Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 21, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/333/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244725
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Edita Szabová a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: S. K.J., R..
XX.X.XXXX D. C. W. Č.. XX, XXX XX C. W., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského
2, Bratislava, IČO: 35 955 341 proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava v konaní o náhradu škody vo výške 540,- eur s
príslušenstvom,onávrhunazačatieprejudiciálnehokonaniapredSúdnymdvoromEurópskejúniepodľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 24.03.2014, č. k. 10C/200/2011 - 517, a proti uzneseniu Okresného

súdu Bratislava I zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 533 a proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I v Bratislave, zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 24.3.2014, č. k.
10C/200/2011 - 517 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 533 p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho
konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

v právnej veci 10C/200/2011 a zároveň zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, ktorým sa
navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 540,- eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
Podielového Družstva Slovenskej Investície (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len „obchodník s CP“). Odporcovi súd prvého stupňa náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Pokiaľ sa týka zamietnutého návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom konania
Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie súd, prvého stupňa tento návrh

zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU
2003/71/EES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov,
alebo ich prijatie na obchodovanie o zmene a doplnení smernice 2001/34/EES, na ktorú sa navrhovateľ
odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré
je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci
EU regulovať až smernica Európskeho parlamentu a rady 2011/61/EU z 8.6.2011 o správcoch a
alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/EES a 2009/65/EES anariadením EES č. 1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora
Európskej únie o odložených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci a z tohto
dôvodu sa neobrátil na súdny dvor Európskej Únie. Prvostupňový súd nie je súdom proti rozhodnutiu,

ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť
obrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva.

K nároku navrhovateľa vo veci samej, ktorý súd prvého stupňa zamietol súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľovi zaniklo členstvo v družstve ku dňu 30.3.2011 a
vznikol mu nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 540,- eur, ktorý bol splatný ku dňu

30.9.2011. Navrhovateľovi bola vystavená zmenka v sume 540,- eur, ktorá však družstvom vyplatená
nebola. Navrhovateľovi pri vstupovaní do družstva bolo povedané, že nad činnosťou družstva vykonáva
dohľad NBS, čo bolo kritérium navrhovateľa, že sa rozhodol investovať finančné prostriedky do družstva.
Navrhovateľsasvojhonárokudomáhatitulunáhradyškodyvočištátu,spôsobenejnesprávnymúradným
postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska
v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (zákon o cenných

papieroch), ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Navrhovateľ výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe
prihláškydodružstvasastalčlenompodielovéhodružstvavSlovenskejInvestíciiavlastníkomčlenského
vkladu. Navrhovateľ si prihlásil pohľadávku v konkurze, ktorý bol na družstve vyhlásený uznesením
súdu prvého stupňa zo dňa 11.4.2011, pričom prvá schôdza veriteľov bola prerušená a jej pokračovanie

bolo dňa 7.12.2012. Následne prihlásená pohľadávka navrhovateľa bola správcom konkurznej podstaty
popretá a navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili
vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o
riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom

s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010.
Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich
nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie
dlžnýchsúm.DružstvosasvojichnárokovvočiObchodníkovisCPnedomáhalosúdnoucestou.Družstvo
finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe

zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo
disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva. S finančnými prostriedkami
na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani I., T., R. O. K..
Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a Všeobecnej
úverovej banke, a.s.

Podľa ustanovenia § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení kedy Úrad
pre finančný trh schválil pre družstvo prospekt investície Prospekt investície schvaľuje úrad na žiadosť
právnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku majetkových hodnôt podľa § 126
(ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad pre finančný trh schválil prospekt

investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 125
ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. obsahoval
zákonom špecifikované náležitosti.

Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI, zo dňa
21.03.2002, právoplatným dňa 28.03.2002 /č.l. spisu 122/ bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové

hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z
obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie.

Z listinného dôkazu a to Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008 mal súd preukázané založenie
zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.03.2010

súčinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa 15.04.2010 doručeného NBS
požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. V tomto čase
Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný
súd , ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila.Na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre
finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu k

Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých
nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom,
čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstva a NBS dňa 24.08.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal
súd preukázaný z obsahu listinného dôkazu a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v

činnosti družstiev zo dňa 24.08.2007. Rokovanie bolo uskutočnené v priestoroch NBS. Družstvo NBS
dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev
nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v
odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva

narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej
strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými
vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia
družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného
skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev

boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej
zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej
zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi
bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám

nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.

