Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 27, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/406/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114208054
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7114208054.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté M. Q. nar. XX.X.XXXX a maloletú K.
Q. nar. X.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice,
Staničné námestie č. 9, Košice detí rodičov J.. K. Q. nar. XX.X.XXXX trvale bývajúcej v K. na A.
XX prechodne bývajúcej v B. K. M. A. P. B. Í. XX B. T., H., C., R. zastúpenej advokátkou Jolanou
Fuchsovou so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20 a M. Q. nar. X.XX.XXXX

bývajúceho v K. XXX S. zastúpeného advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA so
sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave na Karloveskej 3154/32 o návrhu matky na návrat maloletých
detí do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 8.7.2014
č.k. 21P 46/2014-213 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice I z 8.7.2014 č.k. 21P 46/2014-213.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením z 8.7.2014 č.k. 21P 46/2014-213 nariadil otcovi M. Q.
narodeného X.XX.XXXX bývajúceho v K. XXX, S.Ô., aby navrátil maloleté deti M. Q. narodeného
XX.X.XXXX a K. Q. narodenú X.X.XXXX do miesta ich obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej
Británie a Severného Írska do 15. dní od právoplatnosti uznesenia. V prípade, že otec maloleté deti v
tejto lehote nenavráti do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, je matka maloletých

detí J.. K. Q. narodená XX.X.XXXX bývajúca v B. K. M. A.Á. P. B. Í., C., R., XX B. T., H. oprávnená
po uplynutí tejto lehoty maloleté deti prevziať na území Slovenskej republiky za účelom ich vrátenia
do miesta ich obvyklého pobytu na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. V
prípade návratu otca maloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu je matka povinná im zabezpečiť
ubytovanie mimo svojho bydliska na svoje vlastné náklady po dobu jedného týždňa. V prípade návratu
otca s maloletými deťmi do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska je matka povinná

zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu v konaní o úpravu výkonu
práv a povinností rodičov k maloletým deťom. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov,
ani štát nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie matka aj otec maloletých detí.

Otec maloletých detí podal odvolanie z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. d/, c/ a f/ O.s.p.. Vyjadril názor, že súdpri rozhodovaní o návrate do krajiny obvyklého pobytu maloletých detí M. a K. neprihliadol na výsluch,
resp. názor a postoj maloletých detí napriek tomu, že podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru - Dohovoru o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 publikovaného v oznámení

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2011 Z.z., ktorý pre Slovenskú republiku
vstúpil v platnosť 1.2.2011 (ďalej len “Dohovor“) hovorí, že justičný orgán môže odmietnuť nariadenie
návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti,
kedy je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné pre rozhodnutie súdu je zistenie,
že dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí. Súd môže jeho názor zisťovať, ak je s

ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť. V tejto súvislosti poukázal na
ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine a článok 11 ods. 2 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003.
Konštatoval,žesúdsícemaloletédetivypočul,aleneprihliadolnaichnázorvotázkenávratudoAnglicka,
teda dostatočne nezistil názor maloletých detí napriek tomu, že je v ich najlepšom záujme zistiť ich
želanie a názor podľa článku 13 Dohovoru. Uviedol, že z výsluchu kolíznej opatrovníčky z 25.4.2014
vyplýva, že z viacerých rozhovorov s maloletými deťmi je zrejmé, že opakovane vyjadrili svoj názor a

postoj k matke, ktorá neprimerane fyzicky reagovala na synove argumenty a vyjadrili aj svoj postoj k
návratu do Anglicka, o čom svedčí úradný záznam spísaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny
v Poprade 10.2.2014, úradný záznam spísaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach
z 20.3.2014 a tiež počas návštevy v rodine, ktorú vykonal úrad práce 10.4.2014. Kolízny opatrovník
na základe svojich zistení navrhoval súdu, aby prehodnotil a zvážil, či návrat detí do krajiny obvyklého

