Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813205386
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7813205386.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobkyne: P.. F. A., P. L. I., J.
XX, zastúpená JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom, so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá 21, proti
žalovanej : R.. R. L., D. Y. K. Y. E., H. X., IČO: 35 526 882, (bývajúca v Rožňave, Sama Czabana 2),
zastúpená JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda 4, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k.
9Cpr/2/2013-73 zo dňa 20. marca 2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 69,91 € a tieto zaplatiť na

účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Kontru do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
určil, že rozviazanie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni dňa 12.3.2013 je neplatné. Zaviazal
žalovanú uhradiť žalobkyni trovy konania v sume 343,46 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na
účet právneho zástupcu žalobkyne.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovanej na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 4.8.2008 ako zdravotná sestra. Počnúc dňom 1.4.2012 žalobkyňa pracovala
u žalovanej na polovičný úväzok ako zdravotná sestra a na polovičný úväzok ako administratívna

pracovníčka. Dňa 12.3.2013 žalovaná vypracovala listinu s názvom „Rozviazanie pracovného pomeru
výpoveďou“, z obsahu ktorej vyplýva, že žalovaná rozväzuje pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou
od 18.3.2013 bez uvedenia výpovednej lehoty. Ďalej z obsahu tejto listiny súd zistil, že žalovaná
žalobkyňu opakovane upozorňovala na porušovanie pracovnej disciplíny a z dôvodu opätovného
porušenia pracovnej disciplíny pristupuje k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou.
V tejto listine žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa posledné dva týždne prichádzala do práce
s polhodinovým oneskorením a pri upozornení na túto skutočnosť nechcela sa ani ospravedlniť,

reagovala na upozornenie urazene a bez snahy o nápravu. Už predtým ju pritom upozornila, že
opakovane jej nepripravuje ako lekárke veci k práci a dôvodom rozviazania pracovného pomeru je teda
nerešpektovanie nariadení zo strany lekára. S obsahom tohto listu žalovaná žalobkyňu oboznámila,
avšak pokiaľ chcela túto listinu odovzdať žalobkyni na pracovisku dňa 12.3.2013 v poobedňajších
hodinách, žalobkyňa s obsahom tejto listiny nesúhlasila a odmietla ju prevziať. Žalovaná vlastnoručným
písmom napísala do dolnej časti vyššie uvedenej listiny, že žalobkyňa odmietla podpísať rozviazanie
pracovného pomeru. Súd vychádzajúc z tejto listiny dospel k záveru, že žalovaná doručovala žalobkynilistinu obsahujúcu rozviazanie pracovného pomeru dňa 12.3.2013 na pracovisku, avšak žalobkyňa túto
odmietla prevziať, a teda došlo k splneniu účinkov doručenia v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zák. práce.
Následne žalovaná listom zo dňa 18.3.2013 vyzvala žalobkyňu, aby okamžite nastúpila do práce a

opakovane tak urobila listom zo dňa 27.3.2013, v ktorom výslovne uviedla, že výpoveď, ktorú jej dala
12.3.2013, je neplatná. Žalobkyňa na túto výzvu odpovedala listom zo dňa 2.4.2013 v tom zmysle, že
do práce nenastúpi, pretože okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a ona netrvá na tom,
aby ju žalovaná ako zamestnávateľ ďalej zamestnávala. Uviedla, že je vedená v evidencii uchádzačov o
zamestnanie a požiadala o vyplatenie náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v súlade s ust.

§ 79 ods. 4 Zák. práce. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava zo dňa 19.4.2013
bola s účinnosťou od 19.3.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po skončení zamestnania, zaradená do
evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Z vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že žalovaná právny úkon, ktorý mala v úmysle urobiť,
nazvala „Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou“. Vychádzajúc však z obsahu vyššie uvedenej
listinyzodňa12.3.2013súdkonštatoval,žeideoprávnyúkonneurčitý,zmätočnýanezrozumiteľný,ktorý

nemáanináležitostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruvzmysle§68Zák.práceaanináležitosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 61 Zák. práce, nakoľko v oboch prípadoch
skončenie pracovného pomeru musí byť formulované tak, aby z tohto úkonu bolo zrejmé, podľa ktorého
zákonného ustanovenia sa dáva a dôvod skončenia pracovného pomeru musí byť skutkovo vymedzený
tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom. Vzhľadom na vyššie uvedené nedostatky právneho úkonu

