Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/289/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211449
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312211449.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a

členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľky: H. C., R..
XX.XX.XXXX, D. J. XXX, Č., zastúpenej advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., so sídlom Gorkého
3, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00
151 653, zastúpenému JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany,
o zaplatenie 15.840,90 Eur s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 23. januára 2014 č.k. 19C 215/2012-100, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 394,06

Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu
vo výške 15.840,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od
16.05.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.06.2010
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.07.2010 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.08.2010 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.09.2010 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.11.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 586,70 Eur od 16.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
586,70 Eur od 16.02.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70
Eur od 16.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 586,70 Eur
od 16.04.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 586,70

Eur od 16.05.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 586,70 Eur
od 16.06.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
586,70 Eur od 16.07.2011 do zaplatenia,s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 586,70
Eur od 16.08.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 586,70 Eur
od 16.09.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 586,70 Eur od
16.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 586,70 Eur od
16.11.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.11.2011

do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.12.2011 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.01.2012 do zaplatenia,s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.02.2012 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.04.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške

9% ročne zo sumy 586,70 Eur od 16.05.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 586,70 Eur od 16.06.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo
sumy 586,70 Eur od 16.07.2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania spolu vo výške 3225,60
Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 01.10.1997
bola medzi účastníkmi konania v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka („Obč. zák.“) uzavretá Zmluva o

poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ (ďalej len „zmluva
o dôchodku“); predmetom ktorej bolo doživotné plnenie odporcu ako povinného subjektu v prospech
navrhovateľky vo výške 17.675,- Sk (586,70 Eur) mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až
do dožitia navrhovateľky; pričom aj napriek tomu, že v predmetnej zmluve nebola dohodnutá možnosť
výpovede, odporca výpoveďou zo dňa 26.10.2009 predmetnú zmluvu o dôchodku s poukazom na §
582 Obč. zák. vypovedal ku dňu 31.03.2010 s tým, že k ukončeniu zmluvného vzťahu dôjde po uplynutí

trojmesačnej výpovednej lehoty, t.j. dňa 31.03.2010, po uplynutí ktorej (počnúc mesiacom apríl 2010)
odporca aj prestal navrhovateľke poskytovať plnenia. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa
22.02.2011 č.k. 21C 121/2010-174 bola preto odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
586,70 Eur s prísl.; titulom plnenia zo Zmluvy o dôchodku za obdobie apríl 2010; ktorá zmluva bola
uzavretá na dobu určitú; dôvodiac, že výpoveď zo zmluvy dňa 26.10.2009 bola daná navrhovateľke

v rozpore so zákonom, a preto je neplatná. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke
podľa ust. 575 ods. 1, § 582 ods. 1, § 842 Obč. zák. v spojení s § 1, § 27 ods. 8, § 116 a § 119
ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“) a konštatoval; keď najskôr
ako prejudiciálnu otázku riešil otázku ohľadne platnosti, resp. neplatnosti výpovede danej odporcom;
že výpoveď zo zmluvy daná navrhovateľke odporcom dňa 26.10.2009 je v rozpore so zákonom, a je

preto neplatná, keď navyše vzhľadom na charakter a účel zmluvy je aj v rozpore s dobrými mravmi.
Dôvodil, že predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku
doživotne, t.j. po dobu určenú jej začiatkom a koncom neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih
začiatku vyplácania dôchodku aj okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť
nie je závislá od ľudskej vôle. Už zo samotného charakteru predmetného právneho vzťahu vyplýva, že

takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas neurčitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti
oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovanú určitým časovým úsekom -
lehotou, ktorá má svoj začiatok a koniec. V predmetnej zmluve je jasne špecifikovaný začiatok vzniku
právneho vzťahu medzi účastníkmi - ktorým je deň uzavretia zmluvy (01.10.1997), a jasne je tiež
špecifikovaný jeho koniec - a to okamihom smrti navrhovateľky; jedná sa teda o určitú dobu zmluvy o