pobytu je v ich najlepšom záujme (zápisnica o pojednávaní z 25.4.2014 str. 21). V priebehu znaleckého
dokazovania (znalecký posudok č. 25/2014) obidve maloleté deti vyjadrili svoj názor, že chcú ostať na
Slovensku. Počas psychologického vyšetrenia maloletá K. uviedla „doma znamená tu, na Slovensku,
nič z Anglicka mi nechýba“, „do Anglicka sa vrátiť nechcem, chcela by som, aby sa rodina usadila na
Slovensku“ a maloletý M. uviedol, že „chcem ostať na Slovensku, tu máme rodinu“ a „keď sa povie

doma, predstavím si K.“. Súd prvého stupňa neprihliadol na výsluch maloletých detí vykonaný za účasti
kolíznych opatrovníčok z dôvodu, že deti boli dlhú dobu odlúčené od matky a súd predpokladá, že
vštepuje deťom svoje názory. V znaleckom posudku č. 25/2014 je jednoznačne napísané, že u detí
neboli zistené sklony ku skresľovaniu skutočnosti, prestupovaniu nadmernej fantázie do hodnotenia
reality, ich schopnosť objektívne vypovedať vzhľadom k ich veku, rozumovej a pamäťovej kapacite je

zachovaná. Tiež v znaleckom posudku je uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo
sa u nich doma dialo, ako sa rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd
prvého stupňa mal pri rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí. Má za to, že mal súhlas
matky na odchod z Anglicka s maloletými deťmi, ktorý mu dala predtým, ako odišli na Slovensko. Je
to zrejmé i z videonahrávky, predloženej súdu prvého stupňa a okrem toho aj maloletý M. potvrdil, že

„matka udelila súhlas otcovi na odchod s maloletými deťmi“ (zápisnica o pojednávaní z 25.4.2014 str. 2).
Uviedol, že maloleté deti sú na Slovensku šťastné, preukázateľne sa zžili s prostredím na Slovensku,
ktoré považujú za svoj domov. Maloletý M. päťkrát týždenne trénuje a hrá za Futbalový klub Levoča
a v škole si zvykol nad očakávanie dobre, o čom svedčí aj to, že mal lepšie vysvedčenie ako niektoré
deti, ktoré sú na Slovensku celý život. Takisto veľmi dobre zvládol rozdielové skúšky a v škole patrí

medzi najobľúbenejších žiakov, či spolužiakov. Niekoľkokrát ostal v škole dlhšie, aby pomohol učiteľom s
prípravami na školské aktivity. Maloletá je v škole veľmi šťastná, patrí medzi najlepšie žiačky, chodí aj do
družiny, po škole sa stretáva so spolužiačkami , denno denne je v styku so sesternicami a kamarátkami,
cez centrum voľného času navštevuje detskú zumbu, plánuje a začína trénovať karate. Na základe
vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd uznesenie Okresného súdu Košice I z 8.7.2014

sp. zn. 21P 46/2014 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol, alebo
napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh matky zamietne a k rukám právneho zástupcu JUDr. Ivana
Pecíka určil povinnosť matky nahradiť trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Matka napadla výrok uznesenia, ktorým jej súd uložil povinnosť zabezpečiť deťom a otcovi ubytovanie
mimo jej bydliska po dobu jedného týždňa a zdržať sa odobratia detí otcovi do rozhodnutia príslušného

súdu v konaní o úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Poukázala na to, že z vykonaného
dokazovania (ako to konštatuje aj súd) nevyplynulo, že by deti akokoľvek týrala, či už fyzicky alebo
psychicky, ide o výmysly otca, ktoré začal produkovať po únose detí na Slovensko. Všetky tvrdenia,
či už otca alebo detí, o akomkoľvek týraní, boli uskutočnené až po 9.2.2014, teda po ich príchode na
Slovensko. V tejto súvislosti opätovne poukázala na správu kolízneho opatrovníka v rozvodovom konaní

z 11.11.2013, z ktorej vyplýva, že otec ani deti neuvádzali nijaké skutočnosti nasvedčujúce akejkoľvekforme týrania. Deti sa vyjadrili práve naopak, že im obaja poskytujú starostlivosť a lásku na rovnakej
úrovni. Nesporný fakt, odmietanie jej osoby deťmi, je dôsledkom masívnej manipulácie detí otcom a
práve z dôvodu, aby došlo k zlepšeniu vzťahov medzi ňou a deťmi je nevyhnutné, aby s nimi mohla čím