- rozviazania pracovného pomeru určil, že rozviazanie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni
dňa 12.3.2013 je neplatné.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu úspešnej žalobkyni
proti neúspešnej žalovanej.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 205

ods. 2 písm. a/,c/,d/ a f/ O.s.p. a navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu žalobkyne zamietnuť.
Výrok rozsudku považuje za nesprávny, pretože súd určuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru
bez toho, aby bola uvedená forma rozviazania pracovného pomeru, ktorú súd posudzoval a o ktorej
vyslovil, že je neplatná. Súd pritom rozporne posudzoval listinu zo dňa 12.3.2013, keď na jednej
strane uvádza, že žalobkyňa neprejavila písomný súhlas s odvolaním výpovede, a následne uvádza, že

listina zo dňa 12.3.2013 nemá náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a ani náležitosti
výpovede bez toho, aby podrobne uviedol, o aké náležitosti sa má jednať a ktoré náležitosti konkrétne
listina zo dňa 12.3.2013 neobsahuje. Bez uvedenia konkrétnych dôvodov teda len konštatuje, že
rozviazanie pracovného pomeru je nezrozumiteľné a zmätočné. Namietala ďalej, že súd mal vyhodnotiť
jednak obsah listiny, ale aj úmysel žalovanej, čo listinou mienila uskutočniť. Žalovaná na pojednávaní

výslovne uviedla, že mienila skončiť so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou s tým, žeby jej táto
výpovedná lehota plynula od 18.3.2013, lebo nevedela, že výpovedná lehota začína plynúť až od
1. dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Pokiaľ v listine zo dňa 12.3.2013 napísala,
že okamžite pristupuje k rozviazaniu pracovného pomeru, myslela na to, že okamžite rozväzuje so
žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou. Mala teda v úmysle rozviazať pracovný pomer výpoveďou

pre opakované porušovanie pracovnej disciplíny, pričom aj dňa 12.3.2013 žalobkyňa opätovne porušila
pracovnú disciplínu, a preto jej dala výzvu k náprave. Keďže žalobkyňa odmietla túto výzvu podpísať
a neospravedlnila sa, rozhodla sa, že okamžite v ten deň pristupuje k rozviazaniu pracovného pomeru
výpoveďou so začiatkom plynutia výpovednej lehoty 18.3.2013. V žiadnom prípade nemala úmysel
skončiť pracovný pomer okamžitým zrušením ku dňu 12.3.2013. Špecifikovala pritom aj dôvody, pre

ktoré sa rozhodla skončiť pracovný pomer výpoveďou, a to je nerešpektovanie jej nariadení žalobkyňou
a oneskorené príchody do práce v posledných dvoch týždňoch bez snahy o nápravu. Tieto dôvody
považovala za tak závažné, že mohla pristúpiť aj k rozviazaniu pracovného pomeru okamžitým
skončením, avšak ona mienila rozviazať pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
tak, ako to má na mysli § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Súd sa pritom vôbec dôvodmi uvedenými

v listine zo dňa 12.3.2013 nezaoberal a neskúmal otázku závažnosti porušenia pracovnej disciplíny
zo strany žalobkyne. Tvrdila ďalej, že 12.3.2013 sa rozhodla, že dá žalobkyni výpoveď pre porušenie
pracovnej disciplíny, a preto žalobkyňu oboznámila s dôvodom výpovede a umožnila sa jej vyjadriť
v zmysle § 63 ods. 6 Zák. práce. Žalovaná dôvody odmietla, čo je zaznačené aj na samotnej listinezo dňa 12.3.2013. Žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že 12.3.2013 jej žalovaná oznámila, že
nie je spokojná s jej prácou, a vytýkala jej veci, ktoré aj uviedla v listine obsahujúcej rozviazanie
pracovného pomeru a v ten deň jej písomné vyhotovenie tejto listiny neodovzdala na pracovisku a

následne jej rozviazanie pracovného pomeru doručila poštou doporučenou zásielkou. Namietala záver
súdu o splnení účinkov doručenia v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zák. práce, pretože odmietnutie prevzatia
výpovede žalobkyňou na pracovisku dňa 12.3.2013 nebolo preukázané, pričom však nebolo preukázané
ani doručenie výpovede žalobkyni poštou. Tvrdila, že nedoručovala výpoveď ani poštou, ani osobne
a žalobkyňu dňa 12.3.2013 len oboznamovala s dôvodmi výpovede v zmysle § 63 ods. 6 Zák. práce.

