Rozsudok Judgement was issued on Friday, May 16, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/168/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113219031
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113219031.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobkyne: L.. T. L., nar.

XX.XX.XXXX,bytomU.,P.X,zastúpená:JUDr.PeterRak,advokátom,sosídlomvPrešove,Masarykova
13 p r o t i žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO:
31690904, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom Užhorodská 21,
Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a prísl. takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41 v Košiciach
sp. zn. 3C 1836/2012 zo dňa 19.1.2012.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 154,67 Eur na účet jej právneho
zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 28.6.2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho
súdu Košice, sp. zn. 3C 1836/2012 zo dňa 19.1.2012 podľa § 40 ods. 1 písm. a/, c/, g/, j/ zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázala na to, že rozhodcovským rozsudkom bola zaviazaná
zaplatiť žalovanému sumu 102,90 Eur ako náhradu nákladov za odmenu sprostredkovateľa za
sprostredkovanie poistnej zmluvy zo dňa 25.12.2007. Tvrdila, že s novými VPP žalovaného nesúhlasila
a že článok VII. bod 7a (zrejme správne XVII), podľa ktorého poisťovňa má voči poistníkovi nárok na

zaplatenie sumy rovnajúcej sa výške provízie, ktorú odporca ako poisťovňa zaplatil sprostredkovateľovi,
ktorý sprostredkoval uzatvorenie poistnej zmluvy, je nezrozumiteľný, neurčitý a preto neplatný. Navyše
toto ustanovenie znevýhodňuje spotrebiteľa a je v rozpore s dobrými mravmi. Uplatnený nárok žalovaný
vôbec nešpecifikoval a nepreukázal. Žalobkyňa poprela platnosť rozhodcovskej doložky, v čl. XV.VPP,
ktorú neuzatvorila. Navyše dohoda zmluvných strán o tom, že majetkové spory bude riešiť výlučne
rozhodcovský súd je neprijateľnou zmluvou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Poukázala na závery uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica 17CoE

47/2011 zo dňa 24.2.2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/12. Spochybnila objektívnosť
rozhodcovského súdu, ktorý vydal v skrátenom konaní rozhodnutie, pričom lehota na podanie odporu
bola len 5 dní, čo je 1/3 lehoty na podanie odporu voči platobnému rozkazu v súdnom konaní.
Podmienkou podania odporu navyše bolo zaplatenie sumy 72 Eur. Aj priznaná náhrada trov konania
podľa žalobkyne vo výške 276 Eur je mnohonásobne vyššia ako pri zastúpení advokátom v skrátenom
súdnom konaní. Zdôraznila, že rozhodcovský rozsudok je paaktom ako to uzavrel aj Najvyšší súd v
rozhodnutí 3Cdo 146/2011.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Poprel, že by žalobkyňa bola spotrebiteľkou v príslušnej poistnej
zmluve, pretože tú uzatvárala v rámci svojej podnikateľskej činnosti s predmetom sprostredkovanie
uzatvárania poistených zmlúv a túto činnosť vykonávala pre žalovaného na základe osobitnejobchodnoprávnejzmluvyod7.12.2007do31.10.2010.Žalobkyňamalapostavenieprofesionálavoblasti
uzatvárania poistných zmlúv. Poistnú zmluvu uzatvárala sama so sebou ako dodávateľ aj odberateľ
a preto sa nemôžu použiť normy spotrebiteľského práva slúžiace na ochranu spotrebiteľa - laika.

Žalobkyňakonalaakoprofesionálabolaplneinformovanáomožnostirozhodcovskúdoložkuprijaťalebo
neprijať. Ak ju prijala, musela si byť vedomá toho, aký to má význam pre jej poistný vzťah.

Žalovaný namietal tiež nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobkyne s vyslovením názoru o tom, že dané
konanie je osobitným konaním, ktoré sa spoplatňuje. Vyslovil tiež názor o neurčitosti žalobného petitu,

v ktorom má byť uvedený aj právny dôvod požadovaného zrušenia rozhodcovského rozsudku. Uviedol,
že zmluvné podmienky v poistných zmluvách nespadajú pod súdnu kontrolu v zmysle smernice Rady
93/13/EHS - jej 19.bodu odôvodnenia, podľa ktorého hodnoteniu zmluvných podmienok v zmysle tejto
smernice nepodliehajú, pretože zahŕňajú poistné riziko pri výpočte poistného. Hodnotí ustanovenie §
53 ods. 4 písm. r/ OZ a jeho formuláciu považuje za nesprávnu v dôsledku chybného prekladu už
spomínanej smernice a chybnej transpozície do OZ. Zdôraznil, že zámerom EÚ je uplatňovať v čo

