Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411226133
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4411226133.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PavlaPilekaačlenovsenátuJUDr.Pavla

Lukáča a Mgr. Erika Németha v právnej veci žalobcu: UniCredit Leasing Slovakia, a.s., Plynárenská 7/
A, Bratislava, IČO: 35 730 978, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., Prievozská
4/B, Bratislava, proti žalovanému: BENKOSPED, s.r.o., nám. sv. Imricha 21, Štúrovo, IČO: 36 685
046, zastúpený: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, o zaplatenie
35.994,14 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k.
14Cb/52/2012 - 169 zo dňa 05.11.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 14Cb/52/2012-169 zo dňa 05.11.2013 p o

t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou došlou Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.12.2011 domáhal voči žalovanému
zaplatenia 35.994,14 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 14.992,91 eura od 28.12.2010
do zaplatenia a zo sumy 21.001,23 eura od 10.03.2011 do zaplatenia, ako aj vyčíslených úrokov z
omeškania 323,70 eura.

Zaplatenia týchto súm sa žalobca domáhal s poukazom na odstúpenie od leasingových zmlúv č.
30501991 (ďalej len LZ č. 1) a č. 30501992 (ďalej len LZ č. 2), ktorých predmetom boli návesy KRONE.

V obidvoch prípadoch žalovaný nedodržal platobnú disciplínu a žalobca v súlade s čl. 9 bod 2.1
VZP predčasne ukončil obidve LZ a v obidvoch prípadoch vyúčtoval svoje nároky voči žalovanému,

ktoré vyplývali z neuhradených splátok, zmluvných pokút a zo strany z predaja predmetu leasingu. V
prípade LZ č. 1 celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 31.07.2010 predstavoval sumu
15.242,91 eura. Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 250,-- eur, čím sa dlh znížil na 14.992,91 eura. V
prípade LZ č. 2 celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 30.11.2010 predstavoval sumu
21.051,23 eura. Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 50,-- eur, čím sa dlh znížil na 21.001,23 eura.

Okresný súd Nové Zámky vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 14 Cb/52/2012-111 zo dňa
16.10.2012 a to tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.661,09 eura s úrokmi z
omeškania 9 % ročne zo sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010 a zo sumy 11.609,14 eura od 10.03.2011 v

oboch prípadoch do zaplatenia. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol a o trovách konania si vymienil
rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Proti uvedenému rozsudku podali obaja účastníci odvolanie. Žalovaný napadol rozsudok v časti, ktorou
bolo žalobe vyhovené a žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací o odvolaniach účastníkov proti vyššie uvedenému rozsudku

prvostupňového súdu rozhodol rozsudkom č.k. 26Cob/172/2012-148 zo dňa 09.05.2013 tak, takže
rozsudok v časti napadnutej žalovaným ( t.j. v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené) potvrdil a rozsudok
v časti napadnutej žalobcom ( t.j. v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá) zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide zrušenú časť rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej bola časť žaloby zamietnutá, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol,

že v zhode s názorom žalobcu nepovažuje časť napadnutého rozsudku za náležite odôvodnenú v
zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v časti právneho posúdenia veci tak, aby toto rozhodnutie nevyznievalo
arbitrárne. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol, akými právnymi úvahami
sa riadil, keď žalobou vyčíslenú stratu z následného predaja predmetov leasingu uskutočneného
žalobcom po odstúpení od obidvoch LZ rozdelil rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného, ani to,

ktorý právny predpis a ako na takýto postup aplikoval. Nie je zrejmé, či dôvodom postupu súdu prvého
stupňa bola vôbec aplikácia ustanovenia § 379 Obch. zák. a či teda uvedenú časť škody vzniknutej
žalobcovi považoval súd práve za škodu nepredvídateľnú. Uvedenému nenasvedčuje úvahová časť
odôvodnenia súdu a pre takéto posúdenie chýbajú i príslušné skutkové zistenia dovoľujúce prijať takýto
záver. Podľa čiastočných úvah súdu v odôvodnení je skôr možné usudzovať, že súd prvého stupňa

