Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/264/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201103
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201103.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu D. H. Z. A. Z. R. P. K. , nar. XX.XX.XXXX, H. XX,
XXX XX U., zast. JUDr. Júliusom Bučekom, advokátom, Námestie Slobody 12, 066 01 Humenné,
proti žalovanému Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, Okresnému dopravnému
inšpektorátu, Rampová 7, 040 82 Košice, o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. AB 855647
zo dňa 12.09.2012, takto

r o z h o d o l :

Z a s t a v u j e konanie.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím (blokom na pokutu nezaplatenú na mieste), žalovaný uložil žalobcovi
za porušenie § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z., čím sa žalobca dopustil spáchania priestupku podľa §
22 ods. 1, písm. h/ zákona č. 372/1990 Zb., pokutu vo výške 540,- eur. V poučení uvedeného bloku na

pokutu (rozhodnutia) sa konštatuje, že toto rozhodnutie je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a
podľa § 84 zákona č. 372/1990 Zb. sa proti nemu nemožno odvolať. Rozhodnutie je však preskúmateľné
súdom.

Včas podanou žalobou zo dňa 19.09.2012 sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (bloku na pokutu č. AB 855647 zo dňa
12.09.2012) podľa § 250j ods. 2, písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vrátenia veci žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania. Žalobu

odôvodnil tým, že si nie je vedomý spáchania priestupku a policajt mu jeho spáchanie žiadnym
spôsobom nepreukázal. Priestupok nebol spoľahlivo zistený, nakoľko policajt nevedel priestupok
dokázať. Policajt neukázal žalobcovi obrazový záznam dokazujúci prekročenie najvyššej dovolenej
rýchlosti, pričom len ústne oznámil žalobcovi, že prekročil ustanovenú rýchlosť. Žalobca tak nemal
možnosť hodnoverne sa o tvrdení policajta presvedčiť. Uvádza, že nebolo dokázané, na základe
akých skutočností považoval žalovaný spáchanie priestupku žalobcom za preukázané. Rozhodnutie

žalovaného považuje za nesprávne a nezákonné vo veci zistenia skutkového stavu, nakoľko sa vôbec
nezmieňuje o tom, že o koľko km/hod. mal žalobca prekročiť maximálnu povolenú rýchlosť v obci.
Žalovaný postupoval v rozpore so zákonom, ak žalobcovi uložil pokutu v blokovom konaní, avšak
žiadnym spôsobom nepreukázal prekročenie povolenej rýchlosti v obci. Pretože obvinený z priestupku
nebol ochotný zaplatiť pokutu na mieste, bolo potrebné jednoznačne preukázať prekročenú rýchlosť.
Preto považuje napadnuté rozhodnutie, ako aj postup žalovaného za nezákonné a nepreskúmateľné.

Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 30.11.2012 uviedol, že žalobca si bol na mieste vedomý
spáchania priestupku a uloženú blokovú pokutu nemohol zaplatiť na mieste, preto bol príslušníkomPolicajného zboru poučený podľa poučenia uvedeného na bloku na pokutu nezaplatenú na mieste
v zmysle § 84 zákona č. 372/1990 Zb. Po poučení bol žalobcovi vypísaný a vydaný blok na pokutu
nezaplatenú na mieste evidenčné číslo AB855647, čo potvrdil svojim podpisom. Žalobcovi bol zároveň v

súladesust.§70ods.1zákonač.8/2009,zadržanývodičskýpreukaz.Poukazujenato,žežalobcasibol
na mieste spáchania priestupku vedomý svojho konania, bol ochotný uloženú blokovú pokutu zaplatiť,
ale keďže tak nemohol urobiť na mieste, policajt mu bol povinný vydať blok na pokutu nezaplatenú na
mieste a zadržať vodičský preukaz. V závere vyjadrenia navrhuje žalobu žalobcu z uvedených dôvodov
zamietnuť.

Súd na základe ustanovenia § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal
napadnuté rozhodnutie a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť a konanie je potrebné zastaviť podľa § 103, § 104
ods. 1 za použitia ust. § 246c O.s.p. z ďalej uvedených dôvodov.

