Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/77/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201022
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201022.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Slovak
Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, Karadžičova 10, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a
retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. RL/16/2011 zo dňa 01.03.2011 (správne konanie č. 398-PLO/O-6170/2010), jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. RL/16/2011 zo dňa 01.03.2011 z r u š u
j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66 € do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 31.05.2011, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. RL/16/2011 zo dňa 01.03.2011, ktorým žalovaný rozhodol, že žalobca
porušil povinnosť ustanovenú v § 17 ods. 1 písm. a/ zák. č. 308/2000 Z.z. o telekomunikáciách v
znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon) tým, že nemal zaradenú televíznu programovú službu
MUSICBOX/NAŠA, ktorá je šírená v meste Košice terestriálne na kanáli 50, do základnej programovej
ponuky poskytovanej v rámci káblového distribučného systému - fixná sieť SR, za čo mu bola uložená

podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona sankcia - upozornenie na porušenie zákona.

Žalobca namietal nesúlad rozhodnutia žalovaného s Ústavou SR, pretože toto neoprávnene a v
nadmernom rozsahu zasiahlo do žalobcovho práva vlastniť majetok. Nútene obmedziť vlastnícke právo
podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR možno výlučne za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení uvedených
podmienok (na základe zákona, vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu).
Rozhodnutie žalovaného v žiadnom prípade nebralo do úvahy nemožnosť adresného sledovania

vysielania pomocou káblových rozvodov ani neprimerane vysoké náklady na zabezpečenie retransmisie
programovej služby. Absentoval verejný záujem ako aj primeraná náhrada za obmedzenie žalobcovho
práva vlastniť majetok. Dané rozhodnutie podľa žalobcu možno považovať za rozporné s čl. 20 Ústavy
SR. Vzhľadom na to, že v § 17 ods. 1 písm. a/ zákona nie sú definované ciele verejného záujmu, k
naplneniu ktorých by mohla byť takáto povinnosť uložená, dochádza tým k rozporu tohto ustanovenia
s čl. 20 Ústavy SR.

Pre žalobcu kľúčovou otázkou pre posúdenie postavenia služieb MUSICBOX/NAŠA bol výklad pojmu
„miesto príjmu na telekomunikačné zariadenia“ podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona.Žalovaný v rozhodnutí uvádza, že za miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie je nevyhnutné
považovať miesto, kde bežným prijímacím zariadením môže prijímať signál programovej služby abonent
žalobcu. Ďalej uvádza, že za takéto miesto treba považovať miesto, na ktorom môže abonent žalobcu

prijímať bežným prijímacím zariadením signál programovej služby, ktorá je šíriteľná terestriálne na kanáli
50 v meste Košice. Žalovaný sám uvádzal, že výklad pojmu „miesto príjmu“ sa podľa jeho aktuálneho
názoru vykladá spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. V minulosti však žalovaný zastával iný
názor a jeho rozhodovacia činnosť sa prikláňala k inému názoru. Z výkladovej ako aj rozhodovacej praxe
žalovaného nevyplývalo, že miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie nebolo miesto, kde signály

programových služieb potenciálne prijíma abonent bežným prijímacím zariadením, ale miesto, kde
signályprogramovýchslužiebprijímaprevádzkovateľretransmisienasvojetelekomunikačnézariadenie.
Žalovaný v súvislosti s novelizáciou zákona z roku 2009 zmenil interpretáciu povinnosti MUST CARRY,
pričom podľa jeho tvrdenia zohľadnil tendenčné umiestňovanie hlavných staníc príjmu v oblasti
bez príjmu, resp. s nedostatočným (nekvalitným) príjmom terestriálneho signálu prevádzkovateľmi
retransmisie, pri ktorom mohlo dochádzať k obchádzaniu povinností podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona,

čo považoval za rozpor s úmyslom zákonodarcu zabezpečiť právo verejnosti na informácie. Pri existencii
rovnakej právnej úpravy od roku 2000 a nezmenenej podstate § 17 ods. 1 písm. a/ zákona žalovaný po
dobu sedem rokov nepovažoval za vhodné meniť výklad pojmu „miesto príjmu“, čomu prispôsoboval aj
svoju rozhodovaciu prax. S takouto zmenou právneho názoru žalobca pri konštrukcii svojho systému
a umiestnení zariadení nepočítal a vychádzal z aplikácie a výkladu ustanovenia tak, ako ho žalobca

interpretoval do roku 2007 (t.j. za miesto príjmu považoval miesto umiestnenia hlavnej stanice svojej
siete, z ktorej je signál ďalej šírený do siete k abonentom). Takouto podstatnou zmenou výkladu definície
pojmu „miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie“ bol žalobca vystavený svojvôli žalovaného, čo
v právnom štáte nie je prípustné, navyše táto zmena prístupu môže mať pre žalobcu aj závažné
finančné dopady. Na základe uvedeného sa žalobca domnieval, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore

s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko nezohľadňuje základné princípy právneho štátu - právnu istotu, je
nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatočné odôvodnenie. Žalobca poukázal
na rozhodnutie ESD C 120/86 Mulder, ktoré stanovuje, že každý sa môže spoľahnúť, že jeho práva a
oprávnené záujmy nebudú narušené iba preto, že verejná moc zmenila svoje plány.

K problematike pojmu MUST CARRY žalobca uviedol, že táto povinnosť je základnou povinnosťou
prevádzkovateľa káblovej retransmisie a spočíva v jeho povinnosti šíriť pomocou svojej siete v
základnej programovej ponuke televízne a rozhlasové programové služby vysielateľov spĺňajúcich
zákonné podmienky pre takéto šírenie. Status MUST CARRY určuje rámcovo smernica 2002/22/ES zo
07.03.2002 o univerzálnej službe a práva užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí

a služieb (ďalej aj len Smernica o ÚS alebo smernica), pričom ponecháva na právo konkrétneho štátu,
aké kritériá zvolí pre označenie práva služby, ktoré sa plnenie tejto povinnosti bude dotýkať. V zmysle
čl. 31 ods. 1 smernice je možné povinnosť prenosu uložiť len vtedy, keď je to potrebné na splnenie jasne
vymedzených cieľov všeobecného záujmu a sú proporcionálne, transparentné a pravidelne revidované.
Z takto formulovanej povinnosti určujúcej status MUST CARRY je zrejmé, že tento status nebude