zodpovednosť za škodu vzniknutú stratou z repredaja predmetu leasingu videl rovným dielom na strane
oboch účastníkov, nevedno však aké skutkové zistenia a aké ich právne vyhodnotenie ho k tomuto
záveru viedli. Pokiaľ ide o použitie § 136 O.s.p. odvolací súd poznamenal, že súd prvého stupňa jeho
použitie na daný prípad výslovne neuvádza a v dôvodoch svojho rozhodnutia ani neuvádza žiadne
také úvahy, ktoré by nasvedčovali, že skúmal podmienky dovoľujúce § 136 O.s.p. použiť (nemožnosť

zistenia výšky nárokov prípadne ich zistiteľnosť len z nepomernými ťažkosťami). V konečnom dôsledku
odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k jeho zamietajúcemu výroku považuje
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré k prijatiu rozhodnutia viedli. Uvedenou vadou
rozhodnutia došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, ako je to zrejmé z ustálenej
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ale aj Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu v

žalobcom napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie.

Okresný súd Nové Zámky v časti, v ktorej mu bola vec vrátená odvolacím súdom na ďalšie konanie
opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 14Cb/52/2012-169 zo dňa 05.11.2013 a to tak, že žalobu v časti o
zaplatenie 15.656,75 eura s úrokmi z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.133,13 eura od 28.12.2010 a zo

sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011 v oboch prípadoch do zaplatenia zamietol. O trovách konania si súd
prvého stupňa vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení toho to rozsudku súd prvého stupňa poukázal na to, že predmetom konania zostali nároky
žalobcu z LZ č. 1 vo výške 6.264,69 eura (titulom náhrady škody 6.133,13 eura a úroky z omeškania vo
výške 131,56 eura) a z LZ č. 2 vo výške 9.392,06 eura (titulom náhrady škody 8.881,84 eura a 510,22

eura titulom LS č. 13), spolu 15.656,75 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 6.133,13 eura od
28.12.2010 a zo sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia.

Žalobca trval na tom, že titulom náhrady škody si uplatňuje stratu z predaja ako rozdiel medzi
nesplatenou istinou a výškou predajnej ceny návesov. Ako vlastník mohol návesy predať za primeranú
cenu, za ktorú ich aj predal a ak žalovaný považuje túto cenu za neprimeranú, musí to preukázať.

Žalobca priznal, že k mechanizmu cenotvorby po odobratí návesov a k zníženiu predajných cien pre
dlhodobý nezáujem o ich kúpu nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a listiny, z ktorých mal súd vychádzať
a ktoré mali preukazovať, že predajné ceny predmetov leasingu zodpovedali podmienkam trhu v danom
mieste a čase ako to sám uviedol v odvolaní, takéto listiny súdu nepredložil a nie sú obsahom súdneho
spisu. K zamietnutiu nároku na zaplatenie LS č. 13 k LZ č. 2 žalobca ani v odvolaní ani následne nič

nenamietal. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu, podľa ktorého si môže v rámci svojej cenotvorby určiťpredajnú cenu predmetu leasingu a od toho odvíjať svoje nároky z titulu náhrady škody. Poukázal na to,
žežalobcamalmožnosťpoodobratípredmetovleasingudaťsivykonaťznalecképosudkynavšeobecnú
hodnotu návesov, bez tohto však návesy svojvoľne odpredal a t. č. nie je možné zistiť aká bola táto

hodnota v čase vrátenia návesov žalobcovi. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

V odôvodnení predmetného rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že Žalobca uzavrel so žalovaným
dňa 12.6.2008 LZ č. 1 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od. 2 Obch. zák.. V prejednávanom
spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou boli VZP žalobcu, s ktorými sa
žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ bol náves Krone Megaliner, č.

karosérie WKESD000000432798, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom protokole zo dňa
16.6.2008. V prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za nesporné, že
žalobca ako LP svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet LZ umožnil
užívať. Žalovaný však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť počnúc
splátkou č. 7 spl. 5.1.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil. Žalobca v
súlade s dohodnutými podmienkami (čl. 9 bod 1 VZP žalobcu) od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy

nadobudlo účinnosť 3.7.2009, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od
zmluvy zmluva zanikla, zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (§ 349, § 351 Obch. zák.) a
účastníkom podľa zákona vznikla povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná
sa o obligatórne ustanovenie Obchodného zákonníka). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ už dňa
17.6.2009. Žalovanému nárok na vrátenie dovtedy zaplatených splátok však nevznikol, keďže pre prípad

odstúpenia od zmluvy bolo dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9
bod 5 VZP). Žalobca následne vrátený náves na základe LZ č. 1000489 zo dňa 2.7.2010 opätovne
prenajal inému subjektu, pričom pri uzatvorení zmluvy vychádzal z kúpnej ceny 14.000,- eur, ktorú kúpnu
cenu zúčtoval v prospech nesplatenej istiny vo vzťahu k žalovanému vo výške 26.266,27 eura a rozdiel
12.266,67 eura zúčtoval na ťarchu žalovaného.

Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12.06.2008 LZ č. 2 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od. 2
Obch. zák.. V prejednávanom spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou boli
VZP žalobcu, s ktorými sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ bol náves
Krone Megaliner, č. karosérie WKESD000000432799, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom
protokole zo dňa 16.06.2008. V prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za

nesporné, že žalobca ako LP svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet
LZ umožnil užívať. Žalovaný však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť
počnúc splátkou č. 7 spl. 05.01.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil.
Žalobca v súlade s dohodnutými podmienkami od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy nadobudlo
účinnosť 04.08.2009, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od zmluvy

zmluva zanikla, zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (§ 349, § 351 Obch. zák.) a účastníkom
podľa zákona vznikla povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná sa o
obligatórne ustanovenie Obchodného zákonníka). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ dňa 19.06.2009.
Žalovanémunároknavráteniedovtedyzaplatenýchsplátokvšaknevznikol,keďžepreprípadodstúpenia
od zmluvy bolo dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9 bod 5 VZP).

Naopak žalovaný užíval predmet LZ až do 19.06.2009, dokedy bola splatná už aj LS č. 12, a preto bol
povinný za dobu užívania návesu doplatiť dohodnuté splátky ako náhradu za užívanie, a to spolu vo
výške 2.661,29 eura (5 x 510,22 eura + 110,19 eura). Dôvod na zaplatenie spl. č. 13 spl. 05.07.2009 vo
výške 510,22 eura súd v konaní nezistil. Žalobca následne vrátený náves na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 28.09.2010 predal inému subjektu za kúpnu cenu 8.270,- eur, ktorú kúpnu cenu zúčtoval v prospech

nesplatenej istiny vo vzťahu k žalovanému vo výške 26.033,68 eura a rozdiel 17.763,68 eura zúčtoval
na ťarchu žalovaného.

Tento nárok žalobcu súd posúdil ako nárok na náhradu škody podľa § 373 Obch. zák. - majetkovej
ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla porušením povinnosti zo strany žalovaného z LZ č. 1. Súd však dospel
k záveru, že v danom prípade nemôže byť zodpovedný žalovaný za škodu v celom rozsahu rozdielu

medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny ku dňu 16.06.2008 a leasingovou cenou dňa 02.07.2010. LZ
č. 1 uzavreli žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty a s každou podnikateľskou činnosťou je
spojené aj podnikateľské riziko. V danom prípade je potrebné brať do úvahy, že predmet LZ žalobca
kúpil do svojho vlastníctva na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre jeho potrebu, a tedanemôže znášať v celom rozsahu riziko s tým spojené. Na druhej strane však treba poukázať na to,
že žalovaný po odstúpení od zmluvy a vrátení vozidla nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť
to, ako a kedy naloží žalobca s predmetom LZ, resp. komu a kedy a za akú cenu ho predá alebo

prenájme. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalovaný vrátil náves 17.06.2009 a
žalobca ho prenajal až 02.07.2010. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že na vzniknutej ujme
je spravodlivé požadovať, aby sa podieľali obidve zmluvné strany. Súd teda zo strany žalobcu vyčíslenú
stratu z predaja rozdelil rovnakým dielom pre obidvoch účastníkov (12.266,27:2=6.133,135). Na základe
uvedeného dospel potom súd k záveru, že žalobcovi z LZ č. 1 vznikol po zániku tejto zmluvy nárok vo

výške 9.109,78 eura pozostávajúci z nezaplatených splátok do odstúpenia od zmluvy vo výške 2.861,32
eura, zo zmluvnej pokuty vo výške 115,32 eura a titulom náhrady škody vo výške 6.133,14 eura. Z
uvedenej sumy uhradil žalovaný 250,- eur a neuhradených zostalo 8.859,78 eura. Podľa finančného
vysporiadania zo dňa 31.07.2010 žalobca požadoval úhradu svojich nárokov do 5 dní od doručenia
finančného vysporiadania. Finančné vysporiadanie bolo žalovanému doručené 24.09.2010. Už v čase
doručenia finančného vysporiadania zo strany žalovaného boli zaplatené dve splátky po 50,- eur (26.08.

