Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/144/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200644
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200644.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu

JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu VEMADO, s.r.o., Hlavná
600, Streda nad Bodrogom, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, Moldavská cesta
21/A, 040 11 Košice proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná č.63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020505/1/455281/2012 zo dňa 2.4.2012
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 02.04.2012 č.

1020505/1/455281/2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 5 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) potvrdil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/33475/11/Ric zo dňa 14.12.2011, ktorým
tento nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 26.031,52 eur
a určil mu vlastnú daňovú povinnosť za uvedené zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 3.893,48 eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane konštatoval, že
žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry

č. 190810/J vyhotovenej dňa 19.08.2010 od dodávateľa JOMADO s.r.o., Hlavná 600, 076 31 Streda nad
Bodrogom za dodávku tokajského vína samorodného suchého v množstve 20 000,00 litrov, v sume
23.940,00 eur a v množstve 5 000,00 litrov, v sume 5.985,00 eur.

Správcadanevykonalkontrolunazistenieoprávnenostinároku navrátenienadmernéhoodpočtudanez
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 u platiteľa VEMADO, s.r.o., Streda nad Bodrogom.
Daňová kontrola bola začatá dňa 23.11.2010. Z kontroly bol vyhotovený protokol č. I/332/112984/2011/
KatZ zo dňa 26.10.2011. Daňovému subjektu bola zaslaná výzva zo dňa 26.10.2011 na vyjadrenie k
protokolu a na jeho prerokovanie, ktoré sa malo konať dňa 06.12.2011 na Daňovom riaditeľstve SR.

Kontrolovaný daňový subjekt - žalobca sa však na uvedenom prerokovaní protokolu nezúčastnil.

Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru dokumentoval pohyb tovaru - tokajské
víno samorodné suché v spoločnostiach prepojených osobou G. H.. Pretože tokajské víno samorodnésuché ako víno s chráneným označením pôvodu podlieha certifikácii a na trh ho možno uvádzať, iba
ak získa certifikát, v rámci daňovej kontroly bol požiadaný o súčinnosť Ústredný kontrolný a skúšobný
ústav poľnohospodársky v Bratislave. Ďalej boli vyzvaní všetci registrovaní výrobcovia tokajského

vína na poskytnutie informácií, či pán G. H. st. ako fyzická osoba podnikateľ, konateľ alebo spolu
spoločník bol ich obchodným partnerom a predával, resp. nakupoval od nich ako dodávateľov akékoľvek
tokajské víno. Registrovaných výrobcov tokajského vína bolo 21, z toho dve spoločnosti boli prepojené
osobou G. H. E.. - GALAFRUIT&CO, s.r.o. (za roky 2007 až 2010 spoločnosť nehlásila žiadne zásoby
tokajského vína) a Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o. (k 30.11.2010 eviduje zásoby 90 800 litrov

tokajského vína samorodného suchého). Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v
Bratislave nemá vo svojej evidencii ani dodávateľa žalobcu - spoločnosť JOMADO s.r.o., ani subjekt
- G. H. - VENIKOM. Vzhľadom na vyššie uvedené zásoby vína je objem deklarovaného predaja
tokajského vína samorodného suchého daňovým subjektom JOMADO s.r.o. v auguste 2010 v celkovom
množstve 25 000 litrov, jedným z mnohých dôkazov spochybňujúcich reálnosť deklarovaných obchodov
s tokajským vínom samorodným suchým. Predložená skladová evidencia zásob v komodite - tokajské

víno samorodé suché za obdobie od 30.01.2010 do 30.07.2010 pozostávala z jedného listu z ručným
popisom dodania vína na sklad a vyskladania vína zo skladu, bez označenia miesta skladu a
preto ani nemala žiadnu vypovedaciu hodnotu. Nespĺňala základné náležitosti, ktoré jej vyplývajú z
ustanovení § 7 a § 8 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, t.j. nebola
vedená správne, úplne , preukázateľne a zrozumiteľne tak, aby poskytovala verný a pravdivý obraz o

skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovania. Daňový subjekt žalobca pri výkone daňovej kontroly
nepreukázal reálny nákup tovaru ( nepredložil žiaden relevantný dôkaz o nákupe tovaru ) a neodôvodnil
ani nevysvetlil opodstatnenosť odpočítanej dane z faktúry za tento tovar. Zamestnanci správcu dane
dospeli k záveru, že daňová povinnosť nevznikla ( konateľ žalobcu - G. H. E.. obchodoval „ sám so
sebou“, zmluvy uzatváral „sám so sebou“, platil „ sám sebe“, tovar prekladal obyčajne on osobne ). Zo

