
v každej z uvedených vecí vyčíslenú v celkovej sume 175,-- € pozostáva zo sumy 70,-- € - správa

pohľadávky (pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému), 40,-- € - udržanie
a správa informačného systému, 50,-- € - administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde v sume 15,-- €. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nadväzne na nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky si navrhovateľ uplatňoval z dôvodu, že samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na
prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom.Márnymplynutímčasubolireálneohrozenéjeholegitímneočakávania,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky. Taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako k zániku

povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného.
Nemajetkovú ujmu si uplatnil v sume 663,88 € za každý rok = 55,32 € mesačne, poznačený prieťahmi,
ako potrebu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv
a princípov štátu; v prejednávanej veci náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje sumu 497,88 € za

nečinnosť viac ako 293 dní.

Navrhovateľ sa tiež domáhal prerušenia konania do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti,
pretože na Ústavný súd Slovenskej republiky podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť
týkajúcu sa nestrannosti a zákonného sudcu v prejednávanej veci. Návrh na prerušenie konania súdu
prvého stupňa zamietol, keď mal preukázané, že o sťažnosti navrhovateľa Ústavný súd Slovenskej

republiky uznesením zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 295/2013-12, rozhodol tak,
že túto odmietol pre nedostatok právomoci.

Súd prvého stupňa konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, právneho zástupcu
navrhovateľa, keď súdu nebol známy ani zistený žiadny z dôležitých dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné
pojednávanie odročiť. Pokiaľ ide o žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania, súd jej nevyhovel,

nakoľko odpadol dôvod, pre ktorý chcel navrhovateľ pojednávanie zrušiť, resp. odročiť. Po vykonanom
dokazovaní mal za preukázané, že v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej L. R.,
vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 39 Er 570/2006, postúpenej Okresnému
súdu Pezinok (sp.zn. 31 Er 1306/2008) na vykonanie exekúcie ako oprávneného zo dňa 18.1.2006,
na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 5221/2005, NZ 49691/2005, spísanej dňa

22.10.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, požiadal súdny exekútor Mgr. Vladimír Cipár Okresný
súd Bratislava II. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej L. R. na vymoženie
pohľadávky v sume 908,19 € (27.360,-- Sk) a trov exekúcie. Okresný súd Bratislava II. vydal dňa
16.3.2006 poverenie pod č. 5102 014 543*, ktorým poveril súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára
vykonaním exekúcie voči povinnej L. R.. Následne bol spis postúpený Okresnému súdu Pezinok, kde mu

bola pridelená sp.zn. 31 Er 1306/2008. Elektronickým podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava
II. dňa 6.10.2010, postúpeným Okresnému súdu Pezinok dňa 25.10.2010, požiadal navrhovateľ o
zmenu súdneho exekútora s tým, že ďalším vedením exekúcie žiadal poveriť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. Na základe výzvy súdu súdny exekútor Mgr. Vladimír Cipár doručil súdu dňa 26.4.2011
exekútorskýspisavyčíslilsitrovyexekúcie.Onávrhunavrhovateľazodňa6.10.2010nazmenusúdneho

exekútora rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 25.7.2011, sp.zn. 31 Er 1306/2008, EX 70/2006,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.8.2011, tak, že návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol.
Je zrejmé, že exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nedodržal zákonnú 30-dňovú
lehotu a o zmene súdneho exekútora rozhodol za 292 dní.Nadväzne na podrobné vyjadrenie odporcu, na jeho námietky na nedostatok procesných podmienok v
konaní, ktoré videl v zmätočnom návrhu, ako aj jeho predčasnom podaní na konanie súdu a nedostatku
právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veciach prieťahov súdu v exekučných konaniach, v

neposlednom rade aj na odporcom vznesenú námietku premlčania, dospel k záveru, že návrh
navrhovateľ nepodal dôvodne. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom

v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či
došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona
č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu.
Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho
úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v

nedodržaní zákonnej lehoty. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu, keď exekučný súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora v
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou
odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ ich v konaní nepreukázal. V priebehu

exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť
súdu nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného
konania. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť

iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní
nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne
za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu sp.zn. 31 Er 1306/2008 súd
žiadne urgencie zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nezistil a navrhovateľ
tieto ani nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a
jedná sa iba o jednostranné tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených

dôkazoch. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho

úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automaticky vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovejujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a
unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 467/2008 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej
ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež

neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ uviedol, že
nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže navrhovateľovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy
na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a
aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho

prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoje zákonné možnosti
a nielenže vydanie rozhodnutia na súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v
exekučnom konaní. Navyše súd, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