najväčšej miere mimosúdne prostriedky pri riešení sporov zo spotrebiteľských zmlúv. Poukazuje na
to, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná v osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré
žalobkyňa nemusela podpísať a v takom prípade by nebol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Dôkazom
tohto tvrdenia je aj záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý predchádzal uzavretiu poistnej
zmluvy a ktorý preukazuje to, že klient bol poučený o možnostiach riešenia sporov v rozhodcovskom

konaní a nežiadal ďalšie doplňujúce vysvetlenia. V dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej
doložky nemôže už súd skúmať prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, čo však navyše
ani nie je tento prípad. Zdôrazňuje koncepciu priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa a
v tej súvislosti skutočnosť, že text osobitných zmluvných dojednaní je samostatný graficky, vizuálne
a právne oddelený, obsahuje len dva body, je teda stručný a zrozumiteľný bez toho, aby mohol

spotrebiteľa zavádzať, pričom na znak vôle a súhlasu s jeho obsahom je samostatne verifikovaný
menom, priezviskom, miestom, dátumom, číslom OP a osobitným podpisom žalobkyne vzťahujúcim sa
len k týmto dojednaniam. Poukázal tiež na to, že dodatočne bola daná žalobkyni možnosť odmietnuť
rozhodcovské konanie dodatkom číslom 2 (bod 7, časť XVII. ods. 11 b k VPP), ktorý pripojil k vyjadreniu.
Navyše žalobkyňa bola v rozhodcovskom konaní podľa neho pasívna a nevyužila svoje procesné práva

- podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku, ktorý bol vydaný v súlade s rokovacím poriadkom
arbitrážneho súdu. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenom konaní, ktoré je obdobou vydania
platobného rozkazu podľa § 172 O.s.p. Žalovaný napokon citoval viaceré súdne rozhodnutia, ktorých
súdy dospeli k záveru o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, poistnou zmluvou č. 4466790003, všeobecnými
poistnýmipodmienkamiaosobitnýmizmluvnýmidojednaniamiktejtozmluve,zaznanomopožiadavkách
apotrebáchklienta,dodatkomč.2kVPP,spisomArbitrážnehosúduKošice3C1836/2012,akoajďalším
spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Dňa 25.12.2007 uzavreli účastníci poistnú zmluvu pod č. 4466790003 týkajúcu sa životného poistenia
poisteného Radoslava Pekára, ktoré malo trvať od 26.12.2007 do 26.12.2049. Túto poistnú zmluvu
uzatváralaakopoistníkžalobkyňaazároveňžalobkyňavystupovalaajzažalovanúpoisťovňunazáklade
zmluvy o sprostredkovaní poistenia uzavretej dňa 27.11.2007 (č.l. 67). V uvedenej zmluve sa uvádza, že
sprostredkovanie poistenia sa vykonáva ako podnikanie v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sprostredkovaní

poistenia. Žalobkyňa bola zapísaná do registra sprostredkovateľov poistenia vedenom NBS od dňa
7.12.2007.

Ako vyplýva zo spisu Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C 1836/2012 k zániku tohto poistenia došlo dňa
26.12.2008 v dôsledku neplatenia poistného.

Súčasťou tejto poistnej zmluvy sú Všeobecné poistné podmienky v počte 12 strán napísaných drobným
písomnom, ktoré podpísala aj žalobkyňa dňa 25.12.2007. Čl. XV. upravuje rozhodcovské konanie. V
bode 1 sa konštatuje, že poisťovňa a poistník sa dohodli na tom, že všetky spory sa budú riešiť v
rozhodcovskom konaní. O výbere rozhodcovského súdu alebo o poverení rozhodcov pre konkrétny

prípad rozhoduje poisťovňa, ktorá vydá aj štatút rozhodcovského súdu. VPP pokračujú formou predtlače
do osobitných zmluvných dojednaní k poistnej zmluve, ktoré sú označené ako „osobitné zmluvné
dojednania č. 01/2007“ a v nich v bode 2 sa uvádza, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja
spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľveksporu medzi zmluvnými stranami, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a
rýchlosti podrobia sa rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu
zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Aj tieto dojednania sú podpísané žalobkyňou v ten istý deň

- 25.12.2007.