Tak ako súd uviedol vyššie Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom čo mu Obchodník CP vypovedal
zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov ,ako aj z obsahu výpovede splnomocneného
zástupcu odporcu mal súd preukázané, že NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010

u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo
listom zo dňa 20.04.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby
Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná
časť prospektu investície sa stala neaktuálna.

Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia splnomocneného zástupcu odporcu mal súd

preukázané, že Družstvo NBS predložilo dňa 28.04.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu
investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia
§ 21 ods. 1, písmeno a/ zákona č.747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo
dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť

doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti
neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo
veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa
08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010.

NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č.

566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ZoCP/ za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods.1 písmeno b/ c/ h/ ZoCP a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods.
4 ZoCP. Rozhodnutím ODT -10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 NBS
Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu

vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu
nemala.

Súd dodáva, že NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa
27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného
činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja

proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.08.2010 začaté trestnéstíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods.
1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Súd vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003

Z.z. Navrhovateľ v konaní bol povinný preukázať súdu všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol navrhovateľ členom, ktoré musia byť
splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej
sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len jedna z

podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V
prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postup musí navrhovateľ
v konaní nesprávny úradný postu orgánu štátu spoľahlivo preukázať, taktiež musí preukázať tak ako
súd uviedol vyššie, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom
štátneho orgánu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č.

566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
vyhlasovateľmajetkovýchhodnôt-Družstvododržiavaschválenýprospektinvestície.NBSnevykonávala
a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súd návrh navrhovateľa zamietol predovšetkým, že nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup NBS, preto súd sa už v konaní ani nezaoberal
správnosťou vyčíslenej výšky škody.

Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126
až § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych

investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č.
1060/2009 a EÚ č.1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej
republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na
základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších
prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

Súd návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne
uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bol

čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti
pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až
odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka navrhovateľa bola
síce správcom konkurznej podstaty popretá /čo však neznamená, že počas incidenčného konania

pohľadávku navrhovateľa neuzná/, navrhovateľ si uplatnil pohľadávku na tunajšom súde incidenčnou
žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľa nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto
nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie
škody je možné považovať za predčasne podané.

Súd návrh navrhovateľa zamietol aj z dôvodu, že ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku

nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva si svoje nároky na náhradu škody
môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa
ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a §
244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu onáhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú
škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky
družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ

družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom
predstavenstva družstva ,ktorý ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.

Podľa názoru súdu v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého
by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je
Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda. Navrhovateľ
poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany
NBS nad činnosťou Obchodníka s CP. Samotný navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo

poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od navrhovateľa Obchodníkovi s CP na základe
zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na
základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že
Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak

by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo
zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný

od navrhovateľa. Podľa názoru súdu z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup
NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na
strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, preto sa súd
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Odporca podľa názoru súdu v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom -
Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom
len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt/ v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad
pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť /§ 127

ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP/, posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad
predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu
o riadení /alebo správe/ portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv,
ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu

služieb, ktoré poskytuje /podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP. NBS nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu
jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

Súd na záver dodáva, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti

Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné
vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami Družstva, ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Navrhovateľ ako člen Družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné
peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť

záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a Stanov Družstva . Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že počas členstva v Družstve
realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti Družstva
zaúčelomodvráteniahroziacejškodyprizistenínedostatkovvčinnostištatutárnychzástupcovDružstva.Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, §142 ods.1 O.s.p. v zmysle zásady
úspechu účastníka v konaní, avšak úspešný odporca si v konaní náhradu trov konania voči
navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal neuplatnil, nakoľko mu trovy konania v súvislosti s

prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznáva odporcovi náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a to v časti napadnutého druhého výroku, ktorým
zamietol návrh na zaplatenie sumy 540,- eur s príslušenstvom, z titulu náhrady škody spôsobenej NBS,
resp. aby, ak sú dané dôvody odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil, že
odporca nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty;
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnejmocibudúvovzťahuknimpostupovaťvsúladesÚstavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného
súdu sp. zn. 3.US341/07, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.US243/07 a Nález Ústavného