30 Cdo 675/2011, vyslovil názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno
zohľadniť iba v obmedzenej miere a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby,
ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je
daná priama príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. Súd o zmene exekútora rozhodol za 292 dní od doručenia návrhu
oprávneného tak, že návrh oprávneného zamietol, nakoľko ako nového súdneho exekútora navrhol
osobu, ktorá bola vylúčená z vykonávania exekúcie podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 322/2010. Nedodržanie zákonnej lehoty nemohlo na strane navrhovateľa

spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že
navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné,
žeby za 292 dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ v návrhu. Nie je prípustné,
aby navrhovateľ prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného, na
súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú

aktivitu. Pokiaľ navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť
uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné konanie môže trvať pomerne
dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom
na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 30-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na
zmenu exekútora do rozhodnutia súdu (292 dní) a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným

zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva.

Súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa v tom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú
ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným
súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe
individuálnych daností prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.
Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd zdôraznil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo
dňa 1.3.2012, sp. zn. 9 Co 285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu.

Súd preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahova žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (navrhovateľ to ani
netvrdil ani nepreukázal). V prípade, ak by sa aj potvrdilo porušenie základných práv navrhovateľa,
bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ však vznik nemajetkovej

ujmy nepreukázal. Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporcom vznesenú námietku premlčania
súd považoval za neopodstatnenú. Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy,

u navrhovateľa najskôr po uplynutí 30-dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho
exekútora (6.10.2010), teda dňa 7.11.2010. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 27.9.2012,
teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty. Táto skutočnosť ale nemala vplyv na rozhodnutie súdu
vo veci. Rozsudok ďalej odôvodnil ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. l, 2, § 17 ods. l, 2, 3,
§ 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších

zmien a doplnkov (Exekučný poriadok).

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, e/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený
sudca;súdprvéhostupňanesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené;
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Z ustanovenia §

101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením
formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej

účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol
v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. V návrhu na
začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný
súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp.zn.

11 NcC 46/2012, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 345/2009, I. ÚS
27/1998, III. ÚS 16/2000. Podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozsudku, k
dôkazom, ktoré vykonal. Za tohto stavu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva

na súdnu ochranu, k odňatiu možnosti konať pred súdom. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému je prípustné odvolanie; a tak v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy

predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z
dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu;
meritórne rozhodnutie je prinajmenšom predčasné. Súd prvého stupňa pochybil, keď uvádzal, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na

konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment,
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemuexekútorovi. Vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Vo veci bolo potrebné
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy
sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská

k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej

inciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednejstrane alebo žiadnej z nich.
Tátozásadaniejeobmedzenáanidruhomsúdnehoprocesu.Súdvykonaldokazovanielistinami,ktorých
pôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnom
spise. Súd sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu, je arbitrárne. Skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú tí istí