a 21.09.2010), dlh bol teda vo výške 9.109,78 eura, s úhradou ktorej sumy bol najneskôr od 02.10.2010
žalovaný v omeškaní. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z
omeškania. Berúc do úvahy ďalšie úhrady zo strany žalovaného, a to 3 x 50,- eur v dňoch 29.10., 4.11.
a 27.12.2010 do dňa 27.12.2010 (do ktorého dňa žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslil) vznikol
žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 192,14 eura (62,20 eura za 28 dní omeškania od 2.10.

do 29.10.2010, zo sumy 9.009,78 eura + 57,44 eura za 26 dní omeškania od 30.12. do 24.11.2010,
zo sumy 8.959,78 eura + 72,50 eura za 33 dní omeškania od 25.11. do 27.12.2010 zo sumy 8.909,78
eura). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe uzavretej
LZ č. 1 vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok spolu vo výške 9.051,92 eura (8.859,78 eura + 192,14
eura), žaloba v tomto rozsahu bola podaná dôvodne, a to spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne zo

sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010 do zaplatenia.

Obidva nároky žalobcu zúčtované na ťarchu žalovaného (z LZ č. 1 vo výške 12.266,67 eura a z
LZ č. 2 vo výške 17.763,68 eura a v rozsahu 50% právoplatne priznané rozsudkom súdu zo dňa
16.10.2012) žalobca vo finančných vyúčtovaniach zo dňa 31.07.2010 a 30.11.2010 označil ako straty
z predaja predmetov leasingu a v konaní ich voči žalovanému v konečnom dôsledku uplatnil titulom

náhrady škody podľa § 373 Obch. zák.. Zodpovednosť za škodu podľa tohto ustanovenia je objektívna
zodpovednosť, zavinenie sa nevyžaduje. Predpoklady pre vznik zodpovednosti sú porušenie povinnosti
zo záväzkového vzťahu alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

V prejednávanom spore súd považoval jednoznačne za preukázané, že v prípade obidvoch LZ

žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo záväzkových vzťahov (neplatil riadne a včas LS) a
v dôsledku toho, žalobca od LZ odstúpil. Odstúpenie od LZ sa nedotklo nárokov na náhradu škody
vzniknutej porušením povinností z LZ (§ 351 ods. 1 Obch. zák.). Žalovanému vznikla povinnosť
nahradiť žalobcovi skutočnú škodu spôsobenú porušením povinností zo záväzkových vzťahov - teda z
obidvoch LZ v prípade preukázania, že sú splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu.

V prejednávanom spore niesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody žalobca. Skutočnou
škodou sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového
stavuoprotimajetkovémustavupredškodnouudalosťou.Súdnepovažovalzazistené,žebysaúčastníci
dohodli na tom, že za skutočnú škodu sa bude považovať strata z predaja, resp. v konaní nebolo
sporné, že žalovanému ani z jednej LZ nevyplýva záväzok zaplatiť žalobcovi po odstúpení od zmluvy

stratu z predaja, resp. rozdiel medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny a výťažkom z predaja. Rovnako
v prejednávanom spore niesol žalobca dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti medzi
vznikom skutočnej škody a porušením povinností, ktorým porušením skutočná škoda vznikla (v danom
prípade neplatením LS). Súd nezistil právnu skutočnosť, na základe ktorej by toto dôkazné bremeno
prešlo na žalovaného. Súd neakceptoval názor žalobcu, že čiastočným plnením (6 x 50,-- eur) uznal

