Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/518/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112225992
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112225992.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: Š. Š., W. C. Č.. XX,
zastúpenom advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 36,07 eur, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. mája 2013 , č.k. 12C 151/2012-36, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomzamietolsúdprvéhostupňanávrhnavrhovateľa,ktorýmsa domáhalzaplatenia
36,07 eur a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že navrhovateľ sa domáhal
uplatňovanej istiny titulom odškodnenia za nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I,

ku ktorému došlo jeho nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v tom, že neplnil v termíne
určenom nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 09.03.2010 č.k. III. ÚS 12/2010 - 20, ktorým bola
Okresnému súdu Bratislava I uložená povinnosť zaplatiť sumu 1.000,- eur a náklady konania 250,29
eur, pričom nárok na odškodnenie vyčíslil ako úrok z omeškania s oneskoreným plnením povinnosti
uloženej nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za obdobie od 29.06.2010 do 13.10.2010. Z
vykonaného dokazovania mal preukázané, že nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 09.03.2010

č.k. III ÚS 12/2010 - 20 bolo navrhovateľovi priznané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sume 1.000,- eur a trovy konania v sume
250,29 eur a uložil Okresnému súdu Bratislava I vyplatiť mu tieto sumy v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Nález nadobudol právoplatnosť dňa 26.04.2010 a vykonateľnosť dňa
28.06.2010. Okresný súd Bratislava I uloženú povinnosť plnil oneskorene, dňa 14.10.2010. Po právnej
stránke navrhovateľom uplatňovaný nárok posúdil podľa § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, § 17 zákona číslo
514/2003 Z.z. Stotožnil sa s námietkou odporcu, že navrhovateľom uplatňovaný nárok je príslušenstvom

istiny priznanej mu nálezom Ústavného súdu SR, a preto odporca nie je v konaní na jeho zaplatenie
pasívne legitimovaný. Nejde o nemajetkovú ujmu v zmysle zákona číslo 514/2003 Z.z., na ktorú je
odporca pasívne legitimovaný. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že tým, že Okresný súd Bratislava I
nesplnil povinnosť uloženú mu nálezom Ústavného súdu SR, vzniklo navrhovateľovi právo na uplatnenie
úroku z omeškania, a preto pasívne legitimovaný na konanie o úroku z omeškania nie je odporca, ale
Okresný súd Bratislava I. Z uvedených dôvodov návrh proti odporcovi zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo
jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru,
že by za štát v tomto spore mal konať Okresný súd Bratislava I, mal potom vydať príslušné uznesenie,
a následne vec meritórne prejednať. Pokiaľ sa totiž jednotliví predstavitelia štátnych orgánov nemôžu
medzi sebou dohodnúť, kto za nežiaducu situáciu nesie zodpovednosť, súd by mal autoritatívne určiť,
kto bude za štát konať, a potom vec meritórne prejednať. Je neprijateľné, aby oprávnené nároky

poškodených občanov proti štátu boli odmietané len preto, že predstavitelia štátnych orgánov zvaľujú
vinu jeden na druhého.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
potrebné dokazovanie, výsledky ktorého riadne vyhodnotil a následne vo veci aj správne rozhodol
a vzhľadom na to, že navrhovateľ v odvolaní neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť
zmenu odvolaním napadnutého rozsudku, navrhol tento ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie

k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania
v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo
oprávnenia má aktívnu vecnú legitimáciu, účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ žaluje
osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ak sa v konaní táto skutočnosť nepreukáže, súd

návrh zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

Súdprvéhostupňavykonalvprejednávanejvecidokazovanievrozsahupotrebnomnaposúdenievecnej
legitimácie odporcu v konaní, na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu
právnemu záveru, že odporca tak, ako je v návrhu označený, nemá pasívnu legitimáciu, keďže nie je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, splnenia ktorej sa navrhovateľ domáha v konaní a svoje dôvody

vedúce k zamietnutiu návrhu, aj v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených (§ 205 ods.2, písm.f/ O.s.p.), pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa

založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.).

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal; ako náhrady nemajetkovej ujmy; zaplatenia úrokov z
omeškania, v súvislosti s oneskoreným zaplatením finančného zadosťučinenia a nákladov trov konania
Okresným súdom Bratislava I, priznaných mu na základe právoplatného a vykonateľného nálezu

Ústavného súdu SR, za porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Nositeľom zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, ktorý zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, má spôsobilosť
byť účastníkom občianskoprávnych vzťahoch a má spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho
konania. Štát v takomto prípade, ako zodpovedný subjekt, nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý

spôsobilškodu;týmjeorgánštátu.Pretožeštátzodpovedázatietoorgány,onysamotnéniesúsubjektmi
zodpovednostného vzťahu.

Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany

orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -
zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušnýchprocesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez
toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nemožno považovať
oneskorenú úhradu nálezom Ústavného súdu SR navrhovateľovi priznanej istiny a náhrady trov konania
za nesprávny úradný postup orgánu štátu (Okresného súdu Bratislava I) v podobe prieťahov v konaní
či nečinnosti, a preto neprichádza do úvahy aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z.