automatickypriznávanývšetkýmtelevíznymprogramovýmslužbámspĺňajúcimkritériáurčenézákonnou
normouvsúladespotrebamilokálnehozákonodarcu.CieľomSmerniceoÚSnebolovšetkýmtelevíznym
programovým službám, ktoré po formálnej stránke napĺňajú definíciu MUST CARRY, aj tento status
priznať. Držiteľom licencie č. T/152 na vysielanie televíznej programovej služby MUSICBOX a televíznej
programovej služby NAŠA je spoločnosť CREATV, spol. s r.o., jej televízna programová služba je šírená

pomocou terestriálneho vysielania pre geografické územie Košice a vysiela pomocou satelitu THOR. Z
najnovšieho prístupu žalovaného vyplýva, že za bežné prijímacie zariadenie sa považuje televízna alebo
rozhlasová anténa umiestnená externe, alebo ako súčasť televízneho alebo rozhlasového prijímača v
mieste abonenta. Pokiaľ sa na televíznu programovú službu vzťahuje povinnosť MUST CARRY (s čím
sa žalobca nestotožnil), rozsah povinnosti šírenia MUST CARRY je obmedzený výlučne na geografické

územie mesta Košice a nie na územie Slovenska. To podporuje aj fakt, že v prípade, ak by mal vysielateľ
záujem na šírení svojich programových služieb na území celej SR, svoj signál by šíril aj prostredníctvom
iných vysielačov, ako je len vysielač pre územie Košíc a blízkeho okolia. Už samotné rozhodnutie
žalovaného konštatuje, že iba televízna programová služba NAŠA (nie MUSICBOX) prináša aktuálne
informácie z mesta Košíc a jeho okolia a vysielanie je určené abonentom v tomto okolí, no napriek

tomu žalovaný rozhodol o porušení povinnosti § 17 ods. 1 písm. a/ zákona, pričom toto ustanovenie
aplikoval žalovaný aj vo vzťahu k programovej službe MUSICBOX. Žalobca poukázal na rozhodnutie
ESD z 22.12.2008 vo veci 336/07, Kabel Deutchland Vertrieb und Service GmbH & Co. KG proti
Niedersächsiche Landesmedienschaft für privaten Rundfunk, v ktorom sa konštatuje, že štatút MUSTCARRY nebude automaticky priznaný všetkým televíznym kanálom vysielaným tým istým súkromno-
právnym vysielateľom, ale musí byť prísne obmedzený na tie, ktoré z dôvodu svojho celkového
programového obsahu môžu dosiahnuť cieľ všeobecného záujmu. Z programovej štruktúry programovej

stanice MUSICBOX vyplýva, že 99,4 % vysielania tvoria hudobné alebo hudobno-zábavné programy.
Z programovej štruktúry programovej služby NAŠA vyplýva, že primárnym obsahom obsahovej služby
NAŠA sú informácie z oblasti hudobného priemyslu. V zmysle rozhodnutia žalovaného vysielanie
programovej služby NAŠA pre mesto Košice obsahuje 84,1 % hudobných programov, 11,3 % hudobných
a hudobno-zábavných programov, 0,6 % dokumentárnych programov, 1 % spravodajských programov, 1

% politicko-publicistických programov, 1 % programov ostatnej publicistiky a 1 % športových programov.
Z hore uvedeného je zrejmé, že až 96 % vysielaného obsahu je tvoreného informáciami z hudobného
priemyslu a len 4 % z celkového vysielania je tvorené spravodajsko-publicistickými alebo športovými
programami. Programové služby MUSICBOX/NAŠA sú teda monotypovými programovými službami so
zameraním na šírenie hudobných programov. TV NAŠA pritom vysiela spravidla len v obmedzenom
čase od 16.55 do 19.55 hod. a väčšinou vysiela reprízy vysielania z predchádzajúce dňa, resp. reklamy.

To znamená, že programová štruktúra MUSICBOX/NAŠA nie je zostavená tak, aby v prevažnej miere
spĺňala požiadavku na zabezpečenie prístupu verejnosti k informáciám, nakoľko neposkytuje programy
vo verejnom záujme v takom rozsahu, ktorý by zodpovedal účelu povinnosti MUST CARRY zabezpečiť
právo na informácie. Odvolávajúc sa na judikatúru ESD, mal žalobca za to, že žalovaný tým, že v danom
konaní nevenoval a neposudzoval aj otázku obsahu z pohľadu naplnenia všeobecného záujmu ako

základného predpokladu plnenia povinnosti MUST CARRY, postupoval v rozpore s § 250j ods. 2 písm.
a/ O.s.p. a vec nesprávne právne posúdil, nakoľko keby posúdil celkový obsah obidvoch služieb, musel
by pravdepodobne dôjsť k záveru, že daný rozsah nespĺňa požiadavky na programovú službu spadajúcu
pod § 17 ods. 1 písm. a/ zákona.

Žalobca tiež namietal technickú nemožnosť a nákladovosť splnenia požiadavky žalovaného. Poukázal
na rozsudok ESD z 03.03.2011 č. 134/10, Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu, v ktorom
sa okrem iného uvádza, že pokiaľ ide o ekonomické dôsledky, ktoré pre prevádzkovateľov káblových
sietí vyplývajú z uložených povinností, treba preskúmať, či sú tieto povinnosti primerané z toho
dôvodu, že môžu brániť prevádzkovateľovi káblových televízií, aby ich splnil za ekonomicky prijateľných

podmienok, prípadne so zreteľom na celkovú jeho činnosť. Podľa žalobcu zriadenie samotného
riešenia pre umožnenie príjmu vysielania programovej služby MUSICBOX/NAŠA by na strane žalobcu
vyvolalo náklady vo výške približne 50.000,- €. Ďalšou skutočnosťou je úplná technická nemožnosť
zabezpečiť plnenie tejto povinnosti k uvedeným programovým službám. Vychádzajúc zo záveru, že
plnenie povinnosti MUST CARRY sa vzťahuje len k tým abonentom žalobcu, ktorí sú súčasne

