Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213203207
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4213203207.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zast. verita, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO:
35 940 875, proti povinnému: W. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., Y. XX/X, o vymoženie pohľadávky
vo výške 2.086,42 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno zo dňa 30. januára 2014 č. k. 15Er/237/2013-15, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej so
sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Astrová 2/A, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vedenej pod spisovou značkou EX 272/13. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods.

2 písm. d), § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2
písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52
ods. 2, § 879j Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31. 12. 2007, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, § 52 ods. 2,
3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 188/2006 Z. z., ako

aj čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 2, čl. 6 a prílohou ods. 1 písm. q) Smernice Rady 93/13/EHS z 05.
04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zistil, že sa v tomto prípade jedná
o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu spisu mal
riadne preukázané a to predložením obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou zmluvy, že
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu bola aj rozhodcovská doložka čl.

9.2) Prechodné a záverečné ustanovenia. Podľa názoru súdu bolo však dojednanie rozhodcovskej
doložky uvedenej v danom článku obchodných podmienok pre úver neprijateľnou podmienkou, ktorá
bola zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 188/2006 Z. z. neplatná. Mal
za to, že táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku by išlo aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Napokon ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňala
záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal
na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu

ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadnýspor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu už len tieto skutočnosti bolo možné
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doložka

bola neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa sa podrobiť
výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky odporoval dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané
rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, bolo plnením,
ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi. Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky oprel

aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom taktiež dal do
pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zamietnuť, nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky uvedené v obchodných podmienkach pre úver,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bolo v rozpore

s dobrými mravmi, vyššie citovanými ustanoveniami slovenského právneho poriadku, ako aj právneho
poriadku Európskeho spoločenstva, a to najmä s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13EHS z 05. 04.
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Preto súd, postupujúc podľa ustanovenia
§ 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo

dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o

platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu
došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel na rámec zákona.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z

23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s.
bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti,
že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s.,
postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom

stanovenú ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie §
153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, ako aj poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04.
2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon

o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči

účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,

ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť, nakoľko považoval napadnuté uznesenie za zákonné a správne (§ 374

ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 30.

01. 2013, kedy došiel súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. BW-A/0112/0185 zo dňa 24.
08. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24. 09. 2012 a vykonateľnosť dňa 28. 09. 2012. Súdna
exekútorka dňa 15. 02. 2013 predložila súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a zmluvou o úvere zo dňa 30.
10. 2006.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon

o rozhodcovskom konaní") súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP(v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného

poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky,atojednakprocesnéhocharakteru,akoihmotnoprávne.Procesnýmipodmienkamiexekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného

konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad

exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku,
uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie
poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť
povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré

môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v
neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania

je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou rozhodcovskej doložky v článku 9.2 obchodných podmienok
pre úver (verzia 2/2006) došlo aj k rozporu s ustanovením § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom do 30. 11. 2009, ktoré ukladalo bankám povinnosť dať klientovi možnosť

neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predloženýpodľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak
prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP,
Exekučný poriadok).“ Uvedenú požiadavku nenapĺňalo ani ustanovenie obsiahnuté v položke 3 bod 6

zmluvy o úvere, preto odvolací súd dospel k záveru, že ani zo zmluvy, ani zo všeobecných podmienok
nevyplývalo splnenie tejto povinnosti, t.j. klient nemohol uzatvoriť zmluvu o úvere bez toho, aby
nemusel prijať rozhodovanie sporov vopred určeným rozhodcovským súdom. Okrem toho rozhodcovská
doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky, drobným ťažko čitateľným písmom a v zmluve o úvere
je podpisovaná v čase nižšej bdelosti klienta, kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných

prostriedkov a nepredpokladá, že by sa dostal s ich platením do omeškania. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že
rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za

neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že

povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.