Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 8, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894579
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014894579.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: I.. S. B., Q. W.. L. X, Q.,
zast. JUDr. Annou Rumplovou, Homolova 12, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Stavebné bytové družstvo
Bratislava II, Strojnícka 8, Bratislava, 2/ T. B., Q. Ž. XX, Q., o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy a
o určenie výlučného nájomcu, na odvolania žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 12. apríla 2013, č. k. 8C/239/2011-104, na odvolanie žalovaného 1/ proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-123 a na odvolanie žalovaného 2/ proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-124 , pomerom

hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-104,
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-123 a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-124, p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní nahradiť žalobkyni k rukám advokátky JUDr. Anny Rumplovej trovy
odvolacieho konania 67,88 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-104, súd prvého stupňa určil, že
nájomná zmluva uzatvorená 5. 5. 1994 medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou k bytu č. X na prízemí domu
v Q. na Š. X je v časti doplnenej 29. 7. 1997 týkajúcej sa žalovaného 2/ neplatná. Zároveň súd prvého

stupňa určil, že spoločné členstvo manželov v Stavebnom bytovom družstve Bratislava II žalobkyne
a žalovaného 2/ nevzniklo a že žalobkyňa je výlučnou členkou družstva a výlučnou nájomníčkou
jednoizbového bytu v Q. na Š. E.. Č.. X, prízemie, č. bytu X, bytový dom súpisné číslo XXXX, katastrálne
územie D.. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania 300,51 eur do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že na základe dohody o prechode
členských práv so P. T., rozhodnutia o pridelení družstevného bytu č. k. Q. XXX vydaného žalovaným

1/ dňa 3. 5. 1994 a nájomnej zmluvy č. XXXX zo dňa 5. 5. 1994 uzatvorenej medzi žalobkyňou a
žalovaným 1/ sa žalobkyňa stala výlučnou nájomníčkou tohto jednoizbového bytu. V čase uzavretia
nájomnej zmluvy bola žalobkyňa síce v manželskom zväzku so žalovaným 2/, avšak vzhľadom k tomu,
že žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť a so žalovaným 2/ fakticky spolu trvale nežili, nemohol pri
uzatváraní nájomnej zmluvy č. XXXX vzniknúť spoločný nájom bytu medzi manželmi (§ 703 ods. 3), t. j.
medzižalobkyňouažalovaným2/.Súdprvéhostupňasispoukazomnaust.§132O.s.p.osvojiltvrdenie
žalobkyne o tom, že dňa 6. 2. 1994 spolu s maloletou dcérou B. B. opustila spoločnú domácnosť, keď vtomčasežilaspolusožalovaným2/vbytevQ.naE..W.L.X.Uviedol,ženemaldôvodneveriťžalobkyni,
že v čase uzavretia nájomnej zmluvy fakticky nežila so žalovaným 2/ z dôvodu manželských
nezhôd, keďže ich manželstvo bolo neskôr rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č.

k. 6C/43/1995-132, zo dňa 23. 11. 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 12. 1999. Poukázal
tiež na vyjadrenie žalovaného 1/, ktorý uviedol, že žalobkyňa mu predložila čestné vyhlásenie zo dňa
16. 5. 1994, podľa ktorého so žalovaným 2/ v tom čase nežila v spoločnej domácnosti v byte na R.
R., W. L. X F. Q.. Z tohto dôvodu sa súd prvého stupňa nestotožnil s tvrdením žalovaného 2/, podľa
ktorého v čase prevodu členských práv k jednoizbovému bytu žalobkyňa podviedla žalovaného 1/, keď

mu uviedla, že žalovaný 2/ je v tom čase dlhodobo v zahraničí a že žalobkyňa pri prevode členských
práv konala bez vedomia žalovaného 2/. Súd prvého stupňa tieto tvrdenia žalovaného 2/ považoval za
účelové, tendenčné a navyše aj nelogické, pretože ak by v čase uzavretia nájomnej zmluvy žalobkyňa a
žalovaný 2/ spolu žili v manželstve, žalobkyňa by nemala dôvod opustiť spoločnú domácnosť v byte na
R.K. R., W. L. X F. Q.. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal na skutočnosť,
že zákon neurčuje lehoty, podľa ktorých možno jednoznačne ustáliť, kedy manželia trvale nežijú v