súdu Českej republiky, sp. zn. PL.US21/96. Uviedol, že odporcov argument, že upozornil družstvo,
že odporca vykonáva dohľad nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je
úplne irelevantný, ak navrhovateľ nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Zákon č.
566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi činnosťou a celkovou činnosťou dohliadaného

subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ustanovenie § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. ani
v čase, keď odporca schválil prospekt investície (2002) a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom,
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Uviedol, že nie je pravda, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou navrhovateľa a porušením zákonných povinností odporcom, spočívajúce v
nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z., pričom konštatovanie súdu

prvého stupňa, že navrhovateľ sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady, že „právo patrí
bdelím“ považoval za obzvlášť nepochopiteľné, pretože ku škode navrhovateľa došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti odporcu, vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho,
že navrhovateľ nebol bdelý. Uviedol, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 ZCP je a bolo zisťovania
a vyhodnocovanie informácii a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov

a ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí už od 1.5.2007,
družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k
povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, hoci odporca tvrdil celý čas v konaní opak. Podľa § 135
ods. 2 zákona o cenných papieroch mal odporca zisťovať, čo však v prípade družstva neurobil, všetky
informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a

obchodníkovi,pričompodľa§135ods.2jepovinnýzákonnýdohľadzostranyNBSkoncipovanýdokonca
tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady a je o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci
nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov,
dokonca klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade samotného navrhovateľa. Navrhovateľ

zároveň poukázal na skutkovo a právne totožné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C/206/2011, na vykonané výpovede svedka Ing. Zdenka Juricu Csc., z ktorej výpovede svedka
vyplýva, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti
portfólia nedostatočne rozložené portfólio, t. j., že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od
navrhovateľov investované v subjekte personálne, majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom.

Navyše vtedajší hlavný inšpektor NBS Ing. Fursa sa vyjadril, že rizikovosť rozloženie portfólia je jedným
z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré NBS pri výkone dohľadu má sledovať a ktorý sleduje. V vyššie
uvedenom konaní sa zistilo, že NBS sa po takomto zistení o rizikovosti portfólia uspokojilo s takou
nápravoustavu,žetotoportfóliobolonáslednerozloženénamiestojednejdotrochzmeniekatozmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality s.r.o, a GLOBAL Production, s.r.o., pričom

posledné dve spoločnosti boli opäť 100% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a vo všetkých
troch spoločnostiach bol či už členom predstavenstva, alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší
predseda predstavenstva obchodníka. T. j. NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom. Týmto
podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010

do nedostupnosti navrhovateľom vložených prostriedkov do družstva, pričom NBS svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám, zapríčinila tiež to, že navrhovateľ už skôr nemoholrozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS
ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona

o CP na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle § 126 zákona o CP a to na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011
pod č. ODT-10890-4/2010, ktorý bol vydaný v rámci výkonu dohľadu nad družstvom, zakázala predaj
družstvumajetkovýchhodnôt(ďalejlenrozhodnutieozákazečinnosti)zdôvoduneaktuálnostiprospektu
vzhľadom k tomu, že sa zmenili skutočnosti v ňom uvedené. Práve tieto skutočnosti sa potvrdili a

z dôkazov o predkladaných navrhovateľom v tomto konaní vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu
boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom roku 2010 a táto neaktuálnosť siahala až spätne k
31.12.2006, kedy malo dôjsť v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
družstva Ing. Zdenkom Juricom a Ing. Marekom Paričim za účelom prerokovania nezrovnalosti a
problémov činnosti družstva - ďalej len prerokovanie nedostatkov.

Z tohto vyplynulo, že družstvo svojim konaním porušovalo ustanovenia § 129 ods. 3, v spojení s

ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. h) a ustanovenia § 125c odsek 1 v spojení s
ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch už od roku 31.12.2006,

avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji roku 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze
činnosti konečne zakázala činnosť.

Navrhovateľ poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29 Cdo

4968/2009 zo dňa 11.4.2012, ktorý judikoval, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody
proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa, ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca

nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný už zohľadniť
správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Dodal, že žiadna platná
právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby. Tiež zákon č. 514/2003 Z.z.
v platnom znení, o ktorý navrhovateľ opiera svoj návrh neustanovuje, nevyžaduje a nepripúšťa žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromno - právnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu.