pokrytí terestriálnym signálom týchto programových služieb, a teda majú možnosť prijímať ich aj
bez služby káblovej retransmisie poskytovanej žalobcom, mal žalobca za to, že je povinný podľa
rozhodnutia žalovaného plniť túto povinnosť len na území, ktoré sa prekrýva s územím pokrytým
terestriálnym vysielaním MUSICBOX/NAŠA, čo si vyžaduje obmedzenie signálu len na určité koncové
body siete. Uvedené však nie je technicky realizovateľné, resp. je realizovateľné len pri enormne

zvýšených prevádzkových nákladoch a úplnom prebudovaní siete a navýšení jej kapacity. Vzhľadom
na súčasné parametre siete využívanej pre účely káblovej retransmisie, nie je plnenie povinnosti
MUST CARRY v danom rozsahu technicky možné. Žalobca používa technologické riešenie postavené
na báze multicast šírenia programových služieb, a to z dôvodu kapacity elektronickej komunikačnej
siete. Šírenie rozhlasových a televíznych kanálov na báze tzv. multicast modelu sa vyznačuje tým, že

nezaberá a nadbytočne nezaťažuje kapacitu siete a tým umožňuje poskytnutie aj iných elektronických
komunikačných služieb, resp. služieb obsahu.

Žalobca mal za to, že žalovaný sa v predmetnom správnom konaní vôbec nevenoval otázkam
nákladovosti na strane žalobcu (z pohľadu kritéria primeranosti), ako aj možnej technickej

akceptovateľnosti plnenia povinnosti MUST CARRY z pohľadu technickej uskutočniteľnosti a
obmedzenia šírenia signálu na území mesta Košice a tieto skutočnosti neposudzoval, pričom nemohol
dospieť k záveru, že nešírením programových služieb MUSICBOX/NAŠA sa žalobca dopúšťa porušenia
povinnosti podľa zákona. Absencia takéhoto vyhodnotenia robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre
nedostatok dôvodov.

Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby bolo rozhodnutie žalovaného zrušené a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie.Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 25.07.2011, zotrval na svojom
doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že
licenciu na televízne vysielanie programovej služby MUSICBOX spoločnosti CREATV, spol. s r.o. v

káblových distribučných systémoch udelil rozhodnutím č. T/152/2002 zo dňa 17.09.2002. Na základe
tohto rozhodnutia bola programová služba MUSICBOX šírená káblovými distribučnými systémami.
Programová služba MUSICBOX mala pre územie Košíc inú programovú skladbu ako pre ostatné
územie SR, v rámci ktorého bola vysielaná. Programová skladba pre mesto Košice obsahovala okrem
hudobných programov aj programy obsahujúce informácie lokálneho charakteru viazané na región

Košíc, ktoré boli vysielané pod názvom NAŠA. Držiteľ licencie č. T/152 požiadal žalovaného o pridelenie
frekvencie kanál 50 Košice na terestriálne vysielanie. Obsahom vysielania mala byť programová
služba MUSICBOX s programovou skladbou pre mesto Košice. Žalovaný pridelil frekvenciu kanál
50 na terestriálne vysielanie tejto programovej službe (MUSICBOX). Držiteľ licencie č. T/152 vysielal
terestriálne na kanáli 50 v meste Košice (v čase spísania vyjadrenia k žalobe) na základe rozhodnutia
č. T/152/RZL/94/2010 zo dňa 26.10.2010.

V rozhodnutí žalovaného č. T/152/RZL/46/2008 zo dňa 08.04.2008 zmenil žalovaný na základe
oznámenia držiteľa licencie č. T/152 podiely programových typov, čoho dôsledkom je programová
služba MUSICBOX/NAŠA s programovou skladbou pre mesto Košice vysielaná terestriálne na kanáli
50 v meste Košice. Označenie programovej služby vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia

ako MUSICBOX/NAŠA je totožná s označením NAŠA v rozhodnutí č. T/152/RZL/46/2008. V žalobe
napadnutom rozhodnutí je programová služba, na ktorú sa vzťahuje povinnosť MUST CARRY, určená
ako programová služba MUSICBOX/NAŠA šírená terestriálne na kanáli 50 v meste Košice a nie
programová služba MUSICBOX, ako to mylne uvádzal žalobca na viacerých miestach svojej žaloby.
Z tohto určenia je zrejmé, že sa jedná o programovú službu označenú ako programová služba NAŠA,

lebo len táto je vysielaná terestriálne na kanáli 50 v meste Košice. Totožnosť týchto dvoch označení je
zrejmá aj z programových typov uvedených v rozhodnutí č. T/152/RZL/46/2008 a v odôvodnení žalobou
napadnutého rozhodnutia (str. 5 a 6).

K námietke žalobcu o zmene právneho názoru a rozhodovacej praxe na rozdiel od predchádzajúcich

rozhodnutí žalovaný uviedol, že k zmene výkladu pojmu „miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie“
pristúpil už skôr (v rozhodnutiach č. TKR/254/RL/29/2009 zo dňa 07.07.2009 a č. RL/43/2010 zo dňa
31.08.2010). Dôvodom zmeny výkladu tohto pojmu bola zmena právnej úpravy zákona novelou č.
220/2007 Z.z. Táto s účinnosťou od 31.05.2007 umožňuje prevádzkovateľom retransmisie požiadať
žalovaného o rozhodnutie, že sa na nich nevzťahuje povinnosť MUST CARRY (čiže tvrdenie

žalobcu o rovnakej právnej úprave od roku 2000 nebolo pravdivé). Výklad pojmu „miesto príjmu
na telekomunikačné zariadenie“ uplatňovaný do zmeny právnej úpravy zohľadňoval skutočnosť, že
prevádzkovatelia káblovej retransmisie nemali možnosť požiadať o odpustenie povinnosti MUST
CARRY. Zmenou právnej úpravy boli stanovené kritériá, na základe ktorých žalovaný na požiadanie
prevádzkovateľa retransmisie môže rozhodnúť o odpustení povinnosti MUST CARRY. Pri tomto

posúdení žalovaný zváži proporcionalitu uloženej povinnosti ako aj obsah programovej služby, ktorá
má byť podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona retransmitovaná prevádzkovateľom retransmisie. K
zmene výkladu uvedeného pojmu prispel aj vývoj v odvetví elektronických komunikácií a prax
prevádzkovateľov retransmisie. Zákonodarca pri zákonnom vymedzení povinnosti MUST CARRY
použil pojmy (programová služba, ktorú možno prijímať bežným prijímacím zariadením, miesto príjmu

