Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/383/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107231258
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2107231258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu

JUDr. Silvie Hýbelovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XXX/XX, H. X. Y., zastúpená advokátkou JUDr. Danielou Suchánkovou, M. Waltariho 7, Piešťany, proti
žalovaným: 1. Ing. U. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, H. X. Y., 2. E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XXX/XX, H. X. Y., obaja zastúpení advokátkou JUDr. Katarínou Galovou, E. Belluša 10, Piešťany, 3.
E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, H. X. Y., 4. J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, H.
X. Y., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany č.k. 7C/l93/2008-305 zo dňa 20. augusta 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov žalovaných v 1. a 2. rade m e n í
tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia vo výške 1.638,03 eura k rukám ich právnej zástupkyne do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania
spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 166,73 eura k rukám ich právnej zástupkyne do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Odvolací súd žalovaným v 3. a 4. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia,

že hospodárska budova a pozemok pod touto hospodárskou budovou na parcele č. 24/1 zapísané
na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie H. X. Y. (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“
alebo „hospodárska budova“) patria do dedičstva po poručiteľke H. P. a po poručiteľovi Y. P. (ďalej len
„právni predchodcovia žalobkyne“). Žalobkyni súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2.
rade náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.776,57 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku
k rukám ich právnej zástupkyne za 12 úkonov právnej služby. Žalovaným v 3. a 4. rade náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z výmeru o vlastníctve pôdy Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 15.03.1948, vydaného podľa § 1 ods. 1
nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR pre Y. P. s manželkou H. rod. H. zistil, že Y. P. s manželkou boli na
základe prídelového plánu, vypracovaného miestnou roľníckou komisiou v H., potvrdeného okresnou
roľníckou komisiou v Piešťanoch a schváleného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovejreformy dňa 29.01.1948 pod B-64845/47-III, pridelené do vlastníctva okrem iného nehnuteľnosti v
katastrálnom území H. vl. č. 3, parcela č. 25/3, stavebný pozemok o výmere 0,0959 ha. Žalobkyňa
nepreukázala existenciu listiny v prospech jej právnych predchodcov vo vzťahu k parcele č. 25/3, ktorá

bypreukazovala,žeichvlastníctvokparceleč.25/3vznikloskôr.Spoukazomnaustanovenianariadenia
č. 140/1946 Sb. n. SNR vzniklo vlastnícke právo Y. P. s manželkou H. k parcele č. 25/3 vydaním
výmeru o vlastníctve pôdy, teda dňom 15.03.1948. Listinné dôkazy - tabuľka navrhovaných prídelov
(čl. 98-101), výmer o vlastníctve pôdy č. B-64845/47-III zo dňa 18.02.1948, ako aj svedecká výpoveď
H. Y. preukazujú, že pôvodne parcela č. 25/3 nemala byť pridelená Y. P. s manželkou H., mala to

byť parcela č. 25/1, výmerom o vlastníctve pôdy B-64845/47-III zo dňa 18.02.1948 im bola pôvodne
pridelená parcela č. 25/2. Ako vyplynulo zo svedeckej výpovede H. Y., pôvodne bola parcela č. 25/3
pridelená rodine F., avšak medzi rodinou P. a F. prišlo k výmene pozemkov, čomu potom zodpovedajú
aj výmery o vlastníctve pôdy vydané 15.03.1948 a 18.02.1948. Od skonfiškovania pôdohospodárskeho
majetku v roku 1945 do jeho pridelenia prídelcom v roku 1948 prídelci na tomto majetku hospodárili,
avšak nemali k nemu vlastnícke právo. Z uvedených listín a výpovede svedkyne potom vyplýva, že

pôvodne Y. P. s manželkou H. nehospodárili na parcele č. 25/3, ale na parcele č. 25/2. Zo zápisnice
zo dňa 10.10.1946 napísanej na úrade Pracovnej skupiny 2 v Piešťanoch týkajúcej sa prepracovania a
prevedenia zmien v prídelovom pláne na majetku C. B. v H. vyplýva, že prítomným za miestnu roľnícku
komisiu v H. bol aj Y. P., avšak u osôb, ktorých sa týkala zmena prídelového plánu nie je uvedený Y. P.
ani H. Y.. Ohľadom zápisov prídelcov Y. P. a manželky H. existujú rôzne písomnosti, ktoré poukazujú

na pridelenie rôznych pozemkov - parcelu č. 25/1, alebo 25/2 a nakoniec 25/3. Výmerom o vlastníctve
pôdy č. B-64845/47-III zo dňa 15.03.1948 nadobudol vlastnícke právo k parcele č. 24 H. Y. s manželkou
B.. Z vyššie uvedených listinných dôkazov a výpovede svedkyne H. Y. súd prvého stupňa vyvodil, že
nie je zrejmé, na akej parcele od roku 1946 hospodáril Y. P. s manželkou H., nie je teda jednoznačné
vo vzťahu k akej nehnuteľnosti bola uzavretá s Y. P. s manželkou dňa 30.09.1946 požiarna poistka na

obytný dom o rozmeroch 15 m x 6,8 m a 1/2 šopy o rozmeroch 12 m x 8 m. Tvrdenia žalobkyne, že
jej rodičia sa ujali v roku 1946, na základe neskôr vydaného výmeru o vlastníctve pôdy, držby parcely č.
25/3, kde bol postavený dom (pôvodne práčovňa, označovaný ako prácna) a ku ktorej patrila aj polovica
hospodárskej budovy (v poistke označenej ako šopa) spochybňujú mnohé dôkazy vykonané v konaní
- výmer o vlastníctve pôdy z 18.02.1948, kde Y. P. s manželkou H. bola pridelená parcela č. 25/2,

nie parcela č. 25/3, ktorá im bola pridelená až výmerom z 15.03.1948. Skutočnosť ohľadom zámeny
pozemkov medzi rodinou P. a F. preukazuje aj výpoveď svedkyne H. Y., ktorá uviedla, že najskôr bola
parcelač.25/3pridelenárodineF.,kdeE.F.pozemokvyčistil,upravilaažpotomhopožiadaliP.ovýmenu
pozemku. V zmysle § 20 ods. 4 Nariadenia č. 140/1945 Sb. n. SNR v čase odo dňa skonfiškovania
majetku až do jeho odovzdania prídelcom do vlastníctva tento majetok spravovala a platila aj všetky

