Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222055
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222055.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Pavla Lukáča a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 13C/670/2012-51 zo dňa 29. októbra 2013,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 13C/670/2012-51 zo dňa 29. októbra 2013

p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa návrhmi doručenými Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.9.2012 domáhal
vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že odporca je zodpovedný za škodu vzniknutú
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu z
dôvodu, že tento nerozhodol v zákonom určenej lehote o návrhoch oprávneného na zmenu exekútora

v exekučných konaniach vedených pre pohľadávky navrhovateľa, ktoré vznikli neplnením záväzku.
Súd prvého stupňa uznesením č.k. 13C/670/2012-23 z 06.08.2013 rozhodol o spojení vecí Okresného
súdu Komárno vedených pod sp.zn. 13C/670/2012, sp.zn. 13C/671/2012, sp.zn. 13C/734/2012 a sp.zn.
13C/861/2012 na spoločné konania, ktoré bude vedené pod sp.zn. 13C/670/2012.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že Okresnému súdu Nové Zámky
boli dňa 22.11.2010 v exekučnej veci sp. zn. 10Er/52/2004, dňa 25.05.2009 v exekučnej veci sp. zn.

14Er/35/2005, dňa 22.11.2010 v exekučnej veci sp. zn. 10Er/351/2003, dňa 25.05.2009 v exekučnej
veci sp. zn. 13Er/531/2005, doručené návrhy navrhovateľa, v procesnom postavení oprávneného, na
zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 EP. Všetky uvedené exekučné konania sa začali
doručením návrhu na vykonanie exekúcie pôvodnému súdnemu exekútorovi ešte pred 01.09.2005 (§
36 ods. 1, 2 EP). Preto s poukazom na § 238 ods. 1, 2 EP s účinnosťou od 01.09.2005, konania
začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Podľa § 44
ods. 6 EP v znení účinnom do 31.08.2005 Ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po

vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k
zastaveniu exekúcie. Teda uvedená právna úprava obsiahnutá v § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do31.08.2005 neurčovala lehotu, v ktorej je exekučný súd povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora. K určeniu lehoty na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora (30 dní
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora) došlo až s účinnosťou od 01.09.2005, pričom

táto zmenená úprava nedopadá na konania začaté pred 01.09.2005. Tieto konania sa s poukazom na
§ 238 ods. 1, 2 EP dokončia podľa práva platného do 31.08.2005. Úprava obsiahnutá v § 44 ods. 8
EP v znení účinnom od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konania začaté pred 01.12.2006, ako to vyplýva
z § 240 ods. 1, 2 EP.

Ďalej mal súd prvého stupňa za to, že navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie
svojho majetku. Určenie výšky požadovanej náhrady škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode.
Uviedol, že navrhovateľ ani v jednej z uvedených exekučných vecí nepreukázal existenciu žiadnej svojej
urgencie exekučného súdu. Pôvodní exekútori, po vydaní poverení exekučným súdom, vykonávaním
exekúcií nevymohli pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkom ako povinným a tieto nevymohol ani nový
- zmenený exekútor, keďže v uvedených exekučných veciach zatiaľ súdny exekútor JUDr. R. Krutý

nevrátil poverenia. Z oznámenia súdneho exekútora JUDr. R. Krutého vyplýva, že v exekučnej veci
sp. zn. 10Er/52/2004 súdny exekútor Dr. Ľ. Pekár vymohol od povinného P. X. časť pohľadávky, a
to dňa 18.08.2004 a 20.09.2004 sumy po 94,93 €, úhrnom sumu 189,86 eur. Keďže s poukazom na
§ 238 ods. 1, 2 EP právna úprava obsiahnutá v § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do 31.08.2005
neurčovala lehotu, v ktorej je exekučný súd povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu

súdneho exekútora, čas ktorý uplynul do rozhodnutia exekučného súdu o návrhoch na zmenu súdneho
exekútora nemohol v danom prípade nielenže vyvolať stav právnej neistoty žalobcu, ale nemohol byť
v danom prípade ani príčinou vzniku žalobcom tvrdenej paušálnej škody vo výške po 175,- eur v
každej z uvedených exekučných vecí. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že prípadný
nesprávny procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného
konania, ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. V exekučnej
veci sp. zn. 10Er/52/2004 súd rozhodol o zmene exekútora uznesením zo 17.06.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť až 15.12.2012 z dôvodu neznámeho pobytu povinného. V exekučnej veci sp. zn.
14Er/35/2005 súd rozhodol o zmene exekútora uznesením z 29.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

