Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/406/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225238
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225238.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a

sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo výške
125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385,- eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 25. marca 2014, č.k. 11C 209/2012-96, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, a
zároveň zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ od odporcu domáhal vydania medzitýmneho rozsudku,
ktorým by súd rozhodol, že odporca Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti je zodpovedný za
škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento
nerozhodol o jeho žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre jeho pohľadávku, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) N.

I. (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci
č. EX 3571/2009) v zákonom stanovenej lehote, ako aj zaplatenia sumy 125,- eur titulom náhrady
škody a sumy 385,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom odporcu. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Najskôr dospel k záveru, že na prerušenie konania v zmysle návrhu navrhovateľa zo dňa 21.03.2014
nebol dôvod, a preto tento návrh navrhovateľa zamietol. Uviedol, že navrhovateľ požiadal o prerušenie

konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.
S poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vyhodnotil, že dôvod na prerušenie konania nie je
daný, nakoľko o sťažnosti navrhovateľa už Ústavný súd SR rozhodol dňa 20.06.2013 uznesením č.k.
IV. ÚS 390/2013-11, keď túto jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a
rozhodnutie. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania potom vyhodnotil ako neopodstatnený.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie zo
dňa 19.06.2009 na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 11.05.2009 č. SR 00591/09, ktorý bol vydaný v
prospechoprávneného(navrhovateľavprejednávanejveci)protipovinnémuN.I.,doručilsúdnyexekútorJUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Bratislava II dňa 17.07.2009 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Vec na uvedenom exekučnom súde vedená pod sp. zn. 55Er 772/2009. Exekučný
súd uznesením č.k. 55Er 772/09-9 zo dňa 05.11.2009 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania zamietol z dôvodu,
že rozhodcovský rozsudok zaväzuje v časti dojednaného úroku z omeškania na plnenie, ktoré nie je v
súlade s platným právom a odporuje dobrým mravom. Dňa 06.11.2009 vydal exekučný súd poverenie
č. 5102 072171*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na
vymoženie povinnosti povinného zaplatiť oprávnenému istinu 333,27 eur, trovy konania a trovy

exekúcie. Exekučné konanie nie je doposiaľ skončené. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa ako
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej
lehote, čím došlo zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu úradnému postupu. V dôsledku toho
mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda pozostávajúca z nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Zároveň si navrhovateľ

uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Poukázal na to, že 15-dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku platí iba v prípade, keď exekučný súd nezistí rozpor exekučného titulu so
zákonom. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon

žiadnu lehotu nestanovuje. Zák. č. 233/1995 Z.z. tiež nerieši, v akej lehote má exekučný súd rozhodnúť
v prípade, ak zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom. V exekučnej veci sp. zn. 55Er
772/2009 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne - v časti úroku
z omeškania zamietol. Z toho vyplýva, že exekučný súd iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú
lehotu, keď exekútora poveril vykonaním exekúcie po 112 dňoch od podania žiadosti. Mal za to, že ak

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vykladať tak, že aj v prípade, ak exekučný súd zistí čiastočný
rozpor exekučného titulu so zákonom, je povinný vydať poverenie na vykonanie exekúcie v časti, ktorá
neodporuje zákonu, v 15-dňovej lehote, došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu,
keďže ten exekútora poveril vykonaním exekúcie až po 112 dňoch od podania žiadosti.

Zdôraznil však, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného
postupu, existencia majetkovej ujmy respektíve nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na nedodržanie zákonnej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd prvého stupňa ustálil, že bol splnený prvý

predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z.), ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
II ako exekučného súdu. Nebol však preukázaný druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorýmjevznikškody,resp.nemajetkovejujmy,pretožeichexistenciunavrhovateľvkonanínepreukázal.
Čo sa týka náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s činnosťou žalobcu vykonávanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, súd prvého stupňa
vychádzal z toho, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je navrhovateľ povinný preukázať. Navrhovateľ nepredložil ani neoznačil
žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil
paušálne za pracovné výkony svojich zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému,

administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencii
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd prvého stupňa mal za to, že paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou, ale ide iba o jednostranné, žiadnymi dôkazmi

nepodložené tvrdenia navrhovateľa. Vyhodnotil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď vznik
škody ani jej výšku nepreukázal, nakoľko okrem svojho tvrdenia neprodukoval žiadny dôkaz. Preto jeho
návrh v časti požadovanej náhrady škody zamietol.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/20013

