Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/237/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214687
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5712214687.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ

s. r. o. so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich
Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej Slovenskej
republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 27.9.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady

majetkovej škody vo výške 7 177,69 eur a sumy 1 435,54 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako aj náhrady
trov konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt a veriteľ zo zmluvy
o úvere v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom

podľa § 38 a nasledujúcich Exekučného poriadku (zák.č.233/1995 Z.z.) súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúcehozozmluvyoúverečíslavžalobeuvedenéhovočidlžníkoviD.H.,V..XX.X.XXXX.Exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci č. 10186/2010. Žalobcovi v čase podania žaloby nebola známa
spisová značka, pod ktorou sa exekučné konanie viedlo na Okresnom súde Martin. Súdny exekútor v

snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu
Martin a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V žalobe ďalej žalobca poukázal na
znenie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a na znenie tohto istého
ustanovenia platného v čase od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Uviedol tiež, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť

exekučného súdu, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu.Rovnako žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase od
1.2.2002do31.5.2010,zktoréhovyplývalo,žesúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí
rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vžalobežalobcatvrdil,žeexekučnýsúd,t.j.OkresnýsúdMartin,napriektomu,ževecnímprejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, keďže tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti, predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.11.2010, hoci exekučné konanie začalo 19.7.2010

a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby v
omeškaní viac ako 122 dní. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca, aby sa Okresný súd Martin
oboznámil s príslušným spisom exekučného súdu. Týmto postupom sa podľa názoru žalobcu Okresný

súd Martin ako exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu (ktorý je charakterizovaný
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov alebo vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok), čo bolo v tomto
prípade príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu.

Exekučný súd vykonal postup podľa ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok,
keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval
úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie

a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na
ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako
exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásahu právneho štátu, zásadu legality (čl.2

ods.2 Ústavy SR). Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej vyššie označenej
zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty, ustanovenej v § 41 Zákona o
rozhodcovskom konaní (zák.č.244/2002 Z.z.) a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky,
avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci

právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na
ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.

Žalobca upozornil, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným
exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný

postup exekučného súdu žalobca hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe a
rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav, zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť

istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobca si preto z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil nárok na
náhradu majetkovej škody vo výške 7 177,69 eur, ktorá predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom,ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi so záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere.
Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany

exekučného súdu.

Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1 435,54 €, t.j.
20% z istiny, pretože bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, zaručená článkom 46 ods.1 Ústavy
SR a právo na spravodlivý súdny proces, zaručený článkom 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru
dôsledkom jeho nesústredenej činnosti a to takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej
vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu nesprávnym úradným postupom. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov, smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
jejpríslušenstva,pretožebyvedel,žežiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Postupexekučného

súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy
žaloba vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných
práv a to vzhľadom na skutočnosť, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy
spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaní zásah do zákonných nárokov a základných práv
žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva,

čo u žalobcu, resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti ako u jej majiteľov vyvolalo pocit frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti a vytvorila sa tiež
absolútna nemožnosť súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, čo spôsobilo zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ako aj

nastranejehomajiteľovatýmtonezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré bolo možné prijať.

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,

avšak žalovaný do momentu podania žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto
skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu
nároku žalobcu na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody.

Vpriebehuďalšiehokonaniažalobcanazákladeopakovanýchvýzievsúduvšakdospisunepripojilkópiu
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom
na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu
Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných R. H., I. V., F. D. D. T. Z. pripojil
potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody.

Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu
žalobcom.

Na svojich tvrdeniach v žalobe žalobca potom zotrval v priebehu celého konania a po nariadení
pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.

Dňa 2.12.2013 súd dostal v inej podobnej veci tých istých účastníkov písomné vyjadrenie žalovanej,
ktoré podľa jeho záverečných ustanovení bolo relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti

Pohotovosť s.r.o. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti žalovanej v senáte 10C
Okresného súdu Martin a týmto vyjadrením sa žalovaná vyjadruje ku všetkým týmto žalobám.

V tomto všeobecnom vyjadrení žalovaná uviedla, že žalobca vo svojich žalobách sa domáha náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Martin, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach
alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol
o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 15.dňovej lehote.

K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť
podania žalobcu, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia.
Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú
relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti

žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,

pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu navrhnúť
aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca

jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly

prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,
pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by

smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu, alebo Ústavný súd SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 27.9.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej
zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše
žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok

bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno
v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola
podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie
takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-
právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a
predčasne podaná zamietnutá.

Žalovanásosvojomvyjadreníďalejuviedla,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci,
ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model,v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie
príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu z

ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu, ako oprávneného

na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného
súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného
súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal
o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu,
proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s

ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy
nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho žalovaná v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02
a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať, resp.

súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi

z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň žalovaná namietla, že podľa
prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok

nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.

K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po
15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným

titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria

zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu
ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred

dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je

rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže
byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosťštátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.
Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo

zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003
ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné

rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je
možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo
291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote
žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd
exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí .

V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná
poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a
konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu

SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v
existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve.

Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným
postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od

doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003

Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca
je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu

pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej
uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne

preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide
o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný
titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a
svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto
právožalobcauplatnilnovýmnávrhom,muselbypreukázaťvprvomrade,žebymusúdbezakýchkoľvek

pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo
nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,
došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z
paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,

pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách
označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov

riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká

ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré
bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy

ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby
z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,

ktoré však nevyčíslila.

Toto vyjadrenie je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti v iných sporoch tých istých účastníkov a je
známe i žalujúcej strane, ktorej bolo opakovane zasielané, rovnako ako v tejto veci pred pojednávaním.

Po nariadení pojednávania žalujúca strana zaslala súdu podanie z 6.11.2014, ktorým navrhla zrušiť
nariadené pojednávanie a súčasne predložila návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo, že
žalobca zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v
dôsledkuvžalobeopísanýchskutočností,zaktorézodpovedážalovaná.Vypracovanýznaleckýposudok
po jeho vyhotovení chce predložiť súdu a žiadal, aby obsah tohto znaleckého posudku bol predmetom

doplneného dokazovania, vykonaného v konaní. V prípadoch, že žalobca podal žalobu označenú ako
agenda Istina RS, na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore
so zákonom, nechal žalobca spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000-právne vzťahy k
cudzine, odvetvia 330300 - európske právo, ktorý zodpovie na otázky, týkajúce sa interpretácie aplikácie
smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 v nádväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho

dvora Európskej únie. Tento znalecký posudok žalobca považoval za dôkaz so zásadnou povahou a
žiadal, aby bol súdom po spracovaní vykonaný. Súčasne v tomto podaní žalobca uviedol, že mu ku dňu
spracovania tohto podania nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov Okresného súdu Martin a trvá, aby mu bolo doručené, pretože má záujem sa proti rozhodnutiubrániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd,
pretože týmto postupom dôjde k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Žalobca totiž už v podanom
návrhu na začatie občianskeho súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca

vzhľadom na ustanovenie § 15 ods.1 prvá veta a štvrtá z O.s.p.. Žalobcom označené skutočnosti
v žalobe sú totiž takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodnutia veci. Žalobcovi zatiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupov
sudcu a súdu, ktoré by boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu
a ustanovenia nestranného zákonného sudcu a preto navrhol, aby Okresný súd Martin nariadené

pojednávanie zrušil až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu
a v prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad.

S týmto návrhom žalobcu sa súd nestotožnil a pojednávanie nariadené na 12.11.2014 vykonal v
neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako ako žalovaná strana

na pojednávanie riadne a včas predvolaný.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu žiadna
prekážka . Rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NcC/459/2013 zo dňa 12.12.2013 zákonná
sudkyňa, ktorá sa inak vo veci necítila zaujatá, nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Vzhľadom na uvedené neboli dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania a súd žalobu žalobcu
na pojednávaní dňa 12.11.2014 prejednal, pričom v rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým
materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 23Er/1502/2010 (spis značky
EX 10186/10) Exekútorského úradu súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého).

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom
podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí,
ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu.

Na opakovanú výzvu súdu ho nepredložila ani žalovaná strana.

Zo spisu Okresného súdu Martin, sp. zn. 23Er/1502/2010, EX 10186/2010 JUDr. Rudolfa Krutého súd
zistil, že dňa 27.9.2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom Záhradnícka 62, Bratislava

na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 17345/09 vydaného Slovenskou rozhodcovskou a.
s. so sídlom v Bratislave, vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému D. H., P. I.. K žiadosti pripojil
návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo právneho zástupcu oprávneného, zmluvu o úvere, ktorá
bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, rovnopis exekučného titulu, výpis z obchodného registra

oprávneného. Už dňa 13.10.2010 Okresný súd Martin uznesením sp. zn. 23Er/1502/2010 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zamietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že
exekučný súd prihliadal na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b/, c/ a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Konštatoval porušenie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z. z. a porušenia ustanovení Občianskeho zákonníka daných na ochranu spotrebiteľa v

exekučnomtitule.Exekučnýsúdzistilrozporexekučnéhotitulusozákonom,ktorýexekučnýtitulpriznáva
nedovolené plnenie, ktoré je súčasne v rozpore s dobrými mravmi a nespĺňa materiálnu podmienku
vykonateľnosti. Súčasne konštatoval, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a z tohto dôvodu je dojednanie neplatné. Toto rozhodnutie bolo doručené
právnemuzástupcovioprávnenéhodňa19.10.2010,exekútorovi18.10.2010apovinnej18.10.2010.Dňa