samotnej existencie faktúr, na ktorých platiteľ uvedie daň ako dodávateľ, automaticky nevzniká nárok
na odpočítanie dane. Platiteľ je povinný preukázať, že k dodaniu tovaru prišlo relevantnými dôkazmi,
čo žalobca neurobil. Žiaden dôkaz nepredložil. Správca dane neuznal žalobcom uplatnené odpočítanie
dane v sume 29.925,00 eur, pretože daňová povinnosť dodávateľovi deklarovaného tovaru nevznikla a
tým nevzniklo ani právo na odpočítanie dane platiteľom - žalobcom.

Správca dane ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobie august 2010 žalobca uviedol DPH na riadku 04
podaného daňového priznania v sume 3.893,48 eur z faktúry č. VD-190810 vyhotovenej dňa 19.08.2010
pre odberateľa - NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o. za dodanie guľatiny smrek v množstve 188
m3. Žalobcovi vznikla v zmysle ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH povinnosť platiť daň z titulu
vyhotovenia faktúry a uvedenia dane na faktúre, preto daň uvedenú platiteľom v riadku 04 daňového

priznania za august 2010 v sume 3.893,48 eur zamestnanci správcu dane žalobcovi ponechali v
daňovom priznaní.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 14.12.2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane na základe daňovej
kontroly. Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie nákupov už uvedenej komodity

( tokajské víno samorodné suché od dodávateľa JOMADO s.r.o. v množstve 20 000,00 litrov a 5
000,00 litrov, v sume 149.940,00 eur a 37.485,00 eur. Žalovaný konštatoval, že splnenie podmienok
pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. preukazuje
daňovýsubjekt,t.j.platiteľdanezpridanejhodnoty.Ťažiskodôkaznéhobremenavdaňovomkonaníjena
daňovom subjekte. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľným obchodom

medzi ním a dodávateľským subjektom JOMADO s.r.o. a to napriek tomu, že tento dodávateľský subjekt
je so žalobcom personálne prepojený osobou G. H.. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil
dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávky komodity - tokajského vína samorodného suchého.

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorého ťažiskovým a vlastne jediným

dôkazom, na základe ktorého daňový úrad určil žalobcovi daňovú povinnosť, je totožnosť osoby jeho
spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plneniav kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby a z toho vyplývajúceho znevýhodnenia oproti
daňovému orgánu. Žalovaný konštatoval, že G. H. E.. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická osoba), ktoré medzi sebou ako platitelia dane z

pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia
skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k zisteniam, že p. G. H. E.. bol oprávnený
konaťzadodávateľskéakoajodberateľskéspoločnosti.Priuzatváranídodávateľskýchaodberateľských
zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou G. H. E.. vystupoval menovaný ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v

hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti a zmenil iba
vlastníka, t.j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených osobou G. H. E.. Menovaný
v týchto spoločnostiach vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Bol podľa jeho vlastného vyjadrenia v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole.

Žalovaný konštatoval, že daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových
subjektoch prepojených osobou G.Á. H., nepostupovali v rozpore s právnymi predpismi. Cieľom tohto
postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili tento stav ako to tvrdí
žalobca, ale žalobca sám tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností
prepojených jeho osobou) úmyselne vytvoril stav, pri ktorom znepriehľadnil toky tovarov, služieb,

služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou, mohli
poskytnúť informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im
prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov
taktopersonálneprepojenýchosobouG.H.E..vychádzalazpotrebypreukázaniareálnostiuskutočnenia
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých

bol p. G. H. E.. konateľom, prípadne kde vystupoval ako fyzická osoba. Snahou správcu dane
bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp.
kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností. Tento postup bol v súlade so
zásadou proporcionality, a preto tvrdenie žalobcu o nadmernom zaťažení súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov, ktoré sú prepojené personálne osobou konateľa, považuje

za neopodstatnenú. Dospieť k cieľu sledovanému daňovými orgánmi - zistiť oprávnenosť nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu daňovému subjektu zo štátneho rozpočtu bolo možné len súbežným
výkonom kontrolou v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou G.K. H. E.., ale
nie samostatnými a izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

Žalobca nebol počas daňovej kontroly zaťažovaný viac , ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon

daňovej kontroly. S konateľom žalobcu boli vykonané ústne pojednávania dňa 13.12.2010, 21.12.2010,
11.01.2011 a 01.02.2011 a boli mu zaslané výzvy zo dňa 07.12.2010, 26.01.2011, 21.02.2011 a
08.03.2011, pričom žalobca na výzvy nereagoval a nepredložil dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali
oprávnenosť uplatneného odpočítania dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že platiteľ dane pri uplatnení svojho nároku na odpočítanie dane musí

jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od
konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, to znamená, že je preukázaná existencia
obojstranného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom tovaru. Túto
skutočnosť nestačí preukázať iba predložením faktúry.