dane, dávky a poplatky Správa majetkov pre pozemkovú reformu, čo vyvracia tvrdenie, že by manželia
P. k nehnuteľnosti museli uzavrieť poistku (už v roku 1946). Skutočnosť, že manželia P. mali pôvodne
užívať parcelu č. 25/2 a nie 25/3 spochybňuje, že by sa poistka už z 30.09.1946 týkala domu a šopy na
parcele č. 25/3. Okrem toho sa v požiarnej poistke nezhodujú rozmery uvádzaných poistených budov,
a to nie len vo vzťahu k šope, kde polovica mala uvedené rozmery 12 m x 8 m, hoci celá hospodárska

budova mala v ostatných dokumentoch uvádzané rozmery 25,5 m x 6,5 m, ale aj vo vzťahu k domu, kde v
požiarnej poistke mal dom rozmery 15 m x 6,8 m, avšak dom na parcele č. 25/3 mal pôvodne rozmery 15
m x 5,5 m (čo predstavuje časť pôvodnej budovy v tvare písmena E, z ktorého stredná časť bola zbúraná
a zostali len dve obdĺžnikové budovy). I s prihliadnutím na prípadné nepresnosti v rozmeroch budov v
poistke a v skutočnosti je s ohľadom na ostatné preukázané skutočnosti dôvodná pochybnosť, že by

sa požiarna poistka týkala práve budov na parcele č. 25/3. Naviac samotné uzavretie poistky na určitú
nehnuteľnosť nepreukazuje dostatočne právny titul, na základe ktorého sa rodina P. mala domnievať,
že polovicu predmetnej hospodárskej budovy vlastní. V neposlednom rade už pred pridelením prídelu
rodinaP.bývalavH.X.Y.nač.d.XX,akotovyplývazvýmeruovlastníctvepôdy.VoVýmereovlastníctve
pôdy vydanej Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 15.03.1948

pod číslom B - 64 845/47-III bola prídelcom Y. H. a manželke B. okrem iného vydaná aj nehnuteľnosť
parcela číslo 24, dom a dvor o výmere 1412 m2 v k.ú. H. X. Y.. Z grafickej časti operátu - prídelového
plánu, v ktorom boli prideľované nehnuteľnosti zakreslené, a ktorý bol súčasťou vydaných výmerov
vyplýva, že hospodárska budova postavená na parcele č. 24 bola „zlúčkou“ pričlenená k parcele číslo
24. Túto skutočnosť potvrdzuje aj „Popis a ocenenie poľnohospodárskych a obytných budov bývalého

vlastníka C. B.“, kde sa uvádza, že na parcele č. 24 sa okrem domu č.d. X o rozmeroch 13 m x 5,5 m
nachádza maštaľ o rozmeroch 25 m x 6,5 m a prízemná stavba vhodná pre skladište alebo pivnicu (bez
uvedenia rozmerov). Takto bola hospodárska budova postavená na parcele č. 24 evidovaná v operáte
katastra nehnuteľností až do roku 1974, kedy bola v katastrálnom území H. X. Y. vykonaná údržbaevidencie nehnuteľností a v poľnom nákrese číslo 16 bola predmetná hospodárska budova „prizlúčená“
k susednej parcele číslo 25/3. Z priložených listín Správa katastra Piešťany nemohla zistiť, čo bolo
dôvodom tejto zmeny. Porovnaním výmer parciel číslo 24/1 a 25/3 bolo Správou katastra Piešťany

zistené, že pozemok číslo 24/1 zahŕňa aj hospodársku budovu, ktorá bola od roku 1974 „prizlúčená“
k pozemku číslo 25/3. Táto evidentná chyba nastala pri grafickom znázornení poľného nákresu číslo
16 údržby evidencie nehnuteľností. Zo záverov prešetrenia Správy katastra Piešťany vyplýva, že ide
o nesprávny zákres hranice pozemkov medzi parcelami číslo 24/1 a 25/3, pričom výmera uvedených
pozemkov evidovaná v listoch vlastníctva zostáva nezmenená. Už zo samotného prešetrovania veci

Správou katastra Piešťany bolo preukázané, že pôvodne na základe výmeru o vlastníctve pôdy bola
hospodárska budova ešte vo svojich pôvodných rozmeroch 25,5 m x 6,5 m evidovaná na parc. č 24,
pričom z nijakých písomností nevyplýva, že by sa predmetná budova nejako delila a medzi ktoré parcely.
V písomnom popise a ocenení poľnohospodárskych a obytných budov na skonfiškovanom majetku C.
B. v k.ú. H. X. Y. (č.l. 103) síce vyplýva, že vo vzťahu k parcele č. 24 a 25/3 je popísaná maštaľ o
rozmeroch 25,5 m x 6,5 m, avšak zo všetkých ostatných listín, ako aj grafických znázornení vyplýva

zákres predmetnej hospodárskej budovy na parcele č. 24. Okrem toho ani na tomto popise a ocenení
(č.l. 103) nie je zrejmé aká časť hospodárskej budovy, teda maštale by mala byť na parcele č. 24 a aká
na parcele č. 25/3, a teda či sa to týkalo práve jednej polovice tejto hospodárskej budovy. Súd prvého
stupňa poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výpovede H. Y., ktorá uviedla, že k výmene pozemkov
na parcele č. 25/2 a parcele č. 25/3 medzi rodinou P. a F. prišlo z dôvodu, že Y. P. mal záujem o už

uprataný a vyčistený pozemok, pričom v tom čase medzi rodinami P. a F. malo prísť aj k dohode o
spoločnom užívaní predmetnej hospodárskej budovy. Čo konkrétne malo byť predmetom tejto dohody
a na základe akých skutočností užívala rodina F. hospodársku budovu, či jej časť a v akom rozsahu,
sa v konaní žalobkyni nepodarilo preukázať. V konaní medzi účastníkmi nebolo sporné, že by Y. P. s
manželkou H. a následne ich právni nástupcovia, teda žalobkyňa a žalovaný v 3. rade nerušene užívali