Ak škoda predstavuje majetkovú ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu poškodeného, nedá sa
vznik škody bez ďalšieho spojiť s formálnym ukončením konkurzného konania tak, ako to tvrdí odporca
pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občiansko - právnej,
či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej
len zákon o konkurze) fakticky suspendoval Občiansky zákonník, prípadne Zákon o zodpovednosti za

škodu, ako i Trestný zákon to by znamenalo, že občiansko - právna zodpovednosť, zodpovednosť štátu,
či trestno-právna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
Takýto záver je neprijateľný a scestný. Zároveň navrhovateľ poukázal na písomné vyjadrenie správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie
súžiadneprostriedkypreto,aktuálnystavkonkurzujetaký,žeobjektívnevylučujemožnosťnavrhovateľa

ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010.

Tiež navrhovateľ v odvolaní napádal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že listinné dôkazy predložené účastníkmi konania, prípadne vyžiadané prvostupňovým súdom
v značnom počte a rozsahu neboli riadne vykonané spôsobom ustanovením v § 129 ods. 1 O.s.p.,
keď v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité, presne označené listiny, alebo ich presne

označené časti. Zároveň v súvislosti s touto skutočnosťou poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 M Cdo/11/2010 zo dňa 31.1.2012, okrem iného v tomto rozhodnutí Najvyšší súd vyslovil, že
pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presné označené listiny, alebo ich presne
označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto
nesprávne vykonaných a resp. nevykonaných dôkazov, nemôžu byť pre súd prvého stupňa podkladom

pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ako vecne a právne správny potvrdil. Odporca mal za to, že
súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, riadne zistil skutkový stav, pričom

prvostupňovému súdu boli z jeho činnosti známe aj iné dôležité skutočnosti v zmysle ustanovenia
§ 121 O.s.p., pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v
skutkovo a právne analogických veciach. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že súd musí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania. V tejto súvislosti odporca poukázal na konštantú judikatúru
Ústavného súdu SR pod sp. zn. 4US115/03, 3.US209/04, 1.US241/07, ako i napríklad na uznesenie

Najvyššiehosúdu4Cdo/58/2012.Vytkolnavrhovateľovi,žetentonevyužilvšetkymožnostinauplatnenie,
na vymoženie svojho nároku, keď nepožiadal, nepodal žiaden návrh voči členom predstavenstva,
ani členom kontrolnej komisie Podielového Družstva Slovenskej Investície, ktorí boli zodpovední v
zmysle obchodného zákonníka aj stanov družstva PDSI za riadenie družstva a tiež za hospodárenie a
nakladanie s majetkom družstva. Pokiaľ navrhovateľ bol neznalý právnych predpisov, mohol požiadať
odporcu o vyjadrenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom,

pričom navrhovateľovi zrejme muselo byť známe, že s jeho investíciou je spojené aj riziko a doterajší
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov budúcich výnosov. V ďalšom odporca poukázal
na svoje písomné vyjadrenia. Odporca zdôraznil, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch (zákon č. 566/2001 Z.z.) - ďalej len ZoCP, teda až od
1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Až od vtedy mohol odporca - NBS dohliadať či družstvo dodržiava
schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1, v
spojení s § 127 ods. 4 ZoCP bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až
od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 ZoCP, v znení zákona č. 558/2008

Z.z., avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm. h) ZoCP. Žiaden
zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt - ani družstvu žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík, ani krytia rizík na rozdiel od iných dohliadacích subjektov, napr.

správcovských spoločností pre kolektívne investovanie a niektorých ďalších dohliadaných subjektov
a preto údajné povinnosti družstva nemohol odporca kontrolovať. Tiež vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa § 129 ods. 1
písm. b) ZoCP, ktorá spočívala v tom, že zverejnené, alebo hromadne používané oznámenie o verejnej
ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto

investíciou je spojené aj riziko doterajší, alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Uviedol, že za činnosť družstva celkovo zodpovedá a v mene družstva PDSI, koná predstavenstvo
družstva, ako štatutárny a výkonný orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých
záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené
inému orgánu družstva. Taktiež za dodržiavanie prospektu investície PDSI bolo aj voči členom družstva

vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI, ako štatutárny orgán bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola, lebo nebola osobitne uložená v Zákone o
cenných papieroch.

