Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/566/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613224323
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7613224323.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu E. P., Y., Y. XX/XX, zast. JUDr. Jánom
Burocim, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Chrapčiakova 7, proti žalovanej Rapid
life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Daniel Blyšťan s.r.o., Košice, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku 4C/213/2013-90 z 28.10.2013 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania 67,89 € a žalovaná je povinná ju zaplatiť JUDr.
Jánovi Burocimu, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok 3C/2743/2012 z 19.1.2012
Arbitrážneho súdu Košice (ďalej len AS), Košice, Alžbetina 41, IČO: 44 325 542, súčasne odložil
vykonateľnosť uvedeného rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho zástupcu JUDr. J. Burociho náhradu
trov konania 309,41 € a štátu na účet súdu súdny poplatok 99,50 € zo žaloby, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca žalobou domáhal, čo v nej uviedol, na čo poukázal, čo
predniesol jeho zástupca na pojednávaní 30.9.2013, čo na uvedenom pojednávaní žalobca (doslova)
uviedol, čo vyplýva z veľmi obsiahleho vyjadrenia, zaslaného mu (súdu) žalovanou a nachádzajúceho sa
na č.l.31-38, z ktorého reprodukoval vybrané časti a, čo žalovaná v doplňujúcom vyjadrení na č.l.62-65
dala do pozornosti, čo tvrdila, na čo poukázala, čomu sa venovala a akú námietku vzniesla. Ďalej
uviedol, že vykonal dokazovanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a zistil skutkový stav, konkrétne
ako rozhodol AS rozhodcovským rozsudkom 3C/2743/2012 z 19.1.2012, ktorý žalobca prevzal do
vlastných rúk 27.6.2013, čo je zrejme z doručenky (predloženej rozhodcovským súdom), čím sa podľa
odôvodnenia tohto rozhodnutia zaoberal, k akému záveru dospel a čo v odôvodnení konštatuje, čo
obsahuje poistná zmluva č.4483500010 (ďalej len zmluva) so začiatkom poistenia 28.11.2008 a koncom
poistenia 28.11.2033, uzavretá medzi účastníkmi konania 27.11.2008, čo obsahuje bod 1. a 2. v časti XV.
s názvom Rozhodcovské konanie Všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednávané Prvou
česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a. s. (ďalej len VPP), predložených žalobcom spolu so zmluvou,
a bod 2. Osobitných zmluvných dojednaní (ďalej len OZD) č.01/2007 k zmluve, uvedených za VPP,
ktoré boli podpísané žalobcom 27.11.2008. Vychádzajúc z § 39,§ 52,§ 53 ods.1,2,3,§ 53 ods.4 písm.
r),ods.5 O. z.,§ 40 ods.1 písm. c),ods.2,§ 41 ods.1 a § 43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ich znenie citoval) urobil záver, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania 27.11.2008,
o nároku z ktorej rozhodoval rozhodcovský súd, je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ust.
O. z., že zo zmluvy je zrejme, že žalovaná ako poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti

podľa výpisu z Obchodného registra, že žalobca je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická
osoba, že z predloženej zmluvy, ani rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zrejme, aby žalobca pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, že pre spotrebiteľské
zmluvy je pritom charakteristické, že „sa jedná“ o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým
počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a
spotrebiteľ tak nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv a, že týka sa to aj predmetnej veci,
pretože zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive, do ktorého boli len vpísané
údaje týkajúce sa žalobcu. Vo vzťahu k žalovanou v konaní namietanému nesplneniu procesných
podmienok na rozhodnutie v tejto veci uzavrel, že vzhľadom na uvedené vo veci ide o spor, ktorý
má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a žaloba bola podaná žalobcom ako spotrebiteľom, z toho
dôvodu je podľa § 4 ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Z. z. o súdnych „poplatkov“ žalobca oslobodený
od platenia súdnych poplatkov pre toto konanie a teda námietka nesplnenia poplatkovej povinnosti
žalobcom, uplatnená žalovanou v písomnom podaní z 24.9.2013, nie je dôvodná. Čo sa týka žalovanou
v priebehu konania namietanej miestnej príslušnosti na rozhodovanie vo veci, urobil záver, že jeho
miestna príslušnosť je daná podľa § 88 ods.2 posledná veta O. s. p., že z § 104a a § 105 O. s. p.
vyplýva, že súd má povinnosť vecnú a miestnu príslušnosť iba skúmať, ale nie je povinný - ak ju žalovaný
namieta, o námietke rozhodnúť uznesením, lebo ak koná a rozhodne napriek tomu, že námietka o
nedostatku jeho vecnej a miestnej príslušnosti je dôvodná t.j. súd, ktorý vo veci rozhodol naozaj nie
je vecne a miestne príslušný, žalovaný môže túto skutočnosť uplatniť ako odvolací dôvod podľa §
205 ods.2 písm. b) O. s. p., preto nebolo potrebné o námietke miestnej nepríslušnosti rozhodovať
uznesením a vzhľadom na uvedené mal za to, že v konaní boli pre rozhodovanie vo veci (ním - súdom)
splnené všetky procesné podmienky konania. Ďalej uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky (ďalej len doložka) a, že
žaloba bola z jeho strany podaná v zák. stanovenej lehote 30 dní, čo je zrejme z toho, že predmetný
rozhodcovský rozsudok bol mu doručený 27.6.2013 a žaloba bola uňho podaná 26.7.2013. Vykonaným
dokazovaním mal za to, že žaloba bola podaná zo strany žalobcu dôvodne. Zdôraznil, že dôvodom
zrušenia rozhodcovského rozsudku 3C/2743/2012 z 19.1.2012 je skutočnosť, že rozhodcovský súd
rozhodol vo veci na základe neplatnej doložky a uviedol, že doložka, na základe ktorej rozhodcovský
súd rozhodol, je súčasťou VPP, konkrétne je uvedená v ich čl. XV. s názvom Rozhodcovské konanie a v
osobitných dojednaniach, je tak súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami a
splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP, že podľa doložky všetky vzájomné spory a sporné
nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, doložka tak znemožňuje poistenému
- spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných
nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, tým mu je ako spotrebiteľovi odobratá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom a, že uvedeným doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, že význam doložky v porovnaní
s ostatnými zmluvnými podmienkami je totiž osobitý a to z dôvodu, že táto rieši otázku kto v prípade
sporu bude rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch vyplývajúcich zo zmluvy a, že cieľom
doložky tak, ako je formulovaná v danom prípade je dosiahnuť, aby všetky prípadné spory medzi
zmluvnými stranami boli prejednané výlučne rozhodcom a tým znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č.93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica), ktorá uvádza niektoré nekalé
podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q) bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane, podľa toho je
teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy a doložka je tak, poukazujúc na cit. § 54 ods.4 písm. r) O. z.,
neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná a keďže doložka v danej veci núti spotrebiteľa podrobiť sa
v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu je aj v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatná
aj podľa § 39 O. z. Dospel k záveru, že už len vzhľadom na uvedené skutočnosti je preto možné
konštatovať, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na neplatnej doložke a preto bolo potrebné
rozhodcovský rozsudok 3C/2743/2012 zrušiť. Mal tiež za to, že predmetná doložka nebola individuálne
dojednaná tak, ako to tvrdila žalovaná, ktorá pritom poukázala na OZD, ktoré žalobca samostatne
podpísal. V prvom rade poukázal na to, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, aby žalobca bol riadne
oboznámený so VPP a to, že VPP a OZD podpísal, ešte neznamená, že sa skutočne mal možnosť s
týmito podmienkami aj oboznámiť, že VPP, ale aj OZD sú písané malými písmenami, obsahujú množstvo

právnickej terminológie a je nemožné, aby žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal možnosť si ich prečítať
a aby pochopil ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť, že uvedené je
zrejme z toho, že VPP a OZD boli ním podpísané v deň uzatvorenia zmluvy, resp. spolu so zmluvou,
keďže je v nej výslovne uvedené, že jej súčasťou sú VPP a na uvedenom nemení nič skutočnosť,
že podpísal samostatne aj OZD odkazujúce na doložku, ktoré sú len pokračovaním predtlačeného
formulára poistných podmienok, že zo strany žalovanej nebolo preukázané jej tvrdenie, že žalobca ako
spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť podpísať doložku bez toho, aby tým bol dotknutý zmluvný vzťah a,
že táto skutočnosť nevyplýva zo zmluvy, ani zo VPP a ani z OZD. Dospel k záveru, že doložka tak, ako
je uvedená vo VPP je neplatnou aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom konaní
je oprávnená určiť výlučne žalovaná, že uvedené taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení
účastníkov rozhodcovského konania v neprospech spotrebiteľa, že v prípade takého výberu, ktorý nie
je dohodou oboch strán, zvlášť vznikajú pochybnosti o neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom
konaní a, že v danej veci sa rozhodcovské konanie uskutočnilo na rozhodcovskom súde podľa výberu
žalovanej bez toho, aby tento výber mal žalobca možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. K Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) II. ÚS 499/2012, ktorým bolo rozhodnuté o
zrušení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) v obdobnej veci na základe
sťažnosti žalovaného účastníka pre porušenie ústavných práv, na ktorý žalovaná poukázala vo svojom
písomnom vyjadrení uviedol, že predmetná vec sa dotýkala identickej doložky ako v tomto prípade a, že -
podľa jeho názoru - uvedené rozhodnutie nie je aplikovateľné v tomto konaní poukazujúc na to, že sa týka
exekučnej veci, ako aj na to, že sa týka hlavne procesných pochybení a nezaoberá sa platnosťou, resp.
neplatnosťou doložky vo všeobecných zmluvných podmienkach žalovaného účastníka. Poukazujúc na
uvedené skutočnosti mal za to, že doložka v čl. XV. VPP OZD je neprijateľnou podmienkou a teda
absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou, vzhľadom na jej rozpor s ust. o spotrebiteľských zmluvách
a ust. smernice, rozhodcovský súd preto nemohol rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal
právomoc vo veci konať. Keďže žalovaná tvrdila, že poskytla žalobcovi ďalšiu možnosť od doložky
odstúpiť a to dodatkom č.2 k VPP, poznamenal, že sa vyporiadava aj s touto skutočnosťou a uviedol,
že Dodatok č.2 VPP nie je žalobcom podpísaný, nebol mu doručený a žalobca sa s ním neoboznámil a
keďže dospel k záveru, že doložka nebola individuálne dojednaná a súčasne je táto doložka neplatná,
poukázal na možnosť odstúpenia od doložky iba v prípade, že je platná, že od absolútne neplatnej
zmluvy sa odstúpiť nedá a, že ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné
podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Tiež poukázal opakovane na to, že za individuálne dohodnutú
zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci
typovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení a, že zmluvná podmienka v štandardnej
formulárovej zmluve sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že spotrebiteľ od nej
neodstúpi, v opačnom prípade by šlo o popretie celej „filozofie“ ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že európsku judikatúru, konkrétne smernicu vo
svojom 19. odôvodnení, ktoré sa týka poistných zmlúv, možno aplikovať iba na poistné vzťahy a nie
na časť poistných zmlúv a VPP, obsahujúcich zmluvné dojednania o doložke, že v 19. odôvodnení
cieľom smernice v súvislosti s poistnými zmluvami, nie sú podriadené hodnoteniu nekalého charakteru
podmienky, ktoré definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, avšak len vtedy,
ak sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom (poisteným),
že žalovaná tvrdila, že aj doložka bola braná do úvahy pri určení výšky „poisteného“ plateného
spotrebiteľom, preto poistná zmluva týkajúca sa aj podmienok doložky, podlieha preskúmaniu súdu
podľa smernice, ale aj podľa všeobecných ust. § 52 a n. O. z. V tejto súvislosti uviedol, že je ďalší
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, že si pre účely vykonania dokazovania oboznámením
listinnými dôkazmi a to spisom AS 3C/2743/2012 vyžiadal celý tento spis vrátane doručeniek, že AS
jeho dožiadaniu vyhovel, prípisom z 12.8.2013 zaslal kompletný spis s vysvetlením, že ide o kompletnú
kópiu spisu a kópiu spisového prehľadu, že listy sú číslované podľa poradia a listy, ktoré nemajú v
kópii spisu číselné označenie existujúc v „originály“ spisu ako obojstranné listy, teda nemal pochybnosti
o tom, že mu bol zaslaný kompletný rozhodcovský spis, že na č.l.1-7 tohto rozhodcovského spisu je
založená žaloba spolu s prílohami, že príloha na č.l.5 rozhodcovského spisu je časť VPP a to časť
XVI. a XVII., za ňou nasleduje pripojená časť XII., XIII., XIV. a prvý odsek časti XV. rozhodcovské
konanie, ide o str. 10 a 11 VPP z 21.5.2007, ktoré majú byť súčasťou zmluvy. Rozhodcovský súd o
návrhu žalovanej rozhodoval 19.1.2012, v čase rozhodovania nemal k dispozícii kompletné VPP vrátane
OZD, ktoré sa nachádzajú za čl. XVII., a ktoré obsahujú podpis žalobcu, ktorý by mal svedčiť o tom,
že doložka bola individuálne dojednaná, že tento listinný dôkaz vo fotokópii vrátane dodatku k VPP mu
predložila až žalovaná a až predložením tohto listinného dôkazu mal k dispozícii celú zmluvu vrátane
OZD č.1/2007 k zmluve, že napriek tomu, že rozhodcovský súd v čase rozhodovania nemal k dispozícii