V časti XVII. VPP označených ako „záverečné ustanovenia“ je 19 bodov (vrátane podbodov), pričom v
bode 7a sa uvádza, že s uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný provízny náklad
v podobe úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou a poistníkom, ktorý

uhrádza poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka voči poistníkovi vo
výške vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá sa vysporiada
pri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená alebo poistnému
plneniu. Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola, pohľadávka sa stáva
splatnou dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči poistníkovi ju uplatniť podľa
zásad dohodnutých v týchto VPP pred rozhodcovským súdom.

Právevyššieuplatnenýnároksižalovanýuplatnilnávrhom,ktorýboldoručenýArbitrážnemusúduKošice
dňa 4.1.2012, ktorý vyčíslil na sumu 102,90 Eur.

Arbitrážny súd v Košiciach dňa 19.1.2012 bez pojednávania vydal rozsudok pod sp. zn. 3C 1836/2012,

ktorým uložil žalobkyni (v rozhodcovskom konaní žalovanej) zaplatiť Rapid life životnej poisťovni a.s.
102,90 Eur a trovy rozhodcovského konania 276 Eur. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 19.6.2013.
Poučenie rozhodcovského rozsudku obsahuje informáciu o možnosti podania odporu v lehote 5 dní od
doručenia, ale len za podmienky zaplatenia poplatku za odpor vo výške 72 Eur.

Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že v mene žalovaného uzavrela asi 5 poistných zmlúv. Prehlásila,
že na školeniach u žalovaného nikdy nebola reč o rozhodcovskej doložke. Zdôraznené bolo to, že
klient musí podpísať (okrem iného) na 2 miestach formulár VPP, teda vrátane osobitných zmluvných
dojednaní, inak poistná zmluva nebude uzavretá. Žalobkyňa uviedla aj to, že províziu, ktorú od
žalovaného dostala za uzavretie tohto poistenia, po jeho zrušení vrátila.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa§52ods.2OZustanoveniaospotrebiteľskýchzmluváchakoajvšetkyinéustanoveniaupravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou
na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to

splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 vyššie citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v
lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o
opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

Súd sa predovšetkým musel vysporiadať s tým, či žalobkyňa má v danom prípade status spotrebiteľa,
keď poistnú zmluvu uzatvárala v mene žalovaného, ktorého zastupovala na základe zmluvy o
sprostredkovaní poistenia so sebou ako poistníkom. Aj keď žalovaný ako poisťovateľ (zastúpený
žalobkyňou) nepochybne konal pri uzatváraní poistnej zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania,

žalobkyňa v pozícii poistníka však nekonala v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti, keďže
uzatvárala pre seba životné poistenie. Už samotná táto skutočnosť, teda že uzatvárala pre seba životné
poistenie vylučuje záver o tom, že konala pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania.
Je totiž potrebné rozlíšiť záväzkovo právny vzťah medzi žalovaným a žalobkyňou založený zmluvou
a sprostredkovaní poistenia, pričom je pravdou, že v tomto právnom vzťahu má činnosť žalobkyne

charakter podnikania, ale tento právny vzťah je potrebné odlíšiť od právneho vzťahu, ktorý vznikol na
základe poistnej zmluvy (ktorá sa nepochybne považuje za spotrebiteľskú zmluvu) uzavretej medzi
žalovaným ako poisťovateľom (v zastúpení žalobkyne ako sprostredkovateľky poistenia) a žalobkyňou
ako poistníkom. Nie je možné tieto dve pozície žalobkyne stotožniť, pretože ako už bolo uvedené,
žalobkyňa uzatvárala pre seba životné poistenie a poistné z tejto zmluvy platila ako fyzická osoba, nie

podnikateľka. V ustanovení § 52 ods. 4 OZ zákon definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá nie
len pri uzatváraní, ale aj plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Žalobkyňa teda aj vzhľadom na túto charakteristiku má status spotrebiteľa.