dôchodku s presne určeným začiatkom a koncom, pričom len jej trvanie je neurčité. Ďalej poukázal na
to, že ust. § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia
záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť
alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou. Pokiaľ teda odporca vypovedal
navrhovateľke predmetnú zmluvu o dôchodku výpoveďou zo dňa 26.10.2009 podľa § 582 Obč. zák.,

dospel k záveru; keď predmetná zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú; že odporca nemohol zmluvu
vypovedať podľa § 582 Obč. zák., keďže predmetom tejto zmluvy nie je záväzok na nepretržitú alebo
opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, alebo záväzok
niečo dať, resp. opakovane niečo dávať. Ako bezdôvodné a účelové vyhodnotil námietky odporcu; že
zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia, nakoľko banka nemôže uzatvárať zmluvy,

ktoré ju zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce
poskytovanej protihodnote; o čom svedčí i skutočnosť, že uvedené ustanovenie - obmedzenie
banky bolo do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 01.01.2002, pričom odporca naďalej plnil
zo zmluvy o dôchodku aj po 01.01.2002, a to až do jej vypovedania k 31.03.2010. Uvedené zákonné
obmedzenie sa navyše vzťahuje na požiadavky týkajúce sa „podnikania“ banky, a teda sa vzťahuje

na „bankovú činnosť“, prípadne „iné činnosti“, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej
prevádzkou. V danom prípade však vystupoval odporca ako zamestnávateľ vo vzťahu k navrhovateľke
ako k svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou
zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu; slúžiaceho
na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na

ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; a teda zo strany odporcu
tu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Vzhľadom
na uvedené mal za to, že zmluvu s navrhovateľkou neuzatváral odporca ako podnikateľ, pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti, a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale o vzťah medzi bankou akozamestnávateľom a jej bývalým zamestnancom, a preto nevyhodnotil plnenie poskytnuté odporcom v
zmysle predmetnej zmluvy o dôchodku za plnenie banky za nápadne nevýhodných podmienok podľa §
27 ods. 8 zákona o bankách. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení

s § 3 ods. 1 nariadenia vl. č. 87/1995 Z.z.; keď prvý deň omeškania odporcu s plnením stanovil na deň
nasledujúci po splatnosti neposkytnutého mesačného plnenia (máj 2010 - júl 2012); a navrhovateľovi
priznal úrok z omeškania v ním uplatňovanej výške. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.
1 O.s.p. a v konaní plne úspešnej navrhovateľke priznal právo na ich náhradu vo výške 3225,60 Eur
pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 950 Eur a trov právneho zastúpenia vo

výške 2.275,60 Eur za 7 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie
návrhu na začatie konania, písomné vyjadrenie k odporu odporcu proti vydanému platobnému rozkazu,
písomné vyjadrenie zo dňa 05.02.2013, účasť na pojednávaní dňa 05.02.2013, 19.03.2013, 23.01.2014,
pri základnej sadzbe tarifnej odmeny za 1 úkon vo výške 16,60 Eur, spolu s tzv. režijným paušálom 1 x
6,95 eur, 2 x 7,21 eur a 1 x 7,41 eur a príslušnou DPH (19 %-nou za rok 2010 a 20 %-nou za rok 2011).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho

zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľky zamietnutý. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie
súdu spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd
prvého stupňa neaplikoval na vec ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou
zákona o bankách, a následne neaplikoval na vec ani § 575 ods. 1 Obč. zák. Mal za to, že na právny

vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zák. sa vzťahuje zákon o bankách z dôvodu,
že sa jedná o činnosť pre banku zakázanú; vykonávanie ktorej je v rozpore so zákonom o bankách (§
119 ods. 3 v spojení s § 27 ods. 8 zákona o bankách; a súd prvého stupňa neaplikoval § 119 ods. 3
vetu za bodkočiarkou zákona o bankách, ktoré ustanovenie výslovne neumožňuje banke uskutočňovať
nielen bankové činnosti, ale i všetky ďalšie činnosti banky, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách.