celý text VPP vrátane OZD č.1/2007 k zmluve, z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc vo veci
konať odôvodňoval aj tým, že z OZD vyplýva, že doložka bola krytá samostatným podpisom žalovaného
účastníka, ktorý ju nebol povinný v rámci zmluvy ako celku podpísať, preto konštatuje že táto doložka
je platná, že odôvodnenie platnosti doložky sa nachádza v rozhodcovskom spise od ods.2 1. strany
rozhodcovského rozsudku až po ods.1 strany 2 rozhodcovského rozsudku a, že aj z tohto dôvodu
považuje rozhodcovský rozsudok za neplatný. Čo sa týka žalovanou podaných návrhov na vykonanie
dokazovania a to návrhu na výsluch svedka W.. X., jej zodpovedného aktuára, ktorého navrhla vypočuť
k otázke aplikácie 19. odôvodnenia smernice v spojení s vyjadrením Národnej banky Slovenska (ďalej
len NBS), keď - podľa jej názoru - by nemali byť predmetom preskúmavania neprijateľné podmienky
také podmienky, ktoré majú vplyv na výpočet poistného, v tejto súvislosti opätovne uviedol, že v 19.
odôvodnení cieľom smernice v súvislosti s poistnými zmluvami nie sú podriadené hodnoteniu nekalého
charakteru podmienky, ktoré definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, avšak
len vtedy, ak sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom
(poisteným), že žalovaná tvrdila, že aj doložka bola braná do úvahy pri určení výšky „poisteného“
plateného spotrebiteľom, preto poistná zmluva týkajúca sa aj podmienok doložky, podlieha preskúmaniu
súdu podľa smernice, ale aj podľa všeobecných ust. § 52 a n. O. z., že v tejto súvislosti výsluch svedka nie
je relevantný pre rozhodnutie v merite veci, preto tento návrh zamietol a súčasne neodročil pojednávanie
z dôvodu možného predloženia listinných dôkazov o tom, že sprostredkovateľka bola odborne spôsobilá
kvalifikovane uzatvárať poistné zmluvy, lebo ani tento dôkaz by nemal vplyv na rozhodnutie v merite
veci, že nepochybuje o tom, že finanční sprostredkovatelia žalovanej absolvovali príslušné školenia na
odbornú spôsobilosť, avšak sprostredkovateľka nemohla vysvetliť klientovi, resp. poistencovi zmluvné
dojednania, ktoré nie sú obsahom poistnej zmluvy ani VPP a, že i keby obsah čl. XV. a časť OZD
č.1/2007 klientovi vysvetlila, z uvádzaného jeho odôvodenia vyplýva, z akých dôvodov považuje doložku
za neplatnú a tieto dôvody nesúvisia s vysvetlením a poučením klienta finančnou sprostredkovateľkou,
preto žalobe žalobcu vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Čo sa týka toho, že žalobca v
žalobnom návrhu žiadal aj odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku 3C/2743/2012 z 19.1.2012,
uviedol, že v § 40 ods.2 zák.č.244/02 Z. z. nie sú vymedzené podmienky, ktoré musia byť splnené, aby
bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, je však nepochybné, že dôvody odkladu
musia spočívať na úvahe súdu o možnom úspechu vo veci samej a v zabránení výkonu predmetného
rozhodnutia, že právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom (ďalej len
titul) spôsobilým na vymáhanie plnení v ňom priznaných „odporcov“, že účelom odkladu vykonateľnosti
právoplatného rozhodnutia je ochrana toho, kto o odklad žiada, že je zrejmé, že napriek prebiehajúcemu
súdnemu konaniu žalovaná má právo domáhať sa výkonu predmetného rozhodnutia, že v konaní o
zrušenie rozhodcovského rozsudku mal žalobca úspech, rozhodnutie však nie je právoplatné, mal preto
za to, že sú splnené predpoklady povolenia odkladu vykonateľnosti daného rozhodcovského rozsudku, v
opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k nútenému vymáhaniu plnení z neho vyplývajúcich už v priebehu
tohto konania a odkladom vykonateľnosti sa tak predíde možnému navyšovaniu nákladov, ktoré by mohli
vzniknúť prípadnou exekúciou rozhodcovského rozsudku. Z týchto všetkých dôvodov rozhodol tak, že
odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatného skončenia veci 4C/213/2013. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 a § 149 ods.1 O. s. p. (ich znenie citoval) a uviedol, že
trovy boli priznané žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, že si uplatnil náhradu trov právneho zast. vo
výške 332,24 €, že priznal mu trovy vo výške 302,20 € a pozostávajú z trov právneho zast., určených
podľa vyhl.č.655/04 Z. z. v znení vyhl.č.184/13 Z. z., účinnej od 1.7.2013 (ďalej len vyhl.), že „hodnota“ 1
úkonu právnej služby bola určená podľa § 11 ods.1 uvedenej vyhl. za r.2013 60,08 €, že žalobcovi bola
priznaná náhrada trov za tieto úkony právnej služby: - príprava a prevzatie zast. [§ 13a ods.1 písm. a)]
60,08 €, - podanie žalobného návrhu [§ 13a ods.1 písm. c)] 60,08 €, - vyjadrenie vo veci z 26.9.2013 [§
13a ods.1 písm. c)] 60,08 €, - účasť na pojednávaní 30.9.2013 [§ 13a ods.1 písm. d)] 60,08 €, - účasť
na vyhlásení rozsudku 28.10.2013 (§ 13a ods.4) 30,04 €, t.j. spolu odmena 270,36 €, že trovy právneho
zast. ďalej pozostávajú z režijného paušálu [§ 15-§ 17] za 5 úkonov x 7,81 €, t.j., spolu režijný paušál
39,05 € a spolu trovy právneho zast. tak predstavujú 309,41 €. Nepriznal žalobcovi náhradu trov konania
z návrhu na odklad vykonateľnosti a k tomu príslušný režijný paušál, nakoľko nejde o samostatný návrh
na odklad vykonateľnosti, ale tento návrh tvorí súčasťou žaloby. Napokon citujúc znenie § 2 ods.2 prvá
veta zák.č.71/92 Z. z., uviedol, že žalobca je pre toto konanie oslobodený od súdnych poplatkov podľa
§ 4 ods.2 písm. za) cit. zák. a jeho žalobe bolo vyhovené, z tohto dôvodu zaviazal žalovanú zaplatiť
súdny poplatok zo žaloby, výška ktorého bola určená podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych
poplatkov, t.j. 99,50 €.
Proti tomuto rozsudku podala týmto žalovaná v zákonnej lehote z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm.
a),b),c),d),e),f) O. s. p. odvolanie, ktoré odôvodnila nasledovne: I. Dôvodom, pre ktorý súd zrušil

rozhodcovský rozsudok AS 3C2743/2012 z 19.1.2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), je to, že
mal za to, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe neplatnej doložky (str. 8 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), pričom ako dôvody súd uviedol: 1. s poukazom na smernicu a písm. q/ bod
1 jej prílohy je doložka neprijateľnou podmienkou v spojení s § 54 ods.4 písm. r) O. z., a aj podľa
§ 39 O. z., keďže núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu. 2.
doložka nebola individuálne dojednaná, keďže: a) nepreukázala, že bol žalobca riadne oboznámený
so VPP, keďže to, že ich podpísal ešte neznamená, že sa mal možnosť s nimi aj oboznámiť. VPP aj
OZD sú písané malými písmenami a obsahujú množstvo právnickej terminológie. Je nemožné, aby
žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal možnosť si ich prečítať a aby pochopil text v krátkej dobe
bez možnosti sa s nimi vopred oboznámiť. b) Osobitný podpis žalobcu pod OZD na tom nič nemení,
keďže OZD sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok. c) Nebolo preukázané
jej tvrdenie, že žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť podpísať doložku bez toho, aby tým
bol dotknutý zmluvný vzťah. 3. doložka je neplatná aj z dôvodu, že subjekt, ktorý mal rozhodovať v
rozhodcovskom konaní je oprávnený určiť výlučne ona, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení
účastníkov v neprospech spotrebiteľa, keďže v prípade takéhoto výberu zvlášť vznikajú pochybnosti o
neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom konaní a 4. súd ďalej uviedol, že keďže bola doložka
neplatne dojednaná, nie je možné od nej odstúpiť a preto nebral do úvahy skutočnosť, že na základe
Dodatku č.2 nemohol žalobca od doložky odstúpiť, zároveň uviedol, že Dodatok č.2 nebol podpísaný a
žalobcovi doručený. Súd zároveň uviedol, že je aj ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku a to
ten, že rozhodcovský súd nemal k dispozícii v čase rozhodovania kompletné VPP vrátane OZD, a preto aj
z tohto dôvodu považuje rozhodcovský rozsudok za neplatný. II. „Z“ uvedenými závermi súdu nesúhlasí,
tieto nemajú oporu ani v skutkovom stave. Trvá na tom, že doložka bola v danom prípade uzavretá
individuálne, a že táto skutočnosť vyplýva z predložených listinných dôkazov. Doložka bola upravená v
OZD č.01/2007 k zmluve, ktoré žalobca slobodne a bez nátlaku podpísal. Okrem podpisu osobitných
dojednaní podpísal aj VPP, zmluvu aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta. Všetky tieto doklady
a dokumenty podpisoval slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku a po predchádzajúcom poučení zo strany
odborne spôsobilej osoby - sprostredkovateľa poistenia, v tomto prípade svojej manželky - D. P..
Písomná forma právnych úkonov, týkajúcich sa poistenia bola v tomto prípade dodržaná a práve na
základe písomných dôkazov je možné aj po uplynutí času od uzavretia právnych úkonov zistiť, aká bola
skutočná vôľa žalobcu v čase uzavretia zmluvy a ako sa jeho vôľa aj prejavila. Je zrejmé, a predložením
písomných listín to aj preukázala, že: 1 žalobca chcel uzavrieť zmluvu a túto vôľu prejavil podpisom
písomnej zmluvy. Toto vyplýva z listinného dôkazu - podpísaného textu zmluvy. 2. Súčasťou zmluvy v
zmysle zák. (§ 788 ods.3 O. z.) sú aj VPP, ktoré žalobca podpísal, a teda s nimi vyjadril svoj súhlas.
Toto vyplýva zo skutočnosti, že podpísal VPP. Podpísal ich bez nátlaku zo strany tretej osoby, žiaden
nátlak nebol v konaní preukázaný ani tvrdený. Mal možnosť pred podpisom sa oboznámiť so znením
všetkých dokladov, ktoré podpisoval, záver súdu o tom, že takúto možnosť nemal, nevyplýva so žiadneho
dôkazu a je len nepodloženým tvrdením súdu. Žalobca nijako nepreukázal a „so“ žiadneho dôkazu
nevyplýva, že by nemal možnosť oboznámiť sa s listinami, ktoré podpisoval, práve naopak. V danom
prípade uzatvárala v jej mene so žalobcom zmluvu sprostredkovateľ poistenia - odborne spôsobilá
osoba - manželka žalobcu S. P.. Žalobca netvrdil, že nemal možnosť si tieto doklady prečítať, naopak
na pojednávaní 30.9.2013 výslovne uviedol, že text VPP a zmluvy mal doma asi 1 deň pred podpisom.
Zároveň svojim podpisom Záznamu o požiadavkách o potrebách klienta potvrdil. o. i., aj to, že už nechcel
nič vysvetliť, doplniť ani dojednať. Tým písomne potvrdil, že obdŕžal všetky potrebné informácie a už nič
nechcel ani vysvetliť, ani doplniť a ani dojednať. To sa vzťahuje nielen k textu VPP, ale aj k textu OZD a
zmluve. Zároveň je odôvodnený aj záver, že ak manželka žalobcu pôsobila pre ňu ako sprostredkovateľ
poistenia, tak tieto doklady (VPP, osobitné dojednania, a i.) mala u seba doma (a teda aj žalobca ich mal
doma) k dispozícii na preštudovanie omnoho dlhší čas, než len 1 deň, čo mu umožňovalo si ich podrobne
nielen preštudovať, ale aj zistiť prípadné rozpory, či také ust., s ktorými nesúhlasil či ich potreboval
podrobnejšie vysvetliť. Žalobca ale nechcel v čase uzavretia zmluvy už nič vysvetliť, doplniť ani dojednať
a aj toto písomne potvrdil v Zázname o požiadavkách a potrebách klienta! Žalobca nebol nútený zmluvu
uzavrieť práve v ten deň, kedy ju uzavrel, a dokonca keď tieto zmluvy s ním uzatvárala manželka, tak ich
mohol uzavrieť úplne kedykoľvek! Absolútne žiaden dôkaz nesvedčí o tom, že musel zmluvu uzavrieť
práve v ten deň a že mal doklady k dispozícii len deň pred tým. Je zrejmé, že teda aj závery súdu sú
v tomto zmysle nesprávne. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca uzatváral poistnú zmluvu, nie zmluvu
napr. úverovú, teda tu chýbala (a v konaní nebola ani nijako tvrdená a ani preukázaná) tieseň či iná
objektívna či vonkajšia skutočnosť, ktorá by ho nútila uzavrieť zmluvu práve v ten deň, napr. v snahe
neodkladne vyriešiť nejakú nepriaznivú životnú situáciu a p. Zároveň sa zmluva uzatvárala na 25 rokov
a teda je odôvodnený predpoklad, že pri jej uzatváraní na takú dlhú dobu si ako priemerný spotrebiteľ

riadne prečíta, čo podpisuje. Žalobca v súčasnosti ústne spochybňuje proces uzavretia zmluvy, v rozpore
so znením písomných a ním vlastnoručne podpísaných dokladov, čo súd akceptoval. Toto je však v
priamom rozpore so základnými právnymi zásadami, ako aj piliermi právneho štátu! Ak by totiž skutočne
nečítal to, čo podpísal, tak to nesvedčí o neprijateľnosti podmienok, ale len o tom, že nepostupoval ako
priemerne obozretný spotrebiteľ, ale naopak k svojim vlastným právam pristupoval ľahkovážne, pričom
úlohou spotrebiteľského práva v právnom štáte určite nie je chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastným
ľahkovážnym správaním. Ona naopak vytvorila všetky podmienky na to, aby ako spotrebiteľ: - sa mohol
oboznámiť so všetkými podmienkami zmluvy vrátane znenia VPP či OZD, - v prípade potreby mu
bolo poskytnuté odborné vysvetlenie zo strany odborne spôsobilej osoby - v tomto prípade dokonca
zo strany jeho samotnej manželky! Ak teda tvrdí (na pojednávaní 30.9.2013), že si neprečítal VPP a
ani krátky text osobitných dojednaní, takéto jeho konanie je takým konaním, ktorému sa neposkytuje
ochrana v spotrebiteľskom práve a citovala, čo napr. uvádza aj NS Českej republiky (Rozsudok 23Cdo
1201/2009 z 29.6.2010). V opačnom prípade by mohol spotrebiteľ kedykoľvek po vykonaní písomného
právneho úkonu tento následne spochybniť púhym ústnym tvrdením, že si neprečítal, čo podpisuje.
To by znamenalo úplný rozvrat právnej istoty aj právnych vzťahov v súkromnom práve, nakoľko by si
už nikto nemohol byť istý žiadnym právnym úkonom. Je potrebné zdôrazniť, že v konaní predložila na
podporu svojich tvrdení 2 písomné listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a to Osobitné dojednania.
ako aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta. Naproti tomu žalobca tvrdenie o neplatnosti doložky
založil len na ústnych tvrdeniach, ktoré neboli preukázané. Súd pri posúdení prejavu vôle nevychádzal
z jednoznačného písomného dôkazu, ale z nepodložených tvrdení žalobcu. Pokiaľ súd neakceptoval
písomný listinný dôkaz len na základe ústnych tvrdení žalobcu, narušil tým princíp právnej istoty a
zásadu pacta sunt „servanta“. K posudzovaniu právnych úkonov poukázala na uznesenie NS SR 7MCdo
12/2011 z 20.6.2012 (citovala z jeho odôvodnenia). V danom prípade bola vôľa žalobcu v písomných
právnych úkonoch v danom čase vyjadrená tak, že je rozpoznateľná a uplatniteľná, a to jednoznačným
spôsobom. Vzhľadom na uvedené je nesprávny záver súdu, ktorý napriek takto prezentovanej vôli
žalobcu v danom čase sa priklonil k záveru, že jeho vôľou nebolo uzavrieť doložku, a to len na základe
jeho tvrdení. Taktiež nemôže obstáť záver súdu, že žalobca „nebolo“ poučený o doložke, a to vzhľadom
na predložený ďalší listinný dôkaz - Záznam o požiadavkách a potrebách klienta - ktorý svedčí o tom,
že už nechcel nič vysvetliť, doplniť ani dojednať a teda ide o dôkaz svedčiaci o tom, že mal dostatočné
vedomosti o tom, čo chcel uzavrieť. Závery súdu sú v priamom rozpore s predloženými dôkazmi, a preto
sú - podľa jej názoru - svojvoľné a arbitrárne. A pokiaľ teraz žalobca dokonca tvrdí, že si neprečítal
listiny, ktoré podpisoval, tak môže ísť jednak o účelové tvrdenie alebo o dôkaz toho, že nepostupoval
ako priemerný spotrebiteľ a teda jeho konaniu nie je možné priznať požadovanú ochranu. 3. Žalobca
osobitným podpisom vyjadril svoj súhlas s uzavretím doložky a svojim osobitným podpisom OZD tento
svoj súhlas aj prejavil právne relevantnej forme. Aj pre tento bod platia skutočnosti uvedené k bodu 2.
a zároveň: Závery súdu o tom, že osobitný podpis žalobcu pod OZD nič nemení na tom, že doložka
nebola individuálne dojednaná, keďže OZD sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných
podmienok, sú nesprávne. Zo samotného textu OZD jednoznačne vyplýva, že nie sú pokračovaním
textu VPP, ale ide o niečo osobitné, niečo iné. Veď aj samotný názov musí evokovať aj v priemernom
spotrebiteľovi, že ide o niečo osobitné. Ďalej sú oddelené od textu VPP aj formálne, nachádzajú sa pod
miestom vyhradeným na podpis žalobcu k VPP a teda je zrejmá aj oddelenosť od textu VPP tak, aby sa
podpis žalobcu k VPP nevzťahoval na znenie OZD. Pod nimi sa opätovne nachádza miesto na podpis
žalobcu, čo len zdôrazňuje oddelenosť týchto osobitných dojednaní od textu VPP. Osobitné dojedania
sú stručné. Samotná doložka má 5 (slovom) päť krátkych riadkov textu, a je umiestnená priamo nad
miestom na podpis pre žalobcu, aby ako priemerný spotrebiteľ nemusel hľadať či lúštiť tento text, ale
mohol si ho hneď aj prečítať. Je stručná, neobsahuje žiadne komplikované právne pojmy nezrozumiteľné
pre priemerného spotrebiteľa. Navyše je jednoznačne pre priemerného spotrebiteľa aj čitateľná, rovnako
ako text VPP, avšak k tomuto sa vyjadruje podrobnejšie v tomto odvolaní. Teda žalobca osobitne
prejavil v písomnej forme svoju vôľu uzavrieť doložku, aj keď tak nemusel urobiť. Súd ďalej uviedol, že
nebolo preukázané jej tvrdenie, že žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť podpísať doložku
bez toho, aby tým bol dotknutý zmluvný vzťah. Veď to, že nemusel osobitne podpísať doložku v rámci
OZD jednoznačne vyplýva z toho, čo je uvedené, a teda že išlo o ust. oddelené od VPP, na ktoré
sa nevzťahoval podpis pod VPP, a boli opatrené osobitným miestom na podpis a nikto ho nenútil to
podpísať. Navyše je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukázať, že aj tieto dojednania
musel podpísať - a žiaden dôkaz toto preukazujúci v tomto konaní vykonaný nebol. Uzatvárala zmluvu
prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia - priamo ani nepriamo nenútila žalobcu, a ani nemala ako,
aby podpísal OZD, nútila ho snáď k podpisu OZD jeho vlastná manželka D.. P.? Toto v konaní preukázané
nebolo, preto mal súd vykonať dôkaz vypočutím D.. P., aby sa to preukázalo alebo vyvrátilo, ak súd mal