Takto nenastali účinky doručenia a súd mal preto žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vytýkala súdu, že
nevykonal žiadne dokazovanie na preukázanie, že výpoveď mala žalovaná doručovať dňa 12.3.2013
na pracovisku, pričom samotná žalobkyňa poprela, žeby jej výpoveď bola doručovaná na pracovisku.
Pokiaľ súd dospel k záveru, že nastali účinky doručenia, mal vykonať dokazovanie na dôvody výpovede
uvádzané v listine zo dňa 12.3.2013 a až po vykonanom dokazovaní rozhodnúť o platnosti, resp.
neplatnosti výpovede. Z týchto dôvodov navrhla zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa.

V doplnení odvolania (č.l. 88 a nasl.), ktoré podala žalovaná osobne, uviedla, že žalobkyňa od 27.2.2013
začala chodiť do práce s polhodinovým meškaním. Takto tomu bolo aj dňa 12.3.2013, kedy ju upozornila,
že do práce má chodiť o 7.00 hod. a popoludní asi okolo 15. hod. je dala upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré žalobkyňa odmietla prevziať a podpísať. Vyjadrila sa, že jej dá výpoveď,
čo žalovanú nahnevalo, a tak začala sama vyhotovovať výpoveď pre žalobkyňu. Výpoveď žalobkyňa

odmietla prevziať a podpísať a nakoniec sa rozhodla podpísať, že odmieta podpísať rozviazanie
pracovného pomeru (citácia z doplnenia odvolania č.l. 89 spisu). Výpoveď zostala na stole a túto si
žalobkyňa bez vedomia žalovanej zobrala a neskôr to začala zneužívať. S touto kópiu sa išla hlásiť aj
na úrad práce, kde bola zaradená do evidencie nezamestnaných. Nasledujúce dni žalobkyňa do práce
neprišla, a preto ju 18.3.2013 vyzvala na nástup do práce, na čo vôbec nereagovala a opakovane to

urobila aj dňa 27.3.2013. Mala snahu sa aj so žalobkyňou mimosúdne vyporiadať, k čomu však nakoniec
z viny žalobkyne nedošlo. Poprela, žeby výpoveď doručovala žalobkyni poštou. Prvýkrát jej doručovala
zásielku poštou, a to výzvu na nástup do práce zo dňa 18.3.2013, ktorú žalobkyňa prevzala 20.3.2013.
Pred týmto dátumom neodoslala žiaden iný list. O tom predložila aj všetku písomnú korešpondenciu,
vrátanepodacíchlístkovapotvrdeníododaní.Dňa29.4.2013sožalobkyňouokamžiteskončilapracovný

pomer.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietke o
neurčitosti formulácie výroku, ktorým súd určil rozviazanie pracovného pomeru za neplatné uviedla,
že tento dôsledok je daný formuláciou samotného právneho úkonu žalovanej zo dňa 12.3.2013, ktorý
je zmätočný a neurčitý. Chýbajúce náležitosti výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru

súd uviedol s odkazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aj cituje a z týchto vyplývajú
náležitosti týchto úkonov. Tieto náležitosti potom aj ďalej rozvádza, a preto námietka nepreskúmateľnosti
je nedôvodná. Pokiaľ ide o hodnotenie úmyslu žalovanej, s poukazom na ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. a
§ 15 Zák. práce konštatovala, že na vôľu žalovanej by súd mohol prihliadnuť len v prípade, ak by táto
nebola v rozpore s jazykovým prejavom. Tento prejav však bol zmätočný a z jeho obsahu nie je zrejmé

pre žalobkyňu ani pre súd, akým spôsobom mienila pracovný pomer ukončiť. Vzhľadom na formálne
vadyúkonusmerujúcehokukončeniupracovnéhopomerunebolopretopotrebnéskúmaťhmotnoprávne
podmienky, t.j. závažnosť porušenia pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o námietku o nepreukázaní účinkov
doručenia v zmysle § 38 ods. 4 Zák. práce, žalobkyňa poukázala na výpoveď žalovanej, z ktorej mal
súd za preukázané, že žalobkyňa odmietla podpísať prevzatie rozviazania pracovného pomeru, pričom

žalovaná sama v dolnej časti listiny napísala o tom poznámku. Tvrdenie žalovanej, že dňa 12.3.2013
nedoručovala žalobkyni skončenie pracovného pomeru, iba ju oboznamovala s dôvodmi výpovede, je
preto iba účelové.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle

ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/,c/,d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej
nie je možné vyhovieť.Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. novembra 2014 o 9.00 hod v
pojednávacej miestnosti č.dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 18. novembra v zmysle ust. § 156
ods. 1,3 O.s.p..

Odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že rozviazanie pracovného pomeru medzi
účastníčkami konania zo dňa 12.3.2013 je neplatné z dôvodu, že ide o úkon neurčitý a zmätočný, nie
je z neho zrejmé, či ide o rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením a

nemá ani náležitosti predpísané v ust. § 61 Zák. práce pre výpoveď a ani náležitosti predpísané pre
okamžité skončenie v ust. § 68 a § 70 Zák. práce, ktoré zákonné ustanovenia sú podrobne citované v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru, adresovaný
druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť

tohtoprávnehoúkonupredpisujeformálneaobsahovénáležitosti.Výpoveďzpracovnéhopomerumedzi
iným musí byť písomná a doručená (viď § 61 ods. 1 Zák. práce), zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba
dôvod uvedený v Zák. práce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom (viď § 61 ods. 2 Zák. práce).

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru,

adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu rovnako predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité
skončenie pracovného pomeru medzi iným musí byť písomné, v stanovenej lehote musí byť doručené
druhému účastníkovi, musí v ňom byť vymedzený skutkovo jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zák. práce) a zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v

ust. § 68 ods. 1 Zák. práce. Pre uplatnenie tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru je ustanovená
lehota dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie zamestnávateľ dozvedel (§
68 ods. 2 Zák. práce).

Pre obidva vyššie uvedené spôsoby skončenia pracovného pomeru sa vyžaduje v ich písomnom
vyhotovení uvedenie dôvodu tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého

účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede alebo okamžitého skončenia
pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne
meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede a platného okamžitého skončenia
pracovného pomeru je teda potrebné, aby ich dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením

skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru, je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné.
Nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

Kombinácia vyššie uvedených spôsobov skončenia pracovného pomeru je neprípustná a z prejavu

vôle smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru musí byť zrejmé, ktorý zo spôsobov skončeniapracovného pomeru účastník pracovnoprávneho vzťahu uplatnil, aby bolo možné posúdiť splnenie
zákonom predpísaných formálnych a obsahových náležitostí pre jeho platnosť.

V prejednávanej veci súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že z listiny

vyhotovenej žalovanou dňa 12.3.2013 a označenej ako „Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou“
nie je možné zistiť, či ide o prejav vôle smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou alebo
okamžitým skončením. Označenie tohto právneho úkonu ako výpoveď samo osebe nepostačuje pre
jednoznačný záver, že týmto právnym úkonom došlo k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou, a
to vzhľadom na vzájomne si odporujúci obsah tohto právneho úkonu. Žalovaná vo vyššie uvedenom

písomnom právnom úkone uvádza, že rozväzuje pracovný pomer výpoveďou so žalobkyňou od
18.3.2013 a zároveň uvádza, že pristupuje k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru. Poukazuje
aj na porušovanie pracovnej disciplíny žalobkyňou, avšak toto nie je konkretizované skutkovo i časovo
tak, aby ho bolo možné jednoznačne subsumovať pod výpovedný dôvod v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm.
e/ Zák. práce alebo dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm.
b/ Zák. práce. Zmätočnosť vyvoláva aj časový údaj označený dňom 18.3.2013, pretože nie je zrejmé,

čo mienila žalovaná týmto časovým údajom vyjadriť. V prípade okamžitého skončenia pracovného
pomeru totiž jeho účinky nastávajú dňom, keď sa písomný prejav o okamžitom skončení doručil druhému
účastníkovi, pričom akýkoľvek iný časový údaj uvedený v zrušovacom prejave nemôže meniť zákonné
účinky a v prípade výpovede začína výpovedná lehota taktiež zo zákona plynúť až prvým kalendárnym
dňomnasledujúcimpodoručenívýpovedearovnakoakýkoľvekinýčasovýúdajjeprávne bezvýznamný.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že aj keď bola dodržaná písomná forma skončenia pracovného pomeru,
ktorá sa vyžaduje tak pri výpovedi, ako aj pri okamžitom skončení pracovného pomeru, v tomto
rozviazaní pracovného pomeru nie je skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom a aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcela žalovaná prejaviť, t.j. či uplatňuje
zákonný dôvod výpovede a ktorý z nich alebo zákonný dôvod pre okamžité skončenie (a ktorý z

nich). Vzhľadom na nedostatočnú konkretizáciu porušenia pracovnej disciplíny nie je možné posúdiť
ani dodržanie lehoty pre uplatnenie výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63
ods. 4 Zák. práce alebo pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny podľa § 68 ods. 2 Zák. práce.

