Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/316/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216973
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. 02. 2014 č.k. 25C/347/2012-36, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 885,12 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
14Er/117/2007. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1-3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v

zneniach platných v čase začatia konania, ako i podania návrhu na vydanie poverenia a tiež ust. §
41 ods. 1 a § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice (ďalej len „exekučný súd“) sp.zn. 14Er/117/2007 navrhovateľ ako
oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora dňa 08. 03. 2007 podal návrh na vykonanie exekúcie
voči povinnému D. W. a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd vydal poverenie
na vykonanie exekúcie dňa 18. 06. 2007 a dňa 02. 09. 2010 mu bol doručený návrh na zmenu

exekútora, ktorému predchádzal návrh exekútorky na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie pre
rozpor exekučného titulu so zákonom. Oprávnený s návrhom na zastavenie exekúcie nesúhlasil, preto
si exekučný súd vyžiadal od oprávneného dňa 17. 01. 2011 doklady, ktoré mu boli predložené dňa
16. 02. 2011. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 16. 05. 2011 povolil odklad exekúcie a po
doručení vyjadrenia pôvodného exekútora dňa 17. 01. 2012 exekučné konanie zastavil a zamietol
návrh na zmenu exekútora, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené ohľadne zastavenia exekúcie i odvolacím
súdom. Konštatoval, že navrhovateľ požiadal odporcu o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,

pričom od prijatia tejto žiadosti uplynula 6-mesačná lehota, v ktorej odporca nárok navrhovateľa
na náhradu škody neuspokojil a tiež, že od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na
predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli 3 roky, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa nie
je premlčaný. Následne preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a čiexistuje dôvod na náhradu uplatnenej škody, resp. či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. V
tejto súvislosti uviedol, že lehotu od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia exekučný
súd prekročil o 472 dní, avšak 246 dní z toho bol povolený odklad exekúcie a oprávnený bol o

postupe súdu upovedomený. Mal za to, že túto dobu možno považovať za akceptovateľnú dobu
pre konanie pred súdom, nakoľko exekučný súd rozhodoval o prípustnosti celej exekúcie, pretože
rozhodnutie o zastavení exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie o zmene exekútora. Naviac exekúcia
bola vykonávaná na základe nezákonného exekučného titulu, návrhu na zmenu exekútora predchádzal
podnet pôvodného exekútora na zastavenie exekúcie a je možné, že takýto podnet bol dôvodom na

podanie návrhu na zmenu exekútora. Ďalej uviedol, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný
návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode nemôže dôjsť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenieipovinnosťvykonávaťúkonyexekučnéhokonania,vdôsledkučohoúčastníkomexekučného
konania nerozhodnutím v zákonnej lehote o zmene exekútora nevznikol stav právnej neistoty. Naviac
navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, rovnako ani zníženie majetku
navrhovateľa, hoci navrhovateľa zaťažovala dôkazná povinnosť, pričom určenie výšky škody v návrhu

samotným navrhovateľom nie je dôkazom o vzniknutej škode. Pokiaľ navrhovateľ žiadal znalecké
dokazovanie, jeho návrh zamietol ako nehospodárny a tiež z dôvodu, že znalecký posudok slúži
na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Rovnako tak mal za to, že
navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy poukazujúc na to, že o nerozhodnutí o zmene
exekútora v zákonnej lehote sa navrhovateľ reálne dozvedel až doručením rozhodnutia o nepripustení

zmeny exekútora, v dôsledku čoho ho táto doba nemohla nijako negatívne zasiahnuť, vyvolať v ňom
neistotu ako morálnu ujmu, ani ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a tým ani stratu legitímnych
očakávaní. V tomto smere sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať
nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Nevidel však dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec

zaoberal, keďže podľa jeho názoru k vzniku škody ani nedošlo. Uviedol tiež, že nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od konkrétnych okolností
danej veci. Vyjadril presvedčenie, že navrhovateľ sa snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutie vo svojej podnikateľskej aktivite, pretože na
pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať problémy vo svojom podnikaní spôsobené údajným

nezákonným postupom súdu. Taktiež mal za to, že nie je ako všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať prieťahy v konaní, keď ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd
pre ľudské práva, pretože v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. V tejto súvislosti argumentoval, že i keď citované

ustanovenie je platné od 01. 01. 2013 a návrh bol podaný v roku 2012, toto ustanovenie možno
brať do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní navrhovateľom uplatnených nárokov, ktoré
pri svojej rozhodovacej činnosti aplikoval. Opierajúc sa o okolnosti danej veci, ako sú oprávnenosť
pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody, neexistenciu konštatovania prieťahov
v konaní, nezákonný exekučný titul, či vykonávanie dokazovania ako podstatu súdnictva, neaktívny