V prvom rade súd musel riešiť základnú otázku, či je možné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní
priznať nárok na súdu ochranu garantovanú článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné,

že zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom konaní aj inštitút blokového konania
ako autonómny spôsob riešenia zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívno-právnych
predpisov prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami § 84 až 86 zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon“). Podľa názoru súdu v súlade so zásadou logického
výkladu, argumentu a minoriat maius uvedené ustanovenia zákona implicitne nepripúšťajú subsidiárny

účinok zvyšných ustanovení obsiahnutých v tretej časti (konanie o priestupkoch) zákona na blokové
konanie, to znamená autonómny charakter blokového konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51,
ustanovení o príslušnosti § 52 až 57) objasňovanie priestupkov (§ 58 až 60) a priestupkových exempicií
(§ 66), potvrdzuje.

V spojitosti s uvedeným charakterom blokového konania súd musí zdôrazniť, že hlavným úmyslom

zákonodarcu pri navrhovaní mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania
(teleologická metóda výkladu právnej normy) je uprednostňovanie dohody o vine a sankcií medzi
orgánom verejnej moci (§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza z vedomého a
súčasne prejaveného presvedčenia toho, že páchateľ vie

- čoho sa svojím konaním dopustil a že

- bude sankcionovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou nižšej sadzby),

pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s možným ústnym pojednávaním,
doručovaním relevantných listín účastníkom, vrátane písomného a odôvodneného rozhodnutia s
pripustením práva na riadne a mimoriadne opravné prostriedky, pričom nejde o návrhový priestupok (§
84 ods. 5).

Podľa ust. § 84 ods. 1 zákona za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok
spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu (§ 13 ods. 2) zaplatiť.

Podľa ust. § 84 ods. 5 zákona o blokovom konaní nemožno prejednať priestupky, o ktorých sa koná
len na návrh.

Ako je v danom prípade nepochybné, ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je koncentračná zásada,

ktorá je mimoriadnou procesnou zásadou, ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia,
resp. dôkazy prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania, ale iba do jeho začatia. Koncentračná
zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom skutkovom stave a uvedená riadnosť sa spája
s presvedčením páchateľa, že pri uvedených skutočnostiach uznáva, že je páchateľom takého skutku a
že je ochotný priznať svoje zavinenie. Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného

časovéholimitu,abysajednotlivecpriamonamiesterozhodol,čizvolíspôsobexistujúcejsituácieformoublokového konania alebo klasického priestupkového konania, vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť,
rýchlosť a tiež hospodárnosť priestupkového konania a tiež pedagogicky motivovať účastníkov konania
uvedomením si svojich chýb.

Uvedený načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny skrátených konaní. Súhlas páchateľa
prelamuje zásady správneho konania (najmä § 3 a § 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), (ďalej
len „Správny poriadok v príslušnom tvare“), (v spojení s ust. § 51 zákona), a to najmä zásadu materiálnej
pravdy, v prospech dohodnutej a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov
skutkovej podstaty priestupku (to znamená subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej

stránky), vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a
riadnosti uloženej sankcie prostredníctvom pokuty.

Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť blokového konania, lebo
pochybnosti uvedených prvkov, to znamená posúdenie skutku ako priestupku riadneho zistenia
skutkového stavu, vrátane osoby páchateľa, tvoria podľa § 76 ods. 1 zákona zákonné prekážky na ďalšie
pokračovanie priestupkového konania.

Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a) až c) zákona správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom
zistí, že

- skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom,

- skutok spáchaný nespáchal obvinený z priestupku,

- spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané.

Treba taktiež uviesť, že blokové konanie je založené na ústnej dohode, to znamená, že v tomto prípade
ide o právno-realizačné akty, ktoré teória správneho práva (napríklad Hendrych D. a kol., správne
právo, všeobecná časť, 6. vydanie, strana 237 a nasl.) zaradili do skupiny verejnoprávnych zmlúv.
Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné správne úkony, ktoré
zakladajú, menia lebo rušia administratívno-právne vzťahy, pričom najmenej jednou zmluvnou stranou

je vždy subjekt správneho práva.

Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne, to znamená bez prvkov donútenia
(nátlak fyzickou hrozbou či tieseň ako dôsledok psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej
situácie a po zvážení právnych možností a s nimi spojených výhod a nevýhod, to znamená realizácia
práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou podmienkou pre platnosť dohody o vine

a sankcii a pre riadne začatie blokového konania oprávneným správnym orgánom. Ďalšou logickou
výnimkou z priestupkového konania založenej na súhlase páchateľa je to, že ústny prejav páchateľa
správny orgán nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody nie je
ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak, úradným potvrdením o tom, že boli naplnené
všetky zákonné podmienky pre začatie blokového konania, je alebo pokutový blok alebo blok na pokutu

na mieste nezaplatenú.

Podľaust.§85ods.1zákonablokynaukladaniepokútvydávaMinisterstvofinanciíSlovenskejrepubliky.

Podľa ust. § 85 ods. 1 platí, že ak nemôže páchateľ priestupku zaplatiť pokutu na mieste, vydá sa mu
blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia
a následkoch nezaplatenia pokuty. Prevzatie tohto bloku páchateľ priestupku potvrdí.

Pri prvej forme rozhodnutia v blokovom konaní páchateľ svoj súhlas s blokovým konaním (to znamená
ochotu pokutu zaplatiť) požadovaný v zmysle § 84 ods. 1 zákona vyjadruje konkludentne aktomzaplatenia samotnej pokuty. V druhom prípade svoj súhlas páchateľ priestupku písomne prejaví
prostredníctvom podpisu vydaného bloku na pokutu na mieste nezaplatenú.

Obidve formy rozhodnutia neobsahujú ani výrokovú časť spolu so skutkovou vetou ani odôvodnenie

a čiastočne ani poučenie. Na rozdiel od minimálneho rozsahu náležitosti rozhodnutia vydaného v
priestupkovom konaní, ktoré je vymedzené prostredníctvom ust. § 77 v spojení s ust. § 51 zákona a § 47
Správneho poriadku, pokutové bloky v zmysle § 85 ods. 4 obsahujú iba opisné údaje o osobe páchateľa,
o čase spáchania skutku, právnej kvalifikácie priestupku a samotnej pokute.

Podľa ust. § 75 ods. 4, veta druhá zákona na pokutových blokoch sa vyznačia údaje o tom, komu, kedy
a za aký priestupok bola pokuta v blokovom konaní uložená.

Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie odôvodnenia na pokutovom bloku, ako
aj hore uvedenej koncentračnej zásady je to, že zákon prostredníctvom ust. § 84 nepripustil možnosť
správnych opravných prostriedkov.

Podľa ust. § 84 ods. 3 zákona proti blokovému konaniu sa nemožno odvolať, nemožno ho obnoviť ani
preskúmať mimo odvolacieho konania.

Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon rieši iba prostredníctvom ust. § 83, ktoré
vzhľadom na svoje zaradenie do systematiky právneho predpisu, to znamená mimo časť označenú
ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle ust. § 83 ods. 2 zákona (implicitne
zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje.

Podľa ust. § 83 ods. 2 zákona návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať až

po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní.

Ústava Slovenskej republiky umožňuje prostredníctvom článku 51 ods. 1, aby zákonodarca vymedzil,
resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva. Avšak z článku 46 ods. 2, veta druhá nad
všetky pochybnosti vyplýva záver (výkladové pravidlo článok 152 ods. 4 ústavy), že riadne rozhodnutie
správneho orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či už hmotnoprávne alebo procesnej povahy)

z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.

Podľa § 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v článkoch 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až
46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonoch, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa článku 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Je nepochybné, že rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle článku 42 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd spojených s článkom 154c ods. 1 a článkom 144
ods. 1 ústavy nemajú priamy dopad na iné súdne spory, ako tie konania, v medziach ktorých boli

vyhlásené. Avšak na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu a
obsahu základných práv a ľudských slobôd, a to najmä článok 46 ods. 2 ústavy a sú návodom pre
súdy na aplikáciu právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov v demokratickej
spoločnosti.Podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vysoké zmluvné
strany zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých sporoch, v ktorých sú
účastníkmi.

Podľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala, boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa článku 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa článku 7 ods. 2 ústavy môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na
Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré
vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2.

Podľa článku 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

V rozsudku A. proti Slovenskej republike a P. proti Slovenskej republike z 2. septembra 1998 Európsky

súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie práva na prístup súdu z dôvodu, že o priestupku
sťažovateľov rozhodli správne orgány, ktorých rozhodnutia neboli súdne preskúmateľné. Okolnosti
riešenia priestupkov pritom osvedčujú správnosť záveru, že sankcie neboli ani v jednom z uvedených
prípadov uložené v blokovom konaní.