Pokiaľ ide o samotné doručenie rozviazania pracovného pomeru, zhodným tvrdením účastníčok konania

bolo preukázané, že tento zrušovací prejav bol žalobkyni doručený, aj keď každá z nich tvrdí iný spôsob
doručenia (žalobkyňa tvrdí doručenie poštou a žalovaná tvrdí odmietnutie prevzatia tohto zrušovacieho
prejavu).

Vzhľadom na závažnosť následkov, aké vyvoláva rozviazanie pracovného pomeru, t.j. zánik
pracovnoprávneho vzťahu, sú zákonom striktne stanovené formálne i obsahové náležitosti jednotlivých

spôsobov rozviazania pracovného pomeru, predovšetkým zo strany zamestnávateľa. Tým je sledované
zabezpečenie ochrany zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu a nedostatky
zákonom predpísaných náležitostí majú za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

Okrem náležitostí predpísaných Zákonníkom práce pre vyššie uvedené úkony vyžaduje sa pre ich
platnosť aj splnenie všeobecných náležitostí, ako tieto vyplývajú z ust. § 37 Obč. zák., ktorý sa vzťahuje

na právne vzťahy vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov v zmysle odkazu v § 1 ods. 4 Zák. práce.

Zákonník práce v ust. § 17 uvádza dôvody neplatnosti právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch,
keďže však ide o špeciálnu úpravu, ktorá nepostihuje celú sféru dôvodov neplatnosti právnych úkonov,
je nevyhnutné v súlade s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce akceptovať aj ďalšie Občianskym zákonníkom
uvádzané dôvody všeobecnej neplatnosti právneho úkonu. Preto za neplatný v pracovnoprávnych

vzťahoch treba považovať aj taký právny úkon, ktorý nebol urobený slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. zákonníka.Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vo vyjadrení tak nejasný, že ani pomocou výkladu
v zmysle § 35 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka a v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 15 Zákonníka
práce nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Nezrozumiteľnosť právneho úkonu je vo všeobecnosti

daná vtedy, ak ani jeho výkladom nemožno objektívne zistiť, čo sa ním malo po jazykovej či inej stránke
vyjadriť, v dôsledku čoho nie je iným subjektom umožnené s týmto vyjadrením sa zoznámiť a chápať ho.

Určitým prejavom vôle sa rozumie taký prejav, ktorý si z hľadiska jeho obsahu vnútorne neodporuje
alebo ak prípadný rozpor možno odstrániť jednoduchým vysvetlením (výkladom).

Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce
vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom

interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka a v pracovnoprávnych vzťahoch
aj v § 15 Zákonníka práce. Neurčitý je aj právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom.

V pracovnoprávnych vzťahoch treba každý právny úkon posudzovať tak, aby to so zreteľom na
okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedal dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Dobrými mravmi
sú všeobecne uznávané pravidlá správania sa a spolužitia.

V zmysle ust. § 35 ods. 2 Obč. zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom.

Ak vznikne pochybnosť o obsahu právneho úkonu, vyššie uvedené výkladové pravidlo ukladá súdu, aby
tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že popri jazykovom vyjadrení podrobí skúmaniu

aj vôľu konajúcej osoby. Okrem použitia gramatického, logického a systematického výkladu, teda na
základe výsledkov vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa konajúcej osoby v čase
vykonania úkonu, pričom aby bolo možné prihliadnuť k vôli účastníka, táto nesmie byť v rozpore s tým,
čo vyplýva z jazykového vyjadrenia právneho úkonu. Interpretáciou obsahu právneho úkonu súdom
podľa § 35 ods. 2 Obč. zákonníka však nemožno nahradzovať alebo meniť už realizovaný prejav vôle.

Iba v prípade, že pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo
nejasné, že v nich nemožno ani s prihliadnutím na vôľu konajúcej osoby usudzovať o zámere, ktorý mal
byť naplnený, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa § 37 Obč. zákonníka.