Súd sa následne zaoberal platnosťou rozhodcovskej doložky. Základom pre jej posúdenie bolo zistenie,

čirozhodcovskádoložkabolaindividuálnedojednaná,vtakomprípadebytotižnemohloísťoneprijateľnú
zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 OZ). Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 2 OZ bolo potrebné sa
vysporiadať s tým, či žalobkyňa mohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky upravenej v osobitných
zmluvných dojednaniach. Podľa obsahu rozhodcovskej doložky, ktorá je v predtlačenom formulári,vzhľadom na jej text, je vylúčené, že by žalobkyňa mohla ovplyvniť jej obsah. Ak by aj žalobkyňa
nepodpísala spomínané osobitné zmluvné dojednania, platila by XV. časť VPP, ktorá obsahovala
rozhodcovskú doložku. VPP sú pritom zo zákona - § 788 ods. 3 OZ súčasťou poistnej zmluvy, takže

platia aj keby ich žalobkyňa nepodpísala. Vôbec teda nie je dôležité to, či žalobkyňa si prečítala
alebo nie VPP a osobitné zmluvné dojednania, ale rozhodujúce je, že žalobkyňa nemohla ovplyvniť
obsah rozhodcovskej doložky, ktorá bola upravená nie len v osobitných zmluvných dojednaniach, ale
aj v časti XV. VPP tvoriacich zákonnú súčasť poistnej zmluvy, ktoré by platili bez ohľadu na to,
či poistník podpíše VPP alebo nie. Navyše žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný požadoval od

klientov podpisy nie len na návrhu poistnej zmluvy, ale dva podpisy aj na tlačive označenom ako VPP,
nikdy nebola ako sprostredkovateľka poistenia upozornená na rozhodcovskú doložku a bez všetkých
spomínaných podpisov by poistenie uzavreté nebolo. Súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že táto
výpoveď žalobkyne sa zhoduje s výpoveďami všetkých spotrebiteľov poistenia, ktorých súd vypočúval
ako svedkov v obdobných sporoch poistníkov proti žalovanému o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Dôkazné bremeno preukázania individuálneho dojednania spočíva na dodávateľovi teda žalovanom tak,
ako to jasne vyplýva z § 53 ods. 3 OZ, ktorý dokonca zakotvuje fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, opak musí preukázať dodávateľ. V danom prípade žalovaný
však toto dôkazné bremeno neuniesol a ťažko si možno predstaviť opak v prípade predtlačeného
formulára. Žalovaný ako jediný dôkaz označil „Záznam o požiadavkách a potrebách klienta“ zo dňa

28.12.2009 podpísaný žalobkyňou. Ten je opäť v predtlačenom formulári (okrem následných koloniek
týkajúcich sa predmetu poistenia a poistného). V predtlačenej časti formulára je uvedené, že v prípade
vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia je možné na ich mimosúdne vyrovnanie
využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. a VPP poisťovne platných
od 21.5.2007. Uvedená veta je však absolútne bezvýznamná pre tento spor, nepreukazuje, že boli

poskytnuté informácie spotrebiteľovi o rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje len na možnosť riešenia
sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, ale zo sprostredkovania poistenia a
nie v zmysle aktuálnych VPP (v danom prípade platných od 1.1.2009), ale skorších VPP - platných od
21.5.2007. Navyše z výpovede žalobkyne, ale aj zo spomínaných listinných dôkazov predstavujúcich
výpovede svedkýň ako sprotredkovateliek poistenia v iných súdnych sporoch jasne vyplynulo, že k

žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo.

Napriek snahe žalovaného spochybniť aktuálnu právnu úpravu konkrétne § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
jeho závery sú právne irelevantné. Dané zákonné ustanovenie je platné a v zmysle neho spornú
rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku.

Žalovaný preukazoval individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky aj dodatkom č. 2 k VPP (č.l. 147).
V ňom v bode 7 sa uvádza, že XVII. časť VPP sa dopĺňa o odsek 11 b/, ktorý znie: „Pokiaľ poistník
uzavrel poistnú zmluvu po 21. 5. 2007 a pokiaľ k právnemu režimu podľa XV. časti týchto VPP podpisom
VPP a zároveň podpisom bodu 2 osobitných zmluvných dojednaní pristúpil, má právo XV. časť týchto

