Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/32/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200573
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4012200573.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: J. U., s miestom
podnikania M. R. T. XXX, C. nad M., zastúpený advokátkou JUDr. Evou Borovskou, so sídlom Bratislava,
Štefánikova 7, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. apríla 2012 č. 1020504/1/938805/2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou zo dňa 18. 06. 2012 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie
žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Šurany č. 633/230/16743/11/Dan zo

dňa 28.11.2011, ktorým rozhodnutím mu bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 63.384,94 eur podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov. Namietal, že konaním žalovaného i Daňového úradu Šurany došlo k pochybeniu
a k nesprávnemu rozhodnutiu, nakoľko rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a
nedostatočne odôvodnené a má vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Uviedol, že Daňový úrad Šurany vykonal kontrolu platenia DPH a dňa 28. 11. 2011 vydal dodatočný

platobný výmer, v ktorom mu vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným daňovým
obdobím bol II. štvrťrok 2008 a žalovaný pochybil, keď sa stotožnil so správcom dane a v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že správca dane nadobudnutý tovar z iného členského štátu zdanil podľa § 69
ods. 6 v nadväznosti § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. a zároveň v tej istej výške zohľadnil odpočítanie
dane, na ktorú by mal daňový subjekt nárok v zmysle § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z. z
dôvodu, že z protokolu ani z dodatočného platobného výmeru nie je možné zistiť údaj, ktorým by sa
dala overiť správnosť tohto tvrdenia. Nie je vykonaný výpočet údajnej dane, ktorú mal pri nadobudnutí

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu žalobca odviesť, ale je uvedený len zoznam faktúr a zrejme
súčet súm, ktoré sú na faktúrach. Na základe takéhoto postupu žalovaného, ako aj správcu dane
nemožno overiť správnosť výšky dane, ktorú správca pri nákupe z iného členského štátu údajne
dodanil a následne údajne zohľadnil a odpočítal, čím sa tieto neoveriteľné položky navzájom mali
vynulovať. Overiteľný je iba údaj, na základe ktorého žalovaný i správca z nadobudnutého tovaru z
iného členského štátu pri jeho ďalšom predaji dodanil časť, ktorá podľa jeho názoru mala byť zdanená,
keď presne uviedol čísla faktúr, dátum vystavenia faktúry, typ auta a pod. z dôvodu, že podľa názoru

žalovaného žalobca nezdaňoval cenu celého tovaru z dôvodu, že zvolil postup podľa § 66 zákona č.
222/2004 Z. z. I tu namietal postup žalovaného, nakoľko ten mal z fakturovanej sumy najprv odpočítaťdaň z pridanej hodnoty a túto znížiť o sumu, ktorú žalobca zdanil. Žalovaný však len nezdanenú časť
zdaňoval. Konštatoval, že žalovaný pochybil, keď bez akýchkoľvek podkladov, ktoré by boli súčasťou
rozhodnutia alebo dodatočného platobného výmeru, tvrdil, že žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 6

v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Svoje rozhodnutie založil na údajoch, ktoré si žalobca ani
nikto iný nemôže overiť, a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou daňovou správou pri predmetných
dodávkach a na základe „informácií zo systému VIES“ (systém nie je prístupný daňovým subjektom a
správca ani žalovaný neuvádza konkrétne informácie) a podľa ktorej táto inštitúcia vykonala šetrenie,
z ktorého údajne vyplynulo, že tovar žalobcovi nebol dodaný osobou uvedenou v § 66 ods. 2 zákona

č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, že žiaden konkrétny podklad mu nebol oznámený ani dodaný a žalovaný
ani neskúmal, či mu nevzniklo z iného dôvodu právo na použitie osobitnej sadzby dane podľa iného
odseku cit. § 66, ktoré tak isto pripúšťajú možnosť použitia osobitnej sadzby dane. Žalovaný rozhodol
o povinnosti žalobcu doplatiť daň, resp. rozhodol o tom, že zdanenie nemalo byť vykonané osobitnou
úpravou podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom toto rozhodnutie (postup) odôvodnil tým, že na
faktúre rakúskeho dodávateľa bolo uvedené, že dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) o dani

z predaja, prípadne nezdanená dodávka v rámci EÚ podľa čl. 6 (1) UStG a tento údaj upozorňoval
žalobcu, aký režim zdanenia má použiť. Mal za to, že nemôže niesť dôsledky za to, že dodávateľ
z iného členského štátu neuviedol presné údaje na faktúre, poťažme žalobcu uviedol do omylu tým,
že ho informoval o tom, predávaný použitý tovar v rakúsku zdaňujú podľa osobitnej úpravy platnej v
Rakúsku. Tieto údaje poskytnuté žalobcovi zo strany dodávateľa boli v čase nadobudnutia tovaru pre