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho ČR 29Cdo/4968/2009 zo dňa 11.4.2012 a tvrdí,
že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili

svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, odporca
mal za to, že takéto tvrdenie navrhovateľa je zavádzajúce a nezodpovedá skutočnosti. Uviedol, že tento
rozsudok Najvyššieho súdu ČR primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov, ako štátu
a iba sekundárne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Navyše
Najvyšší súd ČR výslovne judikoval, čo však navrhovateľ tendenčne zamlčal, že akokoľvek inak nie je

možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom
verejnej moci, s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 zákona o konkurze
a vyrovnaní - teda českého zákona č. 328/1991 Sb. o konkurzu a vyrovnání. Predmetný rozsudok
sa zaoberal náhradou škody, ktorej sa navrhovatelia domáhali proti členom štatutárneho orgánu istej
obchodnej spoločnosti (teda nie proti štátu) preto, lebo členovia štatutárneho orgánu si oneskorene

splnili povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti, pričom
sa navrhovatelia nedomáhali náhrady celej výšky škody a tiež sa nedomáhali náhrady škody proti štátu.Rozdiel medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou členov štatutárneho orgánu spočíva aj v tom,
že zodpovednosť členov štatutárneho orgánu je všeobecnou občiansko - právnou zodpovednosťou za
škoduajezaloženánaprezumciizavinenia.Posúdenieotázkyvznikuškodyjevprípadetýchtosubjektov

(členov štatutárneho orgánu) zodpovedných za škodu úplne odlišné ako posúdenie otázky vzniku škody
pri zodpovednosti štátu za škodu a nemožno ich navzájom zmiešavať. Preto posúdenie tejto otázky musí
byť iné z dôvodu, že zodpovednosť štátu - ak existuje iný dlžník, teda v danom prípade Družstvo PDSI a
zodpovední členovia jeho orgánov je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť. Preto musia byť využité najskôr všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne

musí byť preukázaná zodpovednosť za škodu, ako aj všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu,
ktoré musia byť splnené súčasne. Zároveň uviedol, že skutočná existencia pohľadávok navrhovateľa a
ich výška voči družstvu PDSI sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a až následne, ak
pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi teda voči družstvu PDSI nebude uspokojená v rámci konkurzu,
až vtedy môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. Táto škoda nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky
ani v okamihu omeškania dlžníka (teda družstva PDSI), ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa

právo veriteľa teda navrhovateľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným.

Pokiaľ navrhovateľ zavádzajúco tvrdil, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané podľa § 129 ods. 1
O.s.p., odporca poukázal na zápisnicu prvostupňového súdu z pojednávania, v ktorej síce nie je osobitne
uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny, alebo ich presne označené časti, ale
z tejto zápisnice jasne vyplýva, že súd oboznámil jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v spise, presne

ich špecifikoval. Poukázal na tú skutočnosť, že na súde prvého stupňa je podaných cca 800 žalôb
na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom od 2.7.2012 sa uskutočnili stovky pojednávaní
skutkovo a právne identických veciach s totožnými listinnými dôkazmi a preto poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/283/2006 z 27.2.2008 a teda s poukazom na ustanovenie §
121 O.s.p. nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe súdu z jeho činnosti.

Mal za to, že dôkazy za ktoré navrhovateľ dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože
navrhovateľ viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom,
tak že dokazovanie nebolo potrebné vykonať. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Mcdo/11/2010 podľa ktorého uznesenia je nedostatkom pokiaľ v zápisniciach nie je
uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny, alebo ich presne označené časti, mal za

to, že navrhovateľ vytýka súdu nedostatky na základe manipulatívneho vytrhnutia kúskov judikatúry
z kontextu, keď zavádzajúco poukazuje na tú časť judikatúry Najvyššieho súdu SR podľa ktorej je
nedostatkom, „pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené“, že boli prečítané určité presne označené listiny,
alebo ich presne označené časti“, zároveň však navrhovateľ tendenčne zamlčiava tú časť judikatúry
Najvyššieho súdu podľa ktorej nevyhnutným kumulatívnym predpokladom pre nedostatok je aj to, že

„ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah“. Uviedol, že zo zápisníc súdu prvého stupňa jasne
vyplýva, že súd oboznámil, t.j. vykonal jednotlivé listinné dôkazy, ktoré sa doteraz nachádzajú v súdnom
spise.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.)

prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a

dôvodmi odvolania, v spojení s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vec správne
právne posúdil a preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
činnosťou Družstva. Vzhľadom na dostatočne vykonané dokazovanie a riadne a podrobné odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje

na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku.Nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do
úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.