spoločnej domácnosti. Podľa jeho názoru je pre posúdenie tejto otázky dôležitý úmysel aspoň jedného
z manželov nežiť fakticky v manželstve, ak sa tento úmysel prejaví aj v konaní, t. j. v opustení spoločnej
domácnosti. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobkyňa dňa 6. 2. 1994
fakticky opustila spoločnú domácnosť, ktorú zdieľala so žalovaným 2/ v rámci manželstva, pričom pri
uzatvorení nájomnej zmluvy dňa 5. 5. 1994 spolu trvale nežila so žalovaným 2/. Súd prvého stupňa

tak dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na vznik spoločného nájmu za trvania manželstva
medzi žalobkyňou a žalovaným 2/. V nadväznosti na uvedené žalovaný 1/ tým, že doplnil nájomnú
zmluvu č. 9972 zo dňa 5. 5. 1994 o žalovaného 2/ ako ďalšieho nájomcu jednoizbového bytu z dôvodu,
že mu žalobkyňa nikdy nepredložila čestné vyhlásenie o tom, že so žalovaným 2/ nežije v spoločnej
domácnosti v byte na Š. X F. Q., resp. z dôvodu, že mu žalovaný 2/ nepredložil čestné vyhlásenie o

skutočnosti, že nežije so žalobkyňou v spoločnej domácnosti v byte na Š. X F. Q., konal podľa názoru
súdu prvého stupňa svojvoľne, v rozpore s § 37 ods. 1, § 39 a § 663 Obč. zák., keďže k uzavretiu
nájomnejzmluvydošlovýlučnemedzižalobkyňouažalovaným1/.Konaniežalovaného1/prisvojvoľnom
dopisovaní žalovaného 2/ do nájomnej zmluvy bez vedomia žalobkyne ako účastníčky nájomnej zmluvy
podľa súdu prvého stupňa hrubo obchádza zákon. Súd prvého stupňa preto prejav vôle žalovaného 1/

pri dopisovaní žalovaného 2/ do nájomnej zmluvy bez vedomia žalobkyne vyhodnotil ako nenáležitý,
neslobodný a bezdôvodný, čo má za následok, že nájomná zmluva je v časti doplnenej dňa 29. 7. 1997
týkajúcej sa žalovaného 2/ neplatná. V dôsledku toho nemohlo vzniknúť spoločné členstvo manželov v
Stavebnom bytovom družstve Bratislava II a žalobkyňa je podľa záverov súdu prvého stupňa výlučnou
členkou družstva a výlučnou nájomníčkou jednoizbového bytu v Q., na Š. X, prízemie, č. bytu X, bytový

dom súpisné číslo XXXX, katastrálne územie D.. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný 2/ a navrhol, aby odvolací súd
vydal rozsudok, ktorým určí, že spoločné členstvo manželov vzniklo od samotného začiatku dňom 5. 5.
1994 medzi vtedajšími manželmi a v časti doplnenej zmluvy zo dňa 29. 7. 1997 je zmluva platná, členmi

Stavebného bytového družstva Bratislava II sú tak žalobkyňa ako aj žalovaný 2/. Uviedol, že dňa 5. 3.
2012 sa podrobne a chronologicky vyjadril k žalobe, kde uviedol pravdivé skutočnosti k predmetnej veci
s 10 prílohami. Neskôr založil do spisu prílohy zo dňa 6. 11. 2012 a 25. 2. 2013, v ktorých poukazuje
na spoločný účet, výber spoločných finančných prostriedkov v čase manželstva, výber a používanie
výlučne žalobkyňou, ktorá takto žalovaného 2/ poškodila viac ako o 3 milióny Sk. Poukázal tiež na

zápisnicu z rozvodového konania, č. k. 6C/43/95-132, str. 90, podľa ktorej účel rozvodu vôbec nebol taký,
ako to uvádza súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Žalovaný 2/ argumentoval aj okolnosťami,
kvôli ktorým mal prísť o možnosť vyporiadať BSM. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že opomenul, že
žalobkyňa účelovo opustila spoločnú domácnosť vo februári 1994 pre známosť s iným mužom a dva
mesiace na to, v apríli zo spoločných peňazí uskutočnila prevod členských práv s pánom T.. Uviedol,