do dnes stojacu časť hospodárskej budovy, táto skutočnosť však sama o sebe na vydržanie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti nestačí. Y. P. s manželkou H. pravdepodobne minimálne od 15.03.1948, kedy
bol vydaný výmer o vlastníctve pôdy k parcele č. 25/3, užívali aj časť hospodárskej budovy, ktorá
však preukázateľne nebola súčasťou výmeru k parcele č. 25/3, pričom ani z konania nevyplynulo, na
základe akých konkrétnych skutočností začali manželia P. s užívaním hospodárskej budovy a v akom

konkrétnom rozsahu. Podľa vtedy platného obyčajového práva na Slovensku bola potrebná držba veci
na vydržanie po dobu 32 rokov, pričom s účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná vydržacia
doba 10 rokov, ktorá v zmysle prechodných ustanovení tohto Občianskeho zákonníka sa počítala od
01.01.1951, teda k vydržaniu by došlo k 01.01.1961, uplynutím 10 rokov. Avšak samotné uplynutie
vydržacej doby neznamená, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvého stupňa

dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že by sa právni predchodcovia
žalobkyne ujali oprávnenej držby predmetnej hospodárskej budovy, alebo jej časti a v akom rozsahu,
a to s poukazom na výmer o vlastníctve pôdy z 15.03.1948, na základe ktorého nadobudli vlastnícke
právo k parcele č. 25/3 o výmere 959 m2, ktorej súčasťou však podľa výmery pozemku aj podľa grafickej
časti prídelového plánu, ktorý bol súčasťou vydaných výmerov, nebola hospodárska budova v celku,

ale ani v jej časti. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by sa jej právni predchodcovia ujali oprávnenej
držby k hospodárskej budove v jej súčasných rozmeroch na základe iného právneho titulu, a to prípadne
i skôr ako 15.03.1948, i s ohľadom a to, že predtým mali právni predchodcovia žalobkyne užívať parcelu
č. 25/2. Právne súd prvého stupňa posúdil vec podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 13 ods. 3,
ods. 4, ods. 5, § 17 ods. 2, § 20 ods. 1, 4, § 22, Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškácii

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa, § 1 ods. 1, 2 Nariadenia č. 104/1946 o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy,
pridelenej podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, § 115,
§ 116 ods. 1, 2, § 566 ods. 1, 2 zák. č. 141/1950 Zb. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“).

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Odvolanie odôvodnila poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) OSP tým, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť,

že jej rodičia získali pôvodne prídelom do vlastníctva stavebný pozemok parcelné č. 25/2 o výmere
871 m2, no mali záujem o parcelu č. 25/3, lebo k tejto parcele bola prídelovým plánom určená ajhospodárska budova (pre parcelu č. 24 aj pre parcelu č. 25/3). Dohodli sa preto s manželmi F. na
zámene prídelov. To potvrdzujú aj Výmery o vlastníctve pôdy, keď pôvodný s dátumom 18.02.1948 bol
nahradený novým Výmerom zo dňa 15.03.1948, v ktorom je už uvedená parcela č. 25/3 o výmere 0,0959

ha. Skutočnosť, že došlo k zámene pôvodných prídelov medzi rodičmi žalobkyne a F. a čo bol dôvod
tejto zámeny, potvrdila svedkyňa H. Y.. Vykonané dokazovanie teda potvrdilo tvrdenie žalobkyne, že
s najväčšou pravdepodobnosťou k výmene došlo práve preto, že otec žalobkyne mal záujem o časť
maštalepridelenejkparceleč.25/3aakočlenroľníckejkomisiesoznalosťouvecisitútozámenuzariadil.
Za hlavný dôkaz treba považovať žiadosť manželov P. a manželov F. zo dňa 14.07.1974, ktorú podali

na Stredisko geodézie a kartografie Piešťany a ktorou žiadali o zameranie a vyhotovenie geometrických
plánov podľa faktického stavu užívania stavebných pozemkov 25/2 o výmere 871 m2 a parcely č. 25/3
o výmere 959 m2, pretože zistili, že faktické užívanie nesúhlasí s právnym stavom. Jedná sa o dôkaz
toho, že skutočne medzi F. a P. k tejto zámene došlo ešte v čase, keď sa jednotlivé prídely odovzdávali
prídelcom do držby, a keď dotknuté rodiny - rodičia žalobkyne a F. zistili, že táto zámena nie je
evidovaná na geodézii, tak o to požiadali. Vtedy nepochybne došlo aj k prizlúčeniu hospodárskej budovy

k parcele č. 25/3, kedy bola v katastrálnom území H. X. Y. vykonaná údržba evidencie nehnuteľností
a na poľnom nákrese č. 16 bola sporná hospodárska budova prizlúčená k parcele č. 25/3. Správa
katastra Piešťany pri oprave chyby z podnetu žalovaných v 1. a v 2. rade tvrdila, že z priložených listín
nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom tejto zmeny. Dokazovanie vykonané v tomto konaní odpoveď
dáva celkom jednoznačne. Rodičia žalobkyne užívali spornú hospodársku budovu, považovali ju za

svoje vlastníctvo, F. ich vlastnícke právo uznávali a preto spoločne požiadali o nové zameranie a
vyhotovenie geometrických plánov. Toto bol nepochybne dôvod, prečo došlo k prizlučeniu spornej
hospodárskej budovy k parcele. č 25/3. Došlo tak k zosúladeniu faktického stavu užívania s právnym
stavom. Ďalším nepochybným dôkazom o tom, že rodičia žalobkyne získali prídel, do ktorého patrila aj
sporná hospodárska budova a že tento prídel užívali od septembra 1946, a teda od tohto dátumu sa

stali vlastníkmi prídelu, je požiarna poistka uzavretá 30.09.1946. Z požiarnej poistky vyplýva, že predmet
poistenia presne zodpovedá prídelu. Rodičia žalobkyne dali poistiť obytný dom o rozmeroch 15 x 6,8
m, čo približne zodpovedá polovici pridelenej „práčne“ pre pozemky parcelné č. 25/2 a 25/3 a ďalej
poistili polovicu šopy o výmere 12 x 8 m, čo približne zodpovedá výmerou polovice spornej hospodárskej
budovy. Že rodičia žalobkyne poistili budovy, ktoré získali prídelom do oprávnenej držby, nemôžu byť