na telekomunikačné zariadenie), ktoré legislatívne nevymedzil. Vymedzenie obsahu týchto pojmov
zveril zákonodarca vzhľadom na § 4 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona žalovanému, preto
postup žalovaného pri vymedzení pojmu „miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie“ nie je možné
označiť ako arbitrárny. Žalovaný vykladal § 17 ods. 1 písm. a/ zákona s ohľadom na zmenu právnej
úpravy a na jej účel, ktorou je naplnenie práva verejnosti na informácie. V prípade, ak by žalovaný

nereflektoval na zmenu právnej úpravy, došlo by zo strany prevádzkovateľov retransmisie k obchádzaniu
plnenia tejto povinnosti (napr. vystavanie jedného miesta, z ktorého sa šíria programové služby
na celé územie SR), čoho dôsledkom by bolo zamedzenie abonentom príjmu informácií v oblasti
prevádzkovania retransmisie. Je povinnosťou aplikujúceho správneho orgánu zmenu právnej úpravy
odzrkadliť vo výklade jednotlivých práv a povinností subjektov podliehajúcich vecnej pôsobnosti zákona.

Žalobca podľa žalovaného len všeobecne uvádza, že svoju sieť budoval podľa výkladu pojmu „miesto
príjmu na telekomunikačné zariadenie“, ktorý žalovaný uplatňoval do roku 2007, avšak vôbec nie je
zrejmé, ako inak by túto sieť vybudoval, keby vedel, že výklad tohto pojmu sa časom zmení. Ako
vyplýva zo žaloby, žalobca v čase budovania svojej siete poznal výklad pojmu „miesto príjmu natelekomunikačné zariadenie“ a pri budovaní svojej elektronickej komunikačnej siete, prostredníctvom
ktorej šíri retransmisiu vychádzal z aplikácie a výkladu tohto pojmu, ktorý žalovaný uplatňoval v
danom čase a podľa ktorého sa za „miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie“ považovalo miesto

umiestnenia hlavnej stanice prevádzkovateľa retransmisie. Vzhľadom na tieto skutočnosti si zriadil
systém, ktorý mu umožňuje šíriť prostredníctvom káblových distribučných systémov programové služby
zjednéhomiestapreceléúzemiezapoužitiajednejprijímacejstaniceumiestnenejvBratislave.Uvedené
tvrdenia žalobcu navodzujú dojem, že k vybudovaniu siete s jednou hlavnou stanicou pristúpil s cieľom
obísť § 17 ods. 1 písm. a/ zákona.

Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že z jeho strany išlo o svojvoľný neodôvodnený výklad
ustanovení súvisiacich s plnením povinností MUST CARRY. Zdôraznil, že ku zmene výkladu
došlo u žalovaného v súvislosti so zmenou právnej úpravy účinnej od 31.05.2007, ktorá umožnila
prevádzkovateľom retransmisie požiadať o odpustenie povinnosti MUST CARRY a za účelom naplnenia
účelu § 17 ods. 1 písm. a/ zákona. Zmenu právnej úpravy, vývoj na úseku elektronických komunikácií

a s ním spojené nové možnosti poskytovania retransmisie prostredníctvom KDS nemôže žalovaný
ovplyvniť, môže, dokonca musí, ich len reflektovať pri aplikácií príslušných ustanovení zákona, čo je
v konečnom dôsledku vzhľadom na právnu úpravu použitú v § 17 ods. 1 písm. a/ zákona aj úmyslom
zákonodarcu. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný toho názoru, že rozhodnutie plne rešpektuje princípy
právneho štátu a nijako nevybočuje zo zákonného ani ústavného rámca.

Žalovaný dodal, že registrácia retransmisie predstavuje individuálny správny akt, na základe ktorého je
prevádzkovateľ retransmisie oprávnený poskytovať retransmisiu. Zákon stanovuje práva a povinnosti
pre prevádzkovateľov retransmisie, pričom základným oprávnením prevádzkovateľa retransmisie je
podľa § 15 ods. 2 zákona slobodné a nezávislé vykonávanie retransmisie programových služieb.

Prevádzkovateľ retransmisie má zároveň povinnosti, ktoré mu vyplývajú z vykonávanej činnosti.
Tieto povinnosti, najmä povinnosti uvedené v § 15 ods. 1 zákona, je možné označiť za podmienky
vykonávania retransmisie v súlade so zákonom. Prvou povinnosťou je povinnosť MUST CARRY ,
teda povinnosť zaradiť do základnej programovej ponuky programové služby vysielateľov na základe
zákonaavysielateľovnazákladelicencie,ktorýchprogramovéslužbysúprijímateľnébežnýmprijímacím

zariadením v mieste príjmu na telekomunikačné zariadenia obojstranne bezplatne. Hoci uvedená
povinnosť obmedzuje žalobcu na jeho práve rozhodovať, či programovú službu MUSICBOX/NAŠA
zaradí do svojej základnej programovej ponuky, toto obmedzenie nie je protiústavné. Je súčasťou
právneho rámca pre poskytovanie reretransmisie a smeruje k zabezpečeniu práva na informácie.
Navyše žalobca má možnosť požiadať o odpustenie povinnosť MUST CARRY. Žalobou napadnutým

rozhodnutím podľa žalovaného nedošlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu v
elektronickej komunikačnej sieti, ale ku konštatovaniu porušenia zákonnej povinnosti, čo sú dve
diametrálne odlišné skutočnosti a k uloženiu sankcie - upozornenie na porušenie zákona, ktorá nijako
nezasahuje do majetkovej sféry žalobcu. Napadnuté rozhodnutie predstavuje len upozornenie, že si
neplní svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona.

Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na rozhodnutie ESD vo veci C-336-07, Kabel Deutchland
Vertrieb und Service GmbH & Co. KG proti Niedersächsiche Landesmedienschaft für privaten Rundfunk,
v ktorom je urobený odkaz na čl. 31 ods. 1 smernice č. 2002/22/ES a na pojem určené (programové)
služby. Európsky súdny dvor v rozhodnutí považoval podmienku určenia programových služieb, ktorú

stanovuje čl. 31 ods. 1 smernice za naplnenú v prípade ich určenia podľa technického spôsobu šírenia.
Z rozhodnutia tiež vyplýva, že pri posúdení systému, na základe ktorého získavajú programové služby
status MUST CARRY v dôsledku ich terestriálneho šírenia, je nevyhnutné posúdiť, ako im je udeľované
povolenie na terestriálne vysielanie. Vzhľadom na skutočnosť, že povolenie na terestriálne vysielanie
je udeľované s prihliadnutím na pluralitu informácií a rôznorodosť názorov, Európsky súdny dvor vo

svojom rozhodnutí konštatoval, že sa nejedná o automatický systém prideľovania statusu MUST CARRY
programovým službám, ktorý by bol v rozpore s čl. 49 Zmluvy o európskom spoločenstve (teraz čl. 56
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie žalovaného je
v súlade s úpravou podľa zákona a tiež v súlade s judikatúrou ESD a s úpravou MUST CARRY v
smernici č. 2002/22/ES. V čase prijatia napadnutého rozhodnutia prebiehal proces transpozície smerníc

doplňujúcich a meniacich aj smernicu č. 2002/22/ES, ale na území SR doposiaľ ukončený nebol. Keďže
zmenou smernice č. 2002/22/ES nedošlo k zmene povinnosti MUST CARRY (zaviedla sa iba povinnosť
revízie tejto povinnosti do jedného roka od 25.05.2011), je postup žalovaného v napadnutom rozhodnutí
aj v súlade s doplnenou smernicou.Podľa žalovaného pred vydaním rozhodnutia dostatočne zistil skutkový stav, jeho postup nevykazuje
žiadne vady majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia a na základe zisteného skutkového stavu

dospel i k správnemu záveru. Jeho postup bol v súlade s právnou úpravou, podľa ktorej môže odpustiť
povinnosť MUST CARRY výhradne na žiadosť prevádzkovateľa retransmisie podľa § 17 ods. 3 zákona.
Žalovaný zdôraznil, že ak žalobca mal za to, že charakter programovej služby MUSICBOX/NAŠA
šírenej terestriálne na kanáli 50 v meste Košice nenapĺňa podmienky MUST CARRY, žiadne objektívne
skutočnosti mu nebránili požiadať žalovaného o oslobodenie od tejto povinnosti podľa novelizovaného

ustanovenia § 17 zákona účinného od. 31.05.2007.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že správny orgán vo svojom rozhodnutí posúdil
vec po právnej stránke nesprávne, pričom zistenie skutkového stavu bolo zároveň nepostačujúce na

posúdenie veci, a preto podľa § 250j ods.2 písm. a/, c/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä
s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný listom zo dňa 21.12.2010 doručeným

žalobcovi dňa 18.01.2011 oznámil začatie správneho konania voči nemu ako prevádzkovateľovi
retransmisie č. TKR/225 vo veci možného porušenia § 17 ods. 1 písm. a/ zákona v súvislosti s
tým, že neposkytuje prostredníctvom káblových distribučných systémov - fixná sieť ST, retransmisiu
programovej služby MUSICBOX/NAŠA, ktorá je vysielaná terestriálne na kanály 50 v meste Košice.
Žalobca sa k začatiu správneho konania vyjadril listom doručeným žalovanému dňa 31.01.2011. Vo

svojom vyjadrení uviedol, že v súlade s účelom, ktorý je sledovaný splnením povinností MUST CARRY
a ktorý je možné odvodiť z ustanovenia § 17 ods. 3 písm. b/ zákona, je zabezpečiť prístup verejnosti k
informáciám, najmä programom vo verejnom záujme, podujatiam významným pre verejnosť, krátkemu
spravodajstvu a vysielaniu programových služieb na základe zákona. Sprístupnenie programovej služby
MUSICBOX/NAŠA, ktoré je monotypovou programovou službou, nenapĺňa účel sledovaný plnením

povinnosti MUST CARRY, pričom jej zaradenie do programového rastra základnej programovej ponuky
by bolo vzhľadom na územný rozsah terestriálneho dosahu tejto programovej služby (mesto Košice)
neprimerané vzhľadom na skutočnosť, že prostredníctvom centrálneho headendu je signál programov
zaradených do základnej programovej ponuky šírený v celej elektronickej komunikačnej sieti, ktorej
územný rozsah je daný celým územím SR, teda presahujúcim územie mesta Košice. Vzhľadom na

to, že miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie je miesto v lokalite - Bratislava (umiestnenie
hlavnej stanice), v ktorej nie je možné televíznu programovú službu MUSICBOX/NAŠA prijímať bežným
prijímacím zariadením, nie je uvedená televízna programová služba zaradená do základnej programovej
ponuky, nakoľko nespĺňa kritériá pre definovanie uvedenej programovej služby, ako služby MUST
CARRY v súlade s § 17 ods. 1 písm. a/ zákona. Akýkoľvek odlišný výklad je v tomto prípade

porušením účelu sledovaného zákonom, berúc do úvahy porovnanie územného rozsahu šírenia
terestriálneho vysielania televízneho programu MUSICBOX/NAŠA a rozsahu distribúcie zabezpečenej
prostredníctvom EKS spoločnosti žalobcu. Takýto zásah by bol neprimeraný a pri extenzívnom
výklade tejto povinnosti by viedol k uplatneniu uvedenej povinnosti spôsobom, ktorým by jej plnenie zo
strany povinného subjektu úplne znemožnil, nakoľko by musel v rámci dosahu jeho siete šíriť všetky

terestriálne šírené programy, v prípade tejto monotypovej programovej služby navyše bez splnenia účelu
- zabezpečiť prístup verejnosti k informáciám.Dňa 01.03.2011 žalovaný vydal žalobou napadnuté rozhodnutie, ktoré odôvodnil tým, že žalobca nemá
programovú službu MUSICBOX/NAŠA, šírenú terestriálne na 50 kanáli v meste Košice a zapísanú v
registri retransmisie č. TKR/255, zaradenú medzi programovými službami šírenými v rámci základného

programového balíku. Zákonodarca spojil vznik povinnosti MUST CARRY s naplnením niekoľkých
podmienok, ktoré sú stanovené v § 17 ods. 1 písm. a/ zákona a v § 17 ods. 2 zákona. Povinnosť
MUST CARRY vzniká voči programovým službám vysielateľov na základe zákona a vysielateľov s
licenciou, ktoré možno prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu na telekomunikačné
zariadenie. Programová služba MUSICBOX/NAŠA je šírená v meste Košice na kanáli 50. Vznik

povinnosti MUST CARRY pri programových službách vysielateľov s licenciou je viazaný na podmienku,
že musí ísť o programovú službu, ktorú možno prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu
na telekomunikačné zariadenie. Ďalej žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil obdobne ako vyjadrenie k
žalobe.