že byt na Š. X prenajímali od februára 1994 do novembra 1998, kedy žalobkyňa bývala u svojej matky.
Podľajehotvrdenídoroku1995fungovalisožalobkyňouakomanželiaajintímne.Ažpočasrozvodového
konania žalobkyňa vystihla situáciu a v neprítomnosti žalovaného 2/ vyrabovala byt a kľúč od bytu na
W.. L. nechala u jeho sesternice. Podotkol, že v roku 1995, teda viac ako rok po prevode členských
práv, kedy sa aj on stal členom a nájomcom predmetného bytu, po vzájomnej dohode podali v ten istý

deň návrh na rozvod manželstva, pričom navrhovateľkou sa stala žalobkyňa, keďže podala návrh o
hodinu skôr. Rozvod nadobudol právoplatnosť 17. 12. 1999, ale žalobkyňa si stále uvádza trvalý pobytna adrese W.. L. X. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní taktiež namietal, že súd prvého stupňa vychádzal z
účelových lží týkajúcich sa odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti, pretože na neho nikdy nebolo
podané trestné oznámenie a ani nikdy nikto nemusel riešiť ich domácnosť. So žalobkyňou pracoval v

jednom podniku ako generálny riaditeľ.

Predmetný rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním aj žalovaný 1/ a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že konanie žalobkyne vo vzťahu k nemu od začiatku
nesie znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa od začiatku právneho vzťahu so

žalovaným 1/ uvádzala v tlačivách a dotazníkoch žalovaného 1/ nesprávne a neúplné údaje, čím ho
uviedla do omylu. Konkrétne žalobkyňa v dohode o prevode členských práv a povinností člena družstva
z apríla 1994 nevyplnila kolónku manžel a v prihláške za člena SBD Bratislava II zo dňa 21. 4. 1994
v rozpore so skutočnosťou vyhlásila, že ani ona ani jej manžel nie sú členmi iného SBD. Žalobkyňa
tým porušila článok 57 vtedy platných stanov SBD Bratislava II o zabezpečení riadneho využitia bytov,
keďže byt na Š. X v čase od 2/1994 do 11/1998 neužívala a bývala u svojej matky. Taktiež žalobkyňa v

dotazníku o doterajších bytových pomeroch vyplňovanom spolu s prihláškou za člena SBD Bratislava II
neuviedla svoje skutočné bydlisko: byt č. XX na ul. W.. L. X, ale uviedla Š. X, Q., podnájom. Žalovaný 1/
uviedol, že žalobkyňa si týmto svojim konaním v rozpore s dobrými mravmi spochybnila dôveryhodnosť
a pravdivosť svojich právnych úkonov voči žalovanému 1/, a teda aj dôveryhodnosť a pravdivosť jej
čestnéhoprehláseniazodňa16.5.1994otom,žesmanželomT.B.nežijevspoločnejdomácnostivbyte

na ul. W.. L. X F. Q., ktoré sa môže hodnotiť ako účelové a vypočítavé. Mal za to, že jeho zamestnankyňa,
po tom ako sa dozvedela, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy dňa 5. 5. 1994 bola žalobkyňa
vydatá za žalovaného 2/, si splnila svoju zákonnú povinnosť (§ 703 ods. 2 Obč. zák.) tým, že žalovaného
2/ dopísala do nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou dňa 5. 5. 1994. Nešlo teda
o svojvoľné dopisovanie žalovaného 2/, ale o zákonné, dôvodné a zodpovedné konanie žalovaného 1/

v súlade so zákonom a dobrými mravmi. Žalovaný 1/ ďalej zdôraznil, že žalobkyňa mu ku dňu uzavretia
nájomnej zmluvy 5. 5. 1994 ničím nepreukázala ani netvrdila, že so svojim manželom nežije v spoločnej
domácnosti a čestné prehlásenie o tejto skutočnosti doložila až dňa 16. 5. 1994. Zastával názor, že
uzavretím nájomnej zmluvy so žalobkyňou za trvania jej manželstva vznikol zo zákona (§ 703 ods. 2
Obč. zák.) spoločný nájom bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov (žalobkyne a žalovaného 2/) v