žiadne pochybnosti. Dátum, kedy poistku uzatvárali zodpovedá času, kedy prídely boli odovzdávané do
držby. V prídelových listinách bolo uvedené, že prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania
pridelených nehnuteľností do držby a že pridelené obytné a hospodárske budovy je prídelca povinný
v primeranej výške poistiť. Obsah prídelových listín teda vysvetľuje, prečo rodičia žalobkyne uzavreli
požiarnu poistku ešte 30.09.1946, hoci samotný prídel bol schválený až dňa 29.01.1948 a výmer o

vlastníctve pôdy bol vydaný až v marci 1948. Žalovaný v 4. rade ako právny nástupca pôvodných
prídelcov manželov Y., ktorí prídelom získali druhú polovicu spornej hospodárskej budovy, potvrdil,
že im patriacu časť hospodárskej budovy jeho právni predchodcovia zbúrali kvôli výstavbe rodinného
domu a že rodičia žalobkyne si svoju časť hospodárskej budovy opravovali, prestavovali a užívali.
Žalovaný v 4. rade potvrdil, že vždy časť hospodárskej budovy, ktorá zostala stáť, užívali rodičia

žalobkyne a po ich smrti jej brat - žalovaný v 3. rade. Pokiaľ súd prvého stupňa spochybnil požiarnu
poistku ako dôkaz o oprávnenej držbe spornej hospodárskej budovy rodičmi žalobkyne argumentom,
že mohli dať poistiť aj inú nehnuteľnosť, pretože vo Výmere o vlastníctve pôdy je uvedené ich bydlisko
číslo domu XX, žalobkyňa zdôraznila, že číslo domu XX mohlo patriť práve pridelenej obytnej budove
(práčni). Neexistuje dôkaz o tom, že by jej rodičia v roku 1946, keď sa prídely odovzdávali do držby a

užívania prídelcom, boli vlastnili nejakú inú domovú nehnuteľnosť a hospodársku budovu, resp. šopu,
ako je uvedené v požiarnej poistke. Dôkazom, že jej rodičia považovali hospodársku budovu za svoje
vlastníctvo a nakladali s ňou ako so svojim vlastníctvom, je aj znalecký posudok Ing. Vladimíra
Hloušeka z 03.03.2005, ktorý dala žalobkyňa vypracovať z podnetu jej matky, keď jej chcela darovať svoj
spoluvlastníckypodielnanehnuteľnostiachzapísanýchnaLVč.XXXkat.úz.H.X.Y..Vtomtoznaleckom

posudku je ocenená aj hospodárska budova ako vedľajšia stavba o rozmeroch 6 m x 14,2 m. Podľa
súdu prvého stupňa vydržaniu vlastníckeho práva bráni nedostatok dobromyseľnosti rodičov žalobkyne,
teda nedostatok oprávnenej držby spornej hospodárskej budovy. Takýto záver súdu prvého stupňa o
nedostatku dobromyseľnosti rodičov žalobkyne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaného
dokazovania nepochybne vyplynulo, že aj F. aj Y. uznávali vlastnícke právo rodičov žalobkyne k spornej

hospodárskej budove. Dôkazom je žiadosť rodičov žalobkyne a manželov F. o zosúladenie faktického
užívacieho stavu s právnym stavom z roku 1974, ktorú adresovali Stredisku geodézie. Ak teda súd
prvého stupňa aj z dôvodu určitých nezrovnalostí v listinách, ktoré tvorili podklad pre prídelové listiny a
Výmery o vlastníctve pôdy, mal pochybnosti o oprávnenosti držby spornej hospodárskej budovy rodičmižalobkyne, bol povinný postupovať podľa v tom čase platného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb.
a s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 konštatovať, že držbu hospodárskej budovy rodičmi
žalobkyne treba považovať za oprávnenú. Ak súd prvého stupňa pochybuje o oprávnenej držbe jej

rodičov od septembra 1946, resp. od marca 1948, nemôže o nej pochybovať od podania žiadosti na
Stredisko geodézie a kartografie v Piešťanoch dňa 14.07.1974, kedy sa jej rodičia spolu s manželmi F.
domáhali nového zamerania a vyhotovenia geometrického plánu, aby došlo k zosúladeniu faktického
a právneho stavu. Vtedy došlo aj k prizlúčeniu hospodárskej budovy k parcele č. 25/3, teda jej rodičia
najmenej od uvedeného času museli byť presvedčení, že aj právne je evidované ich vlastníctvo k tejto

časti pozemku a k hospodárskej budove. Ak počítame plynutie vydržacej lehoty od uvedeného dátumu,
potom s poukazom na ustanovenie § 868 a 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka v platnom znení došlo
k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej hospodárskej budove a k pozemku pod ňou najneskôr ku
dňu 01.01.1992. Žalobkyňa napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti priznania náhrady trov
konania žalovaným v 1. a v 2. rade. Právna zástupkyňa žalovaných v 1. a v 2. rade si uplatnila aj náhradu
za právne úkony - 3 x preštudovanie súdneho spisu. Pritom preštudovanie súdneho spisu nie je vôbec

uvedené ako úkon právnej služby v ustanovení § 14 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Preštudovanie súdneho spisu
je zahrnuté v právnom úkone prevzatie veci a príprava zastúpenia. Účelným úkonom nie je ani písomné
vyjadrenie vo veci samej zo dňa 20.03.2012. Na takéto vyjadrenie právna zástupkyňa súdom vyzvaná
nebola a neobsahuje žiadne iné, resp., nové právne skutočnosti, než tie, ktoré už boli predtým právnou
zástupkyňou uvádzané. Žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon

právnej služby - odvolanie.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade, poukázali na nedôvodnosť odvolania
žalobkyne. Žiadali, aby odvolací súd meritórne zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správne a rozhodnutie o trovách konania zmenil tak, že žalobkyňu zaviaže na náhradu trov
právneho zastúpenia žalovaných v 1. a 2. rade vo výške 1.638,03 eura. Žalovaní v 1. a 2. rade si uplatnili