Podľa§17ods.1písm.a/zákonač.308/2000Z.z.prevádzkovateľretransmisiejepovinnýzabezpečiťpri

obsadzovaní kanálov v telekomunikačnej sieti alebo na telekomunikačnom zariadení, aby do základnej
programovej ponuky boli zaradené programové služby vysielateľa na základe zákona a vysielateľov
s licenciou, ktoré možno prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu na telekomunikačné
zariadenie, a to obojstranne bezplatne; za taký príjem sa nepovažuje príjem kódovaných programových
služieb a programových služieb, na ktorých príjem je potrebný osobitný prijímač okrem bežného

rozhlasového prijímača alebo bežného televízneho prijímača, ani príjem digitálneho vysielania inej
programovej služby ako vysielateľa na základe zákona, ktorá zároveň nie je monotypovou programovou
službou.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo

osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Súd osobitne poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za
určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na
ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141),

všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia
(napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53),
rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené
Úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová
právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy

účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými
vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či
boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o
normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69).
Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí

vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s.
119,bod5),čoznamená,žezásadaprednostiúniovéhoprávasavzťahujenavšetkyvnútroštátneprávne
odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci:
vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V
takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym
predpisom,ktorýjesnímvrozporeaktorýbynemalbyťďalejaplikovaný(Simmenthal,106/77,9.3.1978,
Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva Únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom

členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod
52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91,
Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok
10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnejpovahy vyplývajúce z práva Únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na
súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí.

Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci
svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto
normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32;
Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629,
bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v

medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie nesmie
aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore
s právom Únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311,
body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a
22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal,

106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktorébybolovrozporesprávomÚnieamôževsúladesozásadamirovnocennosti
a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré
sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal
Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler,

C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme
vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje
neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými
normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal,
106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17).

Podľa článku 31 ods. 1 druhej vety smernice 2002/22 o univerzálnej službe a právach užívateľov
týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb sa povinnosti prenosu uložia len vtedy, keď
je to potrebné na splnenie jasne vymedzených cieľov všeobecného záujmu a sú proporcionálne a
transparentné.

Postaveniekanálu,naktorýsavzťahujepovinnosťprenosu,samusístriktneobmedziťnakanály,ktorých
celkový programový obsah je vhodný na realizáciu sledovaného cieľa všeobecného záujmu (pozri v
tomto zmysle rozsudok United Pan-Europe Communications Belgium a i.).

Samotné uvedenie cieľa všeobecnej politiky, ktorý nie je doplnený nijakým ďalším doplňujúcim prvkom
umožňujúcim prevádzkovateľom vopred určiť povahu a rozsah konkrétnych podmienok a povinností,
ktoré musia spĺňať, keď majú záujem o udelenie statusu príjemcu povinnosti prenosu (MUST CARRY),
jasnenevymedzujekonkrétnekritériá,ktorépoužívajúvnútroštátneorgánynavýbertelevíznychkanálov,
ktoré majú povinnosť prenosu, čiže toto ustanovenie tak nie je dostatočne presné, aby mohlo zaručiť,

že takto vybrané kanály sú tie, ktorých celkový programový obsah je vhodný na realizáciu sledovaného
cieľa všeobecného záujmu.

V prípade porušenia povinnosti uloženej zákonom uloží žalovaný sankcie vymenované v § 64 ods. 1
zákona. Jednou zo zákonných povinností prevádzkovateľa retransmisie je zabezpečiť pri obsadzovaní

kanálov v telekomunikačnej sieti alebo na telekomunikačnom zariadení, aby do základnej programovej
ponukybolibezplatnezaradenéprogramovéslužbyvysielateľa,ktorémožnoprijímaťbežnýmprijímacím
zariadením v mieste príjmu na telekomunikačné zariadenie. K tomu súd dodáva, že sa stotožňuje s
výkladom pojmu „miesto príjmu na telekomunikačné zariadenie“ v § 17 ods. 1 písm. a/ zákona, ako
ho urobil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Sankcia nastupuje až po zistení, že prevádzkovateľ

retransmisie nesplnil danú povinnosť. To znamená, že v prvom rade prevádzkovateľ retransmisie posúdi,
či sa na konkrétnu programovú službu vzťahuje povinnosť prenosu a potom ju buď do svojej základnej
programovej štruktúry zaradí, alebo nie. Na to, aby prevádzkovateľ retransmisie mohol správne určiť,
či sa na neho povinnosť MUST CARRY vzťahuje, je potrebné k tomu stanoviť transparentné pravidlá,
nastavené proporcionálne, s jasne vymedzenými cieľmi všeobecného záujmu. Zároveň je nevyhnutné

konkrétnu povinnosť MUST CARRY pravidelne revidovať.

V ustanovení § 17 ods. 1 písm. a/ zákona nie sú uvedené žiadne kritéria vyplývajúce zo smernice
umožňujúce prevádzkovateľom retransmisie vopred určiť povahu a rozsah konkrétnych podmienok apovinností, ktoré musia spĺňať programové služby, keď majú záujem o priznanie postavenia, ktorého
sa týka povinnosť prenosu. V uvedenom ustanovení zákona nie je ani len konštatovaná podmienka
sledovania cieľov všeobecného záujmu, pričom sa však na túto podmienku, ktorú v danom prípade

považoval za splnenú, vo svojom rozhodnutí žalovaný odvolával. I keby však táto podmienka bola
ustanovená zákonom, pokiaľ by bola jediná bez úpravy ostatných podmienok v zmysle čl. 31 ods. 1
druhej vety smernice, nestačilo by to na splnenie požiadaviek (cieľov smernice) na objektívne určenie
povinnosti prenosu dotknutému prevádzkovateľovi retransmisie.

