Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/27/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216995
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216995.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421,protižalovanému:Slovenskárepublika,vjejmene:MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10C/62/2013-48 zo dňa 02.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 10C/62/2013-48 zo dňa 02.10.2013 p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, ods. 3,
§ 9 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1, ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).

Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa písomne podaným návrhom doručeným dňa 28.09.2012
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 125,00 eur ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 275,00 eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Levice zapríčinil svojím nelegálnym
konaním / nesprávnym úradným postupom/ vznik škody na strane žalobcu. V návrhu uviedol, že
majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu

na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,00 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00 eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovanýchexekučnéhosúdu,napoštovnéatelekomunikačnévýdajespojenésurgovanímakontrolu
stavu konania na exekučnom súde sumu 15,00 eur, spolu sumu 125,00 eur. Zároveň si uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 275,00 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva

na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadomna ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo
dňa20.06.2013,vktoromžiadalžalobuzamietnuťapriznaťžalovanémunáhradutrovkonania.Poukázal
na to, že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy,

žiadne dôkazy však sám nepredložil. Uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Uviedol,
že si žalobca uplatňuje jednak nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, na
druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca nepodnikol žiadne kroky
pre odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je podaný predčasne,
keď neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol

žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Uviedol,
že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.04.2012, pričom
už 28.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí
6 mesačnej lehoty, ale skôr.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: žalobou, vyjadrením žalovaného

doručeným dňa 03.07.2013, listom európskej komisie, novinovým článkom SME, úradným záznamom,
fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/587/2010 a zistil tento skutkový a
právny stav:

Z fotokópie spisu sp. zn. 14Er/1111/2009 Okresného súdu Levice súd zistil, že žiadosť o udelenie

poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 14.12.2009, k čomu pripojil návrh
na vykonanie exekúcie spísaný 07.11.2009. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
dňa 29.03.2010 tak, že poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec

nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 14.12.2009 a
súd rozhodol o tejto žiadosti 29.03.2010, teda po zákonom stanovenej lehote, po 3,5 mesiacoch od

obdržania žiadosti o udelenie poverenia, a nie po viac ako 5 mesiacoch, ako uvádzal žalobca. Súd však
poukazuje na to, že k predĺženiu lehoty na rozhodnutie súdu prispel aj samotný súdny exekútor, ktorý
nepredložil súdu a to napriek jeho výzve, zmluvu o úvere uzavretú s povinnou, čo podľa názoru súdu bol
povinný predložiť buď sám, alebo mal požiadať o jej predloženie oprávneného, lebo exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok vydaný v neprospech spotrebiteľa, ktoré súdy preskúmavajú z úradnej

povinnosti. Z uvedeného je zrejmé, že k vydaniu poverenia došlo po zákonom stanovenej lehote, nie
však v tak dlhej lehote, ako uviedol sám žalobca. Napriek tomu súd žalobu ak nedôvodnú zamietol z
nasledovných dôvodov:

Súd nemal preukázané, že by žalobcovi v dôsledku oneskorenia vydania poverenia na vykonanie

exekúcie vznikla škoda. Súd má za to, že žalobca nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou
sumou a rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o poverení na
vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti súd uvádza, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej
čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo k výške škody, ktorá
musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však žalobca nepreukázal

a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v hypotetickej rovine a poukazuje
na zvýšené pracovný výkony zamestnancov v súvislosti s podávaním sťažností a urgencií. V spise
sa nenachádza ani sťažnosť na prieťahy v konaní, ani urgencia, ktorú by podal oprávnený od doby
doručenia žiadosti o udelenia poverenia do jeho vydania. Samotný žalobca žiadal ako dôkaz pripojiť
exekučný spis, pričom žiadne iné dôkazy o vzniku škody nepredložil. Súd ďalej poukazuje na to, že

žalobca si výšku škody paušálne uplatnil vo všetkých konaniach, ktoré podal pre nesprávny úradný
postup a to bez ohľadu na dĺžku omeškania vydania poverenia, dokonca v niektorých aj tam, kde došlo
k vydaniu poverenia v zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného má súd za to, že žaloby boli podané
účelovo a nie v dôsledku skutočne zistenej škody pre nesprávny úradný postup.

