Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/112/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113220828
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4113220828.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o. so sídlom Bratislava, Astrová
2/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, proti povinnému: A. O.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom X. P., M. XX, zast. C. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. P., M. XXX/XX, o
vymoženie 1.538,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra zo dňa 17. júla 2013 č. k. 19Er/752/2013-23, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť Mgr. Jany Sitášovej, súdnej exekútorky
so sídlom Exekútorského úradu Astrová 2/A, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vedenej pod sp. zn. Ex 1125/13. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v jeho znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
§ 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, ako aj čl. 6, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13 EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách a po posúdení veci zistil, že v tomto prípade sa jedná

o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. S poukazom na uvedené
považoval rozhodcovskú doložku uvedenú v podmienkach pre úver, ktoré tvoria súčasť Zmluvy o úvere,
za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že táto doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania

nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a
nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť
zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam a teda aj tomu, že
prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti bolo
možné považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a to i vzhľadom na
zásadnýdopadtejtozmluvnejpodmienkynavzťahymedzidodávateľomaspotrebiteľom.Okremtohobol

toho názoru, že takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská
doložka bola neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila spotrebiteľa sa
podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporoval dobrým mravom. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, bolo

plnením, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že priamo zustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku ide
aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory s
dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej

doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora, pričom dal do pozornosti rozsudok Európskeho
súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom
k tomu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,
bol toho názoru, že účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s
takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by

porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to podľa
neho znamenalo, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čo platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. Okrem toho zdôraznil a dal do pozornosti skutočnosť, že v zmysle ustanovenia

II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s §
93b) Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s
tým, že v predmetom bode bola klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že
ju neodmietol, bol prejav jeho osobnej a zmluvnej slobody. Mal za to, že v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Dodal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadne chyby a nedostatky
exekučného titulu. Konštatoval, že z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že

rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s
dobrými mravmi. Rozhodujúce podľa neho bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo
neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konania. Poukázal
tiež na to, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú

zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade
s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska,
teda nejde o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. S uvedenými závermi sa stotožnil
aj Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a
žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal tiež na záver uznesenia

Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, ako aj uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 21. 12. 2011 sp. zn. 9CoE/27/2011 a dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu SR.
Zároveň uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i

zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným
podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu
alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods.
1 zák. č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a
dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú

podmienku, preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby
príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu

oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 21.
05. 2013, kedy došiel súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. IIC0610052 zo dňa 31. 08.
2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 10. 2011 a vykonateľnosť dňa 24. 10. 2011 v spojení s
rozhodcovským uznesením zo dňa 30. 08. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

20. 10. 2011. Súdna exekútorka dňa 19. 06. 2013 predložila súdu prvého stupňa návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spolu s exekučným titulom a zmluvou
o úvere zo dňa 19. 02. 2008.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon
o rozhodcovskom konaní") súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje

rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v
znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že vychádzajúc z Exekučného

poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené zákonom stanovené
podmienky,atojednakprocesnéhocharakteru,akoihmotnoprávne.Procesnýmipodmienkamiexekúcie
sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi
hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného

konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení §
45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze konania
prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, uvedenév § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že ich zistí, musí žiadosť na udelenie poverenia
zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže

prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k
návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Z uvedeného vyplýva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú

podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v
neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne

nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciou rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v bode 3 článku 6
zmluvy o úvere došlo aj k rozporu s ustanovením § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom do 30. 11. 2009, ktoré ukladalo bankám povinnosť dať klientovi možnosť neprijať
rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa

odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné
spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. (OSP, Exekučný
poriadok).“ Uvedené nenarúša ani ustanovenie článku 11.2 obchodných podmienok (verzia 1/2008),
ako ani znenie rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, pretože
neumožňujú klientovi uzatvoriť zmluvu o úvere bez toho, aby nemusel prijať rozhodovanie sporov

vopred určeným rozhodcovským súdom. Okrem toho rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné
podmienky, drobným ťažko čitateľným písmom a v zmluve o úvere je podpisovaná v čase nižšej bdelosti
klienta, kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov a nepredpokladá, že by
sa dostal s ich platením do omeškania. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť
považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému

súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomocirozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani
žiadne výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bol presne
stanovený rozhodcovský súd aj s miestom rozhodcovského konania a to v sídle dodávateľa.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že

povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.