Na základe vyššie uvedených zistení, ako aj právnych záverov môže súd v súlade s článkom 152

ods. 4 ústavy vysloviť právny názor, že ani článok 46 ods. 2, ani iné ústavné články nebránia tomu,
aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom
konaní. Súčasne je však nutné pri hore uvedenom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (to znamená
legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Preto ak správny súd na základe tvrdenia žalobcu alebo
iného účastníka súdneho prieskumu spojí súvislosti s aplikáciou článku 46 ods. 2 ústavy nadobudne

opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, je jeho povinnosťou
tento prieskum vykonať.

Aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 23. augusta 2011 sp. zn. 1Sžd/2/2011 uviedol: „Práve
ústavnú formuláciu „rozhodnutia týkajúceho sa“ (článok 46 ods. 2) nie je potom reštriktívne vykladať
ako rozhodnutia, ktoré sú zákonným spôsobom za právoplatne označené, ale podľa mienky najvyššieho

súdu sa vzťahuje aj na také rozhodnutie, ktorých právoplatnosť správny orgán vyslovil alebo tak označil,
hoci neskôr sa preukáže, že na ich právoplatnosť nie sú zákonné podmienky splnené“. Najvyšší súd
k tomuto záveru uviedol, že do skupiny rozhodnutí, u ktorých podmienky pre platnosť a s tým spojenú
právoplatnosť, nenastanú nikdy, patria podľa odbornej literatúry (napríklad Hendrych D. a kol.: správne
právo; Machajová J. a kol.: všeobecné správne právo) predovšetkým nulitné akty vrchnostenskej správy

nazývame tiež paakty. Medzi typické znaky, ktoré by mali vyvolávať pochybnosti o nulite inak formálne
vydaného aktu, patria najmä absencie právneho titulu, najzávažnejšie vady príslušnosti a nedostatok
právomoci konajúceho správneho orgánu, resp. úradnej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že najmä rozhodnutia vydané v blokovom konaní, ktoré trpia tak závažnými
vadami, že domnienka súdu o ich nulitnosti je ťažko spochybniteľná, spadajú do hore uvedenej skupinyrozhodnutí, ktoré sa musia v zmysle ústavného príkazu zakomponovaného do článku 42 ods. 2 ústavy
preskúmať.

Pretože otázka preskúmateľnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní pre správny súd predstavuje

test jeho súdnej právomoci v zmysle dodržania podmienok (§ 103 O.s.p.) a táto otázka súčasne
vymedzuje rámec meritórneho súdneho prieskumu, musí súd tento test vykonať v medziach bodov
žaloby, ktoré sú pre neho pri preskúmavaní žalovaného rozhodnutia záväzné.

Súd po sumarizácii bodov žaloby konštatuje, že v prípade argumentácie žalobcu, ktorá je založená
na vytýkaní nedostatkov v skutkových zisteniach alebo v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov alebo ktorá spočíva vo vytýkanom konaní žalovaného

správneho orgánu a jeho postihnutie konania takou vadou, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, tak tieto body žaloby však boli súhlasom vydaným žalobcom pri prejednaní
priestupku s kompetentným orgánom skonzumované.

Preto, keďže súd nezistil ani iné závažné vady v blokovom konaní, ktoré by mohli zasiahnuť do
základných práv a slobôd žalobcu, sa jednotlivými ďalšími bodmi žaloby žalobcu nemohol ďalej

zaoberať.

Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliadne súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Na základe vyššie zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
žalobných bodov žaloby žalobcu, ako aj s prihliadnutím na vyjadrenie a stanovisko žalovaného k žalobe,
súd postupom súladným s ust. § 103 a § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1
O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, a teda konanie zastavil.

Výrok o trovách konania súd oprel o ust. § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právo na náhradu

trov konania má iba úspešný žalobca. Pri zastavení súdneho konania sa otázka úspešnosti žalobcu
prelamuje v prospech toho, kto zastavenie konania nezavinil. Pretože žalobca svojou žalobou nenaplnil
však podmienky konania, ani na základe tejto alternatívnej možnosti nemohol súd prihliadnuť k jeho
požiadavke na priznanie náhrady trov predmetného konania.

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.