za to, že k tomu došlo. Preto sú závery „súd“ neopodstatnené a navyše je aj zrejmé, že súd nevykonal
dôkaz - výsluch sprostredkovateľky poistenia D.. P., ktorá by to mohla potvrdiť alebo vyvrátiť a napriek
tomu mal za to, že tieto skutočnosti preukázané boli. Tvrdí, a vyplýva to aj z predložených listinných
dôkazov, že žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť túto doložku ovplyvniť, konkrétne mal možnosť túto
doložku uvedenú v OZD nepodpísať a to bez toho, aby tým bol dotknutý zvyšok poistného vzťahu.
Jednoznačne bola daná spotrebiteľovi možnosť a spotrebiteľ mal na výber, či doložku podpíše alebo nie.
Uvedenú skutočnosť už viackrát vo svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach zdôraznila, na
svoje argumenty v celom rozsahu poukazuje. III. K záverom súdu o tom, že s poukazom na smernicu
a písm. q/ bod 1 jej prílohy je doložka neprijateľnou podmienkou v spojení s § 54 ods.4 písm. r) O. z.,
a aj podľa § 39 O. z., keďže núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému
konaniu, uviedla, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil a zjavne vychádzal aj z nesprávneho
znenia smernice. Ako je to uvedené v tomto odvolaní a ako to aj tvrdila vo svojich písomných a ústnych
podaniach a prednesoch, doložka bola dojednaná individuálne. Vplyv individuálneho dojednania inak
neprijateľnej podmienky na jej platnosť či neplatnosť je nevyhnutné vnímať vždy aj s ohľadom na
to, či bola alebo nebola individuálne dojednaná. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva zo smernice,
z ustálenej judikatúry ESD a napokon bola aj do právneho poriadku zakotvená od 1.1.2008. Táto
skutočnosť je nepochybne známa aj súdu. Súdu je preto určite známa aj judikatúra ESD, z ktorej
vyplýva, že ESD vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní ne/prijateľnosti podmienok v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z toho, či takáto podmienka ne/bola individuálne dojednaná. Aj v tomto prípade
je preto nevyhnutné vnímať a aplikovať na daný prípad aj právnu úpravu po 1.1.2008, v zmysle ktorej
sa za neprijateľnú podmienku nepovažuje taká, ktorá bola individuálne dojednaná. Závery súdu o
neplatnosti doložky tak nemajú oporu v skutkovom stave, súd vec nesprávne právne posúdil. Navyše
je nevyhnutné uviesť, že súd zjavne vychádzal aj z nesprávneho znenia /prekladu/ smernice nakoľko
aplikoval smernicu a jej prílohu 1 písm. q), pričom táto interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu,
nakoľko vychádzajúc z originálu tohto ust., ktorý znie: „excluding or hindering the costumer`s right to
take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by requiring the costumer to take
legal disputes exclusively to arbitration not covered by any legal provision“ by mal slovensky preklad
znieť: „Nekalou podmienkou je zbavenie spotrebiteľa práva alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
výlučne arbitrážou, na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov“. V tomto kontexte potom
nemožno ujednanie doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou
legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. V podmienkach slovenského právneho
poriadku je arbitráž upravená v právnom predpise konkr. zák.č.244/02 Z. z., preto je aplikácia smernice
na tento „prípade“ spôsobom, ako ju aplikoval súd, vylúčená. IV. V zmysle uvedeného je tak zrejmé,
že súd nesprávne posúdil aj existenciu oprávnenia žalobcu dodatočne odstúpiť od doložky, ktorá mu
bola daná Dodatkom č.2 k VPP. Napriek tomu, že bola doložka dojednaná individuálne, tak ešte aj
dodatočne umožnila žalobcovi odstúpiť od nej. Túto možnosť dala všeobecne všetkým svojim klientom,
a urobila tak vo forme vyhlásenia a zverejnenia Dodatku č.2 k VPP, a to plne v súlade s ust. 7d časti XVII
VPP. Takže bola oprávnená aj takouto formou umožniť spotrebiteľom - klientom dosiahnuť odstúpenie
od doložky, a ide nepochybne o úkon platný a „relevantným“, nakoľko žalobcovi bola aj dodatočne
daná možnosť odstúpiť od hoci aj individuálne dojednanej doložky. Súd však aj tento úkon nesprávne
právne posúdil, nakoľko aj táto dodatočná možnosť má nepochybne vplyv na skutočnosť, že doložka
bola dojednaná individuálne a žalobca mal (opätovne) danú možnosť ju z poistného vzťahu vylúčiť. V.
Súd ako dôvody neprijateľnosti doložky v tomto prípade uviedol aj spôsob kreácie rozhodcovského súdu
dojednaný vo VPP, príp. akési nedostatky v spise vedenom AS. K tomuto uviedla, že pokiaľ sa týka
kreácie rozhodcovského súdu, tak záver súdu stojí len na jeho ničím neodôvodnenej a žiadnymi dôkazmi
nepreukázanej pochybnosti o objektívnosti takto kreovaného AS. V tejto súvislosti je potrebné uviesť to,
že spôsob kreovania rozhodcov v zmysle VPP bol a aj je v súlade so zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Zmluvné strany si dohodli spôsob kreovania rozhodcov takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore
so zák. a je nutné uviesť, že ak by mal niektorý z účastníkov pochybnosti a zaujatosti, tak aj v zmysle
zák. (napr. § 9 a i.) má právo namietať rozhodcu. Právo namietať osobu rozhodcu nebolo žalobcovi
odopreté a ani nemohlo byť, keďže mu patrí zo zák. Je bežné, že rozhodcovia, resp. rozhodcovské súdy
sa vytvárajú, napr. aj ad hoc pre daný prípad spôsobom, ktorý si zmluvné strany dohodnú, a teda je
bežné a nie je žiadnym porušením rovnosti, ak pred samotným rozhodnutím rozhodcovského orgánu
niektorá strana sa obráti na druhú stranu so žiadosťou o kreovanie rozhodcovského súdu, ktorý by
rozhodol. Strana má však právo namietať osobu rozhodcu v zmysle zák. Navyše súd oprel svoje závery
a hypotetickú konštrukciu, nakoľko v tomto prípade rozhodoval stály AS, keďže poverila tretiu osobu, ako
to aj vyplýva z poverenia, ktoré predložila do spisu, a teda v tomto prípade postupovala tak, aby nebolo

pochybností o objektívnosti rozhodcovského súdu, čo však súd nevzal do úvahy a ani túto skutočnosť
neuviedol v odôvodnení rozsudku. V súlade s dohodou zmluvných strán v danom prípade rozhodoval
od nej (žalovanej) nestranný, a ňou nezriadený rozhodcovský súd - AS. Je potrebné uviesť, že kreácia
rozhodcov, resp. rozhodcovského súdu v danom prípade nie je v rozpore so zák. o rozhodcovskom
konaní a zároveň ani nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. Vždy je
však potrebné poukázať na to, že doložka bola v tomto konkrétnom prípade uzavretá individuálne a teda
žalobca súhlasil, o. i., aj s dohodnutým spôsobom kreovania rozhodcov resp. určením rozhodcovského
súdu. Pokiaľ sa týka skutočností, ktoré súd uviedol na str.11 odôvodnenia rozsudku ako ďalší dôvod
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak k tomuto uvádza, že AS mal k dispozícii všetky potrebné
listiny na rozhodnutie vo veci samej. Predovšetkým aj AS boli niektoré listiny (a najmä znenie jej VPP)
známe z jeho činnosti, nakoľko rozhodoval vo viacerých sporoch vedených za jej účasti, pričom tieto
listiny AS zasielala jednak do konkrétneho sporu (v niektorých prípadoch v skrátenej forme z dôvodu
hospodárnosti), ale aj vo forme všeobecnej, t.j. znenia VPP, príp. aj iných listín, ktorých obsah bol vo
všetkých prípadoch rovnaký (ale líšili sa napr. dátumom, podpisom a p.) boli zaslané AS na vedomie aj
mimo konania podobne, ako sa napr. súdu zasielajú listiny k tzv. „Spr“ značke. Teda AS mal k dispozícii
tieto listiny a rozhodoval na základe skutočností, ktoré mu boli známe. Navyše súd neuviedol, pod
aký zákonný dôvod uvedený v zák.č.244/02 Z. z. tento údajný nedostatok konania subsumoval, a teda
presne z akého dôvodu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku. Súd totiž uviedol, že z tohto dôvodu
považuje rozhodcovský rozsudok za neplatný, avšak neuviedol, z akého zákonného dôvodu, čo má
vplyv aj na prípadnú aplikáciu § 43 zák.č.244/02 Z. z. Tieto skutočnosti rovnako ani nenamietal žalobca
ako dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku. Uvedené spôsobuje, že je napadnutý rozsudok aj
nepreskúmateľný a arbitrárny. VI. Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že VPP aj OZD sú písané malými
písmenami a obsahujú množstvo právnickej terminológie, a je nemožné, aby žalobca ako priemerný
spotrebiteľ mal možnosť si ich prečítať a aby pochopil text v krátkej dobe bez možnosti sa s nimi vopred
oboznámiť. Tieto tvrdenia súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Veľkosť písma vo VPP aj v
OZD je jasne čitateľná pre priemerného spotrebiteľa a nijako nesťažuje ich čítanie. Tento záver súdu je
absolútne neodôvodnený. Žalobca nikde neuvádza, že by písmo nebolo pre neho čitateľné a objektívne
pre priemerného spotrebiteľa také ani nie je. Rovnako aj text je zrozumiteľný. Pokiaľ súd poukazuje
na údajné množstvo právnickej terminológie, tak je povinný uviesť, a presne ktoré termíny a v ktorých
ust. ide, a aký mali vplyv na doložku. Veď pokiaľ sa týka doložky tak jej text je sa nachádza tesne nad
miestom, kde sa doložka podpisuje, ide len o krátky 5 riadkový text ktorý je pre priemerného spotrebiteľa
čitateľný a zrozumiteľný a nie je nikde v texte VPP „ukrytý“ práve naopak, tým, že je umiestnený tesne nad
podpisom, tak je zrejmé, že aj priemerný spotrebiteľ si ho prečíta najmä ak ide o osobitný text nasledujúci
po inom jeho podpise, a neobsahuje žiadne množstvo právnickej terminológie. Z usporiadania rámčekov
na podpis vyplýva práve to, že aj priemerný spotrebiteľ po tom, čo podpíše VPP, si uvedomí, že nasleduje
osobitný podpis osobitných dojednaní - so zvýrazneným nadpisom a krátkym textom oddeleným od
VPP. Ak klient podpíše VPP, a následne má podpísať ďalší text - tentokrát už len krátky a s osobitným
zvýrazneným nadpisom, tak logicky sa priemerný spotrebiteľ má zaujímať, čo vlastne ďalej podpisuje
lebo je zrejmé, že ide o osobitný podpis niečoho iného ako VPP. Práve pre svoj osobitný charakter
bola doložka osobitne a výrazne oddelená od ostatného textu VPP, a to práve z dôvodu, aby jej
poistník venoval náležitú pozornosť. Teda tvrdenia súdu o veľkosti písma a jeho nezrozumiteľnosti nie sú
podložené a nevyplývajú zo skutkového stavu. Rovnako uzavretie zmluvy z časového hľadiska nebolo
nijako viazané na konkrétny deň, a žalobca sa mohol slobodne rozhodnúť, kedy zmluvu podpíše, a
teda mohol tak pokojne urobiť po prečítaní si všetkých potrebných podkladov, najmä ak tieto podklady
pripravovala jeho manželka. VII. Vo svojich prednesoch aj v písomných podaniach poukázala aj na
ďalšie skutočnosti, a predložila súdu aj písomné dôkazy, svedčiace v prospech jej tvrdení a to potrebu
aplikácie smernice a to konkrétne aplikáciu jej 19. odôvodnenia, vzťahujúce sa na poistné vzťahy, a
s tým súvisiace vyjadrenie NBS z 10.10.2012, pričom svoje tvrdenia podporila podrobnou právnou
argumentáciou. Vplyv dojednanej doložky na výšku poistného preukázala listinným dôkazom, odborným
stanoviskom NBS, z ktorého jednoznačne vyplýva správnosť jeho tvrdení. V tejto súvislosti je potrebné
tiež uviesť, že opiera svoje tvrdenia o stanovisko orgánu dozoru nad poisťovníctvom a zároveň v zmysle
zák.č.566/92 Zb. súčasťou Eurosystému, teda orgánu, ktorý po odbornej stránke nemožno spochybniť.
Na základe uvedeného má za to, že doložka má vplyv na výpočet výšky poistného a preto je vyňatá s
poukazom na smernicu, ako aj na predložené Stanovisko NBS zo súdnej kontroly v poistných vzťahoch.
Súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenými skutočnosťami a dôkazmi len okrajovo,
pričom však tieto jeho tvrdenia nie sú v súlade so znením 19. odôvodnenia smernice. Súd toto 19.
odôvodnenie smernice neprávne citoval, pričom zrejme nevychádzal z anglického a českého znenia,
ktoré mu predložila a z ktorého vychádzala aj NBS pri vypracovávaní stanoviska, nakoľko slovenský

