Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/24/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611211012
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7611211012.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu T.. S. B. a členov senátu L.. L. W. a

T.. D. D. v právnej veci žalobcu: R. úrad B., D. 2, B., proti žalovaným: 1. J. B., nar. XX.X.XXXX, G. XX,
2. L. B., nar. XX.X.XXXX, G. XX, obaja zastúpení T.. S. B., advokátkou, S. XX, P. M. F. a J. kanceláriou
focused law s.r.o., B. 6, Q., 3. C. AB, súkromná akciová spoločnosť existujúca podľa práva F. kráľovstva,
zapísaná na F. úrade pre registráciu spoločnosti pod registračným číslom XXXXXX-XXXX, so sídlom Q.,
F. kráľovstvo, zastúpený L.. A. L., LL.M. advokátom, U. XX, Q., o určenie neplatnosti dodatku k zmluve,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I., takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému v 1. rade trovy konania na účet právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, T.. S. B.,
advokátky, so sídlom S. č. XX, XXX XX P. M. F., vo výške XXX,XX eur, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia, do X dní od právoplatnosti rozsudku, nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania na účet
právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, T.. S. B., advokátky, so sídlom S. č. XX, XXX XX P. M. F.,
vo výške XXX,XX eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, do X dní od právoplatnosti rozsudku,
nahradiť žalovanému v 3. rade trovy konania na účet právneho zástupcu žalovaného v 3. rade, L.. A. L.,
LL.M., advokáta, so sídlom U. XX, XXX XX Q., vo výške XXX,XX eur, pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia, do X dní od právoplatnosti rozsudku. Štátu náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že dodatok
č. 1 k Zmluve o kúpe akcií uzatvorenej dňa XX.X.XXXX, ktorú uzatvorili žalovaní v 1. a 2. rade ako
predávajúci a žalovaný v 3. rade ako kupujúci, je neplatná. Zmluvné strany sa dohodli na práve
rozhodnom pre uvedenú zmluvu tak, že rozhodným právom je právny poriadok Slovenskej republiky.
Dňa XX.XX.XXXX uzatvorili tie isté zmluvné strany Dodatok č. 1 k tejto zmluve. Predmetom kúpy
podľa uvedenej zmluvy a dodatku k nej boli všetky akcie predávajúcich, pričom sa jednalo o akcie

obchodnejspoločnostiP.,a.s.,D.XX,XXXXXP.M.F.,I.:XXXXXXXX.Predmetnáobchodnáspoločnosť
zanikla na základe zrušenia bez likvidácie v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou D.-SK, a.s..
Základná kúpna cena za všetky predávané akcie podľa Zmluvy o kúpe akcií zo dňa XX.XX.XXXX
predstavovala sumu XX.XXX.XXX,- eur a základná kúpna cena za každú predanú akciu predstavovala
čiastku X.XXX,- eur. Zmluvné strany Dodatkom č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa XX.XX.XXXX zvýšili
celkovú kúpnu cenu predávaných akcií na XX.XXX.XXX,- eur. Zároveň týmto dodatkom rozdelili kúpnu
cenu na predávané akcie podľa jednotlivých emisií cenných papierov. Uvedeným dodatkom došlo kzvýšeniu dohodnutej kúpnej ceny akcií nadobudnutých kupujúcim pred XX.XX.XXXX a k zníženiu kúpnej
ceny akcií nadobudnutých po XX.XX.XXXX. Uvedenú zmenu považuje žalobca za účelovú s cieľom, aby
sa príjmy z predaja akcií mohli daňovo zvýhodniť. Z dôvodu, že Dodatok č. 1 k zmluve bol vypracovaný

iba na podnet jednej strany, a to predávajúceho, žalobca tento úkon považuje za úkon, ktorým sa
obchádzajú ustanovenia § 8 ods. 1 písm. e), § 2 písm. c) a h) a § 52 ods. 20 zákona č. 595/2003
Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Žalobca má za to, že úhrada za predané akcie
predstavuje sumu XX.XXX.XXX,- eur a suma XX.XXX,- eur je úrok tak, ako bol dohodnutý v Zmluve o
kúpe akcií zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý sa vzhľadom na uplynutie určitého času v Dodatku č. 1 formálne