Súd ďalej poukazuje na to, že exekučné konanie stále prebieha a preto v tomto štádiu konania je
predčasné uvádzať, či nedôjde k uspokojeniu celej pohľadávky oprávneného - žalobcu v exekučnom
konaní.ŽalobcavzhľadomnamnožstvovedenýchexekúciínavšetkýchsúdochSRmusímaťkdispozícii
administratívny aparát ako aj správu pohľadávok mu musia vykonávať pracovníci a to aj v prípadoch,keď je poverenie vydané včas, pričom dĺžka exekučného konania závisí najmä od úspešnosti zvoleného
spôsobu exekúcie a majetku povinného, z ktorého je možné exekúciu vykonať.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd

priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako

sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa
ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním

eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi bolo rozhodnuté a na jeho základe
prebieha exekúcia v prospech oprávneného. Záver, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne konanie, v ktorom je
možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd mal za to, že žalobca nepreukázal vznik
škody, nepreukázal spojitosť škody, ktorú uvádza, s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia. Preto súd zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania
posudkom Ekonomickej univerzity Bratislave, lebo takýto postup považoval vzhľadom na vyššie
uvedené dôvody za nehospodárny.

Súd ďalej poukazuje na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore
s ust. § 1 OSP, podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
práve žalobca, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv a
to na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad
neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými podmienkami
s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvnými podmienkami

rozumieť, sa snaží dosiahnuť zisk, a domáha sa v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a
nemajetkovej ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej
republiky je súdu známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali
rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek
ich povinnosti tieto skúmať a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne

neplatné zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha
ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi
klientmi už taký dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska
komisia, ktorá vo svojom liste, ktorý bol aj pripojený žalovaným k jeho vyjadreniu, uvádza, že útvary
Komisie v súvislosťami s praktikami žalobcu a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských

úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú
skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľom práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Uviedol, že jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových

inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.

Žalovaný namietal premlčanie návrhu. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným v jeho písomnom

vyjadrenísúduvádza,žežiadosťoudeleniepovereniebolapodanádňa14.12.2009,súdvydalpoverenie
29.03.2010. Poverenie bolo doručené súdnemu exekútorovi 06.04.2010. Žalobca sa mohol dozvedieť o
škode nasledujúci deň, t.j. 07.04.2010, nakoľko žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcie jednému
exekútorovi a preto súd vychádza z toho, že medzi oprávneným a súdnym exekútorom existovalaintenzívna spolupráca. Trojročná premlčacia doba tak uplynula 07.04.2013. Žalobca si uplatnil nárok na
predbežné prerokovanie náhrady škody u žalovaného dňa 30.04.2012, teda pred uplynutím trojročnej
doby. Súd dospel k názoru, že nárok žalobcu, ak by bol dôvodný, by nebol premlčaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný si
uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku
priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná, mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo

na rozhodnutie veci v primeranej lehote.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je zaplatenie sumy 125,00 eur, ktorej
zaplatenia sa žalobca domáha z dôvodu náhrady škody a sumy 275,00 eur z titulu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol
škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v
exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. exekučného spisu 14Er/1111/2009. Nesprávny úradný postup

mal vzniknúť tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 29.03.2010 (konanie sa začalo dňa 14.12.2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, t. j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, pričom zároveň vykonaním postupu
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sapostavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu ako exekučnému súdu neprináleží.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom
odvolania žalobcu - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
K argumentu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov žalobcu,
uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil
nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ktorý podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k dispozícii spis

exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného
súdu Levice sp. zn. 14Er/1111/2009 zistil, že tvrdenie žalobcu, že v tomto konaní došlo k neprávnemu
úradnémupostupusúdu,pretožerozhodnutieožiadostioudeleniepovereniadošlopouplynutízákonom
stanovej doby s omeškaním viac ako 160 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 14.12.2009 a dňa 29.03.2010
Okresný súd Levice rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné však uviesť, že
k predĺženiu lehoty došlo aj z dôvodu potreby vyzvať oprávneného na predloženie zmluvy o úvere.

Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnuzákonom

stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej lehote nemohlo dôjsť z jeho
strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať

ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol
nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto
exekučného titulu žalobcovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právomna spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní
nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v
primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.