aj náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie. Predovšetkým
poukázali na zaujatosť žalovaných v 3. a 4. rade voči žalovanému v 2. rade a nevierohodnosť ich
výpovedí. Žalovaný v 3. rade radikálnym spôsobom menil svoje skoršie výpovede v iných súdnych
konaniach, v ktorých jednoznačne tvrdil, že sporná hospodárska budova nikdy vlastnícky nepatrila
rodine P.. Žalovaný v 3. rade sa v rámci súdneho konania vyjadril (napr. vyjadrenie doručené súdu

dňa 30.04.2012), že k užívaniu hospodárskej budovy právnymi predchodcami žalobkyne a žalovaného
v 3. rade došlo na základe vzájomnej ústnej dohody medzi P. a Y.. Podľa výpovede svedkyne Y.
na pojednávaní dňa 16.05.2013 existovala tiež dohoda o užívaní s F.. Aj keby skutočne užívali P.
hospodársku budovu alebo jej časť, existencia dohody preukazuje, že si so susedmi rozdelili užívacie
právo voči tejto budove, pričom týmito dohodami nemali záujem zasahovať do vlastníctva. Ak by

totiž mali v úmysle takouto ústnou dohodou rozdeliť si aj vlastnícke právo k hospodárskej budove,
treba poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 30/2010, podľa ktorého právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblasti
súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),

vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby nie
je ospravedlniteľný. Nakoľko vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemožno previesť ústnou dohodou,
takýto omyl je neospravedlniteľný, a preto takýto titul nemôže byť v žiadnom prípade podkladom
vydržania. Pojmovým znakom vydržania je dobromyseľnosť vydržiteľa - presvedčenie, že mu vec patrí.

Dobromyseľnosť P. by musela predpokladať také správanie susedov, z ktorého by bola zrejmá ich
akceptácia výlučného vlastníckeho práva P.. Tomu však odporuje výpoveď svedkyne Y., že hospodársku
budovu užívali spolu s F.. Ba čo viac, podľa výpovede svedkyne Y. časť hospodárskej budovy jej ponúkali
F. na kúpu, čo sa malo uskutočniť v roku 1974/1975. Je teda zrejmé, že susedia P. neakceptovali
vlastnícke právo P.. Z odvolania žalobkyne je zrejmé, že svoj titul vstupu do držby hospodárskej budovy

opiera na tvrdení, že z niektorých dokumentov uvedených v spise vyplýva, že hospodárska budova
nesporne sčasti ležala na pozemku 25/3 K tomu treba uviesť, že nejde o nesporný dôkaz, pretože
na listine na č.l. 103 je iba uvedený popis maštale a všetky ďalšie dôkazy preukazujú, že maštaľ sa
nachádzala výlučne na parc. č. 24. Ani dôkaz na č.l. 106 nedokazuje, že sa maštaľ nachádzala nesporne
na parcele č. 25/3 (také číslo parcely tam uvedené ani nie je). Žalobkyňa tvrdí, že minimálne odo

dňa, kedy došlo k prizlučeniu hospodárskej budovy k parcele č. 25/3, museli byť právni predchodcovia
žalobkyne presvedčení, že aj právne je evidované ich vlastníctvo. Žalobkyňa tvrdí, že zápis „zlučky“možno považovať za vyvrcholenie vzájomnej dohody susedov o vysporiadaní hospodárskej budovy,
resp. za zaznačenie faktického stavu. K tomu žalovaní v 1. a 2. rade uvádzajú, že zápis „zlučky“
katastrom nielen že nie je právny titul, na základe ktorého by mohli právni predchodcovia žalobkyne

odvodzovať svoje vlastnícke právo, ale na ktorý sa určite ani nemohli spoliehať ako na dôkaz svojho
vlastníctva. Práve naopak, ak by k takejto dohode skutočne došlo, susedia by uskutočnili prevod
budovy kúpnou či darovacou zmluvou, ktorá by bola v katastri nehnuteľností zaznamenaná alebo by
zaznamenali aspoň zmienku o nej (vlastníctvo tejto budovy dovtedy podľa katastra patrilo rodine Y.).
Žalovaní v 1. a 2. rade poukázali na viackrát zmieňovanú a potvrdenú skutočnosť, že p. P. (otec, právny

predchodca žalobkyne a žalovaného v 3. rade) pracoval ako inžinier a riaditeľ Z., čiže vedomosť o
tom, kto je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti musel mať. Musel tiež vedieť, akým spôsobom možno
vykonať prevod hospodárskej budovy s účinkom prevodu vlastníckeho práva. Všetko preto nasvedčuje
skôr tomu, že k prepisu „zlučky“ došlo skôr omylom alebo nezákonným zásahom. Túto domnienku
potvrdzuje tiež Správa katastra Piešťany v zápisnici o prešetrení podania a protokolu č. PV 654-7/07
zo dňa 18.06.2007. Dôkazom je tiež skutočnosť, že prepísaním „zlučky“ nedošlo k zmene výmerov

pozemkov, čo by pri riadnom zápise bolo nevyhnutné. Žalobkyňa nepreložila žiadny dôkaz o vlastníctve
parcely č. 25/3 a 25/2 medzi obdobím 1948-1974, ktorý by preukazoval sekundárne sledovaný vzťah
a to výmenu pozemkov medzi P. a F.. Čo sa týka poistnej zmluvy zo dňa 30.09.1946, nie je z nej
zrejmé, na ktorú nehnuteľnosť sa vzťahuje a túto skutočnosť žalobkyňa v konaní ani nepreukázala.
Žalobkyňa tvrdí, že jej predchodcovia užívali hospodársku budovu vyše 70 rokov, avšak nedisponujú

jediným dokumentom, ktorý by preukazoval ich užívanie počas tejto doby. Navyše žalovaný v 3. rade
vo svojom vyjadrení na pojednávaní dňa 19.01.2012 uviedol, že jeho predkovia bývali pred pridelením
parcely 25/3 na inom mieste - Na výhone v H. X. Y.. Nie je vylúčené, že poistka smerovala práve na
túto nehnuteľnosť (poistnú zmluvu môže nepochybne uzavrieť aj užívateľ, nielen vlastník nehnuteľnosti).
K dôvodom odvolania žalobkyne voči rozhodnutiu o trovách konania, keď táto namieta účelnosť troch