V rozpore so zákonom o bankách je taká činnosť, na základe ktorej má banka poskytovať plnenie
hospodárky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, a teda
aj bez protihodnoty a práve takéhoto plnenia sa navrhovateľka domáha svojím návrhom v danej veci.
Dôvodil, že pokiaľ by súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na danú právnu vec aplikoval, dospel
by k záveru, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, pretože plnenie zo

zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák., a to s poukazom na § 27 ods.
8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách. Záväzok na vyplácanie určitého
dôchodku podľa § 842 Obč. zák. je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho
dôvodu a bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia a keďže zákon o bankách zakazuje
bankeuzatváranietakýchtozmlúv,zuvedenéhopotomlogickyvyplývaajzákazposkytovaťhospodársky

neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka nedostáva zodpovedajúcu protihodnotu. Vo vzťahu k
právnemu posúdeniu § 842 Obč. zák. súdom prvého stupňa uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom
súdu prvého stupňa; podľa ktorého zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať z dôvodu, že táto
je uzavretá na dobu určitú, avšak neurčitého trvania; keď žiadna „určitá doba neurčitého trvania“ v
práve neexistuje, existujú len doby určité a doby neurčité. Podľa jeho názoru zmluva o dôchodku bola

uzavretá na dobu neurčitú, keďže pojmovým znakom tejto zmluvy je jej neurčitá doba trvania, zákon
totiž neumožňuje určiť dobu trvania vymedzením určitej doby trvania práva na dôchodok. Vzhľadom na
uvedené mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa predstavuje nebezpečný precedens
a návod na obchádzanie bankových regulatív stanovených zákonom o bankách a neprispieva tak k
právnej istote bezpečného fungovania bankového systému v Slovenskej republike. Napriek skutočnosti,

že je nesporným, že je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať plnenia hospodárky neodôvodnené
alebo plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote a záväzok na vyplácanie určitého
dôchodku svojou povahou je jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu a bez akéhokoľvek
protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia, plne sa stotožnil s vyjadrením navrhovateľky a tak dospel
k nepodloženému záveru, že v danej veci nešlo z jeho strany o plnenie za nápadne nevýhodných

podmienok. Má za to, že v danej veci nejde o žiadny zamestnanecký benefit, keďže nárok navrhovateľky
na plnenie vznikol až po jej odchode do starobného dôchodku, t.j. po zákonnom ukončení jej pracovného
pomeru, a teda predmetná zmluva o dôchodku neupravuje ani právny vzťah banky a zamestnanca.
V prípade, že sa odvolací súd stotožní s napadnutým rozsudkom, žiadal, aby pripustil vo výroku
potvrdzujúceho rozsudku dovolanie, z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu-atooprávnejotázke,čisazákonč.483/2001Z.z.obankáchvzťahujenaprávnevzťahymedzibankou a fyzickou osobou založené zmluvou o dôchodku uzavretej podľa § 842 Obč. zák. Záverom si
uplatnil trovy odvolacieho konania.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení na odvolanie odporcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdiť a nepripustiť dovolanie v odporcom navrhovanej právnej otázke. Dôvodila, že na zmluvu
o dôchodku nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o bankách z dôvodu, že zmluva o dôchodku nie
je výsledkom bankovej činnosti v zmysle uvedeného zákona, keď plnenie zo zmluvy o dôchodku plynie
z čistého zisku banky, pričom zákon o bankách, ani iný zákon nemôže banke zakazovať, či prikazovať,
ako má naložiť so svojím čistým ziskom, a preto je právny názor odporcu v rozpore so základným

princípom ochrany vlastníckeho práva, ktorý je garantovaný Ústavou SR. Dôvodila, že argumentácia
odporcu uvedená v jeho odvolaní je účelová a jeho výklad je výslovne zavádzajúci, nakoľko jeho prijatím
by mal odporca ako banka zakázané uzatvárať napr. i darovacie zmluvy, či vyplácať odmeny svojim
predstaviteľom; čo nepochybne vykonáva; keďže aj vyplácanie odmien by bolo potrebné považovať
za hospodársky neodôvodnené plnenie z dôvodu, že zamestnanec dostáva za svoju prácu mzdu.
Poukázala na skutočnosť, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú a jej trvanie nie je