Z.z., poukázal na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla nemajetková ujma. Uviedol, že nedodržanie zákonnej
lehoty nezakladá automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže aj v tomto prípade má
navrhovateľ povinnosť preukázať nemajetkovú ujmu, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty bezosvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov
na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ uvádzal, že nesprávny úradný postup ovplyvnil

jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Tieto tvrdenia však nekonkretizoval a nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u
členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo, poukázal súd prvého stupňa na to, že navrhovateľ vydanie rozhodnutia

neurgoval, a nevyužil ani možnosť podať sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. Okrem
toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou
dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým
spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011). Naviac, nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty, ale aj od okolností každého prípadu. V prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok zaväzoval

povinnéhoN.I. naplnenie,ktorévčastiúrokuzomeškaniaodporovalodobrýmmravom.Pretoexekučný
súd musel pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dôkladnejšie analyzovať skutkový
stav a komplexnejšie právne zhodnotiť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo
mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Mal tiež za to, že nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci, nemohlo spôsobiť neistotu alebo vznik

akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, a odhliadnuc od toho, že navrhovateľ vznik skutočnej škody
a nemajetkovej ujmy ani nepreukázal, nepovažoval za pravdepodobné, že by za 112 dní došlo k tak
závažnej ujme ako popísal v návrhu. Treba zohľadniť aj podnikateľskú aktivitu navrhovateľa, a to, že ak
navrhovateľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený
s tým, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo

so sebou nesie vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž, pričom nie je prípustné, aby prenášal
podnikateľské riziko na súd. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že
dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa je konštatovanie porušenia jeho práva. Napokon súd
prvého stupňa uviedol, že ak by aj bolo preukázané, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu
vznikla navrhovateľovi škoda, resp. nemajetková ujma, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ
totiž nepreukázal, že by mu ním tvrdené náklady nevznikli bez ohľadu na nesprávny úradný postup.
Námietku premlčania uplatnenú odporcom súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. S poukazom
na tieto závery súd prvého stupňa návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovateľ,
ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu
prvého stupňa, že dňa 25.03.2014 vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Rozporne k tejto námietke uviedol,

že tým, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, bolo porušené jeho právo na kontradiktórny proces.
Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je

prípustné, aby konanie pokračovalo, a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Konanie malo byť podľa jeho názoru prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti
súdu a osoby sudcu. Odvolanie podal aj proti výroku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie
konania, argumentujúc, že vzhľadom na skutočnosť, že v čase meritórneho rozhodovania súdom prvého
stupňa nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania, je rozhodnutie súdu prvého

stupňa o veci samej predčasné a odnímajúce mu možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd
prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ trval na osobnej účasti
svojho právneho zástupcu na pojednávaní. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru rozhodol bez toho, aby
mu umožnil ovplyvniť jeho rozhodnutie vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ
ako strana v konaní nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Súdu prvého stupňa vytkol, že sa dopustil omylu, ak uviedol, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, nakoľko ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Súd mal podľa jeho názoru tiež úplne ignorovať všetky tvrdenia omajetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov
na administratívne spracovanie textov, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, a na
poštovné a telekomunikačné výdaje. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne

skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil
mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy.“ Poukázal na to, že si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý však vzhľadom na namietané
konanie súdu nemal možnosť predložiť. Napadnutý rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený
a vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho,

a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pričom
rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas

účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods.
3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje

rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvého stupňa neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie
je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Jeho rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje

ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkám navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie

bez prítomnosti navrhovateľa resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď na tento postup boli splnené podmienky.
Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa
účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo
spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 25.03.2014. Predvolanie

na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa podľa doručenky založenej na č. l. 66
doručené dňa 21.02.2014, pričom jeho súčasťou bolo i poučenie navrhovateľa v zmysle § 120 ods. 4
O.s.p..Navrhovateľdoručildňa20.03.2014o17:41hsúduprvéhostupňanávrhnazrušenienariadeného
pojednávaniaspolusnávrhomnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSR
o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu

a na nestranný súd. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o odročenie z dôležitého
dôvodu. Z jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu
a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ
síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre
zrušenie pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže o nestrannosti súdu už

v predmetnom konaní bolo rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2NcC 76/2012-24 zo
dňa 17.10.2012 na námietku zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, rozhodol, že sudkyňa súdu prvého
stupňa JUDr. Zlata Mrázová a zároveň všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava II (okrem sudkyne K.K., ktorú vylúčil) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná
ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Keďže ústavná sťažnosť navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave
2NcC76/2012-24zodňa17.10.2012bolaužvčasepodanianávrhunavrhovateľanaprerušeniekonania
a teda aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie uznesením IV. ÚS
390/2013-11 zo dňa 20.06.2013, rozhodol súd prvého stupňa tiež správne, ak návrh navrhovateľa na

prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti zamietol, nakoľko na prerušenie
konania nebol dôvod. Naviac, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ mal pred podaním predmetného
návrhu na prerušenie konania vedomosť, že ním uvádzaný dôvod na prerušenie konania neexistuje,
a teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho návrh za obštrukčný. Tým, že súd prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol v napadnutom rozsudku, neodňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom by došlo jedine

v prípade, že by súd prvého stupňa rozhodol v rozsudkom v merite veci, a opomenul rozhodnúť o
uvedenom procesnom návrhu navrhovateľa. Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci
bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal, a
svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, Ústavný
súd SR ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol dňa 20.06.2013, z čoho vyplýva, že v čase doručenia

predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi navrhovateľa, a v čase, kedy súd prvého stupňa
vo veci rozhodol, bolo už o nej rozhodnuté. Prípadný dôvod na odročenie pojednávania ako aj na
prerušeniekonaniapretoneboldaný,keďžeužvčasedoručeniapredvolaniananariadenépojednávanie
bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola
odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 25.03.2014 pojednával a rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.).

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a
v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v
návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy

pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda

senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa
ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň
25.03.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no
bez ospravedlnenia sa nedostavil. Zároveň s predvolaním mu bolo doručené aj vyjadrenie odporcu k

žalovanému nároku, na ktoré nereagoval žiadnym písomným podaním. Odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a
súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné
úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie.

Na pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní akozákladných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť
sakuvšetkýmvykonávanýmdôkazomzodpovedáajpovinnosťsúduumožniťúčastníkovi,abysavyjadril
ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie

súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123
O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako
jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2),
ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé
prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením

zásady kontradiktórnosti sporového konania.

Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu
prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich

tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi

ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v
práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP.

Navrhovateľ v ďalšom uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že
súd prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok
konal a rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie
uvedeného, teda že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza,

že súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na
požiadanie navrhovateľa, pretože ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle § 101 ods. 2 druhá
veta za bodkočiarkou bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný
znalecký posudok, ktorý si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také
neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku popri konštatovaní, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nedodržal pätnásťdňovú lehotu, poukázal na
tú skutočnosť, že exekučný súd sa musel najskôr vysporiadať so skutočnosťou, že rozhodcovský

rozsudok (exekučný titul) zaväzoval povinného N. I. na plnenie, ktoré v časti úroku z omeškania
odporovalo dobrým mravom, čo si vyžiadalo dôkladnejšiu analýzu skutkového stavu a komplexnejšie
právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na
názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je
nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (napr. I. ÚS 86/02).

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky
bezďalšiehodôkazomovznikuavýškeškodynieje.Napokonnavrhovateľichvynaloženievkonkrétnom
prípade rovnako nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací
súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa. Pokiaľ ide o nemajetkovúujmu v peniazoch, nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle
§ 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe.
V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti

právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo
preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej
povesti navrhovateľa. Treba uviesť, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac,
takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu predsa

nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa. Ak však navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú
ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy
a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd s o
záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval
a ani nepreukázal.

Napokon neobstojí argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý
rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu,
pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia
právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd
prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností,

ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu
úspešnému odporcovi nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.