skôr byť v neustálom kontakte. Niet preto nijakého dôvodu na „opatrnosť“. Deťom nikdy neubližovala a
navyše súd vyhlásením výroku o povinnosti zdržať sa odobratia detí otcovi do rozhodnutia príslušného
súdu v konaní o úpravu práv a povinností k maloletým deťom prekročil svoju právomoc. Povinnosťou
súdu bolo rozhodnúť o návrate detí. Akákoľvek úprava rodičovských práv a povinností prináleží iba a
len právomocnému britskému súdu. Nevidí nijaký problém v tom, aby deti po ich návrate do Anglicka

bývali v pôvodnom dome v R., XX B. T., H., C., ktorý dom poznajú a sú tam ich veci. Vo vyjadrení
k odvolaniu otca zdôraznila, že maloleté deti sú výrazne ovplyvnené otcom, ako to vyplynulo aj zo
znaleckého posudku Mgr. Lipanovej a práve vzhľadom na fakt masívneho ovplyvňovania detí otcom nie
je možné prihliadať na nimi prezentované názory, ktoré sú len odrazom názorov otca. Pri maloletej K.
navyše nie je možné hovoriť o tom, že by bola schopná s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť
samostatne vyjadriť svoj názor a navyše z výsluchu pred súdom, ako aj zo znaleckého dokazovania

vyplynulo, že dcéra len opakuje názory maloletého M.. Zdôraznila, že odmietavý postoj detí k žitiu v
Anglicku nastal u nich až po ich neoprávnenom presune na Slovensko, teda po 9.2.2014. Zdôraznila,
že zo správy kolízneho opatrovníka v konaní o rozvod manželstva z 11.11.2013 vyplýva, že „obe deti pri
pohovore boli spontánne, udali, že v Londýne si už zvykli, majú tam aj kamarátov, svojich rodičov veľmi
ľúbia, obaja rodičia im poskytujú starostlivosť a lásku na rovnakej úrovni“. V tejto súvislosti konštatovala,

že nevôľa detí vrátiť sa do Anglicka, je teda len výsledkom manipulácie otcom. Rovnako zdôraznila,
že otec nikdy s jej súhlasom na odchod s deťmi na Slovensko nedisponoval. Celkom jednoznačným
dôkazom preukazujúcim absenciu jej súhlasu s odchodom detí je sms správa, ktorú jej zaslal otec
9.2.2014 z ktorej je zrejmé, že ak by s odchodom detí na Slovensko bola súhlasila, nebol by jej posielal
sms, ktorej obsah sa tváril tak, že sa s deťmi vráti 10.2.2014 a tieto normálne nastúpia do školy. Vo

vyjadrení k rozvodu manželstva zo 17.6.2013 prezentovala svoje obavy z únosu detí otcom a aj svoj
nesúhlas s ich odchodom na Slovensko, na ktorom stanovisku sa nikdy nič nezmenilo. Z vyjadrenia
britskej polície zo 17.4.2014 vyplýva, že otec polícii uviedol, že s deťmi odišiel, lebo mal strach z nej a z
jej brata a tiež uviedol, že jej súhlas nepotreboval. Na druhý deň, pri ďalšom telefonickom rozhovore s
britskou políciou otec polícii povedal, že zabudol, že má nahrávku s jej súhlasom. Deti opustili Anglicko

narýchlo bez akejkoľvek predchádzajúcej prípravy, letenky boli kúpené v deň odchodu, nevzali si so
sebou nijaké oblečenie, neboli odhlásené zo školy ani od lekára. Pokiaľ otec poukazuje na vyjadrenie
detí o jej súhlase, treba vziať na zreteľ jednak to, že deti sú ovplyvnené masívne otcom a teda povedia,
čo si otec želá, ako aj na správu kolízneho opatrovníka v rozvodovom konaní z 27.3.2014, teda už
po únose detí, z ktorej nevyplýva, že by deti boli tvrdili, že otec mal jej súhlas na odchod s nimi na

Slovensko, keďže uviedli, že „sami počuli, ako ocko vraví mamke, že pokiaľ nezmení svoje správanie,
tak odídu na Slovensko“. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je celkom zrejmé, že išlo o únos
detí, o ktorom nemala vedomosť a bolo povinnosťou súdu nariadiť návrat maloletých detí do miesta ich
obvyklého pobytu.

Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu rodičov nevyjadril.

Otec sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k
záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a v súlade
s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnejsúvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci konania, preto je odôvodnenie rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje, preto uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil

a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Vo vzťahu k
odvolacej argumentácii otca odvolací súd konštatuje, že tieto tvorili jeho obranu už na súde prvého
stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne vyporiadal. Odvolací
súd však považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že z právnej úpravy týkajúcej sa predmetu
konania citovanej v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa vyplýva jej základný cieľ, a to; zaistenie

bezodkladného návratu detí protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom
štáte.Premiestneniealebozadržaniedieťaťasapovažujezaprotiprávnevtedy,aknímdôjdekporušeniu
práva starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho
poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo
zadržaním. To však za predpokladu, že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe
premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k

premiestneniu alebo zadržaniu. Potrebné je však zdôrazniť, že v tomto konaní súd nerozhoduje ani o
výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi, ale výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého
pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a
pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo
premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť

nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13, prípadne článku 20 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 publikovaného v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z.z. platný od 1.2.2001 (ďalej len
„Dohovor“). Navyše článok 11 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 (ďalej len „nariadenie“)
zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť

návratdieťaťastanovenávčlánku13písm.d/dohovoruobmedzenánaminimum,pretožeajpriexistencii
okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Podľa článku 2 ods. 11 Nariadenia pojem
„neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa,
ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá

má právne účinky podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto
opatrovnícke právo aj vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo,
ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané
spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže

rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace
s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie
uvedenýchčlánkovNariadeniapodmiestomobvykléhopobytudieťaťanaúčelykonaniaojehonavrátení
treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne

opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním (uznesenie
NSSR 6Cdo 1/2013). Právny záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda
splnenie troch predpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase
premiestnenia alebo zadržania a to buď spoločne alebo samostatne a porušenie opatrovníckeho práva.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nepochybne vyplynulo, že rodičia maloletých detí

viedli spoločnú domácnosť bezprostredne pred zadržaním detí na území Slovenskej republiky v
SpojenomkráľovstveVeľkejBritánieaSevernéhoÍrska,tedamaloletédetinadobudlirozhodnutímoboch
rodičov obvyklý pobyt na území tejto krajiny. Odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť,
že obvyklý pobyt maloletých detí sa skúma výhradne v období bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, pričom dĺžka pobytu pred neoprávneným premiestnením alebo

zadržaním a po ňom sa v súvislosti s určením obvyklého pobytu detí zásadne neporovnáva. Súd
prvého stupňa správne skúmal opatrovnícke právo k maloletým deťom podľa článku 3 a článku 5
písm. a/ Dohovoru , a to podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého mali deti svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred ich zadržaním. V tejto prejednávanej veci nevznikli žiadne pochybnosti o
tom, že obaja rodičia boli v čase zadržania maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi

opatrovníckeho práva, t.j. práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti a ani jeden znich nemohol samostatne rozhodnúť o mieste pobytu detí, resp. o jeho zmene bez súhlasu druhého.
V tomto prípade otec detí nepreukázal, že matka s trvalou zmenou miesta pobytu detí zo Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na Slovensko súhlasila, hoci mu táto povinnosť vyplýva

z článku 13 písm. a/ Dohovoru. Z uvedeného vyplýva záver, že k dohode rodičov o pobyte detí na
Slovensku nedošlo a keďže otec nedisponoval so súhlasom matky ani rozhodnutím súdu o nezhode
rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou zmenou pobytu detí, došlo jeho
svojvoľnýmrozhodnutímkporušeniuopatrovníckehoprávamatkykmaloletýmdeťomaneoprávnenému
zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého pobytu detí. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o

návrhu matky na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu dôsledne riadil článkom
11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky stanovené v článku 11 ods. 4, podľa ktorého
súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak sa preukázalo,
že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. V tejto súvislosti
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri aplikácii článku 13 písm. b/ Dohovoru sa v rámci
Európskej únie prednostne použije článok 11 Nariadenia, ktorého vzťah k dohovoru je komplementárny