ohraničené presným dátumom, ale právnou skutočnosťou, ktorou je v prípade doživotne určenej doby
- smrť fyzickej osoby, pričom v prípade inak určenej doby touto skutočnosťou môže byť čokoľvek, čo si
zmluvné strany dohodli. Ďalej dôvodila, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú a nie je
možné ju ukončiť výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák.; keď z povahy úpravy zmluvy o dôchodku
v Občianskom zákonníku vyplýva, že ide o zmluvu, ktorá nemôže byť jednostranne vypovedateľná zo

strany povinného - platiteľa dôchodku; a preto výpoveď, ktorú jej dal odporca je neplatná z dôvodu jej
rozporu so zákonom (§ 39 Obč. zák.) a zmluvný vzťah; založený zmluvou o dôchodku; naďalej trvá. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu činnosť prvostupňových i odvolacích súdov v obdobných
právnych veciach, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 26/2012, v
ktoromtentojednoznačnekonštatoval,žecharakterzmluvyodôchodkuuzavretej„doživotne“;soznením

zásadne zhodným s predmetnou zmluvou o dôchodku; a prijal záver, že pri zmluve o dôchodku
uzavretej na doživotne určenú dobu v žiadnom prípade nejde o dobu neurčitú, ale o dobu určitú -
neurčitého trvania, a preto je výpoveď takejto zmluvy v plnom rozsahu neplatná. Záverom si uplatnila
trovy odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach a z dôvodov

podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Pokiaľ odporca namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa § 205 ods.
2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka

sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, a na
základektorýchsúdprvéhostupňaposúdilvecpoprávnejstránke.Skutkovézisteniejenesprávnevtom,
že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadomna to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol
na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas

konania inak. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov,
a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov
účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický
rozpor.

V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky na určenie
neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku a zaplatenie uplatňovanej istiny, ako aj na opodstatnenosť
tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.),
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým
záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti navrhovateľkou uplatňovaného
nároku; po tom, ako posúdil prejudiciálnu otázku ohľadne platnosti, resp. neplatnosti výpovede zmluvy

o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“; keď na vec
aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1, § 39, § 582 ods. 1, § 842, § 843 Obč. zák. v spojení
s ust. § 1, § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona o bankách, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody
vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľky aj riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom
sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie

veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil
opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom
konania.

Odporca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti už len zopakoval a podrobnejšie rozviedol
svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom
rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere
za presvedčivé. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom
rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z
hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by

spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia,trpelotakouvadou,ktorábymalazanásledokjehovecnúnesprávnosť(§212ods.3O.s.p.).

Odvola cí súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na dôvody, resp. na niektoré
významné aspekty danej veci z hľadiska odvolacích námietok odporcu.

V preskúmavanej veci je predmetom konania navrhovateľkou uplatňovaný nárok proti odporcovi na
zaplatenie sumy 15.840,90 Eur s prísl. (pozostávajúcej z plnení vo výške 586,70 Eur mesačne za
obdobie od mája 2010 do júla 2012) ako aj náhrady trov konania, a to titulom neplnenia záväzku odporcu
vyplývajúceho mu zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej
sporiteľne, a.s.“ uzavretej medzi účastníkmi dňa 01.10.1997; keď tento prestal počnúc mesiacom apríl

2010 poskytovať navrhovateľke plnenia z predmetnej zmluvy o dôchodku z dôvodu, že odporca zmluvu
vypovedal výpoveďou zo dňa 26.10.2009.

V danom prípade sa súd prvého stupňa správne vyporiadal s predbežnou otázkou ohľadne platnosti,
resp. neplatnosti výpovede Zmluvy o dôchodku uzavretej medzi účastníkmi konania; ktorú výpoveď dalodporca navrhovateľke dňa 26.10.2009; keď s poukazom na ust. § 842 a § 582 ods. 1 Obč. zák. dospel
k záveru, že táto výpoveď je neplatným právnym úkonom.

Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o

dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zák.; podľa ktorých sa zmluvou o dôchodku zakladá niekomu
na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, právo na vyplácanie určitého dôchodku;
ktorá sa uzatvára aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá sa zaväzuje vyplácať dôchodok,
a osobou, ktorej sa dôchodok bude vyplácať, pričom právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo
určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže

ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania.
Trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade „doživotne“ určenej doby
je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba
má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy
poberateľ dôchodku zomrie. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, že v
budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný

vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj
jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde.

Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že zákon rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na
doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený v § 579 Obč. zák. a záväzok
uzatvorený na doživotne určenú dobu zanikne podľa § 578 Obč. zák. uplynutím doby, kedy sa už

neuplatní všeobecné ustanovenie § 579 Obč. zák. Preto nemožno dôvodiť, že zmluvy uzatvárané
na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. V tejto
súvislosti je preto potrebné prijať ako správny taký výklad § 842 Obč. zák., že doživotne určená doba
trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len konkrétnym vyjadrením inak
určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide

o pojmy totožné.

Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá
zmluva uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity,
vdovstva a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú, a
teda nie je prípustný taký výklad, že zmluva o dôchodku uzatvorená na dožitie sa považuje za zmluvu

uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania
(napr. po dobu štúdia) je zmluvou na dobu určitú. Pri takom výklade, že vždy musí ísť buď o zmluvy
na dobu neurčitú alebo len o zmluvy na dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu,
že zmluva o dôchodku uzavretá na dožitie je zmluvou na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia
rovnakej zmluvy, ale na inak určenú dobu (napr. po dobu štúdia), by jej uzatvorenie na dobu neurčitú

znamenalo, že uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578
Obč. zák., ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme kým by nedošlo
k jej vypovedaniu; v tomto prípade je predsa nepochybné, že zmluva o dôchodku ako celok zanikne
predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Obč. zák., pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku
smrťou, a teda nemôže trvať ďalej.

Zásadne je vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zák., ktorá predpokladá
neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zák., ktoré predpokladá
obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym
nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti
(nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej

argumentácie odporcu by znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by
bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená
na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by
uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku

nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zák. vzhľadom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001Z.z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky
neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, ako aj s
poukazom na § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená

právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v § 27 ods. 5 (a až od 01.01.2007 v § 27 ods.
8) zákona o bankách, pričom odporca naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 01.01.2002 až do jej
vypovedania k 31.03.2010, čo napokon správne konštatoval i súd prvého stupňa. Uvedené ustanovenie
je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na „podnikanie“ banky, a
teda sa vzťahuje na „bankovú činnosť“ (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať

pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie „len“ v takejto činnosti v rozpore s §
27 ods. 5 (8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 01.01.2002 nemožným. Odvolaciemu
súdu pritom nie je známe, že by odporcovi bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so
zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou.

Správne poukázal súd prvého stupňa i na skutočnosť, že v danom prípade vystupoval odporca ako
zamestnávateľ vo vzťahu k navrhovateľke ako k svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu

do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného
dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli
v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu
stabilizácie pracovníkov; zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka
odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie

ľudských zdrojov, zmluvu s navrhovateľom teda odporca neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom.

Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd ďalším posudzovaním
odvolacích námietok odporcu už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý z
ich hľadiska vo veci rozhodol spravodlivo a v súlade so zákonnou úpravou.

Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami
dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa; najmä keď charakter doby trvania predmetnej
zmluvy o dôchodku bol vyriešený nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 26/2012-33 a súd prvého stupňa
postupoval v súlade s právnym názorom v ňom vysloveným; dospel odvolací súd k záveru, že odporca
nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, resp. že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a
preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa; stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným
skutkovým stavom aj právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p.; ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť
dovolanie na posúdenie odporcom navrhovaných právnych otázok, a to, či či sa na vzťah založený
takouto zmluvou o dôchodku medzi bankou a fyzickou osobou vzťahuje zákon č. 483/2001 Z.z. o
bankách.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.

1 O.s.p. a navrhovateľke, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov, ktoré jej vznikli
v odvolacom konaní právnym zastúpením za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo
dňa 24.02.2014 - 320,34 Eur + režijný paušál 8,04 Eur + 20% DPH), t.j. spolu v sume 394,06 Eur,
vyčíslených podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a vyúčtovania navrhovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.