Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 3, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/9/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207615
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207615.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811
09Bratislava,IČO:35807598,zastúpenéhoJUDr.MartinomMáčajom,advokátomsosídlomBratislava,
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: D. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, XXX XX J., za
účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o zastavení
exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 2r/4925/2008-34 zo

dňa 11. októbra 2011, EX 7987/08, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a
oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 39,50 eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 3 ods. 2, § 10 ods. 10, § 4 ods.
2 písm. j), ods. 3 písm. a) a b), ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 54
ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 3 ods. 1 Rady 93/13/EHS93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa na základe poverenia č. 5206005722 zo dňa 17.12.2008 poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a

vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 05566/08
zo dňa 11.06.2008. Súdu prvého stupňa bola zároveň doručená zmluva o úvere č. 3790120, ktorá bola
uzatvorená medzi účastníkmi exekučného konania zo dňa 26.09.2007 ako aj všeobecné obchodné
podmienky.

Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj obchodné podmienky pričom zistil, že
v bode 17 dojednanej zmluvy je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi štátnym a
rozhodcovským rozsudkom žalujúcej strane. Tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý si
sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak teda dôjde k výberu rozhodcovského
súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto
rozhodcovskádoložkajeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouvzmysle§53ods.4písm.r)Občianskeho
zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého stupňa dospel k

záveru,žepredmetnýrozhodcovskýrozsudokjesícevzmysle§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku
exekučným titulom, avšak na základe tohto predmetného rozsudku nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g)Exekučného poriadku exekúcia prípustná z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Na základe
týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekučné konanie zastavil.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 203 Exekučného poriadku tak, že oprávneného
zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekučného konania vo výške 39,50 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem
iného uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli
na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej
žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným

súdom. Nemožno sa teda stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci
rozhodcovského súdu. Oprávnený nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že sa jedná o spotrebiteľský
vzťah, pretože zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv
upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko predmetná zmluva vznikla podľa Obchodného
zákonníka. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že tzv. alternatívne doložky sú právne prípustné, a to jednak

v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Taktiež poukazuje na smernicu č. 93/13/
EHS, ktorú podľa jeho názoru má len nepriamu záväznosť a slovenské súdy ju nemôže používať ako
prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného na území Slovenskej
republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“: Oprávnený zároveň nesúhlasí s výrokom,
ktorým konajúci súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Na podklade vyššie uvedených

skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenouosobouvzákonomstanovenejlehote(§201,§204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie a bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií
uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd je povinný zistiť, či
exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 ods. 1 písm. a), b)

zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský
rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
musí v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky

exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie
exekučného súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybeniemôže a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný
súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so
zákonom.

Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z predmetnej zmluvy ako
spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril
zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na
ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené

súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto zmluvné
dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných zmluvných podmienok,
povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol keď vyhlásil exekúciu za
neplatnú a zároveň rozhodol o zastavení exekúcie.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou sa javí aj samotná rozhodcovská doložka,
ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá
žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a táto spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je
neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko

táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. K tvrdeniu oprávneného, že smernica
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach má len nepriamu súvislosť a slovenské súdy ju
nemôže používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného
na území Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, odvolací súd
konštatuje nasledovné: článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21.

4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo,
za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebomubrániťvuplatňovaníprávapodaťžalobualebopodať akýkoľvekinýopravnýprostriedok,najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by

podľapráva,ktorýmsariadizmluvnývzťah,malospočívaťnainejzmluvnejstrane“.Smernicaakoprávny
akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom síce nemá priamu právnu záväznosť, ale
všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal
vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do
vnútroštátnych noriem inkorporované. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd tvrdenie navrhovateľa

o nemožnosti aplikácie predmetnej smernice považuje za irelevantné.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o
daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu
súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za
jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon
exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Odvolací súd preskúmal zákonnú požiadavku súdneho exekútora na priznanie fakturovaných súm a
zistil, že jednotlivé položky zodpovedajú všetkým skutočne vykonaným úkonom a boli uplatnené v
súlade s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
neskorších predpisov.

Súdnemu exekútorovi teda prislúcha paušálna odmena za úkony - odmena za spísanie návrhu na

vykonanie exekúcie do zápisnice (16,60 eur). žiadosť o udelenie poverenia, upovedomenie o začatíexekúcie, doručenie exekučného príkazu (4 x 3,32 eura). Odmena exekútora teda predstavuje v sumu v
zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky sumu 33,20 eur a nakoľko exekútor je platiteľom DPH, jeho odmena sa v
zmysle § 196 Exekučného poriadku zvyšuje o 19 % DPH, teda o 6,30 eura. Súdnemu exekútorovi teda

prináleží odmena a náhrada trov exekučného konania v celkovej výšky 39,50 eur, t. j. v takej výške v
akej mu boli priznané súdom prvého stupňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 39,50 eur, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako

vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bola
úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.