preklad 19. odôvodnenia smernice je v úplnom rozpore s inými jazykovými mutáciami tohto ust. a
je tak zrejme (opäť) aj výsledkom nesprávneho prekladu. Aj z tohto dôvodu je tak rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné a nesprávne. Má jednoznačne za to, že doložka má vplyv na výpočet poistného (ako
to potvrdzuje aj NBS vo svojom vyjadrení) a teda je takou podmienkou, ktorá sa nemá posudzovať
ako neprijateľná podmienka v poistných zmluvách. VIII. Citujúc znenie § 118 ods.2 O. s. p. uviedla,
že z obsahu zápisnice z vykonaného pojednávania 30.9.2013 vyplýva, že súd túto svoju procesnú
povinnosť opomenul. To malo vplyv na spôsob uplatnenia práva na právnu pomoc ňou (žalovanou)
a zapríčinilo, že rozhodnutie súdu bolo nepredvídateľné. Súd totiž neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia
ostali sporné (t.j., napr. že je sporným údajné neoboznámenie sa žalobcu s textom VPP či OZD, že je
sporným a pre toto konanie aj podstatným obsah rozhodcovského spisu, že je sporná veľkosť písma
VPP a OZD) a teda z postupu súdu nemohla vytušiť, že súd zastáva ohľadom týchto skutkových tvrdení
názory, aké sú prezentované v písomnom vyhotovení rozsudku a teda že súd nebude vychádzať z
písomných listinných dôkazov. Na prvom stupni teda nemala možnosť sa so spornými otázkami dôkazné
vysporiadať. V tomto zmysle namieta odňatie možnosti konať pred súdom a tvrdí, že doterajšie konanie
je postihnuté takou vadou, ktorá mala vplyv na nesprávne rozhodnutie súdu. Porušenie § 118 ods.2
O. s. p. v postupe súdu považuje NS SR podľa rozhodnutia 3Cdo236/2010 zo 14.4.2011 (s.12-14) za
vadu, ktorá spôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia (§ 237 O. s. p.). Vzhľadom na nedodržanie postupu
podľa § 118 ods.2 O. s. p. bolo toto rozhodnutie pre ňu nepredvídateľné. Ak by mohla predvídať
postup súdu (s.12 a n. rozhodnutia NS SR 3Cdo 236/2010 zo 14.4.2011), preukázala by pred súdom
skutkový stav, na ktorý poukazuje vo svojich vyjadreniach, aj tomto odvolaní. Zároveň by aj navrhla
vykonanie dôkazov, ktoré by tento stav preukázali a to najmä vypočutie sprostredkovateľa poistenia
D.. P.. Z listinných dôkazov, ktoré súdu doložila, vyplývali skutočnosti, s ktorými sa súd nestotožnil,
avšak bez opory vo vykonanom dokazovaní a len s ohľadom na ústne tvrdenia žalobcu. Nemala dôvod
pochybovať o tom, že skutočnosti uvedené, napr. v Zázname o požiadavkách a potrebách klienta, nie
sú pravdivé, resp. nezodpovedajú skutočnosti, resp. že sprostredkovateľ nedodržal právne predpisy, a
doteraz neboli takéto skutočnosti ani preukázané. Je nutné poukázať aj na to, že sprostredkovateľka
poistenia v súlade s právnymi predpismi a to § 10 ods.13 písm. e) zák.č.340/05 Z. z. o sprostredkovaní
poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, bola povinná klientovi, o. i., aj oznámiť postup pri podávaní sťažností na
vykonávanie sprostredkovania poistenia sprostredkovateľom poistenia a osobitné predpisy upravujúce
mimosúdne vyrovnanie sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia, pričom podľa Záznamu o
požiadavkách a potrebách klienta vyplýva, že na ich mimosúdne vysporiadanie je možné použiť inštitút
rozhodcovského konania v zmysle zák.č.244/02 Z. z. a VPP platných od 1.1.2007 (XV. Časť.). Teda
tu bola zákonná povinnosť sprostredkovateľa o tomto informovať klienta - žalobcu, a teda tento aj
v zmysle podpísaných dokladov bol o rozhodcovskom konaní informovaný. Ak žalobca tvrdí, že mu
manželka nevedela vysvetliť rozhodcovské konanie, tak postačuje súdu len takéto ústne tvrdenie na
vyvrátenie písomných dôkazov? Veď ak súd považoval takéto tvrdenie za podstatné, tak je potrebné
ho aj riadne preukázať, najmä ako je v rozpore s listinnými dokladmi a teda súd mal vypočuť
sprostredkovateľku. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku navrhla aj
vykonanie dôkazu - a to výsluchom sprostredkovateľky D.. P.. IX. V predmetnej veci žalobca poukázal
na niektoré rozhodnutia súdov SR, o. i., aj na rozhodnutie NS SR 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012. Teda
(žalovaná) vychádza aj z toho, že súd pri rozhodovaní prihliadal na rozhodovaciu prax iných súdov
SR, ak ich výsledkom bolo konštatovanie neplatnosti doložky. Je potrebné uviesť, že NS SR dotknutým
Uznesením 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012 rozhodol v procesnej forme o odmietnutí dovolania. Napriek tomu
vyslovil v odôvodnení uznesenia o odmietnutí dovolania závery meritórnej povahy nemajúce žiaden
vzťah k dôvodom odmietnutia dovolania, a to že „V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní
správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky“ (s.8 uznesenia), resp. že
„Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť
dohodnutej rozhodcovskej doložky“ (s.9 uznesenia). Podľa Nálezu ÚS SR I. ÚS 402/2008 z 1.4.2009
(č.32/2009) „ak sa najvyšší súd v rámci dovolacieho konania meritórne vecou nezaoberal a dovolanie
odmietol, potom ani nemohol meritórne formulovať závery nižších súdov“ (bod 24.,29. odôvodnenia).
Pokiaľ tak súd konal, porušil tým právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy a právo
účastníka konania na spravodlivý proces podľa čl.6 ods.1 Dohovoru. Z citovaného nálezu vyplýva, že
„V konečnom dôsledku uvedeným postupom najvyšší súd odmietol spravodlivosť (denegatio „iustitie“),
pretože uvádzať vecné názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým sa odmietlo dovolanie... je
neprípustné.“ V danom prípade ide o nález dotýkajúci sa tr. veci. Závery ÚS sú aplikovateľné aj na postup
najvyššieho súdu v konaní o dovolaní v civilných veciach, pretože čl.46 ústavy zaručuje rovnaký štandard
súdnej ochrany v každom type súdneho konania. Z cit. nálezu ÚS vyplýva, že ak sa súd odmietne na

podklade dovolania meritom veci zaoberať z procesných dôvodov, nie je so spravodlivým procesom
súladný taký postup súdu, v ktorom sa v skutočnosti v odôvodnení odmietnutia meritom veci zaoberá a
vyslovuje k veci (ktorú odmietol posúdiť) meritórne právne závery. Z toho plynie, že na neprípustné a v
rozpore s ústavou vyprodukované účelové odôvodnenie vyprodukované v exekučnej veci, ktorá prebehla
bez účasti žalovaného (v exekučnom konaní oprávneného) a naviac vo viacerých aspektoch v rozpore
s ústavou, nie je možné prihliadať ako na relevantný právny názor vyššieho súdu. Uznesením ÚS SR
II. ÚS 382/2013 z 10.7.2013 ÚS SR prijal na ďalšie konanie jej sťažnosť, ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, o. i., aj postupom a
Uznesením NS SR 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012. Dôkaz: Uznesenie ÚS SR II. ÚS 382/2013 z 10.7.2013.
Žalobca považuje závery uvedené v Uznesení NS 6Cdo 1/2012 za pre vec právne významné. Z prijatia
Ústavnej sťažnosti dotýkajúcej sa tohto uznesenia na ďalšie konanie v spojení s nálezom ÚS v obdobnej
veci (II. ÚS 499/2012) vyplýva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že uznesenie NS 6Cdo 1/2012
bude zrušené. Vec prejednáva identický senát ústavného súdu (II. ÚS), ktorý v inom obdobnom konaní
(II. ÚS 499/2012) podobné uznesenie NS už zrušil. Vzhľadom na okolnosť, že v konaní pred ÚS sa
zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne konanie, z dôvodu hospodárnosti konania
navrhla, aby súd toto súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 109 ods.2 písm. c)
O. s. p. prerušil a to až do právoplatného ukončenia konania o uznesení NS 6Cdo 1/2012 vedeného
pred ÚS pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012. X. Na základe uvedených skutočností preto žiada
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. V prípade úspechu si
uplatnila trovy odvolacieho aj prvostupňového konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe
prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy a spĺňa všetky znaky spotrebiteľského vzťahu, že dostal vopred
nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohol nijakým spôsobom vyjednať, nemožno mať
teda pochýb, že obsah zmluvy nebol individuálne dojednaný, že základnou zásadou spotrebiteľských
zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ust., ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou neplatnosti
takejto podmienky, že neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, teda nie je potrebné sa ich
neplatnosti osobitne dovolávať, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou
vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho núti k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah
(rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až
C-244/98, Zb. s I -4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I - 10421, bod
25, tiež čl.37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/T.), že smernica ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl.6) a, že cieľ je garantovať vyššiu kvalitu
života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51). Ďalej, citujúc znenie čl.3
ods.1 smernice, uviedol, že Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl.6 smernice
za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku,
a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/T.),
že § 53 O. z., zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom od
ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú službu alebo tovar koná profesionálne
a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu
v podnikaní, že pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných
povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná, že ods.1 veta druhá zakotvuje širšiu súdnu
ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy, že § 53a O. z. sa týka iba podmienok,
ktoré zák. označuje za neprijateľné (§ 53 ods.1,4), ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné,
hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zák. sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53
ods.5), že vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok
v súlade s dobrými mravmi a, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach má iba fiktívnu
možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu od dodávateľa predložené, pričom
často, vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť, nemá možnosť či už ich vôbec prečítať,
resp. pochopiť ich obsah. Tvrdil, že súd nemal možnosť žalobe nevyhovieť, nakoľko by porušil právne
predpisy SR, princípy súkromného práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov
SR vyplývajúcich z členstva v EÚ, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore
so zák., ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa

zakladá právomoc rozhodcovského rozsudku, nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne, že
súdom v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského
súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti, že žalovaná mu mala predložiť
taký návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, pri ktorom by mal možnosť návrh prijať alebo ho
odmietnuť, na rozdiel od toho bol nútený svojim podpisom zmluvy vyhlásiť, že „bol oboznámený so
Všeobecnými poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s.,
ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy“, že rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak
má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle
oboch zmluvných strán, že slobodná voľba vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými
riešeniami a informácie o tom, čo ktoré voľba znamená, že žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zák. neospravedlňuje), nakoľko pri
dôslednej ochrane spotrebiteľa tento princíp musí ustúpiť a citoval z odôvodnenia uznesenia 6MCdo
9/2012 zo 16.1.2013 NS SR. Konštatoval neprijateľnosť a tým aj neplatnosť doložky z dôvodu, že
nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa [§ 40 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z.], že tento nedostatok nemožno
odstrániť ani dodatkami k VPP, a to hlavne pokiaľ by šlo o dodatky jednostranné, bez toho aby bolo
preukázané, že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámil a im i porozumel, že prípadné dodatky ani
nemôžu konvalidovať absolútne neplatné doložky, že doložku si osobitne nevyjednal a nemal na výber,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť,
že doložku je potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl.3 ods.1 smernice a teda § 53 O. z.
pre hrubý rozpor s dobrými mravmi [§ 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z.], že postup žalovanej pri
výbere rozhodcovského súdu podľa čl. XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zák.,
nakoľko nemal možnosť túto voľbu ovplyvniť, že z rozhodcovského rozsudku sa taktiež nedozvie, na
akom právnom základe sa mu uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej, chýba akákoľvek špecifikácia, že
trovy rozhodcovského konania sú zjavne neprimerané k výške dlhu, rozsudok ho teda navyše zaväzuje
na plnenie neobjektívne a odporujúce dobrým mravom (uzn. NS „RS“ z 31.1.2013 2Cdo311/2012),
že predmetné rozhodcovské konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť účastníkom konania v
jeho neprospech [§ 40 ods.1 písm. g) zák.č.244/02 Z. z.], že doložka nadiktovaná žalovanou bola už
opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami NS SR 3Cdo 122/2011, 2Cdo 245/2010, 6Cdo
1/2012, 2MCdo 1/2012 a keďže SR neaplikuje ust. na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany
Európskej komisie výzve pre porušenie č.2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov
Slovenska nesplnenie povinností podľa čl.2,6,7 smernice, čl.3 písm. a), čl.5 ods.6, čl.10 ods.2, čl.22
a 23 a čl. 24 ods.1 smernice 2008/48/ES, čl.2 písm. b) a čl.3 ods.1 smernice 2005/29/ES, ako aj
čl.47 Charty základných práv. Poukázal hlavne na str.20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej
doterajšej judikatúry na Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje
dostatočné záruky pre ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov a pozitívne hodnotí uznesenie NS SR z
21.3.2012 6Cdo 1/2012 (rovnaká žalovaná a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je
dostatočné odôvodnenie a absencia odkazov na judikatúru Súdneho dvora. Uvedené zhrnul teda tak, že
súd rozhodol vecne správne ak žalobe vyhovel. Navrhol jeho rozhodnutie potvrdiť ako správne. Uplatnil
i náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní 135,78 € (za úkony právnej služby a to 1. príprava
a prevzatie zast. v odvolacom konaní a 2. podanie tohto vyjadrenia k odvolaniu, odmena spolu 120,16
€ + 2 x režijný paušál 7,81 €, všetko spolu 135,78 €).
Žalovaná v písomnom doplnení právnej argumentácie k svojmu odvolaniu uviedla, že týmto v celom
rozsahu poukazuje a podané odvolanie a dopĺňa svoju právnu argumentáciu v rámci rozsahu a
dôvodov podaného odvolania nasledovne: I. Už v podanom odvolaní namietala, že súd konal o
žalobe žalobcu bez toho, aby na začatie konania boli splnené všetky procesné podmienky, keďže
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je oslobodené zo zák. od súdnych poplatkov.
Na podporu tejto argumentácie uvedenej aj v podanom odvolaní doplnila nasledovné: Konanie o
zrušenie rozhodcovského rozsudku je vyslovene spoplatnené podľa osobitnej položky 3 písm. c)
prílohy zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len ZoSP). Rozhodcovský rozsudok nepochybne
nie je zmluvou (§ 43 a n. O. z.), a to z toho dôvodu, že nie je dvojstranným právnym úkonom
uzavretým účastníkmi konania a nie je ani súhlasným prejavom vôle účastníkov konania, ktorý by mal
vzniknúť na základe oferty a jej následnej akceptácie. Dikcia § 52 ods.1 O. z. definuje spotrebiteľskú
zmluvu ako zmluvu podľa § 43 a n. O. z., a nie aj ako rozhodcovský rozsudok zo sporu, ktorého
základom bola spotrebiteľská zmluva. ZoSP nerozlišuje medzi spoplatnením konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, v ktorom žiaden z účastníkov v základnom konaní pred rozhodcovským
súdom nebol spotrebiteľ a prípadom, keď sa koná o zrušení rozhodcovského rozsudku, kde v základnom
konaní jeden z účastníkov bol spotrebiteľom. ZoSP v tomto prípade nepriznáva žiadne výnimky,