SBD Bratislava II. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa sa žalovanému 1/ javilo ako jednostranné
a nedôvodné, v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania. K odvolacej
argumentácii žalovaného 1/ poukázala na skutočnosť, že bola nútená opustiť byt na ul. W.. L. F. Q. v

dôsledku agresívneho správania sa k nej zo strany žalovaného 2/. Preto považovala za nelogické uviesť
v konaní, ktorého účastníkom bol žalovaný 2/, adresu, kam sa aj s maloletou dcérou uchýlila. Adresu
svojej matky žalobkyňa použila len v záujme zabezpečenia doručovania súdnych zásielok. Poukázala
na ust. § 663 Obč. zák. a § 176 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 140/1961 Zb. účinného v
predmetnom čase a mala za to, že názor žalovaného 1/ je v príkrom rozpore so základnými princípmi

právneho poriadku a základnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka vymedzujúcimi podmienky
platnosti právnych úkonov a zmluvných vzťahov. Ďalej žalobkyňa k tvrdeniam žalovaného 2/, ktorý vo
svojom odvolaní na rozdiel od prvostupňového konania tvrdil, že do roku 1995 so žalobkyňou spolu
intímne žili, uviedla, že tieto nie sú pravdivé a nemajú logiku, pretože v takom prípade by nemala dôvod
riešiť si bytovú otázku spoločne s maloletou dcérou malým jednoizbovým bytom na Š. X a zároveň viesť

so žalovaným 2/ súdny spor ohľadne bytu na ul. W.. L.. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že
účastníci konania boli opakovane poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a na pojednávaní dňa 12. 4.
2013 bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Z tohto dôvodu nemožno prihliadať na skutočnosti a
dôkazy označené v odvolaní žalovaných.

Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že ho považuje za správne.Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že voči nemu nemá žiadne námietky ani
pripomienky.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalovaného 1/ i odvolanie žalovaného 2/
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.

Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke aj
správne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho
správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že spoločný nájom bytu
manželmi je osobitným druhom spoločného nájmu bytu, ktorý sa vzťahuje výlučne na manželov.
Spoločný nájom bytu manželmi vzniká ako zákonný dôsledok existencie manželstva a faktického
trvalého spolužitia manželov. Osobitné dôsledky na členstvo manželov v bytovom družstve v prípade
vzniku spoločného nájmu družstevného bytu upravuje § 703 ods. 2 Obč. zák. V zmysle tohto

ustanovenia, ak je iba jeden z manželov členom družstva a ak mu počas trvania manželstva vznikne
právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, so spoločným nájmom bytu manželmi vznikne
aj spoločné členstvo manželov v družstve. Výnimku predstavuje § 703 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého
spoločný nájom manželmi ani spoločné členstvo manželov v družstve nevznikne, ak manželia spolu
trvale nežijú. Pojem „manželia spolu trvale nežijú“ zákon nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje a

jeho výklad je ponechaný na úvahu súdu s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. V zmysle
judikatúry manželia trvale spolu nežijú, ak manželstvo po právnej stránke síce trvá, ale vykazuje znaky
rozvráteného manželstva podľa § 23 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a manželia už nemajú spoločnú domácnosť v zmysle § 115 Obč. zák. Ak sú obidva
tieto znaky naplnené, výnimka v zmysle § 703 ods. 3 Obč. zák. sa uplatní aj v prípade, keď ešte

nebolo začaté konanie o rozvod manželstva. V opačnom prípade, ak tieto znaky nie sú naplnené,
výnimka v zmysle § 703 ods. 3 Obč. zák. sa neuplatní, hoci manželia spolu nebývajú. Pre posúdenie
trvalého spolužitia manželov je teda rozhodujúci faktický stav. Podľa § 115 Obč. zák. sa spoločným
žitím v domácnosti rozumie trvalé spolužitie fyzických osôb, ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje
potreby. Možno ho definovať jednak spravidla spoločnou adresou bydliska a faktickým zdržiavaním sa