Taká vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje žiadne objektívne kritérium, ktoré by bolo vopred
známe a používané orgánmi dotknutého členského štátu na účely určenia programov vysielateľov ako
programov, na ktoré sa vzťahuje povinnosť prenosu, neumožňuje neverejnoprávnym vysielateľom, na
ktorých sa môže vzťahovať povinnosť prenosu, poznať kritériá, ktoré treba splniť na priznanie tohto
postavenia, a teda nedodržiava zásadu transparentnosti v zmysle článku 31 ods. 1 druhej vety smernice
2002/22 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a

služieb.Dodržiavanietejtozásadytakistoniejezaručené,aktakátoprávnaúpravaneuvádzadostatočne
presne, že povinnosť prenosu možno uložiť len špecifickým televíznym kanálom, ako to vyžaduje
uvedený článok 31 ods. 1. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že postavenie subjektu, ktorý má danú
povinnosť,nebudeautomatickypriznanévšetkýmtelevíznymkanálomvysielanýmtýmistýmsúkromným
vysielateľom, ale musí byť prísne obmedzené len na tie, ktorých celkový programový obsah môže

realizovať sledovaný cieľ všeobecného záujmu.

Pokiaľ ide o námietku vznesenú žalobcom i počas správneho konania týkajúcu sa neexistencie jasne
definovaných cieľov všeobecného záujmu, treba pripomenúť, že podľa článku 31 ods. 1 druhej vety
smernice sa povinnosti prenosu uložia len vtedy, keď je to potrebné na splnenie jasne vymedzených

cieľov všeobecného záujmu a sú proporcionálne, transparentné a pravidelne revidované. Ustanovenie §
17 ods. 1 písm. a/ zákona však nevymedzuje jasne konkrétne kritériá na výber televíznych kanálov, ktoré
majú povinnosť prenosu, a že toto ustanovenie tak nie je dostatočne presné, aby mohlo zaručiť, že takto
vybrané kanály sú tie, ktorých celkový programový obsah je vhodný na realizáciu sledovaného cieľa
všeobecného záujmu. Takéto znenie zákona nie je v súlade s cieľmi smernice 2002/22 o univerzálnej

službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb.

Podľa názoru súdu nemožno uvedený ciel považovať za splnený ani skrze ustanovenie § 17 ods. 3
zákona,naktorépoukázalžalovanýdôvodiaczmenusvojejdoterajšejrozhodovacejpraxe(vyššievtexte
rozsudku), podľa ktorého môže žalovaný podľa princípov transparentnosti a primeranosti rozhodnúť na

žiadosťprevádzkovateľaretransmisie,žesanaňhopovinnosťMUSTCARRY nevzťahujealebovzťahuje
len čiastočne. Vychádzajúc z výkladu ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a/ zákona bez zohľadnenia cieľov
Smernice o ÚS by sa potom povinnosť MUST CARRY vzťahovala na úplne všetky programové služby
vysielané terestriálne, čo zjavne odporuje právnej logike a predovšetkým cieľom smernice a zmyslu
kultúrnej politiky EÚ.

Smernice sú „záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány“ (čl. 249 pododsek
3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva). Členské štáty si pri transpozícii smerníc zachovávajú
určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice, a nie prostriedkami

na jeho dosiahnutie. Aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho
práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný
výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia.
Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva
(t. j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ smernice bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu
môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu
samotnými ustanoveniami smernice. Nepriama aplikácia smerníc na účely interpretácie sa vzťahuje aj
na vnútroštátnu judikatúru.
Pokiaľ bola smernica správne transponovaná, priama aplikácia ustanovení smernice nie je potrebná,

pretože sa použije vnútroštátny predpis alebo ustanovenie, do ktorého bola smernica prebratá. Ak si
však členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu
dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže
byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. Naopak fyzické a právnické osobysa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z neprebratej smernice vyplývajú. Štát taktiež nemôže
sankcionovať fyzickú alebo právnickú osobu za to, že koná v súlade so smernicou, ktorú členský
štát netransponoval správne alebo v predpísanej lehote. Priama aplikácia smernice prichádza teda

do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene.
Priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak
eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú
nielen súdne ale aj správne orgány členského štátu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických
osôb a právnických osôb.

Eurokonformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým
účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v
predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika
viazaná. Nie je preto možné tolerovať orgánom verejnej moci, ani všeobecným súdom, pri interpretácii
zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Súd nie je

absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov,
či záväzných predpisov EÚ (napr. aj ciele smernice). Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda
nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého
zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

Nazákladeuvedenéhojenutnékonštatovať,žezákonodarcavprávnompredpise(zákone)upravujúcom
právaapovinnostivysielateľov,prevádzkovateľovretransmisie,poskytovateľovaudiovizuálnejmediálnej
služby na požiadanie a ostatných v zákone uvedených právnických osôb alebo fyzických osôb tým, že
nestanovil žiadne kritériá vyplývajúce zo Smernice o ÚS umožňujúce prevádzkovateľom retransmisie

vopred určiť povahu a rozsah konkrétnych podmienok a povinností, ktoré musia spĺňať programové
služby, keď majú záujem o priznanie postavenia, ktorého sa týka povinnosť prenosu, teda nestanovil
transparentné pravidlá, proporcionálne nastavené, s jasne vymedzenými cieľmi všeobecného záujmu,
netransponoval Smernicu o ÚS do právneho poriadku Slovenskej republiky správne. Z uvedeného
dôvodu teda prichádza do úvahy priama aplikácia smernice. Zároveň je potrebné konštatovať, že

dôsledky nesprávnej transpozície smernice nemôže znášať žalobca. Taktiež nemôže byť sankcionovaný
za to, že konal alebo sa snažil konať v súlade so smernicou, keď v prípade programovej služby
MUSICBOX/NAŠA posudzoval kritériá uvedené v čl. 31 ods. 1 Smernice o ÚS a uvedenú programovú
službu nezaradil do svojej základnej programovej štruktúry. Ako vyplýva z písomného podania
žalovaného doručeného súdu na pojednávaní dňa 30.01.2013, žalovaný svojim rozhodnutím č.