(I ÚS 114/08), čo v konečnom dôsledku znamená, že pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je výnimka z povinnosti nariadiť návrat stanovená v článku 13 písm.
b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek existencii okolností predvídaných v tomto
ustanovení musí súd nariadiť navrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia k zaisteniu ochrany
dieťaťa po jeho návrate. Nariadenie je záväzné ako celok a je priamo použiteľné v členských štátoch

podľa zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a jeho cieľom je zabezpečiť rovnakú právnu ochranu
pre deti vo všetkých štátoch Európskej únie. Z uvedeného dôvodu preto v prípade únosového konania
v rámci členských štátov EÚ nie je osobitne potrebné skúmať sociálnu a právnu ochranu maloletých
detí v tom ktorom z členských štátov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
v tomto prípade neexistuje žiadne vážne nebezpečenstvo, že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo

duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení týchto skutočností zobral
doúvahyajSprávuoddeleniasociálnychslužiebLondýnskejmestskejčastiHounslow,zktorejvyplynulo,
že polícia urobila kontrolu blaha v rodine a neboli vznesené žiadne okamžité dôvody na znepokojenie
ohľadne bezpečia detí, preto oddelenie sociálnych služieb pre deti nepodniklo v tomto štádiu žiadne
ďalšie kroky a zároveň konštatoval, že v čase šetrenia dom obývaný rodinou bol čistý, uprataný a dobre

udržiavaný, bol vhodný pre deti a na základe návštevy domu 11.6.2014 pracovníčka nemala žiadne
bezprostredné dôvody na znepokojenie vo vzťahu k domácemu prostrediu. Súd prvého stupňa napokon
v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a otca podmienil návrat maloletých detí splnením
primeraných záruk, keď uložil matke povinnosť zabezpečiť otcovi a maloletým deťom na svoje náklady
primerané ubytovanie na dobu jedného týždňa v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného

Írska a tiež zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu v Spojenom
kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom.
Zisťovanie názoru maloletých detí v súvislosti s návratom do miesta obvyklého pobytu tak Dohovor,
ako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich názory
zohľadniť. V tomto prejednávanom prípade deti sú vo veku, kedy sú vývinovo stále veľmi sugestibilné,

ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 25/2014 súdnej znalkyne Mgr. Lenky Lipanovej z odboru
Psychológia, Klinická psychológia dospelých a Klinická psychológia detí, navyše sú aj emočne oslabené
krízou medzi rodičmi a teda vypovedajú tak, ako to od nich očakáva otec. Deje sa tak na podklade
emočných mechanizmov, teda isté katatímne (emočne podvedomo) skreslenie výpovede je prítomné.
K ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca, je to priame aj nepriame ovplyvňovanie detí proti

matke, keďže otec udržuje negatívny obraz o matke, podkladom tohto jeho správania je nespracovaná
trauma z nevery zo strany partnerky a nevylučuje sa ani motív pomsty z jeho strany. U oboch detí
znalkyňa zistila oslabenie ich emočných regulácií, ktoré oslabenie však nedosahuje traumatickej hĺbky
a postraumatických príznakov, pre ktoré by mohla byť stanovená diagnóza CAN syndróm týraného,
zneužívaného a zanedbaného dieťaťa. Vzhľadom na vek maloletých detí, predovšetkým maloletej K.