V posudzovanom prípade došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, ktorému bola nálezom Ústavného súdu SR
uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania, a preto
pokiaľ si Okresný súd Bratislava I; ktorý má samostatnú právnu subjektivitu, teda aj spôsobilosť
samostatne konať pred súdom; nesplnil svoju povinnosť uspokojiť nárok navrhovateľa priznaný mu
právoplatným a vykonateľným nálezom Ústavného súdu SR, riadne a včas, dostal sa do omeškania so
splnením peňažného záväzku, a preto je pasívne legitimovaným subjektom na zaplatenie úrokov z

omeškania. Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I nedisponoval, ako
rozpočtová organizácia, dostatkom finančných prostriedkov od Ministerstva spravodlivosti SR, cestou
Krajského súdu v Bratislave.

Za daného stavu preto postupoval súd prvého stupňa správne, keď návrh navrhovateľa zamietol v
dôsledku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane ním označeného odporcu.

Poučenie účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach v zmysle § 5 O.s.p. zahŕňa
povinnosť súdu poučiť účastníkov konania o tom, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú
procesnoprávne predpisy, ako je potrebné procesné úkony vykonať, prípadne ako je potrebné odstrániť
vady už vykonaných procesných úkonov, aby vyvolali zamýšľané procesné účinky. Do poučovacej
povinnosti súdu teda nepatrí návod, čo by účastník mal alebo mohol v danom prípade urobiť, aby

dosiahol ním zamýšľaný výsledok v konaní. Pokiaľ by v rámci poučovacej povinnosti súd poučoval
účastníkov o tom, kto je či nie je pasívne legitimovaný, nešlo by o poučenie o procesných právach a
povinnostiach, a takéto poučenie navrhovateľa o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom
konania na strane odporcu, presahuje zákonom stanovenú poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p.
a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Navrhovateľ v podanom odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že sám súd mal určiť, kto má
za odporcu konať, pretože takýmto postupom by bola porušená rovnosť účastníkov konania, nakoľko
otázka vecnej legitimácie je vecou posúdenia postavenia účastníka konania podľa hmotného práva.

Z konania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že navrhovateľ označil v návrhu ako účastníka konania
na strane odporcu štát - v zastúpení štátnym orgánom - Ministerstvom spravodlivosti SR; pričom je

nepochybné, že takto označený účastník konania má právnu subjektivitu a jeho označenie v návrhu je
vyčerpávajúce, teda úplné, presné, určité a zrozumiteľné tak, že ho nebolo možné zameniť
s iným subjektom a v konaní tak nevznikli pochybnosti o tom, kto má podľa navrhovateľa vystupovať
ako účastník konania na strane odporcu; preto takéto riadne označenie odporcu si nevyžadovalo
odstránenie vady v jeho označení doplnením alebo opravou podania postupom podľa § 43 O.s.p. a

skutočnosť, že takto označený odporca nemá hmotnoprávnu vecnú legitimáciu, nie je vadou návrhu
voznačeníodporcu, alenedostatkomvecnejlegitimácievkonaní,ktorúniejemožnéodstrániťpostupom
podľa § 43 O.s.p. v spojení s § 5 O.s.p.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že v sporovom konaní stíha navrhovateľa zodpovednosť za voľbu
návrhu, za jej obsah a za formuláciu petitu návrhu, súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho

procesných práv a povinností, nemôže však za navrhovateľa vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu
výroku rozsudku a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby toho -
ktorého návrhu v konkrétnom prípade. Účastník konania je zároveň v konaní povinný nielen tvrdiť
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých odvodzuje svoj nárok, ale tieto aj preukázať, a ak sa v
konaní tieto jeho tvrdenia nepreukážu, musí byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech, a teda

musí znášať aj procesnú zodpovednosť za neúspech v konaní.S ohľadom na uvedené možno spoľahlivo uzavrieť, že pokiaľ v danom prípade návrh navrhovateľa
smeroval priamo proti „štátu“, bolo potrebné pre nedostatok pasívnej hmotnoprávnej legitimácie na
strane odporcu návrh navrhovateľa, bez potreby jeho ďalšieho vecného prejednania, ako nedôvodný

zamietnuť. Mylne sa totiž navrhovateľ domnieva, že v danej veci mal súd autoritatívne rozhodnúť kto
budezaštátkonať-tedarozhodnúť,žeorgánomoprávnenýmkonaťzaštát,tuje„OkresnýsúdBratislava
I“, keďže v danej veci nie je daná hmotnoprávna legitimácia „štátu“, pretože štát tu nie je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti, a teda nie je ani subjektom zodpovedným na zaplatenie navrhovateľom v
konaní uplatňovaného nároku.

S poukazom na uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol
návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
§ 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko nepodal návrh na
rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.