Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/163/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218112
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312218112.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň

JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20.
novembra 2013 č. k. 10C/357/2012-80, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2, § 44 ods. 1,
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že

návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/592/2010
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 16.
07. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie, spísaný dňa 26. 05. 2010. Okresný súd Levice
rozhodol o žiadostisúdneho exekútora uznesením 13Er/592/2010-16 zo dňa 18. 10. 2010 tak, že žiadosť
zamietol.Vočiuzneseniupodaloprávnenýodvolanie,oktoromrozhodolKrajskýsúdvNitreuznesenímč.
k. 15CoE/586/2010-34 zo dňa 21. 01. 2011 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Po tomto
rozhodnutí vzal oprávnený odvolanie späť. Následne exekučný súd uznesením č. k. 13Er/592/2010-46

zo dňa 27. 09. 2011 exekučné konanie zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. 08. 2012. Súd
v konaní zistil, že navrhovateľ sa obrátil na odporcu so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Žaloba bola podaná pred uplynutím 6-mesačnej lehoty, keď žaloba bola podaná
28. 09. 2012. Súd mal preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
25. 09. 2012 a ku dňu jeho rozhodovania o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal
nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia
odporcu a preto mal za to, že v čase svojho rozhodnutia 6-mesačná lehota uplynula a odporca nárok

navrhovateľa neuspokojil. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z
dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako
aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez
splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku vecirozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd v
tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp.
primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla

a či existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Nárok na náhradu
škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd
svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že
exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené,

že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Zo slovného a logického výkladu
uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku súd dospel k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na

rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené,
že ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však
už nie je uvedená žiadna lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že
návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto rozhodovacia činnosť si vyžaduje jednak
zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas, a jednak aj prípadné zadováženie listinných

dôkazov potrebných pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenie doručená súdu
16. 07. 2010 a súd rozhodol 18. 10. 2010. Súd tak rozhodol v lehote 3 mesiacov, a nie s omeškaním
249 dní, ako je uvedené v návrhu navrhovateľa. Podľa názoru súdu v konaní exekučný súd rozhodol
v primeranej lehote, teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu.
Súd sa nestotožnil s vyjadrením navrhovateľa, že súd musí posúdiť návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul v lehote 15 dní a v tejto lehote rozhodnúť, či poverenie vydá, alebo nie. Pokiaľ súd
skúmal, čo vyplýva z jeho rozhodnutia o žiadosti o vydaní poverenia, či návrh na vykonanie exekúcie je
v rozpore so zákonom, vyžaduje si táto činnosť dlhšie časové obdobie, a preto aj zákonodarca, podľa
názorusúdu,neuviedolzákonnúlehotunavydanierozhodnutia,pokiaľpoverenienavykonanieexekúcie
nevydal. Preto súd nedospel k názoru, že rozhodnutím o žiadosti o vydaní poverenia v lehote dlhšej

ako 15 dní by došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Prípadné nedodržanie
primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Konštatovanie, že vo veci išlo o

prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Žiadne konanie, v ktorom je
možné konštatovať prieťahy v konaní sa neviedlo. Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v
preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V štádiu exekučného konania,

pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
exekučnýsúdnevykonávadokazovanie(akoprocesnúčinnosťsúduosobitneupravenúvustanoveniach
§ 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Škoda nemôže byť uplatnená v
nejakejpaušálnejčiastke,alemusíbyťpreukázané,žepráveprenesprávnyúradnýpostupdošlokvýške
škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ
nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v hypotetickej rovine a
poukazuje na zvýšené pracovné výkony zamestnancov v súvislosti a podávaním sťažností a urgencií.

V exekučnom spise sa pritom nenachádza ani jedna sťažnosť ani urgencia a iné dôkazy ku škode
navrhovateľ neprodukoval a žiadal len pripojiť exekučný spis.
Odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa, súd sa preto zaoberal aj touto obranou odporcu a
zistil, že uznesenie, ktorým súd zamietol žiadosť o udelenie poverenie bolo vydané dňa 18. 10. 2010 aoprávnenému doručené 27. 10. 2010. O škode aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť
doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a trojročná premlčacia doba začala
plynúť nasledujúci deň, t.j. 28. 10. 2010 a uplynula 28. 10. 2013. Predbežné prerokovanie nároku podal

navrhovateľ dňa 25. 09. 2012. Nárok sa tak nepremlčal, lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na
predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09.
2012 bola podaná žaloba. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu

vo forme nemajetkovej ujmy. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v
zákonom stanovenej lehote. Odporca si uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania,
ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom
vyhotovení rozsudku, pričom ďalej poukázal na ustanovenie § 151 ods. 2 OSP.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
lenusudzovaťatopodľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Pretoajakodôkazoznačilexekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič

zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom

do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými

predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zisteniaprvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume
3.273,83 eura a nemajetkovej ujmy v sume 654,77 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 13Er/592/2010 (EX 6553/2010). Navrhovateľ
nesprávny úradný postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v
zákonnej lehote, ale až s omeškaním viac ako 249 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v
exekučnom konaní.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia začala spísaním

návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 26. 05. 2010, pre vymoženie sumy
665,22 eura s príslušenstvom proti povinnému V. N., bytom K. N. XXX na základe exekučného titulu -
Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14928/09, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 29. 09. 2009. Súdny exekútor podal na
Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16. 07. 2010. Dňa 18.

10. 2010 exekučný súd uznesením č. k. 13Er/592/2010-16 rozhodol o návrhu na vydanie poverenia
tak, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia zamietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 03. 2011. Uznesením zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 13Er/592/2010-46
došlo k zastaveniu exekučného konania. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 08. 2012.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v lehote
15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby v prípade,
ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora vydať. Z toho
potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho exekútora
poverenie a v opačnom prípade, ak pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora v spise nie sú
podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov a po ich
predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa do 15 dní odo dňa
žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (18. 10. 2010) nedošlo, navrhovateľ však v konaní
pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia zo strany exekučného súdu je v priamej príčinnej súvislosti
s ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo strany navrhovateľa nebola reálne preukázaná.

Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže
je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a
zohľadniť tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012).

Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že preskúmaním exekučného
titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup.Ohľadomzáverusúduprvéhostupňaomožnostipreskúmavaniaexekučnéhotituluvexekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého

stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR
(rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013).
Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci,
priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla
vzniknúť. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok

zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, odvolací súd rovnako ako súd 1.stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný,
výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu

je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že vzhľadom k dĺžke
konania exekučného súdu (o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo rozhodnuté za 94
dní od jej podania na exekučný súd) nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty navrhovateľa
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v

danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v
primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.