preformuloval na súčasť kúpnej ceny. Podľa žalobcu sa plnenie realizovalo na základe zmluvy, ďalšie
dohodnuté podmienky v Dodatku sú odchýlením sa od pravidiel, ktoré boli dohodnuté v Zmluve o kúpe
akcií zo dňa XX.XX.XXXX, so zámerom obísť Zákon o dani z príjmov. Na uzavretie dohody o navýšení
kúpnej ceny podľa žalobcu nebol dôvod, a to aj napriek tomu, že zmluvné strany na základe zmluvnej
voľnosti zmluvných strán mohli na zmene zmluvy dohodnúť, avšak jediným dôvodom pre zmenu zmluvy
mohlo byť daňové zvýhodnenie žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade. Predávajúci predajom

všetkých svojich akcií v skutočnosti prevádzal XXX % spoluvlastnícky podiel v obchodnej spoločnosti P.,
a.s., pričom bol uskutočnený jeden obchod, pri ktorom sa previedli akcie celej spoločnosti k tomu istému
dňu, teda k XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX bola na účet L. B. pripísaná suma XX.XXX.XXX,- eur.

Ďalejžalobcauviedol,ženaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnostitohtoprávnehoúkonu-Dodatku
č. 1 k Zmluve o kúpe akcií zo dňa XX.XX.XXXX - žalobca vidí v tom, že rozhodnutie o

platnosti,resp.neplatnostitohtoprávnehoúkonujepodstatnéprerozhodnutiežalobcuakosprávcudane
pri rozhodovaní o daňových povinnostiach daňových subjektov, ktoré vznikli na základe napadnutého
právneho úkonu.

Žalovaní namietali vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie tejto určovacej žaloby, pretože podľa
§ 4 ods. 4 Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, má daňový úrad spôsobilosť byť účastníkom

súdneho konania a samostatne konať, avšak určenie platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu nepatrí
do pôsobnosti daňového úradu, preto daňový úrad nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby.
Ďalej žalovaní namietali, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na podanie tejto určovacej žaloby,
pretože žalobca ako správca dane má k dispozícii dostatočné prostriedky na to, aby vo veci rozhodol
bez toho, aby sa obracal na súd. Žalobca dostal pokyn od Daňového riaditeľstva SR aké dôkazy má

v daňových konaniach proti žalovaným v 1. a 2. rade vykonať a následne vo veci rozhodnúť. Žalobca
je týmto pokynom viazaný. Daňové riaditeľstvo SR neurčilo žalobcovi, aby sa domáhal na súde určenia
neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalovaný v 3. rade namietal, že predmetný dodatok č. 1 k Zmluve o
kúpe akcií považuje za platný a účinný v celom rozsahu, došlo k prerozdeleniu kúpnej ceny na jednotlivé
akciepodľadátumuichemisie,čojeprejavomzmluvnejvoľnostizmluvnýchstránapretotentododatokč.

1 nemožno považovať za neplatný právny úkon, pretože svojím obsahom a účelom neobchádza zákon.

Žalobca v konaní tvrdil, že má právo kontrolovať správnosť vyčíslenia a zaplatenia dane. V danom
prípadesaprikontrolesprávnostivyčísleniadanevyskytlaotázka,oktorejsinemôžesámrobiťzáver.Ide
o otázku platnosti právneho úkon, ktorý bol urobený medzi žalovanými. Podľa rozhodnutia Ústavného
súdu SR č. II. ÚS XXX/XX primárnu právomoc posúdiť právny úkony úkon má všeobecný súd aj keď

správny orgán môže túto otázku ako predbežnú posudzovať aj sám. Táto skutočnosť však nič nemení na
tom,žeprimárnaprávomocrozhodovaťotejtootázkepatrívšeobecnýmsúdom.Podľanázoruústavného
súdu táto interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., ktorá vo svojich dôsledkoch
znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov,
je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca má právo
na to, aby platnosť právneho úkonu posúdil všeobecný súd a na tomto práve nemôže nič zmeniť ani
skutočnosť, že spornú právnu otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť správny orgán, t.j. žalobca v
daňovomkonaní.Rozhodnutievšeobecnéhosúdumôžeodstrániťneistotuprávnehopostaveniažalobcu