566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda
až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák.

č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1.
2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z.
vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôtzodpovedalinvestoromzapravdivosťaúplnosťúdajovvprospekteinvestícieštatutárnyzástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z.
pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov / napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001

Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou
je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si
toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,

podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že
o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
žalobca, žalobca tento rozsudok interpretoval nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok
satýkanáhradyškody,ktorúveriteľomspôsobiliosobypovinnépodaťnávrhnavyhláseniekonkurzutým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej

moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený
obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R
33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj

skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera
možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne
pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia
konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných
nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného

rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno
podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva,
že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v
tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v
akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného

rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej
podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa
nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom nato nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná
predčasne.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá

žaloba o náhradu škody, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods.
1 O.s.p.

Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

Napadnutým uznesením zo dňa 12.5.2014 , č. k. 10C/200/2011 - 533 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi,abyvlehote10dníoddoručenia uzneseniazaplatilsúdnypoplatokzapodanéodvolanie

vo výške 20,- eur podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrúbení súdneho poplatku zastavil. Uviedol, že
predmetom konania vo veci samej je náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení, pričom podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch, účinného do 30.9.2012 od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach
náhrady škody spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľ namietal, uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktoré sa
začalo do 30. septembra 2012 a na ktoré sa s poukazom na § 18ca zákona o súdnych poplatkoch

vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých
položiek sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch. Mal za to, že uvedené vecné oslobodenie od
platenia súdneho poplatku smeruje k vecnému oslobodeniu akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených
v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 30.9.2012, teda aj poplatku uvedeného v
položke 7a.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť

dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov. Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá

veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok
za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala
dňa 27. 2. 2014. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č.
286/2012 Z.z., preto je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov vo výške 20 eur. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené
ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych
poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Napadnutým uznesením zo dňa 12.5.2014, č. k. 10C/200/2011 - 535 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktorý je 21,24 eur podľa položky 20a sadzobníka súdneho poplatku
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.Proti uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd
zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a konanie o vyrúbení súdneho poplatku zastavil.
Navrhovateľ namietal uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania

urobeného elektronickými prostriedkami, keď mal za to, že takýto poplatok nie je povinný zaplatiť s
poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch účinného do 30.9.2012
v zmysle, ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol,
že zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona o súdnych poplatkoch vypustené predmetné ustanovenie

§ 4 ods. 1 písm. k), zároveň bol týmto zákonom do zákona o súdnych poplatkoch vložený § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danej veci ide o nárok navrhovateľa na náhradu škody proti SR, zastúpenej Národnou bankou
Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ktoré začalo do 30. septembra 2012 a na ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie

od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek sadzobníka zákona o súdnych
poplatkov. Zároveň navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pod sp. zn. 5 M Cdo
20/2010, zo dňa 9. augusta 2011, ktorý riešil rozsah osobného oslobodenia správcu
konkurznej podstaty od platenia poplatku vedeného v položke 20a zákona o súdnych poplatkoch tak,
že vyhovel právnemu názoru Generálneho prokurátora SR, podľa ktorého osobné oslobodenie správcu

konkurznej podstaty zakladá, zároveň oslobodenie od všetkých poplatkov uvedených v sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5Co/313/2012, kde ide o konanie právne a skutkovo identické s predmetom konania, pričom v tomto
konaní odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými navrhovateľom v odvolaní stotožnil a rozhodol o zrušení
napadnutého uznesenia.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb.
vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb.
vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.
Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala
konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok

za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na §
18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu
prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 je navrhovateľ oslobodený od všetkých
poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012.

V prejednávanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli

súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto je žalobkyňa povinná
zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §

224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.