žalobcu dostatočné, pretože aj podľa slovenských právnych predpisov platil režim, podľa ktorého presne
takéto dodávky boli pri vývoze do iného členského štátu oslobodené, resp. používal sa osobitný režim
podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. Z údajov uvedených rakúskym dodávateľom nielen žalobcovi, ale
ani žalovanému a správcovi dane nevyplynulo, že by malo ísť o intrakomunitárnu dodávku, ktorú je
povinný žalobca pri jej nadobudnutí zdaniť. Tak ako žalovaný konal na základe informácií dodaných a

získaných zo systému VIES, resp. z informácií, ktoré rakúska strana získala údajne z údajov, ktoré viedol
predávajúci vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnnom výkaze, tak i žalobca vychádzal z údajov,
ktoré mu uviedol dodávateľ, pričom žalobca nemal možnosť získať údaje z informačného systému ani
nahliadnuť do evidencie dodávateľa. Takto získané informácie žalovaným a správcom dane nemôžu ísť
na vrub žalobcu, už aj z toho dôvodu, že správca dane vykonal kontroly i u ďalších subjektov v minulosti,

kde pri vystavení faktúr dodávateľmi s tými istými údajmi (dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6
(1) o dani z predaja, prípadne nezdanená dodávka v rámci EÚ podľa čl. 6 (1) UStG), nekonštatoval
nesprávnosťpostupu,keďtietokontrolovanésubjektyuplatňovaliosobitnýrežimupravenýv§66zákona
č. 222/2004 Z. z., čím i žalobcu utvrdil v tom, že jeho postup pri uplatňovaní osobitnej úpravy zdaňovania
podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. je správny. Poukázal na to, že žalovaný cituje množstvo článkov

smerníc týkajúcich sa dovozu tovaru zo zahraničia a napriek tomu, že jednotlivé povinnosti vyplývajúce
z tam uvedených článkov boli splnené, žalovaný neuviedol, čo žalobca porušil, resp. z akého dôvodu
vlastne citované ustanovenie uviedol. Citovanými ustanoveniami smernice Rady je sledovaný zámer
sprehľadniť systém zdaňovania a povinnosti jednotlivých daňových subjektov. Mal za to, že pokiaľ na
faktúre zo strany dodávateľa nebol uvedený údaj o tom, že daňovú povinnosť má on ako odberateľ z

dôvodu prenesenia daňovej povinnosti, zamedzenia dvojitého zdanenia, ale práve naopak, na faktúre
bolo uvedené oslobodenie od dane, nemôže ísť na vrub odberateľa, t. j. žalobcu to, že bol uvedený
do omylu, keď dodávateľ neuviedol presný a úplný údaj, ktorý mu ukladá uviesť príslušná smernica,
poťažme vnútroštátny predpis. Zdôraznil, že žalovaný pochybil aj tým, keď citoval čl. 333 ods. 1 smernice
Rady č. 2006/112/ES, podľa ktorého členské štáty môžu uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania ziskovej

prirážky, ktorú uplatní organizátor predaja verejnou dražbou v súvislosti s dodaním použitého tovaru.
PredmetnéustanoveniesmerniceRady2006/112/ESbolozakomponovanédozákonaoDPH,konkrétne
doustanovenia§66ažalobcačasťtovarovnadobudolzinéhočlenskéhoštátuajformouverejnejdražby,
pričom táto skutočnosť sa v rozhodnutí neuvádza a takto nadobudnutý tovar bol zdanený odporcom
v celom rozsahu a tento postup je v rozpore s ust. § 66 ods. 14 zákona č. 222/2004 Z. z., lebo v

takýchto prípadoch mal žalobca právo použiť osobitnú sadzbu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004
Z. z. Mal za to, že rozhodnutím žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie správcu dane, boli porušené
jeho práva, pričom obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné i pre neúplnosť spisov správneho orgánu.
Nesprávnosť postupu žalovaného videl žalobca i v tom, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
aj v časti, v ktorej bol vyrubený dodatočný výmer žalobcovi, ktorý bol v rozhodnutí uvedený ako J.

U., D. 1035165230, IČO 40058549, M. R. T. XXX, XXX XX C. nad M., avšak takto označený daňový
subjekt nemá spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 OSP, pretože živnostenské oprávnenie
žalobcu zaniklo dňa 31. 12. 2010, čo je potvrdené Obvodným úradom Nové Zámky a týmto dňom zaniklo
žalobcovi i osvedčenie o registrácii pre DPH. Pokiaľ teda správca dane vyhotovoval dodatočný platobnývýmer, mal ho vyhotovovať na fyzickú osobu J. U. a nie na živnostníka, pričom vôbec nie je rozhodujúce
to, že J. U. získal nové živnostenské oprávnenie od 10. 10. 2011, pretože ide o novú podnikateľskú
činnosť, kde správca dane a ani žalovaný kontrolu DPH nevykonávali, ani vykonávať nemohli z dôvodu,

že žalobca pri tejto novej živnosti nie je platcom DPH. V závere žaloby požiadal i o odklad vykonateľnosti
žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Písomnými podaniami zo dňa 31. 01. 2013 a dňa 13. 02. 2013 žalobca doplnil podanú žalobu, tak,
že uviedol, že z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného mu nebolo zrejmé, aké
údaje z informačného daňového systému VIES viedli žalovaného k tomu, že sa nejednalo o osobitnú