v ňom a jednak spoločným uhrádzaním nákladov na svoje potreby, prípadne činnosťami súvisiacimi
s prevádzkou domácnosti. Pojem spolužitie je však potrebné chápať aj v morálnom zmysle, nielen
v zmysle spoločného bývania. Ustanovenie § 23 zákona o rodine predpokladá objektívnu existenciu
rozvratu vzťahov bez ohľadu na subjektívne stanovisko manželov a na zavinenie niektorého z manželov.
Objektívny rozvrat vzťahov znamená, že medzi manželmi je skutočný stav nasvedčujúci nemožnosti

plnenia účelu manželstva, resp. rodiny založenej manželstvom. Intenzita rozvratu vzťahov medzi
manželmi musí byť vysoká a tento rozvrat sa musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný.

V predmetnej právnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným 1/ nájomnú
zmluvu na jednoizbový byt na prízemí na Š.Á. E.. X F. Q. dňa 5. 5. 1994. Manželstvo žalobkyne a
žalovaného 2/ bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6C/43/95-132 zo dňa

23. 11. 1999, právoplatným dňa 17. 12. 1999. V čase uzavretia nájomnej zmluvy teda žalobkyňa a
žalovaný 2/ ešte boli manželmi a v zmysle § 703 ods. 2 Obč. zák. by im tak mal vzniknúť spoločný
nájom uvedeného bytu a aj spoločné členstvo manželov v družstve. V konaní však bolo preukázané, že
žalobkyňa a žalovaný 2/ v čase uzavretia predmetnej nájomnej zmluvy už spolu trvale nežili, a preto v
danej veci ust. § 703 ods. 2 Obč. zák. neplatí a nedošlo k vzniku spoločného nájmu bytu manželmi ani

spoločného členstva manželov v družstve (§ 703 ods. 3 Obč. zák.), ako správne uzavrel aj súd prvého
stupňa. Žalobkyňa totiž spoločnú domácnosť so žalovaným 2/ opustila dňa 6. 2. 1994. Túto skutočnosť
uvádza aj samotný žalovaný 2/ okrem iného vo svojom vyjadrení zo dňa 5. 3. 2012 (č. l. 19) a potvrdzuje
ju aj ďalšie vyjadrenie žalovaného zo dňa 25. 2. 2013 (č. l. 61), v ktorom uviedol, že po rozvode v roku
2001, teda osem rokov odkedy netvorili spoločnú domácnosť, požiadal SBD IV o kúpu bytu. Pokiaľ

žalovaný 2/ vo svojom odvolaní argumentoval tým, že doba dvoch mesiacov, ktorá uplynula od opustenia
spoločnej domácnosti žalobkyňou vo februári 1994 do prevodu členských práv s p. T. v apríli 1994, nie jetrvalým nespolužitím, odvolací súd uvádza, že atribút trvalosti nemožno chápať so zreteľom na minulosť.
Nemožno ho teda posudzovať len s ohľadom na to, akú dlhú dobu už manželia spolu nežijú, ale je
potrebné brať zreteľ aj na budúcnosť manželského spolužitia, t. j. či rozvrat vzťahov medzi manželmi

trvalo vylučuje ich ďalšie spolužitie. V prípade, že manželia v čase uzatvárania nájomnej zmluvy
jedným z nich spolu nežijú hoci aj len kratšiu dobu, avšak neexistuje perspektíva možného obnovenia
manželského spolužitia a citových väzieb, odvolací súd má za to, že je splnená podmienka v zmysle ust.
§ 703 ods. 3 Obč. zák., že manželia spolu trvale nežijú a spoločný nájom bytu manželmi ani spoločné
členstvo manželov v družstve nevznikne. O tom, že medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ boli vzťahy trvalo