V prejednávanej veci možno dospieť k záveru, že žalovaná jednoznačne mala v úmysle rozviazať
pracovný pomer so žalobkyňou a v tomto smere možno považovať právny úkon za zrozumiteľný, avšak

tento právny úkon je neurčitý vzhľadom na vzájomne si odporujúci, zmätočný a nejasný obsah, ako
už bolo vyššie uvedené. Neurčitosť tohto prejavu nebolo možné odstrániť ani postupom v zmysle ust.
§ 35 ods. 2 Obč. zák., pretože žalovanou prezentovaná skutočná vôľa v konaní pred súdom, t.j. že
mienila ukončiť pracovný pomer výpoveďou, je v rozpore s jazykovým vyjadrením právneho úkonu, t.j. že
pristupuje k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru s menovanou (žalobkyňou). Nie je prípustné

ňou realizovaný prejav vôle dodatočne meniť alebo nahradzovať. Nenáležitá je v tomto smere odvolacia
námietka žalovanej, že súd neskúmal jej úmysel, čo mienila listinou z 12.3.2013, pretože na túto otázku
bolo vykonané dokazovanie je výsluchom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je záver súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru zo
dňa 12.3.2013 vecne správny.

Nedôvodná je odvolacia námietka žalovanej o neurčitosti výroku rozsudku, pretože pre neurčitosť
rozviazania pracovného pomeru nebolo možné ani v rozhodnutí súdu spôsob rozviazania pracovného
pomeru bližšie špecifikovať. Keďže nepochybne sa však malo jednať o rozviazanie pracovného pomeru,
súd správne určil jeho neplatnosť bez ohľadu na skutočnosť, či malo ísť o výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru.K námietke o nedostatočnej konkretizácii chýbajúcich náležitostí listiny z 12.3.2013 odvolací súd
uvádza, že chýbajúce náležitosti súd určil odkazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aj
v rozsudku citoval (§ 61, 68 a 70 Zák. práce).

Vzhľadom na skutočnosť, že neplatnosť bola vyslovená z dôvodu formálnych vád úkonu (jeho neurčitosť
a chýbajúce náležitosti), bola otázka porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou bez právneho významu
pre rozhodnutie v danej veci.

Tvrdenie žalovanej, že dňa 12.3.2013 žalobkyni nedoručovala rozviazanie pracovného pomeru, ale iba
ju oboznámila s dôvodmi výpovede, považuje odvolací súd za účelové. Žalovaná vo svojej výpovedi
pred súdom prvého stupňa vypovedala, že napísala rozviazanie pracovného pomeru, prečítala obsah

tejto listiny žalobkyni a chcela jej ho doručiť, avšak žalobkyňa odmietla listinu prevziať, o čom v dolnej
časti listiny je napísaná aj poznámka. Následne aj v doplnení odvolania žalovaná uviedla, že žalobkyňa
odmietla prevziať výpoveď. O tom, že žalovaná doručovala rozviazanie pracovného pomeru žalobkyni,
svedčí aj jej písomný prejav - výzva k nástupu do práce zo dňa 27.3.2013, v ktorej výslovne uvádza, že
výpoveď, ktorú dala žalobkyni dňa 12.3.2013, je neplatná.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalovanej, v zmysle ktorej záver o splnení účinkov doručenia
rozviazania pracovného pomeru v zmysle ust. § 38 ods. 1 Zák. práce, t.j. odmietnutím prijatia písomnosti
žalobkyňou, nemá podklad v skutkových zisteniach súdu, pretože súd v tejto otázke vychádzal práve z
výpovede žalovanej, ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že doručovala žalobkyni rozviazanie pracovného
pomeru dňa 12.3.2013 osobne na pracovisku, ktorú listinu žalobkyňa odmietla prevziať, o čom urobila

aj záznam na samotnej listine.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o náhrade trov konania účastníkov, preto odvolací súd
rozsudok aj v tejto časti ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p.. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnej žalovanej. Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia, t.j. z odmeny a

náhrady hotových výdavkov za 1 úkon právnej služby(vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23.6.2014) v
celkovej výške 69,91 € (odmena 61,80 € podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. a režijný paušál
8,04 €). V zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. žalovaná je povinná trovy zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalobkyne JUDr. Pavla Kontru vedený vo VÚB, a.s. Rožňava č.ú.: 2116819455/0200.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.