Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/17/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220762

Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220762.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti

odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa

22. novembra 2013 č. k. 13C/600/2012-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal náhrady majetkovej škody v sume 7.078,29 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 7Er/554/2010
tým, že rozhodnutie súdu o poverení súdneho exekútora (príp. iné rozhodnutie o jeho žiadosti) nebolo
vydané v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov a súd vykonal úradný
postup bez splnenia zákonných podmienok, v dôsledku čoho vznikla navrhovateľovi škoda vo vyššie
uvedenejsume,ktorábolanavrhovateľovipriznanározhodcovskýmrozsudkom(ktorýsúdneakceptoval)
a viac mu nemôže byť priznaná rozhodnutím všeobecného súdu, a preto nemôže byť ani vymožená.

Zároveň sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.415,66 eur ako satisfakcie za
porušenie nárokov navrhovateľa a jeho základných práv, pretože neexistuje žiaden spôsob nápravy
vzniknutého stavu.

O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp.zn. 7Er/554/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie

exekúcie bola podaná na Okresnom súde Komárno dňa 15. 07. 2010 a tiež to, že túto žiadosť

súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 21. 01. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa

29. 07. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 08. 2011, zastavil. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvého stupňa uviedol, že návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený

voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia a ani proti uzneseniu

o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek

trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou

a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde

(resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na udelenie

poverenia rozhodol. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu ohľadne toho, že 15-dňová lehota

stanovená v ust. § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy

súd žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo

explicitne vyplýva už aj z toho, že táto lehota je uvedená iba v druhej vete ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí

súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na udelenie poverenia. Z uvedeného súd vyvodil záver,

že v prípade, ak exekučný súd zaujme právny názor, že nie je na mieste udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ale zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na jej vykonanie, zákon mu

neurčuje žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide

onáhradunemajetkovejujmyvyjadrenejvpeniazoch(1.415,66eur),ktorámalanavrhovateľovivzniknúť,
nie je tento nárok navrhovateľa dôvodný, pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma
vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného

návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného (navrhovateľa).

Z týchto dôvodov potom nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné

charakterizovať ako nesprávny úradný postup a ani k žiadnej škode, ktorá by bola

navrhovateľovi spôsobená postupom súdu, v dôsledku čoho je návrh navrhovateľa v plnom

rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) nedôvodný.

K odporcom vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd

prvého stupňa uviedol, že nakoľko oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu

prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 28. 01. 2011 a návrh na náhradu škody si uplatnil na súde dňa 27.09.2012, nedošlo
k márnemu uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ozodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení

§ 9 a § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a niektorých zákonov v znení platnom v čase jeho rozhodovania.

Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 150 OSP a uviedol, že úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy konania si ani
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,

v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého

stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania

bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie

je podľa názoru navrhovateľa možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti

a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje

rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v

znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie

prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. 5. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd

svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej
je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré

skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako

dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná

nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k

nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje

vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a

posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na

spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale

len súdu exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že

súd prvého stupňa mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej

škody a mechanizmus jej vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli

žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je

výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí, ktorá právna veda neposkytuje.

Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom

stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v

Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva

na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj

vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento

súd tiež uviedol, že "dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok

takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na

rozhodnutie veci v primeranej lehote".

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru

navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a

dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým

stavom (ust. § 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7

OSP) a po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote

a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. § 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214

ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní odvolaním napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a po prejednaní

veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa

22. 11. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový

stav veci a vec i správne posúdil v tom, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že

ním tvrdeným, ale nepreukázaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v

konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/554/2010 mu vnikla

majetková škoda a nemajetková ujma. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0,

a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom

do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za

nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu

bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť

ju inak.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy

odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytlivady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa

v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 7.078,29
eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.415,66 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

7Er/554/2010. Majetková škoda 7.078,29 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá

by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania,
t.j. 08. 06. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne, pričom v tomto prípade zákon žiadnu lehotu nestanovil. Odhliadnuc od
tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedenom
pod sp. zn. 7Er/554/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola
doručená súdu dňa 15. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. dňa 20. 01. 2010 v
konaní pod sp. zn. SR 21421/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21. 01.
2011 č. k. 7Er/554/2010-12 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu zo dňa
21. 01. 2011, ktoré potom nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2011 a ďalším uznesením zo dňa 29.

07. 2011 č. k. 7Er/554/2010-23, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 08. 2011, exekučný súd zastavil
exekučné konanie v predmetnej veci. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto
uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý
v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu

malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora a následného zastavenia
exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle,
ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný

postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/554/2010,
ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil
v sume 7.078,295 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len

jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na
poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 1.415,66 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život

poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/554/2010 bola doručená exekučnému súdu

dňa 15. 07. 2010 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 21. 01. 2011 (teda nie viac ako 253
dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto okolnosť
je potrebné taktiež vziať do úvahy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani
o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť

jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy
do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie
prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný

súd dňa 21. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 20. 01. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovskýsúdzriadenýSlovenskourozhodcovskoua.s.vkonanípodsp.zn.SR21421/09avydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a E.
H. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej

doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže
predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem "odňatie možnosti konať pred súdom", vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo
na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu,
ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu

prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom
v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv navrhovateľa, resp. neprihliadanie na ním predložený znalecký posudok nie je postupom,
ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

odvolací súd uvádza, že i keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval

ust. § 9 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2013 (teda v čase jeho

rozhodovania), táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na zrušenie jeho rozsudku,

nakoľko dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne posúdil v tom zmysle, že navrhovateľ

nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup v exekučnom konaní vedenom na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/554/2010, vznik majetkovej škody a ani

nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t. j.zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov) v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania

nikdy nestanovil lehotu, na čo správne poukázal i súd prvého stupňa. K argumentu o

vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa,

uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu

navrhovateľa neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní

dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod

sp. zn. 7Er/554/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní

viac ako 253 dní sa nezakladá na pravde.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne

vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd
neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do

času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani
vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom

v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu
navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.