VPP odmietnuť v lehote 30 dní od vydania dodatku č. 2 k VPP“. Uvedený dodatok je zo dňa 15.12.2008,
neobsahuje žiadne podpisy účastníkov. Za pozornosť stojí, že nebol predložený ani Arbitrážnemu súdu,
keďže nenachádza sa v jeho spise, ktorý súd má k dispozícii. Javí sa, že si ho zhotovil žalovaný bez
toho, aby ho predložil žalobcovi po vyše roku od uzavretia poistnej zmluvy, zrejme v snahe vyvodiť
záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva, za ktorú sa považuje

aj rozhodcovská doložka, však musí mať písomnú formu, inak je neplatná a musí byť obsiahnutá v
dokumente podpísanom zmluvnými stranami (! 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodne teda
spomínaný žalovaným vyrobený dokument nemožno považovať za rozhodcovskú doložku, prípadne jej
dodatok a je bez právnej relevancie. Navyše podľa súdu aj v prípade, ak by žalobca podpísal spomínaný
dodatok, nič by to nemenilo na závere o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná,

o čom sa súd zmienil vyššie a je právne irelevantná aj vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka ako
neprijateľná zmluvná podmienka je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ide o jej absolútnu neplatnosť
zo zákona s účinkami ex tunc. Odstúpiť pritom možno len od platného právneho úkonu.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ

zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (nález Ústavného súdu
ČR III. US 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. US 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcomprincípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci
pri spotrebiteľských právnych vzťahoch. Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania
neprijateľných zmluvných podmienkach v poistných zmluvách s ohľadom na smernicu Rady 93/13/EHS

neobstojí. Súd svoje rozhodnutie vyvodil z právnych noriem, na ktoré poukázal vyššie a tie sú v súlade
s európskou právnou úpravou a judikatúrou. Navyše príslušná časť smernice sa netýka rozhodcovskej
doložky, ale podmienky vyplývajúcej z poistného rizika.

Súd pri rozhodovaní si osvojil právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutia 6MCdo

9/2012, 6Cdo 1/2012, 6Cdo 3/13, 6ECdo 7/13 a teda nesúhlasí so závermi rozhodnutí, na ktoré poukázal
žalovaný a ktoré prijali súdy nižšieho stupňa. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR 3MCdo 14/11,
na ktoré poukázal žalovaný, to neobsahuje jednoznačný právny záver, ale vytýka súdom nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí, týkajúceho sa posúdenia možnosti odstúpenia od rozhodcovskej doložky.
Nález Ústavného súdu SR, o ktorý taktiež žalovaný sa opieral, sa týka procesných nedostatkov postupu
všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do

konkrétnych ústavných práv žalovaného, nerieši (a ani z pohľadu jeho kompetencie nemôže) nahrádzať
všeobecné súdy a preskúmavať ich právne názory, okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí. Ústavný
súd teda vecne sporný problém - otázku platnosti rozhodcovskej doložky neposudzoval.

Súd sa teda stotožnil s právnymi názormi vyslovenými senátom Najvyššieho súdu SR 6Cdo. Konkrétne

v rozhodnutí 6Mcdo 9/12 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa
má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie
týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so

spotrebiteľom ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“.

Ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/12 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd SR

dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a
že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú ako predtlačený formulár VPP pre životné poistenie a teda aj rozhodcovská
doložkaobsiahnutávXV.častiatobezohľadunato,žeúčastnícipodpísali(taktiežformoupredtlačeného

formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku uvedenú v
poistných podmienkach.

Ten istý právny záver bol vyslovený aj v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/13 zo dňa
13.3.2013 a 6ECdo 7/13 zo dňa 26.6.2013.

Súd poukazuje na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ
chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca ako spotrebiteľ bol informovaný o
rozhodcovskom konaní ako inštitútu, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, o rokovacom
poriadku rozhodcovského súdu. Opäť je potrebné zdôrazniť, že princíp ochrany práv spotrebiteľa je

dôležitejší ako princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), na čo poukázal
aj Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí 6MCdo 9/12. Vykonané dôkazy - výpoveď žalobcu a
svedkyne Vrábľovej a listinné dôkazy obsahujúce výpovede svedkýň - sprostredkovateliek poistenia v
iných súdnych sporoch vylučujú poskytnutie týchto informácii.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.
Aj Ústavný súd ČR v náleze II. US 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní
ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení
strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním

súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitostí tak, aby
nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda nevyvolávali nerovnováhu
medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto procesná
nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku oochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR
ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná,
predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno

poukázať aj na ďalší nález Ústavného súdu ČR IV. US 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje,
že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane
vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel,
nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

V náleze Ústavného súdu ČR II. US 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí
zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ
neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných
prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky
procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ
znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa.