narušené a že opustením spoločnej domácnosti dňa 6.2.1994 žalobkyňou došlo k ukončeniu ich trvalého
spolužitia, svedčí aj skutočnosť, že manželstvo žalobkyne a žalovaného 2/ bolo neskôr rozvedené a k
obnoveniuichspolužitiaužnedošlo.Odvolacienámietkyžalovaného2/vtomtosmerepretoodvolacísúd
nepovažoval za dôvodné. K odvolacej námietke žalovaného 2/, že byt na Š. X F. Q. od februára 1994 do
novembra 1998 prenajímali a žalobkyňa bývala v tom čase u svojej matky, odvolací súd poznamenáva,
že skutočnosť tvrdená žalovaným 2/, že žalobkyňa v predmetnom byte od začiatku nájmu nebývala, nie

je právne významná pre posúdenie, či spoločný nájom bytu manželmi a spoločné členstvo manželov v
družstve vzniklo alebo nie. Podstatné je len to, že nájomnú zmluvu so žalovaným 1/ uzavrela výlučne
žalobkyňa, pričom v čase, keď ju uzatvárala, už so žalovaným 2/ spolu trvale nežili a nie to, kto sa v
skutočnosti do bytu nasťahoval a kto a ako dlho v ňom býval. Neopodstatnené sú aj odvolacie námietky
žalovaného 2/ týkajúce sa jeho bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalobkyňou, keďže tieto

nesúvisia s predmetom konania v prejednávanej veci, a preto sa nimi odvolací súd ani nezaoberal.
Rovnako skutočnosť, že žalobkyňa si ako trvalý pobyt uvádza adresu W.. L. X, kde bývala spolu
so žalovaným 2/, nemá vplyv na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, pretože žalobkyňa na tejto
adrese fakticky nebýva od februára 1994, kedy opustila spoločnú domácnosť so žalovaným 2/.

V nadväznosti na uvedené nebol správny ani postup žalovaného 1/, keď s platnosťou od 29. 7.

1997 do nájomnej zmluvy uzavretej dňa 5. 5. 1994 so žalobkyňou svojvoľne dopísal žalovaného 2/
ako spoločného člena družstva. Na takéto konanie žalovaného 1/ neoprávňovali ani pochybnosti o
dôveryhodnostiapravdivostičestnéhoprehláseniažalobkyne,žesosvojimmanželomnežijevspoločnej
domácnosti na ul. W.. L. X F. Q.. Odvolací súd poznamenáva, že len pochybnosti žalovaného 1/ o
tom, či žalobkyňa trvale žije spoločne so žalovaným 2/, nemohli viesť k vzniku ich spoločného nájmu

bytu a spoločného členstva v družstve, pretože ako bolo uvedené vyššie rozhodujúci je faktický stav.
Žalovanému 1/ navyše nič nebránilo, aby žalobkyňu vyzval na preukázanie uvedenej skutočnosti za
účelom odstránenia svojich pochybností. Za neopodstatnené preto odvolací súd považoval aj ďalšie
odvolacie námietky žalovaného 1/, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie veci a
ovplyvniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v čase

uzavretia nájomnej zmluvy so žalovaným 1/ spoločne trvalo nežila so žalovaným 2/, a teda sú dané
dôvody pre aplikáciu ust. § 703 ods. 3 Obč. zák., žalovaný 1/ nebol oprávnený dopísať do predmetnej
nájomnejzmluvyžalovaného2/akomanželažalobkyneaspoločnéhočlenadružstva.Podľaodvolacieho
súdu je neopodstatnená aj odvolacia argumentácia žalovaného 1/ ohľadom konania žalobkyne v rozpore
s dobými mravmi, keď od začiatku právneho vzťahu s ním mala uvádzať v tlačivách a dotazníkoch

žalovaného1/nesprávneaneúplnéúdajetýkajúcesajejmanželaačlenstvavinomStavebnombytovom
družstve ako aj adresy bydliska žalobkyne, pretože ani takéto konanie žalobkyne nezakladalo jej trvalé
spolužitie so žalovaným 2/, a teda ani spoločný nájom bytu manželmi a spoločné členstvo manželov v
družstve a vo vzťahu k predmetu konania je právne bezvýznamné.