čo je okrem osobitosti konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, opodstatnené aj tým, že po
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nadobúda vzťah medzi účastníkmi základného konania novú
kvalitu (podrobnejšie viď bod II a III tohto vyjadrenia). Predmetné konanie je osobitným konaním, a
to konaním o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorého predmetom je len prieskum toho, či boli
splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom, a v žiadnom prípade
sa nejedná o spotrebiteľský spor, resp. o spor špecifikovaný v § 4 ods.2 písm. za) zák. o súdnych
poplatkoch. V danom prípade sa žalobca nedomáha ochrany svojich práv v zmysle ust. ZoSP (vzhľadom
na odkaz pod čiarou č.4aa v ZoSP) a predmetom konania nie je ani rozhodovanie o porušovaní jeho práv
ustanovených zák. o ochrane spotrebiteľa alebo iným osobitným predpisom na ochranu spotrebiteľa
(napr. ochrana pred nekalými praktikami alebo klamaním spotrebiteľa a p.). Je to žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku a ako taká nespĺňa podmienky ustanovené v § 4 ods.2 písm. za) ZoSP.
Žalobca v tomto osobitnom konaní nie je v postavení spotrebiteľa domáhajúceho sa svojich práv podľa
osobitných predpisov. Na podporu uvedeného právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského
súdu (ďalej len KS) v Banskej Bystrici. Dôkaz: Uznesenie KS v Banskej Bystrici 13Co/669/2013-65
z 20.9.2013. Uznesenie KS v Banskej Bystrici 15Co/l45/2011-73 zo 16.6.2011- bolo predložené a
nachádza sa v súdnom spise. Dikcia ZoSP je vo veci prejednávanej v tomto konaní jednoznačná, a
neumožňuje vznik pochybností o poplatkovej povinnosti žalobcu v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Žalobca je v tomto osobitnom konaní v postavení účastníka rozhodcovského konania (i keď
zároveň môže byť aj spotrebiteľom) dožadujúceho sa preskúmania splnenia podmienok z hľadiska
zák. o rozhodcovskom konaní, pretože právo podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa
viaže práve na procesné postavenie žalobcu ako účastníka rozhodcovského konania, a podľa ZoSP
je, vzhľadom na svoju osobitnú povahu, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku spoplatnené
podľa položky 3 písm. c) prílohy tohto zák. Žiadne z ust. ZoSP nepriznáva spotrebiteľovi a ani inému
účastníkovi občianskeho súdneho konania oslobodenie od súdneho poplatku za konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, pričom vždy je potrebné dbať aj na základný princíp zakotvený v § 18
O. s. p. (citovala znenie jeho prvej a tretej vety). Ďalej citovala z odôvodnenia PL ÚS 43/95. Teda
aj zákonodarca zakotvením osobitnej poplatkovej povinnosti pre žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku zdôraznil osobitnosť tohto konania od iných typov sporov. II. V súvislosti s poplatkovou
povinnosťou za podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku zdôraznila aj skutočnosť, že -
podľa jej názoru - predmetom tohto konania ani nie je spotrebiteľský spor, keďže predmetom konania je
len prieskum toho, či nie/sú splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa osobitného
predpisu - zák.č.244/02 Z. z., teda sa nejedná o spotrebiteľský spor a preto žalobca nemôže byť
oslobodený od súdneho poplatku. Citovala ďalej, čo ustálil ÚS SR v uznesení III. ÚS 23/2013 zo
16.1.2013. Uvedené však už nie je späté s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa, z čoho vyplýva,
že v nadväzujúcom súdnom konaní, ktorého právnym základom je právoplatný a vykonateľný titul
preskúmavaný z hľadísk odlišných od hľadísk v základnom konaní, sa nejedná o spotrebiteľský spor.
Žalobca v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá postavenie spotrebiteľa domáhajúceho
sa ochrany, ale má postavenie účastníka rozhodcovského konania. Rovnaký záver ako v uvedenom
rozhodnutí ÚS ďalej potvrdil aj v uznesení I. ÚS 71/2013 zo 6.2.2013, z čoho plynie, že ide o stabilizovanú
a opakujúcu sa judikatúru ÚS. Dôkaz: Uznesenie ÚS SR III. ÚS 23/2013 zo 16.1.2013, Uznesenie
ÚS SR I. ÚS 71/2013 zo 6.2.2013. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je osobitným typom
súdneho konania podľa zák.č.244/02 Z. z., ktoré nasleduje až potom, čo rozhodcovský rozsudok ako
výsledok základného (nachádzacieho konania) nadobudne právoplatnosť a vykonateľnosť. Predmetom
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je kontrola súladu rozhodcovského rozsudku s reštriktívne
a taxatívne zák. vymedzených dôvodov uvedených v § 40 zák.č.244/02 Z. z. Predmetom konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je skúmanie dôvodnosti podmienok „uloženia hmotno-
právnej povinnosti nerozlučne spätej s pozíciou spotrebiteľa“ vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy.
Skúmanie opodstatnenosti základu a výšky hmotno-právnej povinnosti, ktorá bola v základnom konaní
spotrebiteľovi uložená, nepatrí medzi dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský
rozsudok nie je hmotno-právnym úkonom a je celkom vzdialený od inštitútu spotrebiteľskej zmluvy,
pretože sa jedná o individuálny právny akt rozhodcovského súdu svojimi účinkami postavený na
roveň rozsudku všeobecného súdu. Tak ako rozsudok všeobecného súdu nie je výsledkom dohody
účastníkov konania, ale výsledkom autoritatívneho rozhodnutia súdu, tak aj rozhodcovský rozsudok
nemá s dohodou účastníkov konania o založení právneho vzťahu medzi nimi, teda so spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá môže podliehať prieskumu podľa § 53 a n. O. z., nič spoločné. Obsahom rozhodcovského
rozsudku nie sú žiadne zmluvné podmienky jedným z účastníkov formulárovo predpripravené, ale
výrok, odôvodnenie a poučenie o uložení hmotno-právnej povinnosti. Citovala z uvedeného Uznesenia
KS v Banskej Bystrici 13Co/669/2013. Zhodný právny názor vyplýva aj z Uznesenia KS v Banskej

Bystrici 15Co/145/2011. Z uvedeného vyplýva záver, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
ktoré nasleduje po právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, kedy už rozhodnutie
nadobúda novú kvalitu a kde sa preskúmava zákonnosť a postup rozhodcovského súdu a nie dôvodnosť
uložených hmotno-právnych povinností a (ne)prijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, z ktorých uložená hmotno-právna povinnosť vyplýva, nemá žalobca status spotrebiteľa a
teda ani oslobodenie od súdneho poplatku nemá právne opodstatnenie a oporu v ust. zák. III. Aj
judikatúra Súdneho dvora európskej únie potvrdzuje právny názor o inej kvalite právneho vzťahu
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a apeluje na právnu istotu a zdôrazňuje právnu silu
právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Ako príklad uviedla rozhodnutie vo veci C-76/10 Pohotovosť
vs. T. a to v čl.45, resp. v čl.46 (citovala ich znenie). Z uvedených dôvodov má za to, že konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je a ani nemôže byť spotrebiteľským sporom, a to aj v prípade ak účastník
rozhodcovského konania v základnom (nachádzacom) konaní mal status spotrebiteľa. Z uvedeného je
zrejmé, že aktuálna platná a účinná právna úprava SR jednoznačne stanovuje, že žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti a na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že ako
žalobca vystupuje subjekt, ktorý v konaní vo veci samej by mal postavenie spotrebiteľa. Preto pokiaľ súd
vo veci konal napriek tomu, že nebol zaplatený súdny poplatok, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov.
IV. Rozsudok aj samotný žalobný návrh má aj ďalšiu vadu, a to konkrétne vadu v petite. Napadnutý
rozhodcovský rozsudok AS bol vydaný v súlade so zák.č.244/02 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenom konaní a na základe ňou predložených podkladov
postupom obdobným ako v konaní pred všeobecným súdom pri vydávaní platobného rozkazu, pričom
prípadným včas podaným odporom zo strany žalobcu by došlo ku jeho automatickému zrušeniu. Podľa §
40 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom
súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sú splnené podmienky uvedené
v písm. a)-j). Samotný zák. výslovne a taxatívne stanovuje dôvody, pre ktoré je možné rozhodcovský
rozsudok zrušiť, resp. domáhať sa jeho zrušenia. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR 4Cdo
144/2011 z 27.2.2012. Žalobcom navrhovaný žalobný návrh je neúplný a nesprávny z hľadiska § 40
v spojení s § 43 zák.č.244/02 Z. z. Výrok súdneho rozhodnutia totiž musí dať odpoveď nie len na
otázku, či je alebo nie je rozhodcovský rozsudok zrušený, ale najmä z akého dôvodu k jeho zrušeniu
došlo. Pokiaľ súd rozhodne o zrušení rozhodcovského rozsudku, musí rozhodnúť aj o dôvode jeho
zrušenia. Od dôvodu jeho zrušenia závisí podľa § 43 zák.č.244/02 Z. z. ďalší postup v konaní o merite
rozhodcovského konania. Jasne určený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku je kritériom určujúcim
právomoc a príslušnosť toho orgánu, ktorý bude vo veci po zrušení rozhodcovského rozsudku konať.
Dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku rozhoduje, či sa vec vracia rozhodcovskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie alebo či vec prejedná všeobecný súd. Právne záväzným je výrok súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia nenapráva vady výroku. Žalobca formuloval petit žaloby tak,
že dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku neuviedol. Rovnako aj samotný súd v petite výroku, v
ktorom zrušil rozhodcovský rozsudok, neuviedol dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku. Neúplný
a teda nesprávny výrok rozhodnutia súdu na základe neúplného petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobe
navodzuje stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom
zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci, ktorá bola meritom sporu riešeným pôvodne rozhodcovským
rozsudkom. Citovala z odôvodnenia uznesenia 4Obdo 60/2011 NS SR. Žalobcom podaná žaloba a z nej
vychádzajúci petit napadnutého rozsudku v časti o zrušení rozhodcovského rozsudku neodstraňuje stav
právnej neistoty, ale naopak ho vytvára, pričom účelom súdneho rozhodnutia je práve vytvorenie stavu
právnej istoty a odstránenie neistoty vo vzťahoch medzi účastníkmi konania. Aj z uvedeného je potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť. V. V súlade s rozhodnutím ESD vo veci Ratti C-148/78 („bezprostredný
účinok smernice slúži len k uplatňovaniu subjektívneho práva jednotlivca“) sa v prvostupňovom konaní
dovolávala, a aj v odvolacom konaní sa dovoláva priameho účinku smernice z hľadiska aplikácie jej
19. odstavca (odôvodnenia) na poistnú zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania, a to pre neúplnú
implementáciu smernice do právneho poriadku SR. Výnimku z pravidla, že smernice nemôžu nadobúdať
priamy účinok definoval Súdny dvor EÚ vo veci ESR 1-6325, kde konštatoval, že „jednotlivci sa môžu
priameho účinku smerníc dovolávať tiež vtedy, pokiaľ je smernica síce správne implementovaná, avšak
vnútroštátne ust. nie sú aplikované spôsobom, ktorý je so smernicou v súlade“ (ESD C-62/00). Toto
spolu s okolnosťou, že smernica nadobúda priamy účinok aj vtedy, pokiaľ je neúplne implementovaná,
je významné pre 19. odôvodnenie (recitál) smernice v súvislosti so smernicou nesúladne aplikovanými
ust. vnútroštátneho práva vo veci jednak doložiek v spotrebiteľských zmluvách, ale osobitne v poistnej
zmluve. 19. odôvodnenie smernice (citovala jeho znenie) formuluje 1 zo zámerov (cieľov) smernice a
dotýka sa práve poistnej zmluvy. 19. odôvodnenie smernice stanovuje výnimku pre 1 zo spotrebiteľských
zmlúv, a to poistnú zmluvu. Uvedená výnimka sa v rámci implementácie smernice do vnútroštátneho

práva nepremietla. ÚS SR v časti III. bod 17 (s.25) Nálezu II. ÚS 499/2012 uviedol, že smernica má
pre rozhodovanie v týchto prípadoch nezastupiteľný význam. Zvýšená ochrana spotrebiteľa bola do
slovenského právneho poriadku transponovaná novelou O. z. č.150/04 Z. z. Jej právnym základom
je smernica. Z rozhodnutia I. ÚS 255/2010 vyplýva pre všeobecné súdy príkaz pri výklade a aplikácii
právnej normy zohľadniť všetky súvislosti, účel a cieľ (výsledok) právnej normy. Súd napriek uvedenej
skutočnosti a to neúplnej implementácii 19. odstavca smernice do právneho poriadku SR, ktorý sa
týka práve poistnej zmluvy, túto právnu normu na poistnú zmluvu neaplikoval. Z ust. smernice a aj
jej 19. bodu odôvodnenia vyplýva, že jej zámerom je, aby zmluvné podmienky v poistných zmluvách
nepodliehali tejto smernici, ak spĺňajú v tejto smernici vymedzené kritériá. Smernica predpokladá pri
skúmaní neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve nasledovný postup, ktorým je zistiť, a)
či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, b) ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, či nejde o poistnú zmluvu /
pričom v tomto prípade na rozdiel od iných spotrebiteľských zmlúv to nemá len formálny význam,
ale priamo materiálny význam pre správnu aplikáciu smernice/, c) či skúmaná podmienka v poistnej
zmluve spadá pod výnimku stanovenú smernicou, d) a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo
e) ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku postupom podľa § 53 O a f) ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či
je touto zmluvnou podmienkou spôsobená nerovnováha a ak áno, či ide o nerovnováhu značnú a v
čom. Porušenie takto vymedzeného logického postupu je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore
s výslovným zámerom smernice. Pre posúdenie toho, ktorá podmienka v poistnej zmluve hodnoteniu
podľa kritérií smernice nepodlieha, je potrebné ustáliť, „čo sa berie do úvahy pri výpočte poistného
plateného spotrebiteľom“. Podľa § 35 ods.1 zák.č.8/08 Z. z. o poisťovníctve je poisťovňa povinná určiť
výšku poistného na základe poistno-matematických metód. Kontrola správneho stanovenia poistného je
pod dohľadom NBS. Otázky, ktoré vyvoláva poistná matematika, sú otázkami odbornými (nie právnymi).
Vedu poistnej matematiky rozoberá teória a prax poistnej matematiky. Predložila príkladmo výňatok z
vedeckej publikácie Prof. Tomáša Cipru „Pojistná matematika teórie a praxe“. Uvedená publikácia tvorí
základ pre výučbu poistných matematikov na univerzitách a vysokých školách v SR, aj v ČR. Výňatok
príkladmo rozoberá tzv. gama inkasné náklady kalkulované v každom životnom poistení v poistnom,
ktoré majú význam vo vzťahu k nasledujúcemu odstavcu jej argumentácie. Uvedené koreluje s výkladom
v liste NBS č.ODT-10324/2012 z 10.10.2012. Dôkaz: Cipra, T.: Pojistná matematika, teórie a praxe,
výňatok. K odbornej otázke „čo sa berie do úvahy pri výpočte poistného“ sa vyjadrila aj NBS ako orgán
dohľadu nad poisťovníctvom, gesčný orgán po stránke ochrany spotrebiteľov pri poskytovaní finančných
služieb a priama súčasť Eurosystému - tento listinný dôkaz bol predložený. Z vyjadrenia NBS je zrejmé,
že na základe správneho prekladu smernice (český resp. anglický, či nemecký preklad), nie je zámerom
smernice posudzovať podľa uvedenej smernice podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, pokiaľ
tieto vchádzajú do kalkulácie poistného, čo sa podľa vyjadrenia NBS v prípade využitia rozhodcovských
konaní poisťovňami na základe doložiek nepochybne aj deje. V liste NBS č.ODT-12690/2013 z
22.11.2013 NBS uviedla, že doložka v poistnej zmluve ovplyvňuje tzv. gama inkasné náklady a že
„Dohoda o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v poistnej zmluve preto vstupuje do výpočtu poistného
nezávisle od druhu poistenia, teda aj v prípade poistenia osôb“. Doložka v poistnej zmluve teda v
dôsledku priameho účinku smernice (z dôvodu jej nesprávnej implementácie do slovenského právneho
poriadku a následne nesprávnej aplikácie smernice na poistné zmluvy) nepodlieha súdnemu prieskumu,
lebo je to v priamom rozpore so zámerom smernice. Dôkaz: List NBS č.ODT-10324/2012 z 10.10.2012 -
nachádza sa v súdnom spise, List NBS č.ODT 12690/2013 z 22.11.2013 - v čase podania odvolania ho
nemala k dispozícii. Z pohľadu smernice je zásadné, že ak ide o poistnú zmluvu, majú z pohľadu ochrany
spotrebiteľa platiť odlišné pravidlá. Doložka ako 1 z podmienok vstupuje do poistno-matematického
vzorca, ktorým sa zohľadňuje poistné riziko a súvisiace podmienky, pričom do výpočtu poistného
sa okrem kalkulácie čistého poistného premietajú aj kalkulácie ?, ß, ? a ? nákladov poisťovacieho
subjektu. Takáto podmienka - doložka teda v dôsledku priameho účinku smernice (z dôvodu nesprávnej
implementácie smernice do slovenského právneho poriadku a následne nesprávnej aplikácie smernice
na poistné zmluvy) by nemala podliehať posudzovaniu z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok,
nakoľko je to v rozpore so zámerom a znením smernice. Ak teda všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne
normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica, sú povinné interpretovať
a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý v jej
19. odôvodnení v jeho správnom preklade, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. Súdy sú preto
povinné pri prieskume dotknutej zmluvnej podmienky v poistnej zmluve postupovať tak, aby zohľadnili
odlišnosti prípadu a skutočný zámer tejto smernice, resp. výsledok touto smernicou explicitne sledovaný,
ktorý je jasne formulovaný v jej 19. odôvodnení a ktorý je pre členský štát záväzný (cit. čl.288 ZFEÚ),
čo znamená, že súdy majú povinnosť vyhodnotiť, či dotknutá zmluvná podmienka v jej poistnej zmluve