prístup oprávneného, chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody,pretonávrhnavrhovateľazamietol.Rozhodnutieotrováchkonaniaopreloust.§142ods.1OSPa
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže tieto odporca nešpecifikoval
a žiadne mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označilaj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého

stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,

ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim

požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením

rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 885,12 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 14Er/117/2007. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho
návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, keď exekučný súd bol nečinný viac ako 502 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom,
ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 14Er/117/2007, že exekučnému súdu
bola dňa 08. 03. 2007 doručená žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Aleny Szalayovej o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému D. W., o
vymoženie 11.640,-Sk s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 26. 06. 2006 sp.zn.
SR 2305/06. Exekučný súd dňa 12. 06. 2007 vydal pod č. 5402 043786* poverenie pre súdnu exekútorku
na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 06. 09. 2010 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako

oprávneného na zmenu exekútora požadujúci, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý, čomu predchádzal podnet súdnej exekútorky zo dňa 16. 03. 2010 na povolenie
odkladu exekúcie a jej zastavenie práve s poukazom na neprijateľnosť dojednaní v zmluve o úvere,
ktorý podnet exekučný súd doručoval oprávnenému aj s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Oprávnený
sa s podnetom súdnej exekútorky nestotožnil, čo aj s dôvodmi oznámil exekučnému súdu dňa 23.

06. 2010. V nadväznosti na to exekučný súd dňa 17. 01. 2011 vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere, ktorú požiadavku oprávnený realizoval jej predložením dňa 16. 02. 2011. Následne
exekučný súd uznesením zo dňa 16. 05. 2011 č.k. 14Er/117/2007-26 povolil odklad exekúcie. Dňa
16. 05. 2011 exekučný súd v súvislosti s prípadným zastavením exekúcie vyzval dovtedajšiu súdnuexekútorku JUDr. Alenu Szalayovú na vyčíslenie trov exekúcie, na čo súdna exekútorka reagovala
písomným podaním, doručeným exekučnému súdu dňa 03. 06. 2011. Uznesením zo dňa 17. 01.
2012 č.k. 14Er/117/2007-32 exekučný súd v predmetnej veci návrh oprávneného na zmenu súdneho

exekútora zamietol, exekúciu zastavil a súdnej exekútorke priznal náhradu trov exekúcie vo výške 41,30
eura,ktorézaviazaloprávnenéhonahradiťjejdo3dníodjehoprávoplatnosti.Podľanavrhovateľapostup
exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného
súdu o návrhu na zmenu exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty a s takým časovým
oneskorením (viac ako 502 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu

spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.
nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 zák. č.
233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o

zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Vychádzajúc z vyššie cit. zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30-dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota

dodržaná nebola, ako to správne konštatoval i prvostupňový súd.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného

vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo
veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o
ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac
postupexekučnéhosúduzhľadiskatýchtokritérií,akoijehovyššiepopísanéhopostupujevýznamné,že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej

úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul a podnet dovtedajšej exekútorky exekučný súd
pristúpil k jeho preskúmaniu, v rámci čoho vyzval navrhovateľa ako oprávneného na doloženie zmluvy o
úvere a vykonal i ďalšie procesné úkony, vrátane rozhodnutia o odklade exekúcie. Až následne, majúc
na pamäti i hospodárnosť konania, uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol a zároveň exekúciu
zastavil. V jeho postupe s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je

autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie
dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi
konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých

predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 175 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období medzidoručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o tomto návrhu,
odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž navrhovateľ ako
právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok,

nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok
prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj
v dobe, keď už exekútor je poverený vykonaním exekúcie. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď.
tak nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia súdu o návrhu na zmenu

exekútora. Podstatným v tomto smere ale je to, že exekučný súd na základe žiadosti dňa 12. 06. 2007
poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú, ktorá mala povinnosť vykonávať
úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa ako oprávneného v danom exekučnom konaní
v súlade s Exekučným poriadkom, totožne ako i oprávneným navrhovaný iný exekútor. Navrhovateľom
avizované náklady na úkony predstavujúce škodu by mu preto vznikli bez ohľadu na to, ktorý exekútor
exekúciu vykonával. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a

navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznikom nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z
ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických
úvah.Odvolacísúdsapretostotožnilsprávnymnázoromprvostupňovéhosúduotom,ženerozhodnutím
o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania
vzniknúť stav právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho

významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a

§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.