Vzhľadom na skutočnosť, že spoločné členstvo manželov (žalobkyne a žalovaného 2/) v družstve

(žalovaný 1/) nevzniklo, dopísanie žalovaného 2/ žalovaným 1/ do nájomnej zmluvy uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným 1/ dňa 5. 5. 1994 spôsobuje neplatnosť nájomnej zmluvy v tejto časti, pretože
vo vzťahu k nej absentujú náležitosti vôle a jej prejavu (§ 37 ods. 1 Obč. zák.) zo strany žalobkyne ako
jednej zo zmluvných strán. Výlučnou nájomníčkou predmetného bytu na Š. E.. Č.. X F. Q. a aj výlučnou
členkou družstva tak od samého začiatku bola jedine žalobkyňa.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., keďže z konania pred súdom prvého stupňa iný záver nevyplýva a ani v
podaných odvolaniach žalovaní 1/ a 2/ neuvádzajú žiadne argumenty, ktoré by mohli privodiť iné právne
posúdenie stavu veci.Napadnutým uznesením zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-123 súd prvého stupňa uložil
žalovanému 1/, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie
vo výške 298,50 eur (3 x 99,50 eur) podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Napadnutým uznesením zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-124, súd prvého stupňa uložil
žalovanému 2/, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie
vo výške 298,50 eur (3 x 99,50 eur) podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-123, podal odvolanie
žalovaný 1/ a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové rozhodnutie, alternatívne, aby vo veci sám rozhodol a uložil mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za odvolanie vo výške 99,50 eur. Vo svojom odvolaní žalovaný 1/ poukázal na ust. § 6 ods. 2 zákona č.
71/1992 Zb., podľa ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni a poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní. Uviedol, že žalobkyňa
zaplatila za podanie žaloby súdny poplatok v sume 100,- eur, pričom správne mala zaplatiť súdny
poplatok vo výške 99,50 eur v zmysle položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Keďže súdny

poplatok za podanie odvolania sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako je sadzba poplatku ustanovená za
konanie, súd prvého stupňa mal podľa názoru žalovaného 1/ aj jemu uložiť zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie v sume 99,50 eur.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-124, podal odvolanie
žalovaný 2/ a to v určenej výške súdneho poplatku.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa, prejednal odvolania žalovaných 1/ a 2/ bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné a napadnuté
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra 2013, č. k. 8C/239/2011-123 a č. k. 8C/239/2011-124
sú vecne správne.

V predmetnej právnej veci žalovaný 1/ dňa 21. 11. 2013 a žalovaný 2/ dňa 11. 11. 2013
podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 12. 4. 2013, č. k. 8C/239/2011-104, ktorým
súd prvého stupňa vyhovel žalobe žalobkyne. Podaním odvolania tak žalovanému 1/ aj žalovanému 2/
ako odvolateľom v zmysle § 2 ods. 4 prvá veta, v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.
vznikla poplatková povinnosť. Vznikom poplatkovej povinnosti sa zároveň tento poplatok v zmysle § 8

ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. stal aj splatným. Keďže žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ spolu s podaním
odvolania súdny poplatok nezaplatili, súd prvého stupňa postupoval správne, keď im jeho zaplatenie
uložil napadnutými uzneseniami. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa poplatok
za odvolanie žalovaného 1/ aj za odvolanie žalovaného 2/ vyrubil v správnej výške.

Základom poplatku v odvolacom konaní je cena nároku uplatňovaného v odvolaní (§ 7 ods. 10

zákona č. 71/1992 Zb.). V prejednávanej veci žalovaní 1/ a 2/ svojimi odvolaniami napadli všetky
výrokypredmetnéhorozsudkusúduprvéhostupňa.Predmetomodvolaciehokonaniatakbolo:1.určenie
neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 5. 5. 1994 medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou k
bytu č. 3 na prízemí domu v Q. na Š. X v časti doplnenej dňa 29. 7. 1997 týkajúcej sa žalovaného 2/;
2. určenie, že spoločné členstvo manželov v Stavebnom bytovom družstve Bratislava II žalobkyne a