nepodlieha výnimke uvedenej v 19. odôvodnení smernice. Citovala z odôvodnenia I. US 255/2010.
Zo zásady iura novit curia tiež vyplýva, že všeobecné súdy sú povinné aplikovať normy práva EÚ ex
offo, t. j. aj bez osobitného návrhu účastníkov konania. Povinnosť zabezpečiť úplný účinok smernice
prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade s cieľom smernice vyplýva
z rozhodnutí súdneho dvora, napr. v prípadoch Impact (C-268/06), Kofoed (C- 321/05), Pfeiffer (C-397
a 403/01), Coote (C-185/97) a z radu ďalších rozhodnutí. Z čl.288 ZFEÚ vyplýva, že rozhodnutie je
záväzné v celom rozsahu. Súd napriek uvedeným dôvodom nezohľadnil právnu normu ktorá sa v
dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku SR na prejednávaný
prípad priamo v horizontálnych vzťahoch medzi účastníkmi konania vzťahuje, a aj preto je potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vplyv dojednanej doložky na výšku poistného preukázala listinným
dôkazom, odborným stanoviskom NBS, z ktorého jednoznačne vyplýva správnosť jej (žalovanej) tvrdení.
V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že opiera svoje tvrdenia o stanovisko orgánu dozoru nad
poisťovníctvom a zároveň v zmysle zák.č.566/92 Zb. súčasťou Eurosystému, teda orgánu, ktorý po
odbornej stránke nemožno spochybniť. Na základe uvedeného má za to, že doložka má vplyv na výpočet
výšky poistného a preto je vyňatá s poukazom na smernicu, ako aj na predložené Stanovisko NBS zo
súdnej kontroly v poistných vzťahoch. Súd sa rovnako riadne nevysporiadal s nesprávnou transpozíciou
smernice do O. z., a to konkrétne znenia § 53 ods.4 písm. r), kedy znenie uvedenej smernice bolo
zaťažené hrubou prekladovou chybou pri preklade tejto smernice do slovenského jazyka. Samotná
transpozícia smernice do O. z. bola zaťažená hrubou prekladovou chybou pri preklade tejto smernice do
slovenského jazyka. Na ilustráciu toho uviedla znenie čl.1, bod q) prílohy tejto smernice, z ktorej vzniklo
doplnenie bodu r) nášho O. z. v § 53 ods.4, v českom jazyku: „zbavení spotřebitele práva podat žalobu
nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučne
rozhodčímu soudu, na který se nevztahuji ustanovení právních predpisu...“. A pre porovnanie slovenský
preklad postrádajúci zmysel: „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva
podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou...“. Slovenský právny poriadok nešpecifikuje
a ani judikatúra nám zatiaľ neumožňuje pochopiť a príp. interpretovať, čo sú to spory neupravené
právnymi ust. a zrejme ide o úplne nezmyselný preklad navyše v rozpore s pôvodným znením. Aby
nebolo tvrdené, že to len český preklad je zmysluplný uviedla anglický text smernice: „particularly by
requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal provisions...“. Z
uvedeného je zrejmé, že keďže je v právnom poriadku SR rozhodcovské konanie upravené v zák. -
zák.č.244/02 Z. z. - tak nie je ani možná aplikácia prílohy čl.I bodu g) smernice v tom zmysle, že samotné
dojednanie doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch. Aj v súlade s judikáciou
ESD, napr. v prípade Stauder 29/69 („Všetky jazykové verzie právneho aktu EU sú rovnocenné, ale pri
ich aplikácii na konkrétny prípad sa použije ten preklad, ktorý najlepšie vystihuje účel právneho aktu“)
požadovala, aby sa na daný prípad použil správny preklad smernice, ktorý vystihuje jej účel a zmysel.
V uvedenom rozhodnutí ESD 29/69 súdny dvor tiež stanovil, ako sa majú vykladať akty únie, pokiaľ v
rôznych jazykových mutáciách vyznievajú odlišne. Výkladové pravidlo, ktoré judikoval v prípade C-29/69
„... potreba jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie robí nemožným zvážiť iba 1 izolovanú verziu
textu, ale vyžaduje aby akt únie bol interpretovaný na základe skutočného zámeru a cieľa, ktorý sa snaží
dosiahnuť a to vo svetle verzií v 4 úradných jazykoch.“ Slovenské znenie totiž nesprávnym prekladom
smernice a nadväzujúc na to jej nesprávnou implementáciou medzi tzv. neprijateľné podmienky (s čím
súvisí následný nesprávny výklad tejto normy v rozpore s pôvodným znením a teda aj účelom smernice)
takmer vylúčilo použitie rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách, a to napriek tomu, že
rozhodcovské konanie je v slovenskom právnom poriadku jednoznačne upravené právnym predpisom,
ktorým je zák. 244/02 Z. z., pričom aj O. s. p. s rozhodcovským konaním výslovne počíta, a tak, ako
je aj ďalej uvedené, rozhodcovské konanie v spotrebiteľských vzťahoch nie je len dovoleným, ale aj
želaným stavom. Preto aj z tohto dôvodu samotné dojednanie doložky nemôže ani spôsobiť hrubý
nepomer v právach zmluvných strán, nakoľko ide o aplikáciu zák. upravených práv a pravidiel a to aj v
prípade rozhodcovského konania. Jedným z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je podľa §
40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z. aj možnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak „pri rozhodovaní
boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa“. To vylučuje, že by na
doložky v spotrebiteľských zmluvách bolo možné nahliadať ako „apriori“ na tie, ktoré vytvárajú výraznú
nerovnováhu v právach spotrebiteľa podľa smernice (samozrejme, vo svetle jej správneho prekladu,
a nie nesprávneho slovenského prekladu). V súčasnosti si prekladovú chybu už všimol, napr. aj KS
v Bratislave v konaní 18CoE/132/2013 (uznesenie z 26.6.2013, č.k.18CoE/132/2013-35). V dôsledku
toho postupoval ďalej podľa správneho prekladu smernice a vyvodil z toho aj patričné právne dôsledky.
Ako už uviedla, v zmysle ZFEÚ a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (predtým ESD), napr.

vo veci Ratti C-148/78 („bezprostredný účinok smernice slúži len k uplatňovaniu subjektívneho práva
jednotlivca“) sa dovoláva priameho účinku smernice z hľadiska správneho znenia, účelu a teda aj
aplikácie bodu q) čl. I. prílohy smernice, a to pre nesprávnu implementáciu smernice do právneho
poriadku SR. Zreťazením pochybení (chybný preklad + chybná transpozícia do O. z.) došlo na Slovensku
ku tendencii, ktorá je v rozpore s zámerom EÚ uplatňovať v čo najväčšej miere mimosúdne prostriedky
pri riešení sporov zo spotrebiteľských zmlúv. O tom, že je tendencia EÚ úplne opačná, svedčí, o. i.:
1. Smernica 2008/48/ES o spotrebiteľských úveroch, ktorá v čl.24 s príznačným názvom „Mimosúdne
riešenie sporov“ uvádza v bode 1): „Členské štáty zabezpečia, aby sa zaviedol primeraný a účinný
postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv
o úvere...“, 2. alebo Smernica 2002/92/ES o sprostredkovaní poistenia, ktorá v čl.23 uvádza „Aniž
je dotčeno právo zákazníku podávat žaloby u soudu, měly by členské státy povzbuzovat veřejné
a soukromé orgány zřízené za účelem mimosoudního urovnávaní sporu...“, resp. čl.11 s názvom
Mimosoudní urovnávaní sporu, kde sa uvádza mimo iné: „Členské státy podporují vytvoření přiměřených
a účinných postupu pro vyřizování stížností a zjednávaní nápravy s cílem mimosoudního urovnávaní
sporu mezi zprostředkovateli pojištění a zákazníky...“. Nie inak je to vyjadrené aj v judikatúre ESD, ktorá
už niekoľkokrát vydala výrazný apel najmä pre slovenské súdy pri položených prejudiciálnych otázkach
- naposledy v prípade C-76/10 Pohotovosť vs. T. a to v čl.45, resp. v čl.46 (citovala ich znenie). Dôkaz:
Výňatok z rozhodnutia C-76/10 (T.). A nakoniec o skutočnej dlhodobej tendencii, ktorou sa uberajú
úvahy EU hovorí pripravovaná smernica o ADR (alternative dispute resolution for consumer disputes)
- mimosúdne formy riešenia spotrebiteľských sporov, ktorá má vytvoriť prostredie pre dominanciu tejto
formy riešenia spotrebiteľských sporov v rámci členských štátov únie, pričom jednoznačne počíta s
pokračovaním existujúcich verejných ale i súkromných inštitútov doteraz na to zriadených: „In addition
to having recourse to traditional judicial means redress, consumers and business in some members
State have the option to refer their complaints to alternative dispute resolution entities („ADR entities”).
These entities aim at resolving, out of court, disputes arising between parties, through the intervention
of an entity (e. g. arbitrator, conciliator, mediator, ombudsman, complaints board).” Rovnako súčasnému
nesprávnemu „rozšírenému presvedčeniu“ o generálnej neprijateľnosti doložky v spotrebiteľských
zmluvách odporujú aj vnútroštátne doposiaľ nezrušené ust. § 93a zák.č.483/01 Z. z. o bankách, či § 828a
O. z., pojednávajúce o prípustnosti doložiek v spotrebiteľských zmluvách - či už v zmluve o úvere, resp. v
poistnej zmluve. Už samotná existencia týchto ust., odhliadnuc od zák.244/02 Z. z., jasne hovorí, že aj v
slovenskom právnom poriadku sa na rozhodcovské konanie pri riešení sporov zo spotrebiteľských zmlúv
jednoznačne vzťahujú ust. právnych predpisov (viď napr. české znenie smernice). Príkladmo uviedla aj
rozhodnutia ÚS ČR v obdobnej veci, ktoré potvrdzujú názor, že rozhodcovské konanie je legitímnym
prostriedkom riešenia sporov, a to aj spotrebiteľských a citovala, čo napr. ÚS ČR v rozhodnutí I. ÚS
3227/07 z 8.3.2011 uviedol a čo už priamo konštatuje Nález ÚS ČR II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011. Preto sa
rovnako v zmysle ZFEÚ a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ dovoláva priameho účinku Smernice
z hľadiska jej správneho znenia a účelu, a teda aj aplikácie bodu q) čl. I. prílohy smernice, a to pre
nesprávnu implementáciu smernice do právneho poriadku SR. VI. K individuálnosti dojednania zmluvnej
podmienky. V slovenskom právnom poriadku absentuje právna norma pozitívne vymedzujúca obsah
pojmu „individuálne dojednanie podmienky“ (t.j., čo možno považovať za skutkový dej subsumovateľný
pod tento stručný text). Naproti tomu existuje pomerne bohatá a nesmierne divergentná judikatúra
o tom, čo nie je „individuálne dojednaná podmienka“, svedčiaca o tom, že tento pojem je doteraz
nevyjasnený a preto poukázala na skutočnosť, že to čo možno subsumovať pod pojem „individuálne
dojednanie podmienky“ v zmluvnom vzťahu, formuluje pomerne robustný dokument európskeho formátu
a to „Princípy európskeho zmluvného práva“ (PECL). Tento dokument, v dôsledku rozhodnutia ESD
C-01/06, ktorý v bode 68 uvádza „...Pri výklade ....je v práve spoločenstva potrebné vychádzať zo
všeobecných právnych zásad. Ust. o všeobecných právnych zásadách k výkladu ... možno vyvodiť z...
diela Principles of European „Conract” Law. Pritom ide o dielo, ktoré predstavuje spoločný základ pre
zmluvné právo členských štátov“, nadobudol právne relevantný význam. Súdny dvor EU (predtým ESD)
teda označil PECL za právny základ pre zmluvné právo členských štátov EÚ a teda aj SR, ako člena EU.
PECL teda majú relevantný aplikačný význam aj v SR. Princípy európskeho zmluvného práva obsahujú
jedinečné pozitívne vymedzenie pojmu individuálne dojednanie podmienky, ktoré definujú nasledovne
„Podmienka je „individuálne dojednaná“ ak bola výslovným predmetom rokovaní medzi stranami. Tieto
rokovania môžu viesť ku zmene alebo vypusteniu podmienky navrhnutej druhou stranou. Môžu viesť aj k
tomu, že podmienka zostane nezmenená.“ (PECL, IURA edition, Bratislava 2009, s.122). Ako je jasne a
stručne uvedené, nie je podstatné, ktorá strana podmienku formulovala, ale podstatná je tá skutočnosť,
že tu existuje právo oboch strán (a v tom je daná rovnosť práva) podmienku individuálne odmietnuť,
prijať alebo modifikovať a to v dôsledku ich osobitného dojednania. Skutočnosťou, na ktorú poukázala aj