žalovaný aj zvyšok dlhu, keďže po odstúpení od LZ vznikli žalovanému viaceré záväzky odlišné čo do
dôvodu a výšky, a preto bez jednoznačného určenia účelu platby (k čomu v danom prípade nedošlo) nie
je možné konštatovať, že žalovaný uznáva všetky záväzky čo do dôvodu a výšky odlišné.Súd prvého stupňa s poukazom na § 120 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žalobca v danom prípade
nesúci dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia súvisiaceho so vznikom skutočnej škody a
jej výšky (teda nielen jej výšky) a príčinnej súvislosti medzi vznikom skutočnej škody a neplatením LS

zo strany žalovaného, toto dôkazné bremeno neuniesol a v tomto smere ani nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie. Listiny preukazujúce kedy, komu a za akú cenu po odstúpení od LZ návesy predal, resp.
prenajal, nie sú žiadnym dôkazom o vzniku skutočnej škody ani dôkazom o príčinnej súvislosti medzi
neplatením LS zo strany žalovaného a vznikom skutočnej škody. Aj v prípade, že by sa účastníci dohodli,
že za skutočnú škodu budú považovať stratu z predaja, žalobca by bol povinný preukázať, že návesy

speňažil za primeranú cenu a nie žalovaný to, že ich žalobca za primeranú cenu nespeňažil. Súd nebol
povinný podľa § 120 O.s.p. vykonať dokazovanie na vznik skutočnej škody bez návrhu niektorého z
účastníkov, keďže v danom prípade žiadnu výnimočnosť z procesného hľadiska nezistil.

Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca v časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške
15.014,97 eura (6.133,13 eura + 8.881,84 eura) spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne, ako aj v
časti vyčíslených úrokov z omeškania v sume 131,56 eura (ktorá suma je alikvotnou časťou úrokov z

omeškania súvisiacou so zamietnutím časti žaloby 6.133,13 eura a súvisí s LZ č. 1) nebola podaná
dôvodne. Zamietnutie žaloby sa týka aj nároku na zaplatenie 510,22 eura titulom LS č. 13 v súvislosti s
LZ č. 2. Tento nárok súd nepovažoval za oprávnený, keďže žalovaný užíval predmet leasingu z LZ č. 2
do 19.06.2009 a LS č. 13 bola splatná až 05.07.2009, do ktorého dňa mal žalobca nájomné zaplatené
splátkou č. 12.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včasné odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
31 Cdo 4356/2008, konkrétne na nasledujúcu časť jeho odôvodnenia:

" Finanční leasing lze vymezit jako závazkový vztah, jehož podstatou je závazek poskytovatele leasingu
(pronajímatele) předat příjemci leasingu (nájemci) na určitou dobu do užívání věc či jinou majetkovou

hodnotu, kterou pronajímatel obvykle za tím účelem pořídí do svého vlastnictví na základě poptávky a
podle výběru nájemce a závazek nájemce uhradit náklady spojené s pořízením leasingu prostřednictvím
leasingových splátek. Nájemce má obvykle právo na koupi předmětu leasingu do svého vlastnictví za
cenu, která bývá označována jako zůstatková či zbytková, neboť vyjadřuje rozdíl mezi cenou předmětu
leasingu, resp. náklady spojenými s pořízením předmětu leasingu, na počátku a celkovou výší té části

leasingovýchsplátek,kterýmijepořizovacícenapředmětuleasingusplácena.Vtétosouvislostisehovoří
o pořizovací funkci finančního leasingu, která jej kvalitativně odlišuje od nájmu, u něhož je primární
funkce užívací. Nájemce nese již od počátku leasingového vztahu rizika (nebezpečí škod) spojená s
předmětem leasingu, jakož i náklady spojené s jeho užíváním (údržba, daně, pojištění). Leasing je
označován za leasing finanční právě proto, že se závazky pronajímatele omezují na finanční služby

(pořízení věci, předání do užívání a její prodej na konci leasingového vztahu).

V případě finančního leasingu jde o účelové pořízení věci, práva či jiné majetkové hodnoty podle potřeb,
výběru a určení nájemce s využitím cizích zdrojů - zdrojů poskytovatele předmětu leasingu. Smyslem
tohoto specifického soukromoprávního institutu je tak zajistit za úplatu financování věci pro nájemce,
který se k ní chová od okamžiku jejího předání jako k věci vlastní se všemi riziky na straně nájemce (nese

rizika spojená s předmětem leasingu i náklady spojené s jeho provozem, údržbou a opravami), a nikoli
s riziky na straně vlastníka, jak je tomu ve smlouvách o nájmu. Leasingový pronajímatel sice zůstává
po celou dobu trvání leasingu vlastníkem předmětu leasingu, jeho práva a povinnosti související s
vlastnictvímpředmětuleasingu(svýjimkouprávavěczcizitnebozatížitprávemtřetíosoby)všaknáležejí
nájemci. V rámci finančního leasingu je na nájemce přenášena odpovědnost za předmět leasingu i

nebezpečí a rizika s ním spojená, čímž se finanční leasing typově odlišuje od běžného nájmu (a nelze
jej tudíž ustanoveními o nájemní smlouvě poměřovat).