úpravu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. Namietal, že nikdy nebol o údajoch zo systému VIES ani
o výsledkoch z medzinárodného šetrenia oboznámený a do dnešného dňa ani nevie, čo systém VIES
je a z akých konkrétnych údajov získaných z predmetného systému žalovaný vychádzal a naviac tento
systém ani nie je prístupný žalobcovi a ani súdu, preto nemožno overiť správnosť tvrdení správcu dane
a ani existenciu podkladov na rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného sa tak stáva nepreskúmateľné.
Konštatoval, že pri zdaňovaní vychádzal z údajov na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná

o osobitný režim zdaňovania a pri zdaňovaní postupoval rovnako ako pri ďalších cca 70 daňových
subjektoch, ktoré dovážali ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu EÚ a nemohol vychádzať
zinýchinformáciíakotých,ktorémalkdispozícii.Ďalejnamietal,žeDaňovýúradŠurany,ktorývykonával
daňovú kontrolu v roku 2007 a následne i v roku 2012 dospel na základe v zásade totožných faktúr, pri
zachovaní totožného právneho stavu k tak rozdielnym záverom, a to že v roku 2007 k porušeniu práva

daňových subjektov nedošlo a zdaňovanie podľa osobitného režimu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z.
z. bolo správne a v roku 2012 už došlo k zdaneniu nesprávnym spôsobom a žalobca mal postupovať
podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného je na str. 7 zmätočné z
dôvodu, že žalovaný uviedol, že nakoľko sa jednalo o intrakomunitárnu dodávku, daňový subjekt mal
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku postupovať v zmysle § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11, § 20 a §

23 zákona č. 222/2004 Z. z. Domnieval sa, že splnil všetky podmienky na uplatnenie osobitnej sadzby
dane v zmysle ust. § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.. Nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia
žalovaného v časti o tom, že dôkazom toho, že tovar nebol do tuzemska dodaný ako použitý tovar je
skutočnosť, že na predmetných dodávateľských faktúrach nie je odkaz na právnu úpravu vzťahujúcu sa
na osobitnú úpravu dane týkajúcu sa použitého tovaru, t. j. čl. 226 ods. 14 smernice. Rovnako nejasná

a nezrozumiteľná bola podľa žalobcu i konštatácia žalovaného ohľadom toho, že dôkazom skutočnosti,
že tovar bol oslobodený od dane v inom členskom štáte a podliehal zdaneniu v tuzemsku podľa § 69
ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. je odkaz uvedený na faktúrach od zahraničných dodávateľov - dodávka
oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) zákona o dani z predaja...., ktorý svedčí o tom, že sa jedná o dodávku
oslobodenú od dane. Zdôraznil, že ak mal žalovaný pochybnosti pri výklade a aplikácii právnych noriem,

mal postupovať v súlade so zmyslom a účelom zákona č. 222/2004 Z. z., t. j. aplikovať ust. § 66 týkajúce
sa osobitnej sadzby dane, ktoré boli určené pre „použité tovary“ a sledovať aký cieľ mal zákonodarca pri
ich zdaňovaní. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp 1/2010, nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/2007 i rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-587/2010 a C-324/11.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 27. 08. 2012, v ktorom žiadal, aby súd

žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia o
odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou
predloženého administratívneho spisu. Po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že žalobca v nej
neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výrok rozhodnutia Krajského súdu v Nitre,
pričom by neboli predmetom odvolacieho konania. K procesnému postupu správcu dane ako aj ku

skutočnostiam uvedených v žalobe uviedol, že Daňový úrad Šurany (správca dane) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2008 a na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. - 4. štvrťrok 2008. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty začala
dňa 22. 11. 2010 a o výsledku daňovej kontroly vypracoval správca dane dňa 05. 10. 2011 protokol,
ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 18. 11. 2011. Listom zo dňa 17. 03. 2011 požiadal správca dane

nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly a Daňové riaditeľstvo SR mu predĺžilo
túto lehotu do 22. 10. 2011, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca upovedomený listom zo dňa 27.
05. 2011. Z uvedeného teda vyplýva, že správca dane dodržal zákonom stanovenú lehotu na výkon
daňovej kontroly (daňová kontrola bola začatá dňa 22. 11. 2010 a ukončená bola dňa 21. 10. 2011).
Uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní vydal dňa 28. 11. 2011 dodatočný platobný výmer č.

633/230/16743/11/Dan, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobieII. štvrťrok 2008 v sume 63.384,94 eur z dôvodu porušenia § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z., keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel nesprávne určil základ dane a
odviedol daň z pridanej hodnoty v nižšej sume ako bol povinný odviesť. Platiteľ porušil i ustanovenie §

69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a § 22 zákona č. 222/2004 Z. z., keď nepriznal a nezaplatil daň z tovarov
nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
Správca dane v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobca v roku 2008 nakupoval ojazdené motorové
vozidláodrakúskejspoločnostiBCAAutoaktionenGmbHanemeckejspoločnostiAdukaGmbH,Elzelstr,
Kol, ktoré následne predával v tuzemsku. Pri nadobudnutí tovaru žalobca uplatnil osobitnú úpravu dane

uvedenú v ust. § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorej v zmysle ust. § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004
Z. z. základom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o
daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného
daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004
Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004
Z. z. V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar

nadobudnutývtuzemskuzinéhočlenskéhoštátumalzdaniťvtuzemsku(tzv.samozdanenie)anásledne
si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia
z tuzemska. Zdôraznil, že žalobca mal z takto nadobudnutých tovarov pri ich ďalšom predaji v tuzemsku
určiť základ z celkovej ceny predaného auta a nie iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou
auta. Nakoľko tak žalobca neurobil, správca dane vyčíslil daň z predajnej ceny auta, ktorú žalobca

nezdaňoval. V zdaňovacom období II. štvrťrok 2008 správca dane vyčíslil daň z predajnej ceny auta v
celkovej sume 63.384,94 eur čím žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 1 v nadväznosti na § 22 ods. 1
zákonač.222/2004Z.z.Knámietkežalobcuvoveciprávnejrelevancieskutočnostízistenýchnazáklade
šetrenia vykonaného rakúskou daňovou správou ako aj informácií získaných zo systému VIES, z ktorých
vyplynulo, že tovar nebol žalobcovi dodaný osobou uvedenou v § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.

uviedol, že z listu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 29. 10. 2010 vo veci multilaterálnej kontroly MLC 188
vyplýva, že slovenská daňová správa sa na základe rakúskej daňovej správy zapojila do multilaterálnej
kontroly (MLC 188). Predmetom tejto kontroly bolo preverenie, či vybrané slovenské daňové subjekty
reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009
od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, pričom v zozname bol aj kontrolovaný daňový subjekt

J. U.. Daňové riaditeľstvo SR z údajov získaných z Rakúska a údajov získaných z databázy Policajného
zboru SR vytvorilo novú elektronickú databázu, ktorú mal správca dane k dispozícii. Z predloženého
spisu žalovaný zistil, že správca dane vykonal u žalobcu miestne zisťovanie, z ktorého vyplýva, že
žalobca potvrdil nákup a prevzatie vozidiel uvedených na faktúrach vystavených rakúskym dodávateľom
BCA Autoaktionen GmbH, ďalej, že žalobca nakúpené vozidlá predal buď v tom istom roku, kedy

ich kúpil, príp. v nasledujúcom roku a tiež, že žalobca neúčtoval dôsledne o všetkých nakúpených a
predaných vozidlách. Odvolací orgán za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu skutočnosti
uvedené v predmetnom rozhodnutí došetril a preveril, pričom zistil, že závery správcu dane v danej veci
sú správne. Uvedenie odkazu na čl. 333 ods. 1 Smernice Rady nemá zásadný vplyv na posudzovanú
vec. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane i v časti, v ktorej

bol žalobca označený ako J. U., DIČ: 1035165230, IČO: 40058549, M. R. T. XXX, XXX XX C. nad
M. i napriek zániku jeho živnostenského oprávnenia dňa 31. 12. 2010 konštatoval, že v čase začatia
kontroly dane z pridanej hodnoty za sledované zdaňovacie obdobie bol žalobca živnostníkom a súčasne
registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty. V závere žalovaný zdôraznil, že spolu so správcom
dane vykonali v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie a získané dôkazy náležite vyhodnotili. Mal za

to, že na základe vykonaného dokazovania bol dostatočne zistený skutkový stav veci, predmetná vec
bola správne právne posúdená a rozhodnutím finančných orgánov nebol žalobca ukrátený na svojich
právach.

Žalovaný dňa 09. 04. 2013 doplnil písomné vyjadrenie k podanej žalobe. Uviedol, že žalobca v
podanej žalobe v podstate namieta voči trom skutočnostiam, a to preklasifikovanie nákupu a predaja

automobilov z osobitného režimu (§ 66 zákona č. 222/2004 Z. z.) do bežného režimu zdanenia podľa
§ 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Druhou je odvolávanie sa žalobcu na zistenia zo systému VIES a
z medzinárodného šetrenia, do ktorého žalobca nemá prístup a treťou skutočnosťou je rozdielne
posúdenie tej istej problematiky (kúpa ojazdených motorových vozidiel od rakúskeho dodávateľa a
rovnakýspôsobzdanenia)pridaňovejkontrolevykonanejzazdaňovacieobdobia1.-4.Q/2007(kontrola

vykonaná v období od 09. 10. 2008 do 06. 02. 2009), kedy správca dane nekonštatoval v danej veci
porušenie zákona č. 222/2004 Z. z. a pri kontrolách vykonaných o dva roky neskôr za zdaňovacieobdobia 1. - 4. Q/2008 (kontrola vykonaná od 25. 10. 2010 do 21. 10. 2011) a 1. - 4. Q/2009 (kontrola
vykonaná od 25. 11. 2010 do 18. 10. 2011), kedy správca dane konštatoval nesprávny postup zdanenia
a daň dovyrubil. Konštatoval, že daňový informačný systém VIES je systém, ktorý umožňuje jednotlivým

správcom dane v rámci európskeho spoločenstva monitorovať a kontrolovať pohyb tovaru medzi
jednotlivými členskými štátmi EÚ. Je pravdou, že je interným počítačovým informačným systémom, ku
ktorému majú prístup len zamestnanci správcov dane v rámci EÚ, ktorí takýmto spôsobom „krížovo“
kontrolujúpravdivosťúdajovuvádzanýchplatiteľmidanevjednotlivýchčlenskýchštátochEÚvdaňových
priznaniach a súhrnných výkazoch, avšak skutočnosť, že žalobca nemá prístup do tohto systému, nemá