účastníci, v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Nesúhlasí s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník nemôže byť zaťažený plnením
náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu. Pravým právnym titulom je v danej veci

nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vyčíslenie
škody vychádzalo z jeho účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné, obchodné zmluvy. Výšku škody chcel preukázať znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci

bezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,čl.6ods.lEurópskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom
čase. Sám súd pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu považuje za vnútorne rozporné. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,

ktorésvecouvôbecnesúvisiaatietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Odvolaciemu
súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods.
l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. septembra 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3
O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, zástupcovia, upovedomení zákonným
spôsobom.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a
keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu

už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú

otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v jednotlivých
veciach nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo

sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyzodňa17.6.2009,sp.zn.5MCdo8/2008).Právonaspravodlivýsúdnyproces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská
republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri

výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného
zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov
verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom

tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa
nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu
(bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky
zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom,

nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť
nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky),
rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom
zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ako nepochybne vyplýva z obsahu spisu, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17.10.2012,
sp.zn. 3 NcC 111/2012, všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II. nevylúčil z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 11 C 193/2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS
295/2013-12, ústavnú sťažnosť navrhovateľa o porušení jeho práv daným uznesením Krajského súdu v

Bratislave odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie
a rozhodnutie. Znamená to, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom o
ústavnej sťažnosti, o ktorú navrhovateľ opieral svoj návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., bolo rozhodnuté v neprospech navrhovateľa; navrhovateľ ďalšie právneskutočnosti odôvodňujúce prerušenie konania ani len netvrdil a z obsahu spisu vôbec nevyplývajú.
Odvolanie navrhovateľa v tom, že súd prvého stupňa rozhodoval rozsudkom skôr, ako uznesenie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nadobudlo

právoplatnosť, potom zostalo bez právneho významu. Aj za predpokladu, žeby Ústavný súd Slovenskej
republiky nerozhodol o ústavnej sťažnosti navrhovateľa do rozhodnutia súdu napadnutým rozsudkom,
odvolací súd by v prvom rade vecne prejednával odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Rovnako nie je daný
odvolací dôvod spočívajúci v tom, že rozhodoval vylúčený sudca, práve s poukazom na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave a Ústavného súdu Slovenskej republiky v prejednávanej veci. Neobstojí ani
ďalší odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom,
keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k predloženým a
vykonaným dôkazom, nemohol predložiť znalecký posudok na ustálenie výšky škody. Predvolanie na
pojednávanie dňa 12.6.2014 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa s dostatočným časovým
predstihom, dňa 3.6.2014 (§ 115 ods. l, 2 O.s.p.). Daného pojednávania sa nezúčastnil navrhovateľ

ani jeho právny zástupca, svoju neprítomnosť vôbec neospravedlnili, nepožiadali z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa za tohto skutkového stavu správne postupoval, keď konal
a rozhodol v ich neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.); vychádzal z listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v spise. Súd dal navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť
sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov, právneho zástupcu

navrhovateľa, riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil.
Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť vo svoj prospech.
Navrhovateľ nepreukázal, že pred začatím pojednávania sa ospravedlnil a súčasne
požiadal z dôležitého dôvodu (presne označeného) o odročenie pojednávania. Znamená to, že súd
prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť

svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť nevyužili, osobitne odvolateľ, bez uvedenia dôvodov
(ospravedlniteľných), takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich
prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ pred začatím pojednávania súdu
nepredložil ním spomínaný znalecký posudok, nestalo sa tak ani v odvolacom konaní. Napokon v
súlade s ustanovením § 120 ods. l O.s.p. napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V odvolaní navrhovateľ uvádzal
len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal konkrétne
skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v otázke
dôvodnosti škody, nemajetkovej ujmy. Namietané skutkové tvrdenie v jednotlivých veciach, v ktorých
vystupujú tí istí účastníci, na rovnakom skutkovom a právnom základe, je dané práve tým, že sám

navrhovateľ uvádza skutkový dej, základ, odôvodnenie odvolania rovnaké; rovnaké návrhy, odvolania,
vyjadrenia. Zhodne so záverom súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ nesplnil
svoju povinnosť tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno v otázke vzniku a výšky škody, či došlo k
ohrozeniu vymožiteľnosti pohľadávky od povinného (napr. zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného v čase rozhodovania súdu). Nepreukázal listinami/

skutočnosťamiuplatňovanúskutočnúškodu.Rovnakonavrhovateľnepreukázalpríčinnúsúvislosťmedzi
nesprávnym úradným postupom a prípadným vznikom škody či nemajetkovej ujmy.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi

konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a

ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.