Leasingovým společnostem, byť jsou vlastníky předmětu leasingu, na rozdíl od nájemního vztahu
nezáleží na tom, zda a do jaké míry leasingoví nájemci zhodnocují předmět leasingu. Rovněž tak nemají
zájem na tom, aby se věc, jejíž jsou po dobu trvání leasingového vztahu vlastníkem, vrátila do jejich

dispozice, nýbrž jejich cílem zpravidla je, aby po zaplacení všech leasingových splátek přešel předmětleasingu do vlastnictví leasingového nájemce. Je tomu tak proto, že leasingové společnosti pořizovaly
předmět leasingu do svého vlastnictví nikoli s cílem vyvíjet podnikatelskou činnost jeho provozováním,
nýbrž z důvodu uzavírané leasingové smlouvy v rámci poskytovaných finančních služeb. Do dispozice

leasingové společnosti se předmět leasingu dostane zpět proto obvykle pouze tehdy, pokud leasingovou
smlouvu nedodrží nájemce (typickým příkladem je neplacení leasingových splátek). Vrácený předmět
leasingu je však z hlediska podnikání leasingových společností nejenže prakticky bezcenný, nýbrž
jim v takovém případě vznikají i další neplánované náklady (například s uskladněním nebo prodejem
vrácené věci). Vrácení předmětu leasingu leasingové společnosti není tedy prospěchem vlastníka (jako

je tomu u pronajímatele, který má zájem na vrácení své věci v řádném stavu zpět po skončení nájmu).
Jestliže dojde k vrácení předmětu leasingu leasingovému pronajímateli z důvodu předčasného ukončení
leasingové smlouvy pro okolnosti na straně nájemce, v důsledku čehož se nenaplní sjednaný účel
leasingové smlouvy, nemění se tím nic na povinnosti nájemce uhradit leasingové společnosti dosud
nezaplacený zůstatek pořizovací ceny předmětu leasingu, splátky splatné do ukončení smlouvy a dosud
nezaplacené úroky. "

Vzhľadom na právne závery vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky žalobca
dôvodil tým, že jeho nárok na zaplatenie zostatku istiny ( t.j. zostatku obstarávacej ceny predmetu
leasingu ) má charakter peňažného nároku (pričom mal zrejme na mysli "nároku zmluvného" ) a nie
nároku na náhradu škody.

Vo vzťahu k otázke výšky re-predajnej ceny predmetu leasingu žalobca uviedol, že povinnosť

tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť vzťahujúce sa k jej prípadnej neprimeranosti konaní zaťažuje
výlučne žalovaného, pričom tento v konaní nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov na preukázanie
neprimeranosti re-predajnej ceny, za ktorú žalobca predmet leasingu po ukončení lízingového vzťahu
predal tretej osobe.

Z uvedených dôvodov sa žalobca svojím odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu na pojednávaní nariadenom v súlade
s § 214 O.s.p., pričom bol v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. jeho rozsahom a dôvodmi viazaný.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto v súlade s

§ 219 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní iba dopĺňa na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku niekoľko ďalších dôvodov.

Žalobca vosvojomodvolanídôvodínesprávnosťouprávnehoposúdeniažalovanéhonárokunapeňažné
plnenie v tej časti, ktorej bola jeho žaloba napadnutým rozsudkom zamietnutá. Žalobca tvrdí, že
tento jeho nárok mal byť súdom posúdený ako zmluvný nárok vyplývajúci zo zmluvy o finančnom

leasingu, pričom na podporu svojho tvrdenia poukazuje na vyššie citované odôvodnenie rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR - rozsudok jeho veľkého senátu sp. zn. 31 Cdo 4356/2008 zo dňa 13.01.2010.
Z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR skutočne vyplýva záver, že v prípade finančného
leasingu ak dôjde k vráteniu predmetu leasingu leasingovému prenajímateľovi z dôvodu predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy pre okolnosti na strane nájomcu, nemení sa nič na povinnosti nájomcov