Žalovaný reagoval aj na odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods.6 zákona o

dani z pridanej hodnoty a na námietku, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne
dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne
dávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Správa dane
konštatoval, že podľa článku 203 Smernice Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento

článok je premietnutý aj do zákona o dani z pridanej hodnoty v ustanovení § 71 ods.6. V tomto prípade
žalobcovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomuplatiteľ bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods.6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.
Žalobca vystavil odberateľské faktúry, na ktorých bez toho, aby dodal fakturovaný tovar, uviedol daň
z pridanej hodnoty, tieto odovzdal odberateľom, ktorým umožnil uplatniť si odpočítanie dane z týchto

faktúr. Správca dane by teda v zmysle citovaného rozsudku mohol daňovým subjektom priznanú daň z
pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t.j.
do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým
by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie

dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu bolo dosahovanie zisku.
Spoločnosti personálne prepojené osobou G. H. E.. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru
(vystavením faktúry bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri
posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej
štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu (celková hodnota nákupu

prevyšovala hodnotu predaja).

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady k
daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane
na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca

spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených p. G. H.
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca
namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho
protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie
dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná

zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný
poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná p. K. M., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo,
ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej
konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou
stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu p. G. H..

Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár
a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992

Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,
v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť
žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa

žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. G. H. boli aj stovky
výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. G. H. ako osoby
nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto
skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo p. G. H. doručených 13 protokolov o výsledku daňovejkontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa
u subjektov personálne prepojených D.. G. H. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je

totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľnýchplnení.Výlučné konštatovanie,žedeklarovanézdaniteľnéobchodysauskutočňovalimedzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. D.. G. H. v súlade s článkom 2 ods.3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné

ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že D.. G. H. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred

bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže p. G. H. riadil
ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne

ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto
podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol,

že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom
predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že D.. G. H. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.

Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou D.. G. H. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti spoločnosti personálne prepojených D.. G. H., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu
sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody

neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril D.. G. H. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania

spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnústratu(spôsobenúnapr.podpisminadobudnutéhomajetku). Napokonžalobcavytýkalsprávcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.09.2012 navrhol žalobu zamietnuť. Konštatoval, že žalobca
v rámci kontroly nepredložil všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej

kontroly zo dňa 04.11.2010 ako aj v zmysle výziev na predloženie dokladov a podanie písomného
vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré boli obsahom už uvedených výziev. Na splnenie tejto povinnosti
mal v priebehu daňovej kontroly žalobca dostatočný časový priestor, pretože konateľ žalobcu G.
H. bol vzatý do väzby 01.03.2011 a väčšina výziev bola žalobcovi doručená pred týmto dátumom.
Napokon ani samotné vzatie G. H. do väzby nie je dôvodom, aby nemohol reagovať na výzvy kontrolnej

skupiny a podávať požadované vyjadrenia a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaných obchodov. Daňovéorgány nezodpovedajú za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu uzatvorených medzi
žalobcom a advokátskou kanceláriou Kolesár a partner, s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v
trestnom konaní. Tieto skutočnosti nemajú vplyv na plnenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich pre neho

zo zákona č. 222/2004 Z.z. a zákona č. 511/1992 Zb.

Žalovaný ako nedôvodnú hodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní
nerešpektoval ustanovenie § 30 ods.3 a § 408 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného
zodpovedalo ustanoveniu § 30 ods.3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa
vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní tak, ako tomu ukladá ustanovenie § 48 ods.6

citovaného zákona. Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru ako aj z rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 v nadväznosti na ust. §
51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., lebo nepreukázal, že zdaniteľné obchody zrealizovala
dodávateľskáspoločnosť,apretouplatnenéodpočítaniedanesprávcadaneneuznal.Vdaňovomkonaní
povinnosť dôkazného bremena spočíva priamo na žalobcovi podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. Teda výhradne žalobca je povinný preukázať vierohodnosť a správnosť povinných evidencií, resp.

skutočnostíovplyvňujúcichsprávneurčeniedane.Vzhľadomnavýsledkydokazovania satútopovinnosť
nepodarilo žalobcovi splniť, pretože preverovaním žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov boli
tieto správcom dane relevantne spochybnené.

