Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/354/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217705
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
25C/387/2012-42 zo dňa 03. augusta 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,

ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 330,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe

jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -C. H., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 5331/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.10.2010,
po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 6 mesiacov) a to rozhodnutím o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k

vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v
ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125 Eur,
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou

vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačnéhosystému v sume 70,-Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-
Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na

súde. Výška tejto škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55 Eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide
o zbytočné prieťahy 660 Eur za rok :12 mesiacov v roku = 55 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie

porušenia jeho práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity,
ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových
práv. Nesprávnym úradným postupom boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných
rizík : -neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným, -k insolvencii povinného.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a

majetkovúškodu,ktorámubolaspôsobenávpriamejpríčinnejsúvislostisporušenímoznačenýchpráva
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym

rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/595/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 a 2 v
znení platnom v čase začatia konania, ako aj po 1.1.2013, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, § 19 ods.1,3 a
citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 v znení
platnom do a od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do a od 31.5.2010 a dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania

nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1, § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej
len OSP Zák. č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že si trovy konania nešpecifikoval a ani mu žiadne trovy konania
nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 13Er/595/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná

na súde dňa 16.07.2010. Exekučný súd dňa 12.10.2010 udelil exekútorovi poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd vyzval oprávneného na doplnenie žiadosti dňa 28.07.2010, oprávnený doplnil svoju
žiadosť dňa 06.09.2010. Oprávnený podal sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 30.08.2010.Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa spĺňal náležitosti podľa § 43 ods.1
OSP, nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu dňa 23.04.2012, návrh na súd podal pred

uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania tejto žiadosti dňa 28.09.2012, pričom ku dňu rozhodnutia súdu
prvého stupňa 6-mesačná zákonná lehota uplynula a odporca návrhu nevyhovel v rámci predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody. Uplatnený právny nárok nemal za premlčaný.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48

ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.
Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či je daný dôvod na
náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody
podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe. Súd mal za to,

že v zmysle výkladu § 44 ods.2 EP účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia lehota 15
dní v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Poukázal na to, že v danej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, preto exekučný súd bol oprávnený a povinný ex offo
skúmať existenciu a platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a nezáväznosť

tohto exekučného titulu. Za situácie, že súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie po 88 dňoch,
nemohol vzniknúť a nevznikol navrhovateľovi stav právnej neistoty.
Ďalej dôvodil tým, že jednak v konaní nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že došlo zo strany
odporcu k nesprávnemu úradnému postupu a že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o
existencii majetkovej škody, teda nepreukázal existenciu škody spočívajúcu v zmenšení jeho majetku

alebo v ušlom zisku. Navrhovateľom uvádzaná nešpecifikovaná škoda nebola v konaní preukázaná
a nepredstavuje na strane navrhovateľa škodu vzniknutú v dôsledku neprávneho úradného postupu
exekučného súdu. V konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Vzhľadom k tomu sa ďalej nezaoberal uplatnenou škodou. Mal za to,
že na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku nemajetkovej ujmy, keď zo strany odporcu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu. Ďalej uviedol, že znalecký posudok slúži na preskúmanie správnosti
preukázaných tvrdení účastníkov a s poukazom na vyššie uvedené dôvody návrh navrhovateľa na
doplnenie dokazovania zamietol ako nehospodárny.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič

nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo a že nesúhlasí s tým.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady

konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovopodané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,

keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné

oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a

spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je

vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za

škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,

je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávnehoúradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) na
rozdiel od súdu prvého stupňa mal odvolací súd v danej právnej veci za to, že lehota 15 dní od doručenia
žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie
exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom
zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie

exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu
obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal
zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie,
ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením
(exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval

jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia
exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité
odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že v konaní exekučného súdu v

posudzovanom exekučnom konaní sa jedná o nesprávny úradný postup potiaľ, pokiaľ exekučný súd
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 12.10.2010, pričom konanie začalo
dňa 20.05.2010, žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na exekučnom súde dňa 16.07.2010, teda
exekučný súd rozhodol - udelil poverenie na vykonanie exekúcie - po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty,
s omeškaním necelé tri mesiace, pričom v danom exekučnom konaní znenie § 44 ods.2 Exekučného

poriadku jednoznačne určovalo pre prípady udelenia poverenia zákonnú lehotu 15 dní. Odvolací súd sa
stotožňuje so súdom prvého stupňa potiaľ, pokiaľ mal za preukázané, že navrhovateľ v danej právnej
vecinepreukázalostanédvazákonnépredpokladyprevznikzodpovednostizaškodupodľatohtozákona
a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a nepreukázal, že medzi konaním vedúcim k vzniku škody
a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na preukázanie

splnenia zákonných podmienok znáša poškodený.
V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto
ostatných dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia navrhovateľa o vzniku škody vo výške 125 eur
predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za
účelové s poukazom na predmet činnosti navrhovateľa, za nepreukázané tvrdenia navrhovateľa, pričom
navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom exekučnom konaní nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní a
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa rozhodoval
spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Za daného skutkového stavu potom nie je daná príčinná súvislosť medzi

konanímexekučnéhosúduanavrhovateľomtvrdenouškodou.Navrhovateľtaktiežvkonanínepreukázal
svoje tvrdenie o vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z dôvodov ním uvedených a v tomto
smere poukazuje odvolací súd na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa ako
na svoje vlastné a opakovať ich nebude.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v

konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom

platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnostiveci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o udelení poverenia v čase vyššie uvedenom v danom exekučnom
konaní nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s
dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť na
tisícky obdobných vecí /podávaných navrhovateľom na postup exekučnému súdu/ i vzhľadom k jeho
možnostiam. Pokiaľ teda exekučný súd vydal rozhodnutie a udelil poverenie v danej exekučnej veci

po necelých troch mesiacoch, odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho sa nejedná o také konanie
exekučnéhosúdu,ktorébysadalokvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvedúceknavrhovateľomtvrdeným
(nepreukázaným) následkom, s poukazom i na činnosť exekučného súdu, ktorá prechádzala vydaniu
tohto rozhodnutia, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Neboli splnené ani ďalšie dva
zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou

na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno navrhovateľa. V danom prípade si
navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov.
Teda navrhovateľ nepreukázal pokiaľ sa jedná tvrdené zbytočné prieťahy, že zo strany exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ
podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie

v čase rozhodovania súdu už uplynula, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je premlčaný,
že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený
(a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len
týmto postupom), že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení
účastníkov konania, že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu
a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.