v prebiehajúcom daňovom konaní, nakoľko bez vecného rozhodnutia o danej určovacej žalobe by
postavenie žalobcu bolo neisté z pohľadu, či daňové povinnosti žalovaných boli vyčíslené a zaplatené
správne. Absolútna neplatnosť právneho úkonu, tak ako je uvedené v ustanovení § 39 Občianskeho
zákonníka, je obchádzanie zákona, v danom prípade Zákona o dani z príjmov. Žalobca nemôže súhlasiťs tvrdením zástupcu žalovaných, že daňový úrad nepostupoval v súlade
s odporúčaním odvolacieho orgánu. Znalecké posúdenie odvolací orgán daňovému úradu nenariadil.
Zákon o správe daní však umožňuje v rámci dokazovania prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu, že

si správca dane nevie urobiť úsudok v niektorej otázke sám. Žalobca aj po prípadnom vyhotovení
znaleckéhoposudkubynebolkompetentnýprijaťzáveroplatnosti,resp.absolútnejneplatnostiprávneho
úkonu. Ak by správca dane nepodal určovaciu žalobu a opätovne by dovyrubil
daň, žalovaní by mali možnosť si uplatniť opravné prostriedky nielen u správcu dane, ale aj v rámci
správneho súdnictva. Prostredníctvom určovacej žaloby vzhľadom na obsah a povahu právneho vzťahu,

rozhodnutím o určení neplatnosti Dodatku č. 1, možno dosiahnuť úpravu tvoriacu právny rámec, ktorý
je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov súdneho sporu aj v rámci výkonu daňovej kontroly
za zdaňovacie obdobie roka XXXX. Napriek skutočnosti, že o takejto otázke si môže správny orgán
urobiť úsudok sám, nemôže byť interpretácia ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. založená na znemožnení
poskytnutia súdnej ochrany v otázke patriacej do primárnej pôsobnosti všeobecných súdov. Tým je
daná právna neistota daňového úradu ako žalobcu určujúceho daň, ktorého rozhodnutie vo veci dane

bude následne posudzované ďalšími orgánmi. Žalobca v konaní ďalej uviedol, že vecnú legitimáciu v
konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je má ten, kto je účastný na právnom
vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo
zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej
bez časového obmedzenia dovolať. Verejný záujem tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov

absolútne neplatného právneho úkonu a to aj tých, ktorí neplatnosť sami nespôsobili alebo nezavinili.
Žalobca ďalej zdôraznil, že naliehavosť právneho záujmu vyplýva aj zo samotného postavenia žalobcu
ako správcu dane, ktorého základným cieľom je chrániť záujmy štátu.

Žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že žalobca v tomto konaní tvrdí, že je ohrozené jeho právo kontrolovať
správnosť vyčíslenia a zaplatenia dane. Žalobca netvrdí, že by malo byť ohrozené nejaké iné právo,

odkazuje iba na daňové predpisy. Žalovaní v 1. a 2. rade sú toho názoru, že toto právo žalobcu ohrozené
nie je, pretože žalobca môže toto právo - správne vyčísliť daň, realizovať sám. Je paradoxné, ak toto
svoje právo nevyužije a prenáša ho na súd. Ďalej žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že ohrozenie práva
žalobcu na správne vyčíslenie dane sa určovacím výrokom súdu neodstráni. Ďalší argument žalobcu
spočívajúci v tvrdení, že voči rozhodnutiu daňového úradu bolo podané odvolanie je nedôvodný, pretože

odvolanie samo o sebe nemôže zakladať stav právnej neistoty.

Súd prvého stupňa zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade ako predávajúci a žalovaný v 3. rade ako kupujúci
uzatvorili dňa X.X.XXXX zmluvu o kúpe akcií. Dňa XX.X.XXXX uzatvorili tieto zmluvné strany Dodatok
č. 1 k zmluve o kúpe akcií, na základe ktorého došlo k zmene výšky dohodnutej kúpnej ceny akcií. Z
výpovede žalobcu na pojednávaní dňa XX.X.XXXX a z jeho písomných podaní súd prvého stupňa zistil,