je celkom zjavné, že mentálna vyspelosť detí nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať,
že by boli schopné pochopiť predmet konania (čo robí problém častokrát aj osobám dospelým a práva
znalým) a chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu a to aj s poukazom na záver znaleckého
posudku Mgr. Lipanovej, že zo strany otca dochádza k zneužívaniu detí ako „svedkov“, negatívnemu
ovplyvňovaniu detí proti matke, získavaniu detí na svoju stranu, bráneniu v kontakte detí s matkou a

podobne.Vychádzajúc z dikcie Dohovoru, v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané,
že miestom obvyklého pobytu maloletých detí je územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného Írska. Otec premiestnil maloleté deti do Slovenskej republiky. Premiestnením maloletých

detí do Slovenskej republiky bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré majú rodičia spoločne v
štáte, v ktorom maloleté deti mali svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením. Za tohto stavu
sú splnené podmienky Dohovoru, že premiestnenie je potrebné považovať za protiprávne. Zmyslom
DohovoruaNariadeniapráveje,abymaloletédetibolivčonajkratšomčasevrátenédokrajinyobvyklého
pobytu a pod jurisdikciu štátu obvyklého pobytu za účelom urýchleného začatia alebo pokračovania v

konaní o úprave rodičovských práv a povinností k deťom. Z tohto pohľadu je potom potrebné vykladať
aj najdôležitejšiu zásadu, ktorou sa riadia všetky konania týkajúce sa maloletých detí, ktorou je najlepší
záujem dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie konania o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu, čím dochádza k ponechaniu detí v členskom štáte, do ktorého boli neoprávnene premiestnené
alebo sú v ňom neoprávnene zadržiavané, nemôže byť potom v ich najlepšom záujme. Súd prvého
stupňa rovnako správne rozhodol, keď v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a žalovaného

otca uvážil, že je na mieste prihliadnuť a podmieniť rozhodnutie o návrat maloletých detí splnením
primeraných záruk matkou, ktorej uložil povinnosť zabezpečiť primerané ubytovanie na svoje vlastné
náklady po dobu jedného týždňa maloletým deťom a ich otcovi a zdržať sa odobratia maloletých detí, čím
sa eliminuje poukaz otca na neštandardný prístup matky k výchove maloletých detí a vytvorí sa najmä
priestor pre psychoterapeutickú intervenciu pre deti k spracovaniu svojich komplikovaných pocitov k

matke v súlade s doporučením znalkyne Mgr. Lipanovej. Odvolací súd dospel k záveru, že k dohode
rodičov o pobyte maloletých detí na Slovensku nedošlo, keďže otec nedisponoval súhlasom matky,
ani rozhodnutím súdu o nezhode rodičov o podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda
trvalou zmenou pobytu detí, došlo jeho svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva
matkykmaloletýmdeťomakneoprávnenémuzadržiavaniumaloletýchdetímimoobvykléhopobytudetí.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade neexistuje žiadne vážne
nebezpečenstvo, že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol
do neznesiteľnej situácie, konajúci súd dostatočne vyhodnotil aj názory maloletých detí prezentované
v priebehu konania na súde prvého stupňa, svoje rozhodnutie o návrat maloletých detí podmienil
splnením primeraných záruk na ochranu maloletých detí, ktoré však nie sú zásahom do rodičovských

práv a povinností matky, pretože o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, v rámci ktorého
bude príslušný súd skúmať, u ktorého z rodičov sú lepšie podmienky pre zabezpečenie starostlivosti
o maloleté deti, či nie sú podmienky pre striedavú osobnú starostlivosť, akým spôsobom je potrebné
upraviť styk detí s rodičom, ktorému nebudú zverené do osobnej starostlivosti a ako ma ktorý z rodičov
prispievať na výživu maloletých detí, má p r á v o m o c rozhodovať príslušný súd vo Veľkej Británii,

t.j. miestom jurisdikcie maloletých detí je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, čo
znamená, že opatrenie na ochranu maloletých detí, ktorým súd prvého stupňa podmienil rozhodnutie
o návrat maloletých detí do miesta obvyklého pobytu sú platné len do rozhodnutia príslušného súdu
v krajine obvyklého pobytu maloletých detí. Konanie o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu je konaním nesporným aj napriek tomu, že môže začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne

vyplýva z ust. § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré
je možné začať len na návrh, napríklad o osvojenie a je zrejmé, že v týchto konaniach možno len ťažko
hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa zásady úspechu (§142 a 143 O.s.p.). Analogicky je preto potrebné aj v konaniach o návrat
maloletých detí postupovať podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania, ak konanie mohlo začať aj bez návrhu. Z týchto dôvodov odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v odôvodnení sa
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.