úkonov právnej služby žalovaní v 1. a 2. rade uvádzajú, že hoci štúdium spisu nie je ako úkon právnej
služby výslovne uvedený v ods. 1 až 3 § 14 vyhl. č. 655/2004 Z.z., je potrebné pri jeho použití aplikovať §
14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch
1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Štúdium spisu zo
dňa 27.12.2011 považujú žalovaní v 1. a 2. rade za účelný úkon, je však potrebné považovať ho za

úkon prípravy a prevzatia veci. Nesúhlasia ale s tým, aby nebola priznaná odmena advokátke za úkony
štúdium spisu zo dňa 02.02.2012 a 19.03.2012, pretože štúdium bolo nevyhnutné a účelné vykonať
právezdôvodu,žežalovanýv3.radeneustáledokladalnapojednávaniachdôkazy,sktorýmisažalovaní
v 1. a 2. rade nemali ako oboznámiť vopred. Okrem toho štúdium zo dňa 02.02.2012 smerovalo aj k
zisteniu nových podstatných dôkazov, ktoré žalovaní v 1. a 2. rade vyjadrili v písomnom vyjadrení zo dňa

20.03.2012, a ku ktorým by sa žalovaní v 1. a 2. rade nedostali inak ako štúdiom spisu. V tejto súvislosti
nie je správny ani právny záver žalobkyne týkajúci sa úkonu právnej služby - písomné vyjadrenie zo dňa
20.03.2012. K tomu, aby úkon právnej služby bol účelný a patrila advokátovi odmena, nie je potrebné
splnenie podmienky vyzvania súdom. Prvoradá je jeho účelnosť, ktorá úkonom - písomným vyjadrením
zo dňa 20.03.2012 - splnená bola. V písomnom vyjadrení boli uvedené výsledky šetrení o nové dôkazy,

ich vyhodnotenie a výsledky vyjadrené v právnom posúdení veci samej.

Žalovaní v 3. a 4. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, že napadnuté zamietajúce rozhodnutie vo veci samej je vecne správne a v
napadnutej časti trov právneho zastúpenia je rozhodnutie potrebné zmeniť. Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a jepotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne

odvolací súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo určenie, že hospodárska budova a pozemok pod touto
hospodárskou budovou na parcele č. 24/1 zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
H. X. Y. patria do dedičstva po rodičoch žalobkyne a žalovaného v 3. rade - H. P. a Y. P.. Túto skutočnosť
žalobkyňaodôvodňovalavydržanímpredmetnýchnehnuteľnostíjejrodičmiakoprávnymipredchodcami.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorým
dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobkyne predmetné nehnuteľnosti - hospodársku budovu a
pozemok pod ňou na parcele č. 24/1 zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie H. X.
Y. nemali v oprávnenej držbe, k vydržaniu nedošlo, v dôsledku čoho žalobu zamietol.

Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom k predmetu sporu súd prvého stupňa správne zameral

dokazovanie na splnenie podmienok vydržania predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami
žalobkyne. Vychádzal zo skutočnosti, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia
vlastníctva, ku ktorému dochádza v prípade splnenia zákonom určených podmienok priamo zo
zákona; nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. Nakoľko právnym následkom vydržania je
nadobudnutie vlastníctva priamo zo zákona (ex lege), treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať

jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré vydržanie upravovali odlišne. Podľa obyčajového
práva,platnéhonaúzemí Slovenskado31.decembra1950,nadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnosti
bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v
pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako
požívateľ alebo užívateľ. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku

držby vedel o tom, že nehnuteľnosť patrí inému. Platila pritom zásada, že zápisom vlastníckeho práva
inej osoby do pozemkovej knihy sa vydržanie prerušilo. Výnimku z tejto zásady pripustila súdna prax
vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel,
že vlastníctvo k nej nadobudol vkladom do pozemkovej knihy iný (R 27/1999). Podobné podmienky
pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti stanovil aj Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon

č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145. Podľa týchto
ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal pod dobu 10 rokov, pričom za
oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,
že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Jeho dobromyseľnosť
mohla založiť skutočnosť, ktorá mohla v ňom vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti.

Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel iba v tom, že
obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby a podľa Občianskeho zákonníka z
roku 1950 bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby.

Vzhľadom na skutočnosť, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam podľa žalobkyne jej právni
predchodcovia odvodzovali z okolností súvisiacich s prídelovou listinou vydanou v roku 1948, teda v

čase platnosti obyčajového práva, odvolací súd sa preskúmaním veci v odvolacom konaní zameral
predovšetkým na okolností uchopenia držby predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami
žalobkyne, teda či boli dobromyseľní už v čase uchopenia držby predmetných nehnuteľností
(hospodárskej budovy a pozemku pod ňou na parcele č. 24/1), prípadne či túto dobromyseľnosť
nadobudli neskôr, kedy a na základe čoho.Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že výmerom o vlastníctve pôdy pre H. Y. a
manž. B., rod. H. zo dňa 15.03.1948, vydaného podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n.
SNR boli H. Y. a jeho manželke na základe prídelového plánu, vypracovaného miestnou roľníckou

komisiou v H., potvrdeného okresnou roľníckou komisiou v Piešťanoch a schváleného Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 29.01.1948 pod B-64845/47-III pridelené do vlastníctva
okrem iného nehnuteľnosti v k.ú. H. vl. č. 3, parc. č. 24, dom a dvor o výmere 0,1412 ha. Z poznámky na
pracovnom materiále nazvanom zoznam parciel (č.l.97) vyplýva, že na parcele č. 24 stál starý obytný
dom a chlievy. Výmerom o vlastníctve pôdy pre Y. P. s manželkou H. rod. H. zo dňa 15.03.1948 vydaného

podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR boli Y. P. a jeho manželke na základe prídelového
plánu, vypracovaného miestnou roľníckou komisiou v H., potvrdeného okresnou roľníckou komisiou v
Piešťanoch a schváleného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 29.01.1948
pod B-64845/47-III pridelené do vlastníctva nehnuteľnosti v k.ú. H. vl. č. 3, parc. č. 1672/2 roľa o výmere
0,9701 ha a parc. č. 25/3, stavebný pozemok o výmere 0,0959 ha. Z poznámky na pracovnom materiále
nazvanom zoznam parciel vyplýva, že na parcele č. 25 stála „pračňa“, v ktorej boli byty. Podľa čl. III bod