žiaden vplyv na to, ako má žalobca postupovať, pričom tento postup vyplýva zo zákona č. 222/2004 Z.
z. a z faktúr (a nie z toho, ako ho ústne informoval rakúsky dodávateľ). K tvrdeniu žalobcu, že z údajov
na faktúrach a uistenia dodávateľa, že sa jedná o osobitný režim zdaňovania a nemohol vychádzať z
iných informácií ako tých, ktoré mal k dispozícii žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je rozporuplné
a vyplýva z neho, že žalobca (a zrejme i rakúsky dodávateľ) nemal v čase vykonávania zdaniteľných
obchodov postačujúce vedomosti o mechanizme zdaňovania v prípade ojazdených motorových vozidiel

odvážaných do tuzemska z iného členského štátu. Žalobca uviedol, že vychádzal z údajov na faktúrach,
avšak keby tak urobil a zabezpečil si preklad textu na faktúre od rakúskeho dodávateľa zistil by, že sa
jedná o dodávku oslobodenú od dane v Rakúsku, ktorú musí nadobúdateľ zdaniť v tuzemsku podľa §
11 zákona č. 222/2004 Z. z. platného v SR. Tvrdenie, že nemohol vychádzať z iných informácií ako
z tých, ktoré mal k dispozícii neobstojí. Zdôraznil, že ak žalobca nadobudol tovar podľa § 11 zákona

č. 222/2004 Z. z., čo nepochybne vyplynulo už zo samotných žalobcom predložených faktúr (ale i zo
systému VIES a medzinárodného šetrenia), vznikla mu povinnosť platiť daň v zmysle § 69 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná
platiť daň osoba, ktorá nadobudne tovar podľa § 11 a § 11a. Správca dane, keďže preukázal, že sa
jednalo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v zmysle § 11 zákona č. 222/2004

Z. z., nemal dôvod skúmať u žalobcu dodržiavanie podmienok stanovených v § 66 zákona č. 222/2004
Z. z. Konštatoval, že skutočnosť, či mali zamestnanci správcu dane vykonávajúci daňovú kontrolu za
zdaňovacie obdobia rokov 2008 a 2009 vedomosti o výsledkoch kontroly za zdaňovacie obdobia roku
2007 zo spisu nevyplýva, avšak ak by aj tieto vedomosti mali, museli postupovať a posúdiť vec správne,
čo aj urobili. Žalovaný vylúčil, že by bol tovar do tuzemska dodaný ako „použitý tovar“, nakoľko na

predmetnýchdodávateľskýchfaktúrachnebolodkaznaprávnuúpravuvzťahujúcusanaosobitnúúpravu
dane týkajúcu sa použitého tovaru, t. j. na článok 226 ods. 14 smernice. Mal za to, že žalobca sa snaží
preukázať, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo je priam absurdné vzhľadom na
relevantnosť získaných dôkazov (faktúry s údajom, že sa jedná o intrakomunitárnu dodávku, údaje zo
systému VIES i šetrenia rakúskej daňovej správy - MLC 188). V súvislosti s judikatúrou Najvyššieho súdu

SR, Ústavného súdu SR i Súdneho dvora EÚ, na ktorú žalobca poukázal v doplnení žaloby konštatoval,
že táto nie je aplikovateľná na danú vec. Bol toho názoru, že rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby,
ako aj kontroly, ktoré boli vykonané v rámci MLC 188 (t. j. kontroly týkajúce sa zdaňovacích období
rokov 2008 a 2009) bolo vydané v súlade so zákonom o správe daní a na základe objektívne zistených
skutočností týkajúcich sa preverenia správnosti zdaňovania dane z pridanej hodnoty pri tovare, ktorý

žalobca nadobudol z iného členského štátu. V závere poukázal na to, že ďalšou veľmi podstatnou
skutočnosťou a dôkazom toho, že žalobca a ním uvádzaných ďalších cca 70 daňových subjektov,
kupujúcich tovar od toho istého rakúskeho dodávateľa, nepostupoval správne a v súlade so zákonom
č. 222/2004 Z. z. je fakt, že zákon č. 222/2004 Z. z. bol novelizovaný zákonom č. 246/2012 Z. z.,
pričom zámerom tejto novely bolo prijať zásadné legislatívne opatrenia týkajúce sa eliminácie daňových

podvodov a únikov na dani z pridanej hodnoty.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. 04. 2012, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom

hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis
prvostupňového daňového orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že žalobca podal daňové priznanie
dane z pridanej hodnoty zo dňa 11. 07. 2008 za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2008 na Daňový

úrad Šurany. Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 633/320/14788/2010/Agh zo dňa 11.11. 2010 správca dane dňom 22. 11. 2010 začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch daňového
subjektu J. U.), ktorej predmetom bola daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2008 a daň z pridanej hodnoty
za 1. - 4. štvrťrok 2008. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/15275/2010/Agh zo dňa 22.

11. 2010 bolo preukázané, že daňový subjekt (žalobca) sa dostavil na Daňový úrad Šurany a predložil
daňové doklady špecifikované v tejto zápisnici.