že žalobca preukazuje svoju aktívnu legitimáciu v tomto konaní tým, že z výkonu daňovej kontroly
bolo preukázané obchádzanie zákona a naliehavosť právneho záujmu žalobcu na tejto určovacej žalobe
spočíva v tom, že posúdenie platnosti právneho úkonu - Dodatku č. 1 k zmluve o predaji akcií je dôležité
pri rozhodovaní o daňových povinnostiach žalovaných.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., ktorý upravuje určovacie

žaloby a preukázanie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, ďalej podľa ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, § 40a Občianskeho zákonníka o relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, § 4 ods. 4 Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a § 1 Zákona
č. 150/2001 Z.z. a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na tejto určovacej žalobe tak ako na to správne poukázali žalovaní v 1. a 2. rade v tomto konaní. Súd

prvého stupňa pri svojich úvahách vychádzal z toho, že základným predpokladom úspechu v určovacom
sporejepreukázanienaliehavéhoprávnehozáujmuzostranyžalobcu.ZpočetnejjudikatúryNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že naliehavosť právneho záujmu na určovacom spore znamená, že
týmtosporommožnoskonečnouplatnosťouvyriešiťspornosťmedziúčastníkmibeziniciovaniaďalšieho
súdneho konania. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem, znamená to prvotný dôvod pre

zamietnutie žaloby a súd nie je povinný zaoberať sa vôbec meritom veci. Súd prvého stupňa sa preto
nestotožnil s tvrdením žalobcu, že uzatvorenie Dodatku č. 1 k zmluve o kúpe akcií, ktorým
došlo kzmenevýškykúpnejcenyakcií,možnopovažovaťzaobchádzaniezákonaaspôsobuje
absolútnuneplatnosťprávnehoúkonu.Súddospelnaopakkzáveru,ževprejednávanejvecimôžeísťleno relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ktorou sa môže domáhať
len ten kto je daným právnym úkonom dotknutý, teda nie žalobca, pretože nebol zmluvnou stranou
predmetného Dodatku č. 1 k zmluve o kúpe akcií. Pritom žiadna zo zmluvných strán sa neplatnosti tohto

právneho úkonu nedovolávala. Vyslovením neplatnosti tohto právneho úkonu by sa vytvoril stav právnej
neistoty, pretože na základe predmetného dodatku sa riadne plnilo. Len to, že žalobca má záujem na
vyrubení dane, nemôže byť naliehavým právnym záujmom. Vyrubenie príslušnej dane patrí do výlučnej
právomoci žalobcu, žalobca môže o tom rozhodnúť aj bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Žalobca
tak môže urobiť v prebiehajúcom daňovom konaní tak ako mu to uložilo Daňové riaditeľstvo SR v

zrušujúcom rozhodnutí. Súd prvého stupňa uviedol, že má za to, že žalobca nie je v tomto konaní aktívne
legitimovaný na podanie takého typu žaloby, pretože daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi
súdneho konania a samostatne konať pred súdom len v rámci svojej pôsobnosti a podanie takejto žaloby
prekračuje rámec pôsobnosti žalobcu podľa § 4 ods. 4 a § 1 Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových
orgánoch. Preto aktívne legitimovaným na podanie takejto žaloby by bola Slovenská republika - Daňové
riaditeľstvo SR zastúpená Daňovým úradom Košice. Súd prvého stupňa preto žalobcu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal
náhradu trov konania tak ako ich špecifikoval a podrobne vyčíslil v odôvodnení rozsudku.

O trovách štátu súd prvého stupňa rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a štátu nepriznal náhradu trov
konania, ktoré spočívajú z nákladov na preklad súdnych písomností do Švédskeho jazyka vo výške
X.XXX,XX eur, pretože žalobca je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov, preto mu neuložil

nahradiť štátu tieto trovy.

Protirozsudkusúduprvéhostupňapodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Uviedol,ževkonanídošlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzala z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nemal
spôsobilosť byť účastníkom tohto súdneho konania. Uviedol, že podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 150/2001

Z.z. o daňových orgánoch, ktorý bol platný v čase podania žaloby, daňové úrady mali spôsobilosť byť
účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti podľa § 1 tohto
zákona, teda vo veciach daní, vrátane penále, úrokov zvýšenia daní a pokút podľa osobitných predpisov.
Osobitnými predpismi, na ktoré zákon odkazuje sú Zákon č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Pôsobnosťou vo veciach daní podľa

týchto osobitných predpisov je aj pôsobnosť vo veciach podania podnetu na začatie konania vo veci
predbežnej otázky podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb., ak posúdenie veci závisí od posúdenia
tejto predbežnej otázky. Záver súdu prvého stupňa, že bolo potrebné označenie žalobcu ako Slovenská
republika - Daňové riaditeľstvo SR zastúpené Daňovým úradom Košice, súd prvého stupňa vôbec
neodôvodnil. Takéto označenie účastníka by prichádzalo do úvahy v prípade uplatňovania majetkových

nárokov štátu verejnoprávnej povahy. V prejednávanom spore o takýto majetkový nárok štátu neide.
V prejednávanej veci ide iba o zodpovedanie predbežnej otázky v konaní správneho orgánu vo veci
rozhodnutia, o ktorej sa konanie začína na návrh v zmysle § 79 O.s.p. O žalobách daňových
úradov ako správcov dane vo veci platnosti právneho úkonu už všeobecné súdy rozhodovali a rozhodujú
tak,žetakútoprocesnúspôsobilosťdaňovýchúradovuznávajú,akotovyplývanapr. zrozsudku

Krajského súdu v A. sp. zn. XCo/X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX. Ak by nebola daná aktívna legitimácia
žalobcu, súd nemohol rozhodnúť tak, že žalobu zamietol, ale v takom prípade mal konanie zastaviť z
dôvodu nesplnenia jednej zo zásadných procesných podmienok konania - nedostatku spôsobilosti byť
účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. Súd prvého stupňa takto nepostupoval. Napriek tomu rozhodol
o zamietnutí žaloby, čím de facto uznal spôsobilosť žalobcu byť účastníkom tohto konania. Súd prvého

stupňa žalobcovi uprel právo na podanie podnetu na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa § 26 ods.
1 Zákona č. 511/1992 Zb.

Ďalej žalobca v odvolaní k otázke preukázania naliehavého právneho záujmu na tejto určovacej žalobe
uviedol, že naliehavosť právneho záujmu vo veciach správy daní je daná aj ustanovením § 29 ods. 2
Zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Preto
ak súd prvého stupňa uviedol, že nie je naliehavý právny záujem žalobcu na tejto určovacej žalobe bezriadneho odôvodnenia, žalobca považuje takéto rozhodnutie za neodôvodnené a arbitrátne, aj z toho
dôvodu, že súd prvého stupňa vo veci nevykonal žiadne dokazovanie. Záver súdu prvého stupňa, že
môže ísť iba o relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka nepovažuje

žalobca za dôvodný, pretože v žalobe sa nedomáhal posúdenia platnosti právneho úkonu podľa § 40a
Občianskeho zákonníka, napr. z dôvodu, že by išlo o obchádzanie všeobecne záväzného právneho
predpisu o cenách. V prejednávanej veci sa však žalobca domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu
z dôvodu obchádzania iných právnych predpisov - daňových predpisov. Súd prvého stupňa neodôvodnil
svoj záver, podľa ktorého môže o výške dane rozhodnúť správca dane aj bez rozhodnutia súdu o

predbežnej otázke. K trovám konania žalobca uviedol, že v prípade, ak súd zistil podmienky pre
zastavenie konania pri rozhodovaní vo veci o trovách konania mal aplikovať ustanovenie § 146 ods.
1 písm. c) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Bolo povinnosťou
súdu tieto podmienky zistiť ešte pred prvým pojednávaním vo veci, aby nedochádzalo k narastaniu trov
konania. Žalobca uviedol, že v tomto konaní je aktívne legitimovaný, v konaní dostatočne preukázal
svoj naliehavý právny záujem na podaní tejto určovacej žaloby o absolútnu neplatnosť Dodatku č. 1 k

zmluve o kúpe akcií, preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na nové konanie.

Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvého stupňa a odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Bez ohľadu na výsledok
rozhodnutiasúduožalobe,bynedošlokukonečnémuadefinitívnemuvyriešeniusporumedziúčastníkmi

konania. Žalobca a žalovaní v 1. a 2. rade by pokračovali v prebiehajúcom
daňovom konaní, ktorého výsledok by neskôr mohol byť napadnutý pred súdom v konaní podľa piatej
časti O.s.p. Aj žalobca v konaní pripustil, že ak by žalovaní v 1., 2. a 3. rade uzatvorili nový dodatok
k zmluve o prevode akcií, v ktorom by novým spôsobom upravili svoje vzájomné práva a povinnosti,
výsledok rozhodnutia súdu v tomto konaní o dodatku č. 1 by sa stal bezpredmetným.

Žalovaný v 3. rade ďalej viedol, že žalobca ako správca dane môže rozhodnúť o vyrubení dane aj
bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu tak ako mu to vo svojom rozhodnutí o odvolaní určilo Daňové
riaditeľstvo SR. Za naliehavý právny záujem rozhodne nemožno považovať záujem žalobcu, aby bola
dôkazná povinnosť prenesená z daňového konania do občianskeho súdneho konania na súd. Žalobca
nepreukázal, že toto konanie by s konečnou platnosťou vyriešil spor medzi účastníkmi konania o daňovej

povinnosti. Ak žalobca v odvolaní obsiahlo poukazuje na svoju aktívnu legitimáciu, súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku výslovne uviedol, že otázku aktívnej legitimácie zohľadnil nad rámec svojho
ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia, aktívna legitimácia nebola ťažiskovým a rozhodujúcim dôvodom pre
zamietnutie žaloby a aj eventuálna nesprávnosť tohto záveru súdu prvého stupňa by nemala žiadny
vplyv na výrok rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá. Rovnako to platí aj pre posúdenie neplatnosti

právneho úkonu v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa takejto
relatívnej neplatnosti môže domáhať len ten, kto je daným právnym úkonom dotknutý, teda nie žalobca.
Žalovaný v 3. rade uviedol, že odmieta, aby bol predmetný dodatok č. 1 postihnutý, či už absolútnou
alebo relatívnou neplatnosťou. Navrhol preto, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom spoločnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že žalobca v tomto
konaní neuviedol, ktoré jeho právo je ohrozené na preukázanie jeho právneho záujmu na tejto určovacej
žalobe. Ak aby žalobca sám riadne vykonal dokazovanie podľa § 29 Zákona č. 511/1992 Zb., ako mu
to nariadilo Daňové riaditeľstvo SR, nemohol by tvrdiť, že jeho právo na správne určenie daňových
povinností je ohrozené. Žalobca sa ani nevyjadril, či je ohrozené jeho právo na určenie správnej výšky

daňovej povinnosti, alebo je ohrozené jeho právo na zaplatenie dane. Ďalej žalovaní v 1. a 2. rade
uviedli, že výkon daňovej kontroly iniciovali samotní žalovaní v 1. a 2. rade svojím písomným podaním
zo dňa XX.X.XXXX a žalobca viac ako rok po podaní tejto žiadosti vydal rozhodnutie o predbežnom
opatrení, ktorým zakázal žalovaným v 1. a 2. rade nakladať s ich nehnuteľným majetkom a to za účelom
zabezpečenia povinnosti úhrady daňovej povinnosti. Žalovaní v 1. a 2. rade ani nevyužili možnosť

opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu a boli nápomocní žalobcovi pri vykonávaní daňovej
kontroly. Pre určenie naliehavého právneho záujmu žalobcu na tejto určovacej žalobe v prejednávanej
veci je veľmi podstatné rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo dňa XX.X.XXXX č. I/XXX/XXXXX -
XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r kde na strane 7. a 8. tohto rozhodnutia sa uvádza, že „takéto vyhodnotenie
dôkazov nepovažuje odvolací orgán za postačujúce a ani za správne..., daňové riaditeľstvo prikazuje

daňovému úradu, aby dokazovanie doplnil v súlade s ustanovením § 19 ods. 2, 4 Zákona č. 511/1992,čo najúplnejšie zistil skutkový stav veci so zameraním na doplnenie dokazovania o ďalšie skutočnosti,
preveril súvislosti, ktoré vyplývajú z doterajších zistení správcu dane týkajúcich sa spornej ceny akcií
v takom rozsahu, aby zistený skutkový stav bol nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo

veci, ktorý jednoznačne vykoná, správca dane použije pri tom všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a vec meritórne
rozhodne“. Z uvedeného vyplýva, že samotné daňové riaditeľstvo nevidelo naliehavý právny záujem
na tom, aby prikázalo daňovému úradu, aby prerušil daňové konanie a s otázkou platnosti dodatku
č. 1 sa obrátilo na súd. Práve naopak daňové riaditeľstvo prikázalo daňovému úradu, aby vykonal

dokazovanie a aby vo veci rozhodol. Z toho jednoznačne vyplýva, že žalobca nie je v právnej neistote.
Mal a mohol túto právnu neistotu odstrániť inak ako podaním tejto určovacej žaloby. Mohol vykonať
znalecké dokazovanie na ohodnotenie akcií v rámci daňového konania, čím by sa jeho neisté právne
postavenie odstránilo. Namiesto toho žalobca prípadným znaleckým dokazovaním zaťažuje súd. Preto
žalobca nie je v právnej neistote a nemá naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe. Touto
určovacou žalobou sa nevyrieši spor s konečnou platnosťou, bude musieť pokračovať daňové konanie

a daňový úrad bude musieť rozhodnúť o daňovej povinnosti žalovaných. Toto rozhodnutie
žalovaní budú oprávnení napadnúť v odvolacom konaní, ak budú v odvolacom konaní neúspešní
môžu podať žalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom. K otázke vecnej aktívnej
legitimácie žalobcu v tomto konaní, žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že sa stotožňujú so záverom súdu
prvého stupňa, že nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu na podanie tejto určovacej žaloby. Do

pôsobnosti daňových orgánov patrí aj právomoc podať podnet na začatie konania vo veci predbežnej
otázky podľa § 26 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov. Z tohto zákonného ustanovenia však
nevyplýva záver o naliehavosti právneho záujmu na podanie takejto určovacej žaloby. Možnosť podať
podnet na začatie konania podľa § 26 ods. 1 Zákona o správe daní nemožno chápať tak, že žalobca má
automaticky aj naliehavý právny záujem na podanie určovacej žaloby podľa tohto ustanovenia. Žalovaní

v 1. a 2. rade preto navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212
ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu o veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 O.s.p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia a v
celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
a k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch účinného ku dňu podania žaloby (žaloba

podaná dňa 20.07.2011, zákon účinný do 01.09.2011), daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi
súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti (§ 1). Za daňový úrad koná
pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec.

Podľa § 1 Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch účinného ku dňu podania žaloby, tento zákon
upravuje postavenie, organizáciu a pôsobnosť daňových orgánov vo veciach

a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov,

b) poplatkov podľa osobitných predpisov, 2) ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu,
3) ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ak sa v daňovom konaní vyskytne
otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný.Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému orgánu podnet na
začatie konania.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca ako daňový úrad je podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 4

Zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch spôsobilým účastníkom súdneho konania vo veci daní
podľa § 1 150/2001 Z.z. Je nesporné, že žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu žalobca podal
ako správca dane z dôvodu, aby mohol daňovému subjektu správne vyrubiť daň. Vyrubenie dane patrí
do právomoci daňových úradov, nie daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Odvolací súd však nepovažuje žalobcu aj keď je spôsobilým účastníkom toho súdneho konania za
účastníka, ktorý má naliehavý právny záujem na podanie takejto určovacej žaloby o neplatnosť Dodatku

č. 1 k zmluve o predaji akcií medzi žalovanými. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na podanie
takejto určovacej žaloby ani podľa citovaného ustanovenia § 26 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov
ako predbežnej otázky. V citovanom ustanovení § 26 ods. 1 Zákona o
správe daní a poplatkov sú upravené predbežné otázky, ktoré má príslušný daňový orgán riešiť, ak nie
sú už právoplatne vyriešené rozhodnutím iného príslušného orgánu. Takúto predbežnú otázku môže

vyriešiť daňový úrad sám, alebo môže dať podnet príslušnému orgánu na začatie konania. Z uvedeného
nevyplýva, že daňový orgán musí podať určovaciu žalobu na súd, aby súd namiesto daňového úradu
vyriešil predbežnú otázku.