4. citovaných výmerov zcudziť, dať do árendy (prenajať) a zaťažiť pridelené nehnuteľnosti možno len s
predchádzajúcim súhlasom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Podľa čl. IV. bod 1
citovanéhovýmerutentovýmerovlastníctvepôdyjepodľaustanovenia§1ods.2nariadeniač.104/1946
Sb. n. SNR verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej
nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech

prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Vo výmere pre Y. P. s manželkou H. zo dňa
15.03. 1948 nie je zmienka o tom, že by súčasťou prídelu bola aj hospodárska budova - maštaľ na
parcele č. 24/1. Z tohto výmeru ako listiny, ktorou nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam - roli a
stavebnému pozemku, nemohli nadobudnúť právni predchodcovia žalobkyne presvedčenie, že súčasne
s pridelenou roľou na parcele číslo 1672/2 a stavebným pozemkom na parcele číslo 25/3 sa stali

vlastníkmi aj predmetnej hospodárskej budovy - maštale, ktorá stála na parcele 24/1. V citovanom
výmere je presne a jednoznačne uvedené, čo sa prideľuje rodičom žalobkyne do vlastníctva (roľa na
parc. č. 1672/2 a stavebný pozemok na parcele 25/3), nie je tu teda žiadna objektívna okolnosť z ktorej
mohli vyvodiť, že sa stali vlastníkmi aj inej nehnuteľnosti (hospodárskej budovy - maštale). Pokiaľ aj
nadobudli presvedčenie, že im patrí aj hospodárska budova - maštaľ, toto presvedčenie vychádzalo

iba z ich subjektívneho osobného presvedčenia, ktoré nemalo oporu v žiadnej objektívnej okolnosti.
Objektívne totiž neexistoval žiaden právny dôvod - titul, ktorý by nasvedčoval vzniku vlastníckeho práva
k hospodárskej budove - maštali. Uvedené je právne významné najmä za situácie, že nehnuteľnosti
skonfiškované pôvodnému majiteľovi C. B. boli prideľované jednotlivým prídelcom listinami - výmermi.
Táto skutočnosť musela byť známa najmä otcovi žalobkyne - Y. P., ktorý sa na prideľovaní nehnuteľností

ako člen miestnej roľníckej komisie v H. (ako je uvedené v zápisnici z 10.októbra 1946) podieľal.
Napokon aj vlastníctvo k roli na parcele číslo 1672/2 a stavebnému pozemku na parcele číslo 25/3
ako nehnuteľnostiam, skonfiškovaným pôvodnému majiteľovi C. B., nadobudli právni predchodcovia
žalobkyne listinou - výmerom. Na základe okolností vládnucich v tom čase (povojnové prideľovanie
skonfiškovaného majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa) si teda

museli byť právni predchodcovia žalobkyne vedomí toho, že skonfiškované nehnuteľnosti sa prideľovali
dovlastníctvavýmermi,tedalistinamiaževlastníctvo(ajkuskonfiškovanému)majetkusanenadobúdalo
ústnou dohodou. V konkrétnom prípade - k vzniku vlastníctva k hospodárskej budove - maštali a
pozemku pod ňou nemohlo prísť na základe ústnej dohody medzi právnymi predchodcami žalobkyne
a vlastníkmi susediacej nehnuteľnosti o zámene nehnuteľností. S poukazom na uvedené vyplýva

jednoznačný záver, že ak sa právni predchodcovia žalobkyne uchopili držby predmetných nehnuteľností
na základe ústnej dohody s vlastníkmi vedľajších nehnuteľností, nemohli byť v dobrej viere, že sa
stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to ani vtedy, ak boli presvedčení, že takáto zmluva k
nadobudnutiu vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľností, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže
viesť k vydržaniu. V tejto súvislosti, reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne o tom, že predmetná

hospodárska budova - maštaľ, patrila jednak k parcele číslo 25/3, jednak k parcele číslo 24 odvolací súd
uvádza, že prídelmi prichádzalo k prerozdeleniu (prideľovaniu) skonfiškovaného majetku, ktorý pôvodne
patril jednému vlastníkovi - v tomto prípade C. B. a bolo prirodzené, že stavby na jednom pozemku sa
užívali aj z iných pozemkov, keďže všetky tieto nehnuteľnosti mali jediného vlastníka, ktorý preto mal
ku všetkým nehnuteľnostiam prístup. Prídelmi však nadobúdali vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam,

ktoré sa pôvodne užívali ako jeden celok, rôzne osoby, pričom sa im jednotlivo prideľovali jednotlivé
nehnuteľnosti presne popísané vo výmere. Je nad rámec tohto konania, aby súd skúmal, prečo napokon
do výmerov nebola pojatá aj hospodárska budova - maštaľ. Pre účely tohto konania je podstatnéskúmanie, či na základe objektívnych skutočností, najmä listín, ktorými bolo vlastníctvo nadobúdané,
mohli byť právni predchodcovia žalobkyne oprávnene presvedčení, že im patrí okrem nehnuteľností
uvedených vo výmere aj hospodárska budova - maštaľ. Nemožno súhlasiť so žalobkyňou, ktorá za

hlavný dôkaz dobrej viery jej rodičov považuje žiadosť jej právnych predchodcov a manželov F. zo dňa
14.07.1974, ktorú podali na Stredisko geodézie a kartografie Piešťany a ktorou žiadali o zameranie
a vyhotovenie geometrických plánov podľa faktického stavu užívania stavebných pozemkov 25/2 o
výmere 871 m2 a parcely č. 25/3 o výmere 959 m2, pretože zistili, že faktické užívanie nesúhlasí
s právnym stavom. Jedná sa o dôkaz toho, že skutočne medzi F. a P. k tejto zámene došlo ešte

v čase, keď sa jednotlivé prídely odovzdávali prídelcom do držby, a keď dotknuté rodiny zistili, že
táto zámena nie je evidovaná na geodézii, tak o to požiadali. Je možné súhlasiť so žalobkyňou v
tom, že k prizlúčeniu hospodárskej budovy k parcele č. 25/3 došlo na základe ústnej dohody medzi
jej právnymi predchodcami a vlastníkmi vedľajšej nehnuteľnosti, nakoľko zo žiadnej relevantnej listiny
dnes nie je zrejmé, na základe akého právneho úkonu bola hospodárska budova „prizlúčená„. Ako
je však vyššie uvedené takzvané zosúladenie faktického stavu užívania s právnym stavom (ako ho