žalovaného2/nevznikloa3.určenie,žežalobkyňajevýlučnoučlenkoudružstvaavýlučnounájomníčkou
jednoizbového bytu v Q. na Š. X, prízemie, č. bytu X, bytový dom súp. č. XXXX, katastrálne územie D..
Z uvedeného vyplýva, že predmetom odvolacieho konania bolo viacero nárokov, ktorých sa žalobkyňa
v konaní domáhala a ktorým súd prvého stupňa aj vyhovel. Situáciu kedy je v rámci jedného návrhu,
resp. odvolania, uplatňovaných viacero nárokov rieši zákon č. 71/1992 Zb. v poznámke č. 6 k položke

1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Z tejto poznámky vyplýva, že ak je predmetom konania viac nárokov,
každý nárok sa spoplatňuje samostatne, čo však neplatí, ak ide o viac nárokov na peňažné plnenie
vyjadrených jednou sumou. V nadväznosti uvedené analogicky ak je predmetom odvolacieho konaniaviac nárokov, je potrebné zaplatiť súdny poplatok za každý jeden z nich. Vzhľadom na skutočnosť, že
predmetom odvolacieho konania nie je viacero nárokov na peňažné plnenie vyjadrených jednou sumou,
ale ide o nároky, ktoré nemožno peniazmi oceniť, každý z uvedených nárokov 1. až 3., ktoré žalovaní

1/ a 2/ napadli svojimi odvolaniami, je pre účely vyrúbenia súdneho poplatku samostatným predmetom
odvolacieho konania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za odvolanie žalovaného 1/
aj odvolanie žalovaného 2/, ktoré smerovali voči každému z nich, vyrubil podľa položky 1 písm. b/
Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vo výške po 99,50 eur za každý jeden napadnutý nárok.
Spolu teda výška súdneho poplatku za uvedené nároky 1. až 3. predstavuje sumu 298,50 eur (3 x

99,50 eur), ktorej zaplatenie uložil žalovanému 1/ i žalovanému 2/ aj súd prvého stupňa napadnutými
uzneseniami.

K poukazu žalovaného 1/ na ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a k jeho odvolacím námietkam
odvolacísúduvádza,žezaplateniesúdnehopoplatkuzažalobuvnesprávnejvýške,resp.vnižšejvýške,
než žalobkyňa bola povinná zaplatiť, nemôže mať vplyv na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie
v správnej výške a takýto postup nie je ani v rozpore s ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. Podľa

názoru odvolacieho súdu v danej veci mal byť aj žalobkyni za podanie žaloby vyrubený súdny poplatok
vo výške 298,50 eur (3 x 99,50 eur). Pokiaľ žalobkyňa spolu s podaním žaloby zaplatila súdny
poplatok len vo výške 100 eur, súd prvého stupňa ju mal správne vyzvať na doplatenie zvyšnej časti
súdneho poplatku pod hrozbou zastavenia konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 4. decembra

2013, č. k. 8C/239/2011-123 a č. k. 8C/239/2011-124, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s.
p. potvrdil. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že vzhľadom na vyššie uvedené bude
potrebné dovyrúbiť žalobkyni súdny poplatok za podanú žalobu, a to vo výške 198,50 eur.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalovaným 1/ a 2/

právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,88 eur. Právna zástupkyňa žalobkyne vykonala
v odvolacom konaní jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ zo dňa 2. 1.
2014) za 103,11 eur (61,87 eur + 1/3 zo 61,87 eur + 1/3 zo 61,87 eur = 103,11 eur) v zmysle § 11 ods.
1 písm. c/ v spojení s § 13 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. Po pripočítaní režijného
paušálu 1 x 8,04 eur tak žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 111,15

eur. Keďže si však žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ vyčíslila trovy odvolacieho
konania len vo výške 67,88 eur (odmeny 60,07 eur a režijný paušál 7,81 eur), odvolací súd bol v zmysle
§ 153 ods. 2 O. s. p. viazaný jej návrhom a nemohol jej priznať viac než požadovala.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.