Správca dane z nasledovných faktúr za predaj áut v II. štvrťroku 2008 vyčíslil daň z predajnej ceny, ktorú
žalobca, ako daňový subjekt , nezdaňoval, a to: č. 2008063 zo dňa

04. 04. 2008, č. 2008064 zo dňa 09. 04. 2008, č. 2008065 zo dňa 16. 04. 2008, č. 2008066 zo dňa 16.
04. 2008, č. 2008067 zo dňa 18. 04. 2008, č. 2008068 zo dňa 23. 04. 2008, č. 2008069 zo dňa 25. 04.

2008, č. 2008070 zo dňa 03. 05. 2008, č. 2008071 zo dňa 05. 05. 2008, č. 2008072 zo dňa 08. 05. 2008,
č. 2008073 zo dňa 08. 05. 2008, č. 2008074 zo dňa

10. 05. 2008, č. 2008075 zo dňa 12. 05. 2008, č. 2008076 zo dňa 13. 05. 2008, č. 2008077 zo dňa 17.
05. 2008, č. 2008078 zo dňa 19. 05. 2008, č. 2008079 zo dňa 22. 05. 2008, č. 2008080 zo dňa 23. 05.
2008, č. 2008081 zo dňa 24. 05. 2008, č. 2008082 zo dňa 24. 05. 2008, č. 2008083 zo dňa 25. 05. 2008,

č. 2008084 zo dňa 26. 05. 2008, č. 2008085 zo dňa

27. 05. 2008, č. 2008086 zo dňa 29. 05. 2008, č. 2008087 zo dňa 05. 06. 2008, č. 2008088 zo dňa 10.
06. 2008, č. 2008089 zo dňa 13. 06. 2008, č. 2008090 zo dňa 14. 06. 2008, č. 2008091 zo dňa 14. 06.
2008, č. 2008092 zo dňa 14. 06. 2008, č. 2008093 zo dňa 14. 06. 2008, č. 2008094 zo dňa 20. 06. 2008,
č. 2008095 zo dňa 26. 06. 2008, č. 2008096 zo dňa

26. 06. 2008, ktoré preukazujú dodanie automobilov odberateľom, DPH 19% 1.482 993,10 Sk. Ďalej
bolo zistené, že žalobca v 10 prípadoch neúčtoval o nákupe a predaji ojazdených motorových vozidiel
od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH, DPH 19% neuviedol a daň nezaplatil v celkovej
sume 436 542,00 Sk, preto správca dane daň z pridanej hodnoty vo výške 1.909535,- SK zaradil do
zdaniteľných obchodov.

Na základe toho, že daňovú kontrolu začatú dňa 25. 11. 2010 u daňového subjektu J. U. (žalobca),
nebolo možné skončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, zaslal Daňový úrad Šurany žalobcovi
upovedomenie zo dňa 27. 05. 2011, v ktorom mu oznámil, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola
predĺžená nadriadeným orgánom do 22. 11. 2011.

Predložený administratívny spis obsahuje i informácie a dôkazy poskytnuté rakúskou daňovou správou

na základe multilaterálnej kontroly (MLC 188), ktorej predmetom bolo preverenie v slovenských
daňových subjektoch reálneho nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových
vozidiel v rokoch 2007, 2008, 2009 od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH.

O výsledku zistenia z daňovej kontroly bol dňa 05. 10. 2011 vydaný protokol č. 633/320/14442/2011/
Agh, ktorý bol so žalobcom (daňovým subjektom) prerokovaný dňa 18. 11. 2011, ako to vyplýva zo

zápisnice o ústnom pojednávaní č. 633/320/16333/2011/Agh, v ktorej správca dane uviedol, že daňovou
kontrolou za zdaňovacie obdobie bol zistený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1.
- 4. štvrťrok 2008 v sume 327.754,01 eur.

Daňový úrad Šurany vydal dňa 28. 11. 2011 dodatočný platobný výmer č. 633/230/16743/11/Dan,
ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II.

štvrťrok 2008 v sume 63.384,94 eur podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. Proti
uvedenému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu
s dodatočným platobným výmerom a žiadal dodatočný platobný výmer zrušiť. Žalovaný ako odvolací
orgán rozhodnutím č. 1020504/1/938805/2012 zo dňa 20. 04. 2012 potvrdil dodatočný platobný výmer
zo dňa 25. 10. 2011.Podľa článku č. 193 Smernica Rady 2006/112/ES, DPH platí každá zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje
zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytovanie služieb okrem prípadov, keď daň platí iná
osoba v prípadoch uvedených v článkoch 194 až 199 a článku 202.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, na účely tohto zákona sa
nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako
vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom
alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru
podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom

kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za
dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe

zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 22 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období:

(1) Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal
alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene
tovaru alebo služby.

Podľa § 49 ods.1, 2 cit. zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 66 ods. 2, zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinný v kontrolovanom období),
obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené

tovary boli dodané

a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,

b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,

c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.

Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa
prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje §

19 ods. 3 ( ods. 3).Podľa § 69 ods. 6 cit. zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná
platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní musia daňové orgány postupovať v zmysle

základných zásad daňového konania zakotvených v ust. § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, z
ktorých okrem iného vyplýva, že v daňovom konaní sa vždy berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Uvedené výkladové pravidlo
ustanovuje, že v daňovom konaní je rozhodujúci skutočný obsah právneho úkonu, t. j. ekonomický

charakter plnení jednotlivých zmluvných strán, ktoré sú obsahom právneho úkonu. I pri daňovej kontrole
správca dane vždy vychádza zo zisteného skutočného stavu veci. Daňové subjekty majú pritom
zákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom
konaní, ktorá spočíva v ich dobrovoľnej účasti, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy
spočívanadaňovomsubjekte(§29ods.8zákonaosprávedaní)ajehopovinnosťoujenajmäpreukázať,
že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu dane je na základe daňovej

kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby
správne určil daňovú povinnosť.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli
uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. V danej veci súd

nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné ich porušenie vyššie citovaného zákona,
pretože správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k
daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto
postupovali i daňové orgány v preskúmavanej veci.

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej konkretizácie, čo správca
dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup ojazdených motorových vozidiel od
dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností. Rozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti
na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na
danú vec (daňové transakcie žalobcu podľa daňových dokladov).

V preskúmavaných prípadoch súd dospel k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky
skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako
daňového subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane , podľa ktorej základom
dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca
dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami a z údajov z informačného daňového

systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.,
ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004
Z. z. V danom prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn.
tovar nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a
následne si mohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri

prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie intrakomunitárnej dodávky ojazdených
motorových vozidiel žalobcom od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GmbH so sídlom vo Viedni,
Rakúsko a nemeckej spoločnosti Aduka GmbH, Elzelstr, Kol, ktoré následne predával v tuzemsku.
Taktiež nebolo sporné, že na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové riaditeľstvo SR

zapojilo do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané slovenské
daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch
2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností. V zozname, ktorý je súčasťou spisu a ktorý bol
predložený správcovi dane Daňovým riaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) a
tiežjehododávateľspoločnosťBonusspol.s.r.o.,ktorejkonateľomvkontrolovanomzdaňovacomobdobí

bol Martin Burkuš (žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny základ dane
nadobudnutého tovaru.Niet pochýb, že rakúska daňová správa poskytla DR SR databázu údajov, v ktorých je IČO, DPH
daňového subjektu, číslo faktúry, ktorou bolo fakturované konkrétne ojazdené motorové vozidlo,
VIN, číslo motorového vozidla, typ a špecifikácia motorového vozidla, fakturovaná suma a sumár

intrakomunitárnych dodávok (dodávok v rámci štátov Európskeho spoločenstva). Ide o medzinárodný
daňový systém, ktorý umožňuje správcom dane v ES kontrolu pohybu tovaru aj bez súhlasu daňového
subjektu jednotlivých štátov Spoločenstva, ktorý je dostupný iba daňovým orgánom, vzhľadom na
fiškálne záujmy štátu a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Preto účelom daňového konania je

zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu.

Žalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii o DPH v rámci
Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH predávajúci uviedol vo svojom
daňovom priznaní alebo súhrnnom výkaze, a preto pri kúpe ojazdených motorových vozidiel od
obchodných partnerov - osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, mal informáciu od

predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte
dodania a on následne postupoval tiež podľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda
pri predaji takto nadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi
predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek a v rámci daňovej kontroly

a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal právo požiadať o predloženie zaslaného
stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami ( tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný,
aby sa vyjadril k vypracovanému protokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí
a podľa jemu dostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne na
základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá nakúpil „na aukcii

v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, ktorý definuje a upravuje
daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú
povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil
svoje obchodné aktivity s uvedenými spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových
vozidiel pod ust. § 66 zákona o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné

postupovať iba v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého
tovaru ( napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu „finančného
leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia, a teda ide o iný prípad
osobitnejúpravyuplatneniadanepripoužitomtovarepodľa§66ods.1zákona.Zozaslanéhostanoviska
rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej kontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/

EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005
až 2010 boli na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH
v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli uskutočnené v
bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on v Rakúsku nakupoval ojazdené
motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom predaji mohol postupoval podľa § 66

ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne
podriadil správca dane pod ust. § 69 ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH,
teda žalobca nadobudol tovar z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne
zdaniť podľa zákona platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o
DPH si mal 19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že

žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku z iného
členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie uvedeného a pri
ďalšompredajiojazdenýchmotorovýchvozidielpodľajednotlivýchfaktúr,ktorésúsúčasťourozhodnutia,
ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil
iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré

odpredal záujemcovi na území Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda
základ dane neurčil z celkovej hodnoty tovaru.

Súd dáva do pozornosti, že členské štáty Spoločenstva sú povinné overovať daňové priznania
zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, na čo poukazujú aj rozsudky
Súdneho dvora EÚ, napr. č. C-132/06 vo veci Komisia vs. Taliansko zo 17. 07. 2008, č. C-188/09 z29. 07. 2010, Profaktor Kulesza , lebo každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné
účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom.
Pokiaľ ide o žalobcu, správca dane zistil, že neviedol zákonom predpísanú evidenciu o nakúpených a

predaných motorových vozidiel (§ 66 ods. 9 zákona) a správne preto správca dane využil pri kontrole
aj zoznamy predložené Daňovým riaditeľstvom SR.