TRK/255/RUS/06/2011 dodatočne odpustil žalobcovi povinnosť MUST CARRY vo vzťahu k predmetnej
programovej službe šírenej terestriálne na kanály 50 v meste Košice z dôvodu jej neproporcionality
vo vzťahu k počtu užívateľov, ku kapacite siete a vo vzťahu k ekonomickým dôsledkom. Týmto svojim
rozhodnutím žalovaný potvrdil správnosť predchádzajúceho postupu žalobcu. Pre úplnosť súd dodáva,
žeustanovenie§17ods.3zákona,podľaktoréhomôžežalovanýrozhodnúťnažiadosťprevádzkovateľa

retransmisie, že sa naňho povinnosť podľa odseku 1 písm. a) nevzťahuje alebo vzťahuje len čiastočne,
plní (môže plniť) len revíznu funkciu požadovanú ako štvrtú podmienku článkom 31 ods. 1 Smernice
o ÚS a v žiadnom prípade týmto ustanovením zákonodarca nedosiahol základný cieľ predpokladaný a
požadovaný touto smernicou.

Tým, že žalovaný vo svojom rozhodnutí svoj právny záver o porušení zákona žalobcom oprel len o
ustanovenie § 17 ods. 1 písm. a/ zákona, bez ďalšieho skúmania súladu tohto ustanovenia (znenia
celého zákona) s cieľmi Smernice o ÚS, nepostupoval správne. Žalovaný nebral do úvahy kritériá
požadované článkom 31 ods. 1 smernice. Neuplatnil, i keď bol povinný, eurokonformný výklad zákona
a síce formálne správnym, avšak príliš rigidným postupom dospel k rozhodnutiu voči žalobcovi

nespravodlivému.

Súd na základe hore uvedených skutočností dospel k záveru, že žalovaný pri svojom rozhodovaní
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a bolo potrebné jeho nezákonné rozhodnutie
žalovaného zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd sa takisto stotožnil s námietkou žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne
zisteného skutkového stavu.Podklady rozhodnutia, v ktorom pre určenie porušenia zákona žalobcom pre nesplnenie povinnosti
MUST CARRY televíznej služby žalovaný posúdil len samotný cieľ všeobecnej politiky, ktorý nedoplnil
nijakým ďalším doplňujúcim prvkom, súd považoval za nedostatočné. Žalobca pritom vo svojom

vyjadrení ku začatiu správneho konania zo dňa 21.01.2011 namietal, že zaradenie predmetnej
programovej služby do programového rastra by bolo vzhľadom na územný rozsah jej terestriálneho
dosahu neprimerané. Touto námietkou sa však žalovaný nezaoberal a na objektívne zistenie skutkového
stavu a posúdenie uvedenej námietky si nezaobstaral potrebné podklady pre zákonné rozhodnutie
vo veci. Žalovaný sa dostatočne nezaoberal v konaní ani naplnením prvej podmienky, o ktorú svoje

rozhodnutie oprel - splnenie jasne vymedzených cieľov všeobecného záujmu, ktorým je právo občanov
na informácie. Žalovaný neposúdil vlastný obsah štruktúry programovej služby MUSICBOX/NAŠA
vysielateľa CREATV, s.r.o. Z rozhodnutia ani z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný
zisťoval, aký je skutočný obsah vysielania tejto programovej služby, napriek tomu, že žalobca vo
svojom vyjadrení ku začatiu správneho konania zo dňa 21.01.2011 namietal, že predmetná programová
služba nenapĺňa účel sledovaný plnením povinnosti MUST CARRY. Žalovaný vo svojom rozhodnutí

uvádza, že v rámci programu programovej služby MUSICBOX/NAŠA je jedna hodina denne venovaná
spravodajstvu týkajúceho sa aktuálneho diania v meste Košice, pričom dňa 02.09.2010 bol odvysielaný
záznam rokovania zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja. Podľa názoru súdu nemožno za
dostatočne podložený považovať záver žalovaného o splnení vymedzených cieľov všeobecného záujmu
len z posúdenia jediného dňa vysielania predmetnej programovej služby. Žalobca namietal, že vysielanie

spravodajstva obsahuje väčšinou reprízy a reklamy. Bolo úlohou žalovaného riadne zistiť skutkový
stav a zmonitorovať vysielanie predmetnej programovej služby tak, aby nebolo pochýb, či plní cieľ
všeobecného záujmu, ktorým je právo občanov na informácie.

Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z licencie programovej

služby MUSICBOX/NAŠA č. T/152, podľa ktorej je vysielané 0,6 % dokumentárnych programov, 1 %
spravodajských programov, 1 % politicko-publicistických programov, 1 % programov ostatnej publicistiky
a 1 % športových programov. Zvyšný čas je určený hudobným a hudobno-zábavným programom. K
tomu je potrebné dodať, že z uvádzanej licencie v znení ku dňu rozhodovania žalovaného sa tento
podiel neurčuje zo 100 % vysielacieho času, ale len zo 70 %. Ostatných 30 % je určených podľa

licencie na doplnkový program. Matematickým výpočtom možno dospieť k vyjadreniu času rovnajúcemu
sa percentám iných ako hudobných a hudobno-zábavných programov za jeden deň vysielania a ten
nedosahuje ani jednu hodinu vysielacieho času (len približne 46 minút). Podľa licencie teda v rámci
programovej služby MUSICBOX/NAŠA nemusí byť odvysielaná ani hodina programu, ktorý by plnil cieľ
všeobecného záujmu, ktorým je právo občanov na informácie stanovený smernicou.

Keby žalovaný posúdil celkový obsah predmetnej programovej služby, musel by pravdepodobne dôjsť
k záveru, že daný rozsah nespĺňa požiadavky na programovú službu so statusom pre povinnosť MUST
CARRY. Táto premisa vyplýva aj z neskoršieho rozhodnutia žalovaného č. TRK/255/RUS/06/2011,
ktorým dodatočne vo vzťahu k predmetnej programovej službe žalobcovi povinnosť MUST CARRY

odpustil. Na základe uvedených skutočností sa nemohol žalovaný v konaní vo veci možného porušenia
§ 17 ods. 1 písm. a/ zákona bez pochybností domnievať, že predmetná programová služba spĺňa
podmienky pre priznanie statusu MUST CARRY a teda, že žalobca jej nezaradením do svojej základnej
programovej štruktúry porušil zákon.

Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené rozpory, znovu posúdiť vznik
povinnosti MUST CARRY u žalobcu a následne opätovne vo veci rozhodnúť.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie
žalovaného č. RL/16/2011 zo dňa 01.03.2011 ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p.

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným
právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo
žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatený súdny poplatok vo

výške 66 €.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo
na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.