Súdnazákladeust.§244anasl.O.s.p.,vkonanípodľa§247anasl.O.s.p.beznariadeniapojednávania
( za splnenia podmienok uvedených v § 25Of ods.2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného
a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z
nasledovných dôvodov.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 si žalobca
uplatnilodpočítaniedanevsume29.925,00eur.Právonaodpočítaniedanezpridanejhodnotysižalobca

uplatnil z dodávateľskej faktúry č. 190810/J vyhotovenej dňa 19.08.2010 od dodávateľa JOMADO s.r.o.,
za dodávku tokajského vína samorodného suchého v množstve 20 000,00 litrov, v sume 149.940,00 eur
a 5 000,00 litrov v sume 37.485,00 eur. Súčasne v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť
v sume 3.893,48 eur zo základu dane v sume 20.492,00 eur.

Výzvami zo dňa 07.12.2010, 26.01.2011, 21.02.2011 a 08.03.2011, ktoré boli doručené žalobcovi bol

tento vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a
podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal
žiadne vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odstavca 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre

zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,

ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty v zdaňovacom období august 2010 v sume 29.925,00 eur na základe dodávateľskej
faktúry od dodávateľa JOMADO s.r.o.. Takisto v súlade so zákonom správca dane ponechal daň z
pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal v daňovom priznaní ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je
žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom
priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskou

faktúrou a pokladničným dokladom (výdavkový a príjmový pokladničný doklad), pričom túto faktúru
ako aj pokladničný doklad vystavoval D.. G. H. E.., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľa -
obchodnej spoločnosti JOMADO s.r.o.. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že
posudzované plnenia a transakcie týkajúce sa komodity - tokajské víno samorodné suché nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo

štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených osobou D.. G. H. boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 bola začatá 23.11.2010. Vtedajší konateľ žalobcu D.. G. H.
E..bolvzatýdoväzbydňa01.03.2011.Dodňavzatiavtedajšiehokonateľažalobcudoväzbymalžalobca
dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov. Konateľ
žalobcu bol výzvami zo dňa 07.12.2010, 26.01.2011, 21.02.2011 a 08.03.2011, opakovane vyzývaný na

predloženie dôkazov a podanie vysvetlení sporných zdaniteľných obchodov. Na tieto výzvy kontrolného
orgánu realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval, preto možno súhlasiť s konštatovaním
žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol ukrátený na svojich právach uvedených
v ustanovení § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb..

Nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/

zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s
poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim
zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri,
s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo

nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným
daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normu verejného práva.

Kžalobnejnámietketýkajúcejsa nerešpektovaniaustanovenív§58zákonač.301/2005Z.z.vsúvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto
konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom

domovej prehliadky. Naviac z listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011 vyplýva, že kópie
zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému G. H. a jeho
obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi polície nemá
právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože terajšia konateľka
žalobcu žiadala o poskytnutie tejto informácie už po ukončení daňovej kontroly (daňová kontrola bola

ukončená dňom 06.12.2011).Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona č.
511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou

daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom
uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa
žalovanýpodrobnevyporiadalsjednotlivýmiodvolacíminámietkami.Žalovanývnapadnutomrozhodnutí
uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol G. H. E.., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V

dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom ( účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade

s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že G. H. E.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ žalobcu G.Á. H. E.. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa

vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky kukontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých

spoločníkom a konateľom bol G. H. E.. bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere
správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi

daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených osobou G. H. E.. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.
Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločnosti, v ktorých G.Š. H. E.. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto

bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v
ktorej je G. H. E.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie

tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným
výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou G. H. E.., ale nie
samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

G. H. E.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť

uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol D.. G. H. E.. Veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených osobou G. H. E.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že D.. G. H. E.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť G. H.

E.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenou faktúrou. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca

neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. G. H.
E.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania

daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetnýchplnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu G. H. E.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne

musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že D.. G. H. E.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď D.. G. H. E.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral
obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a

prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s
podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,
ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne D.. G. H. E..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou

činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou D.. H. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločností nevznikali režijné náklady.

Súd na základe vyššie uvedeného, pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého
stupňa sú v súlade so zákonom, žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.