Z administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca nakupoval ojazdené
vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí pri predaji ojazdených vozidiel
používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených faktúr od rakúskych dodávateľov

(vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca vysvetlil v rozpore s ust. § 66 ods. 3 zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH, keďže nešlo o nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia
žalobcu podľa predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku,
v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho dodania do
iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov, ktorí uplatnili oslobodenie
od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike.

Z obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca na predmetné ojazdené
motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej
faktúry.Pokiaľideopostupžalobcupripredajipredmetnýchojazdenýchmotorovýchvozidielvtuzemsku,
i súd dospel k záveru, že žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na

jeho dodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím odberateľom
fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný režim. Súd konštatuje,
že daňové zákony - a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty - neukladajú daňovým subjektom,
akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým obchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v
rámci EÚ) a informácie predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej

úpravy platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým
spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť
zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat") a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky
nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania
väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní

( napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť
Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má
nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom
DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona.
Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza

žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia
sa stalo známym každému, koho sa to týka. Ak žalobca nevedel alebo nebol si istý, ako postupovať
a aký režim zvoliť pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré nakúpil u obchodníka v
inom členskom štáte EÚ, mal možnosť sa poradiť buď s daňovým poradcom, ktorého si zvolí alebo inou
osobu, prípadne inštitúciou, ktorá sa venuje daňovým otázkam, ak nezamestnáva takéhoto odborníka,

prípadne účtovníka, ktorý by sa v týchto veciach zaškoľoval (napr. ovládal i jazyk dodávateľa) v súlade
so zmenami, ktoré prebiehajú v právnom systéme Slovenskej republiky, avšak vždy v nadväznosti na
úpravu v rámci Európskeho spoločenstva, súčasťou ktorého je i Slovenská republika a jeho smernice
vždy transponuje do nášho právneho poriadku.

Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a

zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I
ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú
ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť
dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere

uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný
súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sašpecifickáodpoveď.Vtomtoduchužalovanýsprávnyorgánvysvetlilpodstatupodmienokust.§66ods.3
zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto
judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal, že

ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z., a
preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji ). Žalobca preto nemôže byť ukrátený na
svojichprávachžalobounapadnutýmrozhodnutím,keďsprávcadane,uložilžalobcovipovinnosťzaplatiť
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 63.384,94 eur v lehote
určenej správcom dane (rozhodnutia správcu dane a žalovaného tvoria jeden celok). S poukazom na

vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať
daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť
bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy. Žalobca však takto nepostupoval, a preto ako
daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie vznikol rozdiel základu dane.

Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených motorových vozidiel z
osobitnéhorežimudorežimupodľa§11zákonaoDPHniejedôvodná,pretoževpredmetnejprávnejveci

neoblopreukázané,žebyžalobcaspĺňalhmotnoprávnepodmienkypodľaust.§66ods.3zákonaoDPH.
Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné
aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona
o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva (zdanenie
nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu

podľa §49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo
nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou
konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru.

Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z
§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení

s § 66 ods. 3 zákona, daňové bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno,
ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného
režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí vedieť
preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom ( pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf 52/2011 v spojení
s nálezom ÚS SR č. k. III ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011).

V doplňujúcich podaniach žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i rozhodnutia
súdneho dvora ES (č. C-324/11 vo veci E. W. a č. C-587/10), avšak bolo jeho dôkazným bremenom
preukázať, že skutkový stav daňovej transakcie má prvky niektorého z uvedených rozsudkov a nie iba

uvádzať niektoré právne závery z rozsudkov Európskeho súdneho dvora, nakoľko uvedené rozhodnutie
č. C-324/11 sa týka podvodného konania daňových subjektov v súvislosti s uplatňovaním si odpočtu
DPH a Súdny dvor uviedol svoje závery z prejednávaného prípadu do štyroch bodov, avšak súd netvrdí
(a ani žalovaný), že žalobca konal podvodne, ale správna dane v rámci daňovej kontroly zistil, že žalobca
svoje daňové transakcie nesprávne právne posúdil po právnej stránke pokiaľ ide o nákup ojazdených

motorových vozidiel v Rakúsku a ich následný predaj v tuzemsku.

Súd dospel k záveru, že neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu smerujúca k tomu, že je nesprávne
označený v rozhodnutí žalovaného, keďže svoju podnikateľskú aktivitu ukončil ku dňu 31. 12. 2010,
nakoľko z rozhodnutia oboch daňových orgánov vyplýva, že žalobcu označili menom a jeho pobytom,
okrem identifikačných daňových údajov, ktoré mu boli pridelené v čase jeho registrácie. Táto okolnosť

však nemá vplyv na nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a nejde o vadu, ktorá by mala
spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia, ako to uvádza v žalobe. Rozhodnutia, ktoré žalobca napáda sa
týkajú daňovej kontroly a zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní (účinný v čase daňovej kontroly), v spojení
so zákonom č. 653/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok účinný v čase vydania rozhodnutia) jasne
uvádza aké náležitosti má mať rozhodnutie správcu dane alebo žalovaného druhostupňový finančný

orgán.V preskúmavanej veci súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal
s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel
prihliadnuť.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo
na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).