Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/238/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216487
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216487.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
anemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa26.novembra
2013 č. k. 9C/107/2013-29, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, 2, 3, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44
ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/401/2010 súd zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia bola doručená na OS Levice dňa 24. 06. 2010. U súdneho exekútora bola
spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie. Súd výzvou zo dňa 21. 07. 2010 vyzýval

súdneho exekútora na zaslanie zmluvy o úvere. Unesením OS Levice č. k. 7Er/401/2010-15 zo dňa
15. 10. 2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá, proti ktorému podal
právny zástupca oprávneného odvolanie, Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 26CoE/186/2010-31 zo
dňa 30. 11. 2010 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu si podaným návrhom navrhovateľ uplatňoval majetkovú škodu vo výške 125
eur a nemajetkovú ujmu vo výške 516,32 eura za 280 dní omeškania z dôvodu porušenia jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,

že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody, a jednak náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh navrhovateľa
súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
v júni 2010 a navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné prerokovanie na náhradu škody v apríli 2012.
Návrh navrhovateľa súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté
po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

pričom žiadosť navrhovateľa nebola prerokovaná a podľa vyjadrenia odporcu nie je nárok navrhovateľa
predbežne prerokovaný, pretože navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie
žiadosti, preto nárok mohol navrhovateľ uplatniť na súde v súlade s ustanovením § 16 zák. č. 514/2003.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom
stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa

domáha a či sa vôbec na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu
alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri
podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale
stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola

nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na
navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou
škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Súd nevidel dôvod, aby sa
nemajetkovou ujmou a jej výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani

nemajetkovej ujmy nedošlo, jednak navrhovateľ ani vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, len formálne
uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie
odôvodnené, ani preukázané. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo
knedodržaniuzákonnejlehoty,zakéhodôvodu,čisazákonná15-dňoválehotavzťahujenavyporiadanie

sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný
tak,žeexekučnýmtitulombolivykonateľnérozhodnutiarozhodcovskýchsúdov.Rozhodcovskýrozsudok

ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01. 06.
2011. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d), svedčí
aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej
veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí

v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola
do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k Exekučnému poriadku, dôvodom
zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu

poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej
Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd
teda dospel k záveru, že v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota
na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše,

súd uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia
a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia.
V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka, ako aj ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 60/2011, I. ÚS
16/2002. Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má
za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom
takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15-dňová lehota. Prerozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd

nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných
prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15-
dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora,
oprávneného a súd mohol vo veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi
súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
lenusudzovaťatopodľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Pretoajakodôkazoznačilexekučný

spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 516,32 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradnýmpostupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 7Er/401/2010. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 21178/09.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 27. 04. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor podal na Okresnom súde
Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 24. 06. 2010. Súd

1. stupňa výzvou zo dňa 20. 07. 2010 vyzval oprávneného cestou súdneho exekútora na predloženie
zmluvy o úvere. Súdny exekútor prevzal výzvu súdu dňa 26. 07. 2010. Oprávnený dňa 16. 09. 2010
doručil súdu zmluvu o úvere zo dňa 11. 06. 2008 spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami.
Uznesením zo dňa 15. októbra 2010 č. k. 16Er/401/2010-15 súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú na Okresnom

súde Levice dňa 24. 06. 2010, zamietol. O odvolaní oprávneného proti tomuto uzneseniu rozhodol
Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. novembra 2010 č. k. 26CoE/186/2010-31 tak, že uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa 8. júla 2011 č. k. 7Er
401/2010-44 exekučné konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 08. 2011.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase

začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v lehote
15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby v prípade,
ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora vydať. Z toho

potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho exekútora
poverenie a v opačnom prípade, ak pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora v spise nie sú
podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov a po ich
predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania vykonaného
súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní odo dňa žiadosti

o udelenie poverenia súdnym exekútorom (24. 06. 2010) nedošlo, avšak vzhľadom k postupu súdu 1.
stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom vykonával úkony potrebné
k rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre súdneho exekútora, alebo je potrebné
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť, pričom tieto úkony vykonával v primeranej
lehote, dospel k záveru, že takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu v danej veci. To, že v danej veci bolo o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v
danej veci rozhodnuté až 15. októbra 2010, súviselo aj s tým, že ako bolo už konštatované vyššie,
oprávnený na výzvu súdu reagoval až dňa 16. 09. 2010. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky

okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ
svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu
odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z
podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Keďže exekučným titulom v danej veci bol
nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, v dôsledku čoho bola exekúcia zastavená,

priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla
vzniknúť. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný,
výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol,

jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia §
212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v
odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden
takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie

dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu,
a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval
ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až
po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,

je nesprávne, pretože súd 1. stupňa citoval dané ustanovenie aj v správnom znení, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že
exekučný súd vyzýval oprávneného cestou súdneho exekútora na predloženie podkladov, potrebných
pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, vykonával úkony k odstráneniuprávnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto lehoty došlo aj nečinnosťou oprávneného. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj

nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škodynavrhovateľa.Kúvahámnavrhovateľaodĺžke aobmedzenostisúdulehotouodvolacísúddodáva,
že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
vecivprimeranomčase.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdrozsudoksúdu1.stupňaakovecnesprávny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.