2.11.2010 podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti predmetnému uzneseniu
odvolanie. Spis bol 24.11.2010 predložený Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu, ktorý dňa
16.12.2010 vec vrátil bez meritórneho rozhodnutia ako predložený predčasne s tým, že je nutné s
prihliadnutím na ustanovenie § 374 ods. 4 O. s. p. predložiť vec s takým stanoviskom sudcu uvedeným
v predkladacej správe, že odvolaniu nemieni vyhovieť, ktoré by malo byť odôvodnené tak, aby bolo

zrejmé, že sudca sa venoval prípadnej možnosti rozhodnúť o odvolaní proti odvolaní proti rozhodnutiu
súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, bez jeho predloženia príslušnému odvolaciemu súdu. Po
doplnení predkladacej správy bola vec znova predložená dňa 21.1.2011 Krajskému súdu v Žiline, avšak
dňa 20.1.2011 prišlo na súd podanie oprávneného zo dňa 19.1.2011 ktorým odvolanie podané v tejtoveci zobral späť. Následne Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8CoE/15/2011 zo
dňa 28.1.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne Okresný súd Martin zastavil exekúciu uznesením
sp. zn. 23Er/1502/2010 zo dňa 31.3.2011. Samotné uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie tejto exekúcie bola zamietnutá a nadobudlo
právoplatnosť dňa 4.11.2010.

Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.

Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/citovanéhozákona,užvzneníúčinnompo1.1.2013vovecináhradyškody,ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,

vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods.2 cit.zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonnýmrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku
úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne
štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v

exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR.

Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti
SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti nebolo súdu signalizované, že by v tejto konkrétnej veci
žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd predbežné prerokovanie nároku (aj vzhľadom na

prezentovaný názor Krajského súdu v Žiline v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými
krajský súd rozhodoval o odvolaniach žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie
pre nepredloženie rovnopisu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil) za
preukázané a nerozporované a teda túto podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona
za splnenú.

Žalobca vo svojej žalobe konštatoval, že mu mala vzniknúť škoda, predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, ktorý v exekučnom konaní nebol
akceptovanýakoexekučnýtitul,keďsúdvykonalopätovnéposúdenieprávažalobcunazaplateniedlhuv
častiistinyabezsplneniazákonnýchpodmienoknatakýtopostup,avyvolalstav,ktorýmzaložilprekážku

veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným a
súčasnesúdzamietolžiadosťovydaniepovereniapouplynutízákonnejlehoty,resp.poveľmidlhejdobe,
teda postupe nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Takéto tvrdenia žalobcu v konaní preukázané
neboli.

Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že potom, čo dňa 27.9.2010 Okresný súd Martin prijal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal svoje prvé rozhodnutie, ktorým túto žiadosť
zamietol dňa 13.10.2010, teda s odstupom 16 dní.

Súčasne však podľa presvedčenia súdu škoda, ak vôbec žalobcovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej

súvislosti s takýmto úradným postupom, teda s postupom súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu a totiž
vyššie uvádzanému uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora a vydanie poverenia.Takáto škoda podľa presvedčenia súdu (ak mala vzniknúť nevymožiteľnosťou pohľadávky žalobcu)
mohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím, z čoho vyplýva, že logicky mohla vzniknúť
ako následok rozhodnutia súdu. Žalobca sa však o zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu neusiloval

dôsledne, keď odvolanie voči nemu zobral späť.

Ak žalobca chcel v konaní predložiť znalecký posudok, ktorý by reagoval na daný postup súdu z
pohľadu medzinárodného práva, najmä európskeho práva, a smernice Rady 93/13 EHS, mal tak urobiť
v exekučnom konaní v rámci odvolacieho konania a nie v tomto konaní. Keďže v tomto konaní

opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu a výsledku úvah súdu, teda vyššie uvádzaného
uznesenia súdu, by znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania a
preskúmavanie právoplatného rozhodnutia mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré
zákon (v tomto prípade O.s.p.) pripúšťa. Ak teda žalobca bol nespokojný s rozhodnutím súdu o žiadosti
exekútora na vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o dosiahnutie
zrušenia takéhoto, pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami.

Voči predmetnému uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol žalobca riadne poučený v
predmetnom uznesení. Žalobca sa vo veci odvolal, ale v odvolacom konaní riadne nepostupoval, a
odvolanie zobral späť.

Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom žalobcu na predloženie znaleckého posudku znalcom z

odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd dovoľuje poznamenať, že právne
záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako
nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121
O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.

Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto
predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky,
týkajúcej sa interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a
záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba
mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle

ustanovenia § 127 O.s.p..

Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh žalujúcej strany o predložení takéhoto znaleckého posudku
súdu javil sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne
posúdenie nároku žalobcu. Súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto dôkaz nevykonal. Navyše

z vyjadrenia žalobcu nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký posudok súdu
predložiť a teda, či by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné
prieťahy, ktoré žalobca súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta.

Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými

ustanoveniami, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené predpoklady,
vyžadované zákonom č.514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žalobcom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani
existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť
tvrdená škoda a nemajetková ujma.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
plne úspešná právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo,
žalovanej v tomto štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.

Poučenie:

P o u č e n i e :
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahusa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,

ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.