zaplatiť leasingovej spoločnosti okrem iného aj dosiaľ nezaplatený zostatok obstarávacej ceny predmetu
leasingu.Tentozáversavšakopieraoskutkovýstav,ktorýtvorilzákladpreposúdenieveciposudzovanej
Najvyšším súdom ČR, a ktorý je od skutkového základu veci posudzovanej v tomto odvolacom konaní
diametrálne odlišný. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR je totiž zrejmé aj to,
že zmluvné strany (leasingový prenajímateľ a leasingový nájomca ) sa v zmluve o finančnom leasingu

dohodli, že v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy z dôvodu na strane nájomcu má
leasingový prenajímateľ právo okrem iného aj na zaplatenie dosiaľ nezaplateného zostatku obstarávacej
ceny predmetu leasingu. Najvyšší súd ČR vychádzajúc z tejto skutkovej okolnosti už len posudzovalprávnu dovolenosť takéhoto zmluvného dojednania v kontexte vyplývajúcom z charakteru finančného
leasingu. Žalobca v odvolaní v rámci svojej argumentácie uvedené zamlčal, pričom vyššie uvedené
závery Najvyššieho súdu ČR uviedol vytrhnuté z kontextu takýchto, pre posúdenie veci rozhodujúcich

skutkových okolností. V tunajším súdom prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca a
žalovaný sa ako zmluvné strany leasingovej zmluvy nedohodli na tom, že by v prípade predčasného
ukončenia leasingovej zmluvy povinnosť leasingovému nájomcovi poskytnúť takéto plnenie vznikla.
Podľa konštantnej judikatúry slovenských i českých súdov je lízingová zmluva zmluvou nepomenovanou
(inominátnou) podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V prípade inominátnych zmlúv je obzvlášť

dôležité, aby si zmluvné strany v zmluve dohodli podrobne všetky svoje práva a povinnosti, keďže v
prípade absencie dohody sa nemôžu oprieť o zákonnú úpravu konkrétneho zmluvného typu upraveného
v II hlave tretej časti Obchodného zákonníka. Na základe uvedeného je potom potrebné skonštatovať, že
žalobcovi nárok na žalované plnenie zamietnuté napadnutým rozsudkom ani z titulu práva na zaplatenie
zostatku obstarávacej ceny predmetu leasingu po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy vzniknúť
nemohlo, keďže zmluvné strany sa na tom v zmluve nedohodli ( viď článok 9 bod 8 všeobecných

zmluvných podmienok žalobcu tvoriacich súčasť oboch lízingových zmlúv ) a takéto právo automaticky
leasingovému prenajímateľovi na základe žiadneho právneho predpisu neprináleží.

V ostatnom odvolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Záverom považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť už len to, že nárok žalobcu neobstojí ani z titulu
práva na náhradu škody, pretože v danom prípade neexistuje priama príčinná súvislosť medzi tým,

že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť platiť riadne a včas leasingové splátky na základe lízingových
zmlúv a vznikom škody v dôsledku nízkeho výťažku z re-predaja predmetu leasingu po predčasnom
ukončení lízingových zmlúv zo strany žalobcu. Žalobca totiž v dôsledku porušenia zmlúv uvedeným
spôsobom zo strany žalovaného nemusel využiť svoju zmluvnú možnosť od zmluvy odstúpiť, ale mohol
v zmluvnom vzťahu so žalovaným naďalej zotrvať a oprávnenene od neho požadovať všetky plnenia, na

ktoré mal podľa lízingových zmlúv právo. Ak by bol žalobca takto postupoval, bolo by mu vznikol nárok
na plné finančné uspokojenie vyplývajúce z uzavretých lízingových zmlúv. Práve okolnosť, že žalobca od
predmetných lízingových zmlúv odstúpil, bola rozhodujúcou skutočnosťou, bez ktorej by k poškodeniu
žalobcu nebolo došlo a preto medzi porušením povinností žalovaného a vznikom škody nie je možné
konštatovať priamu príčinnú súvislosť.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny vo výroku podľa § 221 ods.
1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne podľa § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.