v podanom odvolaní a v konaní pred súdom v súvislosti individuálnym dojednaním doložky a vyvíjajúcou
sa judikatúrou NS SR je tá, že poistník bol na osobitnom tlačive pred podpisom zmluvy osobitne poučený
a upozornený na obsah všetkých poistných plnení v súvislosti s poistnou udalosťou, dobou trvania
zmluvy, spôsobom zániku zmluvy, spôsobom platenia poistného a jeho splatnosťou (vrátane dôsledkov
neplatenia, resp. nepravidelného platenia), spôsobom stanovenia odkupnej hodnoty a rozsahu jej
záruky atď. Dôkaz: Záznam o požiadavkách a potrebách klienta - bol predložený a nachádza sa v
spise. V súvislosti s informačným pohovorom s klientom ešte pred vlastným rozhodnutím žalobcu, či
vôbec a keď áno, tak kedy uzavrie so sprostredkovateľom poistenia zmluvu, musel sprostredkovateľovi
zodpovedať aj na 3 pre túto vec významné otázky, a to: 1. či potrebuje ešte nejaké vysvetlenie,
doplnenie informácie, na ktoré povedal jednoznačne nie, 2. či chce v rámci poistenia ešte niečo
dojednať, zameniť, doplniť na, čo odpovedal jednoznačne nie, a 3. či chce a keď áno, tak kedy,
uzavrieť poistnú sumu s obsahom zaznamenaným v doloženom Zázname. Z obsahu Záznamu teda
vyplýva aj to, že samotný žalobca stanovoval čas - deň, od kedy poistenie uzavrie. Žalobca mal pred
podpisom zmluvy toľko času, koľko si sám zvolil na riadne oboznámenie sa a zváženie podpisu nie
iba zmluvy, ale aj OZD. Podpisom Záznamu o potrebách a požiadavkách klienta potvrdil, že mu boli
o jeho poistnom vzťahu poskytnuté odborné informácie zo strany finančného agenta v tomto zázname
uvedené, a že žiadne ďalšie vysvetlenia, doplnenia alebo dojednania nežiadal. Zároveň mu v rámci
tohto Záznamu bolo v písomnej forme v súlade so zák.č.340/05 bolo dané aj poučenie v písomnej
forme o možnostiach riešenia sporov mimosúdne - v rozhodcovskom konaní. Žalobca pri uzatváraní
zmluvy a aj pri uzavretí doložky bol plne spôsobilý na právne úkony, resp. netvrdil opak. Zároveň bol
odborne poučený - finančným agentom - o všetkých podstatných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvy,
pričom nežiadal žiadne doplňujúce vysvetlenia alebo dojednania ohľadom uzatváraného poistenia, teda
druhá zmluvná strana oprávnene predpokladá, že poistník vstupuje do zmluvného vzťahu na základe
informácií, o ktorých samotný poistník prehlásil, že mu boli poskytnuté, resp. sa s nimi oboznámil.
Vedomosť poistníka o poskytnutí odborných informácií o poistnom vzťahu a nemožno vyvrátiť len na
základe púhych účelových a nepodložených tvrdení poistníka. Z úkonov žalobcu vyplýva, že doložku
podpísal osobitným vlastnoručným podpisom, po tom, čo mu boli poskytnuté odborné informácie o
jeho poistnom vzťahu, čo taktiež písomným právnym úkonom potvrdil. Považuje za významné to, že
Záznam, ako aj iné dokumenty, ktoré žalobca a sprostredkovateľ poistenia podpísali, bol adresovaný jej
za účelom, aby akceptovala a preniesla na seba riziko vzniku poistnej udalosti u žalobcu, kedy by bola
následne povinná vznik dojednanej poistnej udalosti kompenzovať výplatou poistného plnenia žalobcovi.
Podľa § 35 ods.3 O. z. sa má chrániť dobromyseľnosť toho, komu je úkon určený. Nemala najmenší
dôvod pochybovať o skutočnostiach, ktoré sú v zmluve, OZD a Zázname o požiadavkách a potrebách
klienta obsiahnuté. Pochybnosť u nej nie je vyvolaná ani dnes a ak žalobca popiera tieto písomné listiny
je nutné, aby na preukázanie jeho prípadných tvrdení predložil dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť a
pravdivosť týchto písomných dokumentov, ktoré sám podpísal so sprostredkovateľom poistenia. Nemala
inú možnosť ako akceptovať Záznam o požiadavkách a potrebách klienta bona fidei ako pravý, verne
odrážajúci skutočný priebeh predzmluvnej komunikácie sprostredkovateľa s klientom v odôvodnenom
presvedčení, že preukazuje skutočný rozsah splnených povinnosti sprostredkovateľa poistenia z cit.
zák.č.340/05 Z. z. Písomne zachytený prejav vôle žalobcu, a to dojednať OZD, je sám osebe platný
právny úkon podľa § 40 ods.3 O. z. (citovala jeho znenie) a v prípade ak je vôbec potrebné skúmať
jeho obsah, tak potom je nevyhnutné skúmať tento právny úkon v súlade s § 35 ods.2 O. z. Výkladom
písomných právnych úkonov sa zaoberal aj NS SR v rozsudku 3Cdo 81/2011 z 31.7.2012 (citovala,
čo v ňom uviedol). Implementácia smernice v § 52 a n. O. z. sa nijako nedotkla výkladových pravidiel
v § 35 ods.2 O. z. a preto aj v spotrebiteľských sporoch nie možné odkloniť sa od zák. stanovených
výkladových pravidiel, a to aj preto, že tieto nie sú len samoúčelné, ale ich cieľom je predovšetkým
dosiahnutie právnej istoty pri uzatváraní zmlúv, kde jedna strana oprávnene vychádza z obsahu písomne
zachyteného právneho úkonu. Písomná forma by inak nemala opodstatnenie, pretože jej podstatou
je práve objektívne zachytenie obsahu dojednania zmluvnými stranami. V súvislosti s prejednávaným
prípadom je nutné zdôrazniť koncepciu priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa, vypracovanú
judikatúrou Súdneho dvora EU. Spotrebiteľ je vo všeobecnosti ako slabšia zmluvná strana osobitne
chránený, avšak aj ochrana spotrebiteľa má zák. vymedzené medze a nie je bezbrehá. Netreba zabúdať
na stále v občianskoprávnych vzťahoch platný princíp zmluvnej voľnosti a rovnosti, pričom ochrana
spotrebiteľa by mala slúžiť práve a len, na vyváženie potenciálnej nerovnosti bežného spotrebiteľa v
porovnaní s dodávateľom, a v žiadnom prípade nie na vytvorenie nerovnováhy zo strany spotrebiteľa
k dodávateľovi. Z tohto dôvodu, bola okrem už stanovených právnych limitov judikatúrou Súdneho
dvora EU /predtým ES/ vytvorená koncepcia priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa, ktorá
tiež stanovuje medze ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice, a je jedným z prostriedkov a limitov

na zabránenie poskytovania neprimeranej ochrany spotrebiteľovi, pretože ochranu nepožíva každý
spotrebiteľ bez rozdielu, ale len ten spotrebiteľ, ktorý je aspoň priemerne obozretný a vnímavý, pričom v
prípade toho ktorého spotrebiteľa treba zohľadniť aj jeho osobné vlastnosti a skúsenosti, inak by mohlo
ľahko dochádzať k zneužívaniu predpisov na ochranu spotrebiteľa, čo však nie je účelom právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa. Citovala, čo napr. uvádza NS ČR v rozsudku 23Cdo 1201/2009 z 29.6.2010.
Podstatnou skutočnosťou, na ktorú upriamuje pozornosť je tá, že zo strany žalobcu bola zmluva platne
uzatvorená už samotným pripojením jeho podpisu pod návrh na uzatvorenie zmluvy a to spolu s
podpisom sprostredkovateľa poistenia vystupujúcim za poisťovňu - ju - žalovanú (na zmluvnom - nie
však pracovnom základe), pričom je nepochybné, že tieto ich 2 podpisy mali konštitutívny charakter. V
zmysle § 788 ods.3 O. z. súčasťou poistnej zmluvy sú ex lege aj VPP - a na to, aby sa stali jej súčasťou
ich nebolo potrebné osobitne dojednávať. Text nad podpisom v zmluve je jednoznačný a uvádza:
„Návrh na uzatvorenie poistnej zmluvy prijímam. Vyhlasujem, že som bol oboznámený so Všeobecnými
poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid, ktoré sú súčasťou
tejto poistnej zmluvy.“ VPP, ktoré odovzdal sprostredkovateľ poistenia žalobcovi, obsahovali úplne na
svojom konci jednoznačnú, krátku a zrozumiteľnú vetu, ktorá bola umiestnená priamo nad deklaratórnym
podpisom klienta o prevzatí VPP a ktorá znela „Poistník svojim podpisom potvrdzuje prevzatie 1
rovnopisu poistnej zmluvy a týchto VPP.“ Podpis pod textom VPP teda nemal konštitutívny charakter a
potvrdzoval úplne inú skutočnosť a to predovšetkým oboznámenie sa a prevzatie poistných podmienok
poistníkom, pričom podpis poistníka pod VPP túto listinu priestorovo uzatvára. K tomu uviedla názor
právnej vedy, vyjadrený v článku Fekete, I.: Podpis na súkromných listinách. Justičná revue, 60, 2008,
č.2, s.201-215. Vyžadovala od sprostredkovateľa poistenia bezpodmienečne 4 podpisy na dokumentácii
ku zmluve, a to: 1 podpis konštitutívny za účelom uzavretia zmluvy a 3 deklaratórne podpisy (1 na
zdravotnom dotazníku osvedčujúci údaje o zdravotnom stave, ktoré poskytol žalobca pre účely poistenia,
1 pod VPP ako dôkaz o ich prevzatí pri podpise zmluvy, 1 podpis na Zázname ako osvedčenie zákonnej
povinnosti podľa zák.č.350/04 Z. z. a toho, že údaje, ktoré sú tam uvedené sú pravdivé). Následne
po uzavretí zmluvy nastala kauzálne fáza uzavretia OZD, ktorých obsahom bola doložka. OZD boli
graficky umiestnené na konci listiny, pod deklaratórnym podpisom žalobcu potvrdzujúcim prevzatie VPP.
Odstavec, ktorý sa volá „Osobitné zmluvné dojednania“ je očividne graficky oddelený od samotných
VPP miestom na podpis klienta potvrdzujúceho prevzatie VPP a odstavec je navyše odlíšený ešte aj
veľkým písmom dvojnásobnej veľkosti typ Bold, tzn. tučné písmo, pričom však sám názov „Osobitné
zmluvné dojednanie“ gramaticky i logicky nepochybne vyjadruje, že sa nejedná o súčasť VPP, ale o
osobitný celok. Zdôraznila, že podpis poistníka je priamo pod textom doložky. Priemerný spotrebiteľ
je taký, ktorý má prístup k informáciám a je v rozumnej miere pozorný a opatrný, najmä so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a to všetko s ohľadom na sociálne,
kultúrne a jazykové faktory. Poukázala na skutočnosť, že text OZD je samostatne graficky, vizuálne
aj právne oddelený, obsahuje len 2 body, a teda je stručný, jasný a zrozumiteľný, bez toho aby
mohol spotrebiteľa akokoľvek zavádzať, pričom na znak vôle a súhlasu s jeho obsahom je samostatne
verifikovaný menom a priezviskom, miestom, dátumom, číslom občianskeho preukazu a osobitným
podpisom žalobcu vzťahujúcim sa len k týmto dojednaniam, a teda v žiadnom prípade nie je uvedený
v rámci VPP. Za daných okolností, vzhľadom na formu doložky a spôsob jej verifikácie, nemožno
mať pochybnosti o tom, že táto doložka bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, a v prípade ak
žalobca tvrdí opak, tak vzhľadom na skutkové okolnosti sa v takom prípade nemôže jednať o priemerne
obozretného a vnímavého spotrebiteľa, pretože doložka bola uvedená a dojednaná osobitne, pričom
spotrebiteľ ju uzavrel po poučení finančným agentom vlastným a osobitným právnym úkonom bez vplyvu
na zvyšok poistného vzťahu v prípade neuzavretia doložky, a ani v dodatočnej lehote po uzavretí zmluvy
jej dojednanie neodmietol. V opačnom prípade, t. j. ak žalobca popiera individuálnosť dojednania, by
sa tak jednalo o ľahkovážne alebo ľahostajné konanie spotrebiteľa, ktoré však už nie je chránené,
pretože právne predpisy poskytujú ochranu len priemerne obozretnému a vnímavému spotrebiteľovi a
nedbanlivé konanie nemôže byť na ťarchu dodávateľa - jej (žalovanej). Predsa nemohla a ani nemôže
nútiť spotrebiteľa, aby vnímal poučenie, príp. si dožiadal informácie od finančného agenta a náležite
sa oboznámil s obsahom listín, ku ktorým právnym úkonom ako zmluvná strana pristupuje. Napokon
takýto postup nemožno nielen od dodávateľa, ale ani od akéhokoľvek iného subjektu spravodlivo
požadovať. Pri uzavretí doložky (1) splnila to, že poistník má mať možnosť ovplyvniť dojednanie doložky,
(2) poskytla poistníkovi aj možnosť dodatočného odmietnutia rozhodcovského konania po uzavretí
poistenia - v lehote 30 dní, (3) poistník bol pred uzavretím poistenia autorizovanou treťou osobou náležite
informovaný a mal možnosť si vyžiadať akékoľvek ďalšie informácie, čo možno listinou - Záznamom
o požiadavkách a potrebách klienta preukázať. Ďalej je potrebné uviesť, že bol vytvorený aj priestor
niečo individuálne „dojednať“, čím vytvorila dostatočné garancie plynúce zo zámeru spotrebiteľského

práva. Z uvedeného vyplýva, že priemerne obozretný spotrebiteľ bol odborne a dostatočne informovaný,
pričom bol osobitne poučený o možnosti požiadať o akékoľvek vysvetlenia a vznik poistného vzťahu
nebol podmienený dohodou o rozhodcovskom konaní, bez ktorej by poistný vzťah vôbec nevznikol
(„take it, or leave it“). Zo žiadnej časti, či už samotnej zmluvy alebo VPP, či OZD nevyplýva v prípade
neprijatia návrhu doložky poistníkom žiadna konzekvencia majúca vplyv na dojednaný poistný vzťah.
To opodstatňuje názor, že jej doložka je opakom neprijateľnej zmluvnej podmienky (§ 53 ods.1 O. z.),
ktorou je poistník riadne viazaný. VII. Súd nevykonal test primeranosti podmienky ako je vyžadovaný
v smernici a následne v C-237/02 Freiburger Komunalbauten (bod 19,21,22 a 25), resp. C-453/10
G. (bod 5,44) či C-76/10 T. (bod 59). Odhliadnuc od faktu, že doložka v jej zmluve je podľa 19.
odôvodnenia vyňatá „s pod“ hodnotenia smernice (ako uviedla aj v podanom odvolaní, ako aj v konaní
pred súdom) a od faktu, že bola aj individuálne dojednaná, doložka uzavretá žalobcom nespôsobuje
žiadnu značnú nerovnováhu v jeho neprospech. Na vyslovenie tvrdenia o tzv. hrubom nepomere
v právach vytvárajúcej neprijateľnej podmienky má inkriminovaná smernica (implementované, ale v
trochu prekladovo pokrútenej forme aj v § 53 ods.10 O. z.) k dispozícii test primeranosti podmienky
a to v konkrétne v čl.4 cit. smernice, ktorý znie: „... nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so
zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzavretá a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy...“. Pre
porovnanie uviedla aj český preklad : „...posuzuje se nepřiměřenost smluvní podmínky s ohledem na
povahu zboží nebo služeb, pro které byla smlouva uzavřena, a s odvoláním na dobu uzavření smlouvy
s ohledem na všechny okolnosti, které provázely uzavření smlouvy, a na všechny další podmínky
smlouvy...“. Test primeranosti podmienky podľa čl.4 stanovuje tie okolnosti, ktoré je všetky potrebné vziať
do úvahy pri prijatí záveru, či skúmaná podmienka je (ne) prijateľná. Test reprezentuje aj tzv. ústavný
limit pre prieskumný a rozhodovací rámec súdu pri konaní o vyslovení tvrdenia o neprijateľnosti tej -
ktorej konkrétnej podmienky v konkrétnej posudzovanej zmluve. Aplikácia tohto testu vychádza: a) z
pravidla celistvosti - komplexnosti jeho aplikácie na danú testovanú podmienku, b) z pravidla hodnotenia
charakteru tovaru či služby, ktorá je predmetom kontraktu, c) z pravidla hodnotenia podmienky s
ohľadom na dobu kontraktu, d) z pravidla vzájomnej súvislosti, a to ako vnútornej, tak aj vonkajšej.
Pre označenie zmluvného dojednania za neprimerané je nutné preukázať (nielen teda tvrdiť, ako to
robí žalobca ) značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach a to vždy ku ťarche spotrebiteľa. Čl.4
smernice je takým konkrétnym návodom, ako má súd pri kontrole podmienok v poistných zmluvách
postupovať, ktorý znemožňuje ľubovôľu pri rozhodovaní o zmluvných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Čl.4 smernice od súdu vyžaduje, aby pri hodnotení dojednania vzal do úvahy: a) povahu
služby, ktorú žalobcovi poskytla, ktorá vyplýva z § 788 a n. O. z., ale najmä zo zák.č.95/02 Z. z., resp.
zák.č.8/08 Z. z. o poisťovníctve, naviac je tu namieste jednoznačne zobrať na vedomie, že sa jedná o
„poistnú zmluvu“, najmä vo vzťahu ku 19. odôvodneniu smernice, b) všetky špecifické okolnosti, ktoré
sprevádzali uzatvorenie zmluvy, najmä samotný špecifický skutkový dej sprostredkovania poistenia,
počas ktorého k uzavretiu zmluvy a doložky došlo, ktorý je treba právne posudzovať a subsumovať pod
ust. zak.č.340/05 Z. z. o sprostredkovaní poistenia, pretože k uzatvoreniu poistenia došlo za podmienok
podľa zák.č.340/05 Z. z. a to činnosťou sprostredkovateľa poistenia ako samostatného licencovaného
podnikateľa a nie jej činnosťou samotnej konajúcej jej zamestnancom, to všetko s prihliadnutím na
povinnosti vznášané na činnosť dodávateľa zo zák. o poisťovníctve (95/2000 Z. z., resp. 8/2008 Z. z.
v znení platnom v dobe uzatvárania zmluvy), c) všetky ďalšie podmienky zmluvy a to vo vzájomných
súvislostiach, najmä či na prvý pohľad jednostranná izolovaná „podmienky“ vytrhnutá z kontextu nie
je vyvážená inou výhodnou zmluvnou podmienkou (napr. v tej dobe platný právny poriadok, najmä
zák.č.244/02 Z. z. vo vtedy platnom znení, zák.č.340/05 Z. z., zák. o poisťovníctve, nielen vtedy platné
znenie O. z.), d) to všetko v dobe uzatvorenia zmluvy. Predovšetkým si treba uvedomiť časový faktor
zahrnutý do smernice. Vždy sa jedná o posudzovanie okolností, ktoré boli známe v dobe uzavretia
zmluvy (či v dobe dojednania akéhokoľvek následného zmluvného dojednania „v“ uskutočneného v dobe
uzatvorenia zmluvy). Z čl.4 smernice však tiež nepochybne vyplýva, že pokiaľ sa spôsobí neprimeranosť
podmienky (napr. v dôsledku zmeny podmienok jej vykonávania) až neskôr, nie je možné túto pre
spotrebiteľa síce iste negatívnu okolnosť, pri samotnom hodnotení neprimeranosti podmienky podľa
čl.4 smernice použiť. Inými slovami: povedané, na okolnosti, či neprimeranosť podmienky, ktoré nie
sú aspoň spozorovateľné už v okamžiku kontraktácie, nie je pri hodnotení možnej neprijateľnosti
podmienky možné brať zreteľ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani Smernice EU a ani
judikatúra Súdneho dvora EU totiž nikdy nežiadala od všeobecných súdov členských štátov retroaktívne
pôsobenie. Povaha služby, ktorá bola predmetom poistnej zmluvy je daná tým, že sa jedná o poistenie,
ktorého špecifikom je význam poistno-matematických postupov používaných na výpočet poistného. To je
aj príčinou 19. odôvodnenia smernice. Podľa pravidla vonkajšej vzájomnej súvislosti sa pri posudzovaní

