Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/130/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807201225
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7807201225.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4,Bratislava,IČO:36864421,protipovinnej:P.X.,nar.XX.XX.XXXX,bytomH.Č..XXX,prevymoženie
342,56 eur (10 320 Sk) s príslušenstvom a trov exekučného konania, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 24. 10. 2012 č. k. 11Er/76/2007-17 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola exekúcia zastavená.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom odvolacieho konania n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu a súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi
Cirbesovi, so sídlom Letná č. 47, Košice, náhradu trov exekučného konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 09. 02. 2007, doručenom súdnemu exekútorovi

dňa 09. 02. 2007, domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre uspokojenie peňažnej pohľadávky vo
výške 342,56 eur (10 320 Sk) s príslušenstvom, vyplývajúcej z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn.: SR 4818/06 zo dňa 03. 11. 2006, ktorý
sa stal právoplatným dňa 20. 11. 2006 a vykonateľným dňa 23. 11. 2006.

Okresný súd Rožňava poverením č. 5808 010003 * zo dňa 14. 02. 2007 poveril súdneho exekútora JUDr.
Petra Cirbesa na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť oprávnenému 342,56 eur s príslušenstvom a

trovy exekúcie.

Oprávnený podal dňa 31. 05. 2012 návrh na zmenu exekútora. Exekúciou navrhol poveriť exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava. Vzhľadom na skutočnosť, že exekúcia bola
vedená na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, súd aj bez návrhu skúmal, či
nie sú dané dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle ďalej citovaných zákonných ustanovení.

Následne súd citoval ustanovenie § 251 ods. 4, § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len "O. s. p."), § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný zákon"), § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa citoval ďalej ustanovenie §52 ods. 1, 2, 3 a 4 § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len "OZ") a § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že súd v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania môže kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní na základe ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 05. 12. 2005 uzavretej medzi oprávneným a povinnou zistil,
že veriteľ sa zaviazal touto zmluvou poskytnúť povinnej úver v sume 7 000 Sk (232,35 eur) a povinná
sa zaviazala zaplatiť veriteľovi úver 13 680 Sk (454,09 eur). Zo zmluvy nevyplýva, aké boli dohodnuté
úroky a nie je uvedený ani údaj o RPMN.

V bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedená rozhodcovská doložka v znení :

"zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (O. s. p.)."

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ "ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky? ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu." Keďže povinná neplnila
riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere preň vyplývajúce a bol v omeškaní so splácaním úveru,
oprávnený podal v zmysle bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na rozhodcovskom
súde žalobu.

Súd zistil, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva,

ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané
v ustanoveniach § 52 a nasl. OZ. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými
stranami sú na jednej strane spoločnosť Pohotovosť s. r. o. (dodávateľ), ktorej predmetom činnosti je aj
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považoval
za preukázané, že povinná má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie
spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere
ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Pri posudzovaní veci sa veriteľ
(oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom
úvere tým, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj
tovarov alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani tým, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za

ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 OZ týkajúceho
sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste, pri pochybnostiach o obsahu zmlúv, výklad priaznivejší
pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka
ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda

nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a v Obchodnom zákonníku), čiže
veriteľa (oprávneného).

Uviedol, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná),
ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy ustanovujúosobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú
byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu "slabšej" zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy
tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv.

spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ
zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter
zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym

spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
respektíve odmietnutie návrhu ako celku.

Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j.
ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú

nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo
značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo
zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkajú možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom
na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti

spotrebiteľ dovolával.

Ochrana, ktorú poskytuje OZ spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú
zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto
podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré
by súdne konanie predstavovalo.

Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno
oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 4 OZ obsahuje demonštratívny výpočet
ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky.
Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života
bežných ľudí nezaväzovali. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je

formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo,
teda zákon obchádza ("in fraudem legis"). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným

skutkovým základom vedených (nielen) na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú
vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa
znaky neprijateľnej podmienky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s ustanovením 53

ods. 4 OZ absolútne neplatná.

Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a
absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom.

Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení mal súd za to, že v

predmetnej exekúcii sú dané dôvody na zastavenie exekúcie v súlade s ustanovením § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a ustanovením § 45 ods. 1 a 2 ZRK, na ktoré súd prihliada ex offo, teda ajbez návrhu. Exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje dobrým mravom.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd mal za to, že v predmetnej exekúcii sú dané dôvody na zastavenie

exekúcie, o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval.

Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, vzhľadom k tomu, že súdny
exekútor podaním zo dňa 16.07.2012 súdu oznámil, že si ich náhradu neuplatňuje.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.) odvolanie
oprávnený.

Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady
voči napadnutému uzneseniu.

V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a
rozhodcovskú doložku. Týmto nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu
právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný

súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného
súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v
spojení s ustanovením § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o
zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov

rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia
oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v

danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom

štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný

postup na účastníkov konania.

Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však
v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali

rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný
by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom

odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právona súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady

"rovnosti zbraní".

Oprávnený ďalej namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS,
nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná.

Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o

reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv
obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde.

V odvolaní oprávnený spochybnil aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv
o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu

absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru.

Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie

je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Ďalej uviedol,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov
z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.:1Obdo34/2004zodňa21.12.2004,vktoromsúdkonštatoval,

že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr.
sp. zn.: 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn.: 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých
súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase,
keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere

za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.
j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko
a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku.

V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť

platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní.

Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania
exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie a súd v tomto konaní uznal exekučný
titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani

skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v súlade s § 221 Občianskeho súdneho
poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje

uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
oprávnený poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože

sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica
prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Uvedenými zásadami sa podľa názoru oprávneného okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v
spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné,

aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje
rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia
prekladu textu písmena q) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového

predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q)
ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaní je za každých okolností vždy zakázané.

V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty

a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka
týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho
spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,
aby odvolací súd konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru ES
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinná a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa ustanovenia § 374 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože
nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie
pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Súdprvéhostupňavecsprávneprávneposúdil,keďvychádzalprirozhodovanízrelevantnejskutočnosti,

že daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
zmluvy v nadväznosti na články Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd uvádza, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,

C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Snaha
dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník naráža na
prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích
predpisov k nemu. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho z predmetnej zmluvy
o úvere ako vzťahu spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní nespochybnil, keď len zmätočne

poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy o úvere súdom
prvého stupňa ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým

exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.

Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu

vyslovilNajvyššísúdSlovenskejrepublikyužvrozsudkuzodňa27.01.1997sp.zn.:3Cdo/164/1996tak,
že: "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená". Námietku oprávneného,
že exekučný súd nie je súdom "treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na

preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za
dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. 11. 2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť".

Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES)
voveciPohotovosťC-76/10zodňa16.11.2010,kdeSúdnydvor(ES)vsúvislostisoskúmanímnekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej

poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípadekladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti

s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. ustanovenie § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú

písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany

práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona o
rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov.

Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky
štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej
činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je

súkromnoprávnym konaním.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť

nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je
plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde teda o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd správomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa ustanovenia §

37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje, vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej,
pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia.

Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v rozhodnutí aplikoval vnútroštátnu
právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a nepoukazoval na

znenie článkov Smernice.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za "slabšieho"

voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby
nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie
§ 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje

právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka

nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide

o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia
svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodnéhovýberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy
podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým

základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti,
naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným),
čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní
exekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).
Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto

rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti,

môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p.

Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny
dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak,

ako to požadoval odvolateľ.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl.

267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej "ZFEÚ") má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke

hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a
teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže

rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom
rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru
dospel i odvolací súd, ktorý vyššie výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že
zákonnevylučuje,abyajvspotrebiteľskejzmluvebolaplatnesospotrebiteľkoudojednanározhodcovská

doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.
Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou (napr. Uznesenie Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn.: 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu
SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6 Cdo 1/2012 a pod.).

Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti

rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvnýchpodmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza
svoje vyjadrenie v znení ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva,

že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za
neprijateľnú,atobezohľadunato,čisanachádzamedzivýpočtomneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných

podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade,
ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vyššie v tomto rozhodnutí. Preto aj druhá otázka
formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný
spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, pričom k potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C - 168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe
uvedeného možno dospieť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo

všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániťvymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s
čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o
práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe

už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii

judikatúrySúdnehodvoraEÚ,tedanakonštantnejjudikatúre,judikatúreustálenej,nemeniacejsavčase.

Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už
problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína "acté clairé" (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O. s. p.).

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.