Ustanovenie § 26 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov nemožno vykladať tak, že o
všetkých predbežných otázkach, o ktorých nie je právoplatne rozhodnuté iným orgánom, má rozhodnúť

súd postupom podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.).

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej
samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.

Z citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že právomoc súdov na prejednanie tejto veci
o predbežnej otázke vyplývajúcej zo Zákona o správe daní a poplatkov nie je daná, pretože o tejto
predbežnej otázke má rozhodovať daňový orgán sám. Súdy nemajú právomoc konať a rozhodovať

vo veciach daní a poplatkov ako súdy prvého stupňa. Súdy v daňových veciach
majú právomoc rozhodovať iba podľa § 7 ods. 2 O.s.p. a to podľa piatej časti piatej hlavy O.s.p. a to
preskúmavať zákonnosť právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Aj keď žalobca v priebehu
konania poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS XXX/XX, podľa ktorého
primárnu právomoc posúdiť právny úkon má všeobecný súd, aj keď správny orgán môže túto otázku ako

predbežnú posudzovať aj sám, odvolací súd k tomu udáva, že tento Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa vzťahoval na iné konanie, nie na konanie, ktorého účastníkom bol daňový úrad. Tento
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa týkal konania na základe návrhu fyzickej osoby proti
Združeniu Zväzu záhradkárov o určenie neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku. Je nesporné,
že o neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, teda v tejto občianskoprávnej veci medzi fyzickou

osobou a S.om záhradkárov je podľa § 7 ods. 1 O.s.p. oprávnený konať a rozhodnúť súd. Ani fyzická
osoba, ani Zväz záhradkárov nemá sám právomoc rozhodnúť o predbežnej otázke, ktorá môže maťvplyv o rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci však daňový úrad je tým štátnym orgánom,
ktorý má vo svojej právomoci rozhodnúť o predbežnej otázke podľa § 26 Zákona o správe daní a
poplatkov. Táto povinnosť pre žalobcu vyplýva aj z rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, vydaného

vo veci určenia daňovej povinnosti pre žalovaných v daňovom konaní vedenom pod č. I/XXX/XXXXX -
XXXXXX/XXXX/XXXXXX-r. Z tohto rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z
XX.X.XXXX vyplynula povinnosť pre žalobcu ako prvostupňového orgánu postupovať podľa záväzných
pokynov, ktoré vyslovil odvolací orgán v tomto zrušujúcom uznesení a teda sám doplniť dokazovanie
o ďalšie skutočnosti týkajúce sa spornej ceny akcií v takom rozsahu, aby zistený skutkový stav bol

nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo veci, ktorý jednoznačne vykoná. Správne poukázali
žalovaní v tomto konaní, že žalobca ako prvostupňový daňový orgán nie je oprávnený ani podľa
záväznýchpokynovvyslovených vtomtoodvolacomrozhodnutídaňovéhoorgánuprenášaťsvoju
povinnosť vyriešiť predbežnú otázku vo veciach daní na súd, ktorý nemá právomoc konať vo veciach
daní ako prvostupňový orgán.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobu zamietol, aj z toho dôvodu, že nie je preukázaný

naliehavý právny záujem žalobcu ako spôsobilého subjektu vo veciach daní a poplatkov, aby podal na
súd takúto určovaciu žalobu na vyriešenie predbežnej otázky podľa § 26 ods. 1 Zákona o správe daní
a poplatkov.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o
zamietnutí žaloby ako vecne správny. Taktiež potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o

trovách konania, pretože súd prvého stupňa správne zaviazal neúspešného žalobcu na náhradu trov
konania pre úspešných žalovaných. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa
mal vo veci rozhodnúť tak, že konanie zastaví a o trovách rozhodne tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, pretože súd prvého stupňa vo veci správne žalobu zamietol a správne o
trovách konania rozhodol tak, že neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania pre úspešných

žalovaných.

O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania a úspešným žalovaným, okrem trov právneho zastúpenia, iné preukázateľné

trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, avšak trovy právneho zastúpenia si nevyčíslili do 3 dní od
vyhlásenia tohto odvolacieho rozhodnutia, preto odvolací súd im tieto trovy právneho zastúpenia podľa
§ 151 ods. 2 O.s.p. nemohol priznať.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.