neprimeranosti podmienky majú vziať do úvahy aj okolnosti odlišné od tých, ktoré sú popísané v
zmluvných dojednaniach. Vnútornou vzájomnou súvislosťou sa mieni zohľadnenie všetkých ďalších
podmienok tej istej zmluvy, čo je nanajvýš dôležité. Skutočnosť, že zmluva obsahuje, napr. 1 veľmi
nevýhodné ust. ešte neznamená, že musí byť automaticky označené za neprimerané. Každé ust. zmluvy
je treba vnímať v súvislosti s ostatnými zmluvnými podmienkami. Ak je nevýhodné dojednanie vyvážené
inými, pre spotrebiteľa reálne výhodnými dojednaniami, nie je totiž najmenší dôvod prehlásiť nevýhodné
ust. za neplatné. Zmluva ako dvojstranný právny úkon vedie k založeniu, zmene alebo zániku práv a
povinností. Obsahuje teda kvantitatívne i kvalitatívne rôzne práva a povinnosti. Ako merítko značnej
nerovnováhy sa posudzuje intenzita zvýhodnenia v právach a povinnostiach jednej strany - dodávateľa
voči druhej strane - spotrebiteľovi. Predovšetkým je treba povedať, že aby bolo dojednanie považované
za neprimerané, nepostačí, aby z neho len vyplývala nerovnosť v právach a povinnostiach, ale aby
táto nerovnosť bola značná. Z uvedeného plynie, že najsamprv je nutné definovať rovnosť v právach
a povinnostiach, potom nerovnosť a následne nerovnosť takej intenzity, ktorú je možné označiť za
neúnosnú, teda za značnú (hrubú). Riziko nerovnosti je súčasťou každej transakcie a nikto by nemal
spoliehať na to, že právo náhle zasiahne v prospech slabšej strany zakaždým, keď sa zmluva prejaví
z uhla pohľadu spotrebiteľa, aj keď len nepatrne, ako nevýhodná. Podstatnosť nerovnováhy ako uzlový
bod smernice, sa v európskom práve posudzuje stupňom odchýlky od imaginárneho ideálu. Ideálom je
zmluva, podľa ktorej majú obe strany rovnakú mieru práv a povinností. Rovnováha predstavuje situáciu,
kedy riziká dopadajú rovnomerne na spotrebiteľa a dodávateľa. Právu jednej strany odpovedá právo
druhej strany a povinnosti jedného subjektu zodpovedá povinnosť druhého (tzv. „zrkadlový princíp“
v judikatúre ESD). Definícia samotnej rovnosti by mala vyplývať z objektívneho hľadiska, lebo zo
subjektívneho hľadiska môže byť aj „rovnosť značne nerovná.“ Problémom je, ako určiť onú značnosť
(hrubosť), podstatnosť nerovnosti. Vo Veľkej Británii, napr. Lord Millet (Rozhodnutie House of Lords
vo veci First General of Fair Trading v First National Bank [2001] UKHL 52 (HL) vyslovil, že je nutné
prihliadnuť, či by bol spotrebiteľ, pokiaľ by bol na dojednanie špecificky upozornený, prekvapený. Paolisa
Nebbia (NEBBIA, Paolisa. Unfair Contract Terms in European Law: A Study in Comparative and EC
Law. Portland: Hart Publishing, s.150-15) ponúka obdobný prístup založený na akceptácii rizika. Zmluva
je primeraná, pokiaľ je akceptovaná priemerným, rozumným a obozretným jedincom, pričom by sám
dopredu nevedel, na akej strane by vystupoval. Test má v tomto ponímaní všetky znaky objektívnosti:
značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach by zmluva vytvárala, pokiaľ by väčšina
obozretných a rozumných jedincov zmluvu neprijala. Test primeranosti podmienky bol zvýraznený, napr.
v prípade C-237/02 (Freiburger Kommunalbauten), kde v bode 21. Súdny dvor EÚ uviedol: „Pokiaľ ide o
otázku, či konkrétna podmienka v zmluve je alebo nie je nekalá, čl.4 smernice ustanovuje, že odpoveď
sa získa pri zohľadnení povahy tovarov a služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a s odkazom na
čas uzatvorenia zmluvy, všetky okolnosti pri uzatvorení zmluvy. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že sa musia zohľadniť aj okolnosti podmienky podľa práva, podľa ktorého je uzatvorená zmluva. To
vyžaduje, že sa musí zohľadniť vnútroštátne právo“. Ak súd vykonáva test primeranosti podmienky
je potrebné rešpektovať procesný postup popísaný v judikatúre ESD C-472/11 (Q.), z ktorej citovala
(v českom jazyku) bod 29.-31. V dôsledku využitia dohody o rozhodcovskom konaní obsiahnutej v
zmluve žalobcu došlo k zníženiu predpokladaných tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny poistenia
pre spotrebiteľa (poistného) a teda k získaniu materiálnej výhody pre spotrebiteľa ako zrkadlový odraz
tejto okolnosti. Vymáhanie dlžného poistného, resp. iných pohľadávok z poistenia (ako napr. táto, ktorej
cieľom bolo znížiť tzv. alfa obstarávacie náklady na poistenie, tiež zahrnuté do ceny poistenia pre
spotrebiteľa vonkajšej vzájomnej súvislosti podmienky v zmluve) je veľmi logickou, zákonnou [podľa
§ 37 ods.1 písm. a) zák.č.8/08 Z. z. o poisťovníctve je poisťovňa povinná vykonávať svoju činnosť
spôsobom, ktorý zohľadňuje a eliminuje riziká vyplývajúce z jej činnosti, podľa § 37 ods.2 písm. a)
je poisťovňa povinná predchádzať riziku vlastných finančných strát, pričom nevymáhanie pohľadávok
znamená zjavnú finančnú stratu) a ekonomicky obhájiteľnou obchodnou politikou, ktorá má aj morálny
rozmer, pretože efektívne nakladanie s pohľadávkami je činnosťou, z ktorej majú výhody klienti poctivo
dodržiavajúci zmluvné záväzky. Ak chce totiž štát poskytovať spotrebiteľovi nadštandardnú ochranu
napriek tomu, že tento porušuje príslušné ust. zák. (napr. platiť včas a riadne poistné) alebo povinnosť
uhradiť iné zmluvné záväzky, potom čo (akú ochranu) poskytuje štát v rámci rovnakého postavenia
pred zák. tým spotrebiteľom, ktorí zák. rešpektujú a všetky svoje záväzky riadne plnia? Azda nie
len výsmech od tých spotrebiteľov, ktorí si s tým ťažkú hlavu nerobia a nechajú sa ochrániť pred
dôsledkami svojej nezodpovednosti konajúcimi súdmi?! Z podstaty veci nebude nikdy v záujme dlžníka,
ktorý spôsobil primárne poruchu v zmluvno-záväzkovom vzťahu, ktorá sa stala dôvodom vzniku sporu,
aby rozhodcovské konanie prebehlo relatívne rýchlejšie než na všeobecnom súde. Je nepochybné,
že zámerom zákonodarcu pri formulovaní § 37 ods.1 písm. a),b),ods.2 písm. a) zák.č.8/08 Z. z.

(povinnosť poisťovne vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou v záujme klientov, povinnosť
minimalizovať riziká, povinnosť dokumentovať svoju činnosť v záujme klientov - teda jej osobitné
povinnosti, majúce vplyv na povahu služby) bol prospech celej masy poctivých spotrebiteľov - jej klientov.
A záujmom celej masy jej spotrebiteľov je, aby sa dodávateľ pri porušení zmluvných dohôd zo strany
jednotlivých klientov dostal cestou rozhodcovského konania rýchlejšie a vo vyššom % výťažnosti k
umoreniu dlhu, čo je na druhej strane kompenzované výhodou pre poctivých spotrebiteľov (viac ako 97
%) v podobe nižšej ceny poistenia (poistného), ktoré musia platiť, pretože v opačnom prípade sa budú
musieť práve oni - tí poctiví - poskladať v ďalšom (už teda ale zvýšenom poistnom) na dlhy vytvorené
„súdmi ochránených klientov“. Považuje túto podstatnú vonkajšiu súvislosť okolností prípadu zdôrazniť
z dôvodu, že žalobca sa stavia do pozície čestnej a ublíženej osoby, pri ktorej boli zo strany dodávateľa
porušené dobré mravy a pri ktorej teda ochrana jeho tzv. spotrebiteľských práv je zreteľa hodná a na
mieste. Poistné podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy sú špecifický a komplexný dokument,
z ktorého si nik nemôže vyberať len „hrozienka“ a zvyšok, možno ťažšie stráviteľný, najmä ak dôjde k
porušeniu poistnej zmluvy, nechať tým druhým „hlúpym“ poctivým spotrebiteľom, ktorí poistnú zmluvu
plnia a neporušujú. Na základe uvedených skutočností preto žiadala napadnutý rozsudok v celom
rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. V prípade úspechu si uplatnila trovy odvolacieho,
aj prvostupňového konania.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie.
Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1.
Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu,
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier.
Žalovaná v odvolaní netvrdí, k akej konkrétnej vade podľa § 221 ods.1 O. s. p. v konaní došlo a
skutočnosti uvedené v odvolaní sa nedajú subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu upravenú v cit. ust.
Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom
posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom
poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len
vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Tvrdené nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobcom v žiadnom prípade nemohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej a tiež neviedlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania,
lebo nijako neobmedzilo žalovanú v uplatňovaní jej procesných práv.
Tvrdenie, že z obsahu zápisnice z vykonaného pojednávania 30.9.2013 vyplýva, že súd svoju procesnú
povinnosť, vyplývajúcu mu z § 118 ods. O. s. p., opomenul, nie je pravdivé, lebo zo str.3 zápisnice je
zrejmé, že svoju povinnosť splnil, i keď nevymenoval konkrétne, ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné,
keďže už z listinného dôkazu (fotokópia na č.l.39) - záznam o požiadavkách a potrebách klienta k PZ
č.4483500010 z 27.11.2008 bolo mu známe, že sprostredkovateľom poistenia bola S. Tišerová, preto
ak by dôkaz jej výsluchom považoval pre zistenie skutkového stavu veci za nevyhnutný, urobil by tak
aj bez návrhu žalovanej.
Napokon neobstojí ani tvrdenie, že vo výroku napadnutého rozsudku mal byť uvedený dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku, lebo zo žiadneho právneho predpisu to nevyplýva.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Nevykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom svedkyne S. Tišerovej nemalo za následok neúplné
zistenie skutkového stavu, lebo ten bol dostatočne zistený z ostatných vykonaných dôkazov.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Podľa § 205a ods.1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej
príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 a d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo
dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav.
Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého
stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich
neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom.
Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli
v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné.
Žalovaná neuviedla v odvolaní nič, čo by zakladalo existenciu uvedeného odvolacieho dôvodu.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Pokiaľ žalobkyňa považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ide len o jej
ničím nepodložený subjektívny názor.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej
praxe, preto nie je nepreskúmateľný.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou
súdnou praxou, na ktorú poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, preto odvolací súd nepovažuje za
potrebné k tomu nič dodávať. Povinnosť súdu pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
vyplýva priamo z § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní a nie je potrebné, aby to bolo uvedené vo
výroku rozsudku, ktorým sa zrušuje rozhodcovský rozsudok.
Pokiaľ ide o prerušenie odvolacieho konania až do ukončenia konania na ÚS SR II. ÚS 382/2012, nie
sú dané dôvody na jeho prerušenie.
Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa§ 109 ods.2 O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia ,môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie , v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet.
Z cit. ust. vyplýva, že k prerušeniu konania súd pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal
podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje (má byť posudzovaná) otázka, ktorá môže mať
význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod
prerušenia tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie preruší,
postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu.
V prejednávanej veci podmienky cit. § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. neboli splnené, lebo konanie vedené
pred ÚS pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 nie je také konanie, v ktorom sa posudzuje konkrétna vecná otázka,
keďže predmetom konania pred ním nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, teda otázka zrušenia
predmetného rozhodcovského rozsudku, ale skúmanie, či došlo alebo nedošlo v danom konaní a daným
rozhodnutím k porušeniu ústavne zaručených práv sťažovateľa.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.
Podľa § 137 O. s. p. trovy konania sú najmä, o. i. hotové výdavky účastníkov včítane súdneho poplatku
a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 149 ods.1 O. s. p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ods.4 prvá veta cit. ust. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre
náhradu mzdy a hotových výdavkov.
Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov vo výške
60,08 € za Vyjadrenie k odvolaniu z 19.11.2013 [§ 10 ods.2,§ 13a ods.1 písm. c) vyhl.č.655/04 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov] a
7,81 € režijný paušál, spolu 67,89 €. Za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zast. v odvolacom
konaní odmena, ani náhrada hotových výdavkov nebola priznaná, lebo konanie na súde prvého stupňa
a na odvolacom súde tvorí jeden celok. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo
na náhrada jeho trov.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.