Vychádzajúc z vyššie uvedených myšlienok s poukazom na rokovací poriadok Arbitrážneho súdu
Košice, ktorý je súdu a nepochybne aj žalovanému známy z iných súdnych sporov (napr. 11C 424/2012)
možno dospieť k záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa, pretože jednoznačne znevýhodňuje
spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Možno poukázať napr. na zásadu písomnosti rozhodcovského

konania; na to, že spotrebiteľ má síce možnosť žiadať nariadiť pojednávanie, ale len za poplatok 36 Eur,
navyše musí platiť aj paušál na správne náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu (od 84 do
6.000 Eur); na podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku je stanovená neúmerne krátka 5 dňová
lehota; fikcia o doručení rozsudku platí aj v prípade, že adresát sa nezdržiava na adrese doručovania; v
prípade procesných úkonov je podmienkou prijatia takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného

poplatku ( v tomto prípade podmienkou na podanie odporu je zaplatenie 72 Eur); nie je upravené
oslobodenie od poplatku v dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a pod.

Súd teda dospel k záveru o tom, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v čl. XV.
VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3 je neprijateľná a teda neplatná a preto žalobe

vyhovel.Zároveňtýmboldanýajzákonnýdôvodprezrušenierozhodcovského rozsudkupodľa§40ods.
1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku sa
súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože bolo by to nadbytočné. Rozhodujúci bol pre rozhodnutie
uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ s dôsledkom záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené žalobu takýto dôsledok nemajú (§ 43 citovaného zákona).

Celkové správanie sa žalovaného voči poistníkom počnúc zakomponovaním sporného článku do
objemovo rozsiahlych VPP týkajúceho sa či už rozhodcovskej doložky alebo čl. XVII. zakladajúceho
právo na vymáhanie vrátenia provízií vyplatených sprostredkovateľovi poistenia od poistníka „skrytého“
opäť v rozsiahlych záverečných ustanoveniach, neinformovaní poistníka o dôsledkoch zániku poistenia

v súvislosti s daným článkom a uplatnením príslušnej pohľadávky, ale rovno doručenie rozhodcovského
rozsudku možno hodnotiť ako správanie v hrubom rozpore s pravidlami morálky. Pre súd je
nepochopiteľné aj to, že žalovaný uplatňuje voči žalobkyni vrátenie provízie za sprostredkovanie
poistenia, hoci žalobkyňa ako sprostredkovateľka tieto provízie vrátila. Takýto postup je minimálne v
hrubom rozpore s pravidlami morálky.

Rozhodne sa nemožno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že zákonný dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku musí byť uvedený už v žalobnom petite, zo žiadneho právneho predpisu
takýto záver nevyplýva. Podobne bezvýznamná je aj skutočnosť, že žalobkyňa nepodala odpor voči
rozhodcovskému rozsudku. Žalovaný by si mal uvedomiť, že namieta sa neplatnosť rozhodcovskej

doložky, ktorá spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a teda nezáväznosť (ničotnosť)
jeho rozhodcovského rozsudku. Bolo by nezmyslené vyžadovať od žalobkyne, aby voči takémuto paaktu
mala podávať odpor, navyše zo zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva povinnosť pred podaním
žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku využiť opravné prostriedky voči nemu a práve naopak,
prekluzívna 30 dňová lehota plynie od doručenia rozhodcovského rozsudku, nie jeho právoplatnosti.

Súd teda žalobe vyhovel podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej doložky. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku sa súd
nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože bolo by to nadbytočné. Rozhodujúci bol pre súdnerozhodnutie uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní s dôsledkom
záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené žalobou
(písm. g/, j/) takýto dôsledok nemajú (§ 43 citovaného zákona).

Úspešnej žalobkyni bola v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznaná náhrada trov konania. Tieto predstavujú
trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia 4.2.2014,
účasť na pojednávaní 25.4.2014 a účasť na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku
16.5.2014. Tarifná odmena z a1 úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004

Z.z. činí 61,87 Eur a za posledný úkon s poukazom na § 13 a ods. 4 citovanej vyhlášky činí 30,93 Eur.
Pripočítaný bol aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 3 x 8,04 Eur a napokon 20% DPH v zmysle
§ 18 ods. 3 vyhlášky, čo činí 35,76 Eur. Úhrne tak priznaná náhrada trov predstavuje 154,67 Eur (2 x
61,87 Eur + 30,93 + 24,12 + 35,16).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.