žalobkyňa uvádza), nie je možné urobiť len na základe ústnej dohody, resp. akéhosi „prizlúčenia“ - s
týmto úkonom nie je možné spájať žiadne právne následky, ktoré by v preskúmavanom prípade mohli
viesť ku konštatovaniu, že boli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva, rsp. vydržania. Požiarna
poistka uzavretá dňa 30.09.1946 tiež nie je dôkazom, z ktorého by bolo možné vyvodiť dobromyseľnosť
právnych predchodcov žalobkyne v čase uchopenia držby predmetných nehnuteľnosti. Z

tejto požiarnej poistky nevyplýva nič viac, ako je v nej uvedené, teda že právni predchodcovia žalobkyne
poistili obytný dom a polovicu šopy. S poukazom na uvedený nedostatok dobromyseľnosti v čase
uchopenia držby tento dôkaz pre rozhodnutie súdu nemá význam. Naviac v konaní pred súdom prvého
stupňa bolo preukázané, že požiarna poistka bola uzavretá v septembri 1946, pôvodne boli právnym
predchodcom žalobkyne pridelené iné nehnuteľnosti a až výmerom z 15.03.1948 to bola parcela č.

25/3. Pre posúdenie preskúmavanej veci nemala význam ani svedecká výpoveď svedka Y., ktorý
potvrdil len to, že predmetné nehnuteľnosti užívali právni predchodcovia žalobkyne, k okolnostiam
vzniku užívania z pohľadu zisťovania dobromyseľnosti v čase uchopenia držby je jeho svedectvo bez
významu. K odvolacej námietke žalobkyne, že ak mal súd prvého stupňa pochybnosti o oprávnenosti
držby predmetných nehnuteľností jej právnymi predchodcami, bol povinný postupovať podľa v tom čase

platného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. a s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 1, 2
konštatovať, že držbu hospodárskej budovy jej právnymi predchodcami treba považovať za oprávnenú,
odvolací súd uvádza, že vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, tento súd dospel k
jednoznačnému záveru, že držba oprávnená nebola, nejednalo sa teda o pochybnosti, ale o ustálený
odôvodnený záver o neoprávnenosti držby.

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
v danom prípade na strane právnych predchodcov žalobkyne absentuje jedna zo zákonných podmienok
vydržania a to oprávnená držba. Súd prvého stupňa teda správne rozhodol, keď návrh zamietol.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke, preto sú odvolacie

námietky žalobkyne nedôvodné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v napadnutej časti trov právneho zastúpenia
žalovaných v 1. a 2. rade dospel k záveru, že toto rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď priznal v konaní úspešným žalovaným v 1. 2. rade náhradu
trov právneho zastúpenia. Nie je možné súhlasiť so žalobkyňou, že úkony právnej služby - 3 x
preštudovanie súdneho spisu a písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 20.03.2012 nie sú účelnými

úkonmi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa
20.03.2012 nie je samoúčelným úkonom, pretože v ňom žalovaní prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne poukázali na nevierohodnosť tvrdení žalovaného v 3. rade a najmä sa jedná o úkon, ktorým
navrhli doplnenie dokazovania o výsluch svedka. Tiež štúdium spisu nie je možné vyhodnotiť ako
neúčelný úkon, pretože je súčasťou prípravy na pojednávanie - nahliadnutím do spisu zistiť, či do spisu

neboli založené listiny, s ktorými je potrebné sa oboznámiť. Takýto úkon zo strany právnych zástupcov
účastníkov prospieva aj hospodárnosti konania, nakoľko na pojednávaní sú pripravení a oboznámení s
obsahom spisu. Je potrebné súhlasiť s vyjadrením žalovaných v 1. a 2. rade, že hoci štúdium spisu nie je
ako úkon právnej služby výslovne uvedený v ods. 1 až 3 § 14 vyhl. č. 655/2004 Z.z., je potrebné pri jeho
použití aplikovať § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú
uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.

Za napadnuté úkony - vyjadrenie zo dňa 20.03.2012, štúdium spisu dňa 02.02.2012 a 19.03.2012 preto
odmena advokátke - právnej zástupkyni žalovaných v 1. a 2. rade patrí. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom
vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že si náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa uplatňujú vo výške 1.638,03 eura uznajúc, že jeden
pôvodne uplatnený úkon právnej služby - štúdium spisu dňa 27.12.2011 je obsiahnutý v úkone - príprava

a prevzatie veci. Z tohto dôvodu odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 220 OSP zmenil odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania a priznal žalovaným v 1. 2. rade náhradu
trov právneho zastúpenia zníženú o 138,54 eura, čo predstavuje odmenu za úkon štúdium spisu dňa
27.12.2011 (131,13 eur + 7,41 eur režijný paušál), teda v sume 1.638,03 eura. Túto sumu je žalobkyňa
povinná uhradiť v zmysle ustanovenia § 149 OSP k rukám právnej zástupkyne žalovaných v 1. a 2. rade.

Vo zvyšnej časti náhrady trov právneho zastúpenia žalovaných v 1. a 2. rade sa odvolací súd stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 OSP v
spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP. Žalovaným v 1. až 4. rade ako úspešným v odvolacom konaní
patrí náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaní v 1. a 2. rade si náhradu trov odvolacieho konania

uplatnili prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ako náhradu trov právneho zastúpenia za jeden
úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu v sume 131,13 eura + 7,81 eura režijný paušál
+ 20 % DPH, teda v sume 166,73 eura. Žalovaní v 3. a 4. rade si náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnili, preto im ju odvolací súd nepriznal.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.