26.01.2011. V exekučnej veci sp. zn. 10Er/351/2003 súd rozhodol o zmene exekútora uznesením zo
17.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť až 18.05.2013 z dôvodu neznámeho pobytu povinného.
V exekučnej veci sp. zn. 13Er/531/2005 súd rozhodol o zmene exekútora uznesením z 12.05.2011,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.06.2011. Navrhovateľ nepochybne mal náklady na zamestnancov
spravujúcich pohľadávku odporcu voči jeho dlžníkom aj počas doby, ktorá uplynula od rozhodnutia

exekučného súdu o zmene exekútora do doby nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí. Tieto
náklady mal aj do doručenia návrhu na zmenu exekútora a bude ich mať až do uhradenia pohľadávky
povinným dlžníkom, resp. do jej odpísania. Obdobne mal navrhovateľ aj počas doručovania uvedených
uznesení povinným náklady na udržiavanie a správu informačného systému, pričom takéto náklady mal
aj v období od spísania návrhu na vykonanie exekúcie až do doručenia návrhu na zmenu súdneho

exekútora exekučnému súdu. Uvedené náklady navrhovateľ bude mať až do uhradenia pohľadávok
povinnými dlžníkmi, resp. do ich odpísania. Navyše, pôvodní exekútori mali zo zákona povinnosť
vykonávať začatú exekúciu až do doručenia rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik skutočnej škody

zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 175,- eur v každej zo spojených vecí
a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným, no nepreukázaným, nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne,
nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom

na uvedené súd prvého stupňa návrh navrhovateľ v časti náhrady materiálnej škody zamietol.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ v danom prípade nepreukázal tvrdené následky, keď
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť
preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol

dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu.

Súd prvého stupňa s poukazom na všetky uvedené závery a ich vzájomné súvislosti, konštatoval, že
navrhovateľovi nevznikol ani nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. aani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd
prvého stupňa preto nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a
rozsahom žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktorú Ministerstvu spravodlivosti SR, ako

ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil navrhovateľ dňa 30.05.2012 pod číslami 6231,
3081, 6232, 5704. Súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.

Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na

ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo

veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Súd prvého stupňa uznesením č.k. 13C/670/2012-23 z 06.08.2013 rozhodol o spojení vecí Okresného
súdu Komárno vedených pod sp.zn. 13C/670/2012, sp.zn. 13C/671/2012, sp.zn. 13C/734/2012 a

sp.zn. 13C/861/2012 na spoločné konania, ktoré bude vedené pod sp.zn. 13C/670/2012. Predmetom
tohto konania sú sumy, ktorých zaplatenie sa navrhovateľ domáhal z dôvodu náhrady škody a z
titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ návrhu na začatie konania
navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Nové Zámky v exekučných konaniach. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v

dôsledku toho, že exekučný súd nerozhodol o návrhoch na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za

činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré

bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako

čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola

škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto

zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom

škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/52/2004 vyplýva, že dňa
13.02.2004 súdny exekútor doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu
s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10.02.2004, notárskou zápisnicou ako exekučným titulom
a zmluvou o úvere. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd uznesením zo dňa 29.04.2004
žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 9CoE 76/04-22 zo dňa

30.06.2004 odvolaním navrhovateľa ako oprávneného napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Nové Zámky dňa 16.09.2004 vydal poverenie sp. zn.
10Er 52/04-26, číslo exekútorského spisu: EX 288/04, ktorým poveril súdneho exekútora Dr. Ľubomíra
Pekára vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu označeného v návrhu, pričom oprávneným je
navrhovateľ a povinným je X. X.. Navrhovateľ dňa 22.11.2010 doručil exekučnému súdu návrh na zmenu

exekútora vo veci EX 2882004, pričom navrhol vykonaním exekúcie poveriť Exekútorský úrad JUDr.
Rudolfa Krutého. K uvedenému návrhu nepripojil rovnopis exekučného titulu, ako to navrhovateľ tvrdí v
návrhu. Prípisom z 09.12.2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára, aby sa v
lehote 10 dní vyjadril, či súhlasí so zmenou a v prípade súhlasu, aby zaslal exekučný spis EX 288/2004.
Súdny exekútor Dr. Ľubomír Pekár dňa 19.05.2011 doručil exekučnému súdu súhlasné stanovisko k

návrhu na zmenu exekútora, pričom si súčasne vyčíslil trovy exekúcie. Exekučný súd uznesením zo
dňa 17.06.2011 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel s poukazom na § 238 ods. 1, 2 EP
podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do 31.08.2005. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
15.12.2012. Okresný súd Nové Zámky dňa 01.12.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr.
R. Krutého, ktorému dňa 10.12.2011 doručil aj exekučný spis.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/35/2005 vyplýva, že dňa
20.01.2005 súdny exekútor Mgr. Katarína Baňárová doručila Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o
udelenie poverenia spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10.01.2005, notárskou zápisnicou
ako exekučným titulom a zmluvou o úvere. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd uznesením

zo dňa 28.01.2005 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 25CoE
19/2005-18 zo dňa 03.03.2005 vrátil exekučný spis Okresnému súdu Nové Zámky ako predčasne
predložený a po jeho opätovnom predložení odvolaciemu súdu, Krajský súd v Nitre uznesením č.k.
25CoE 33/05-23 zo dňa 30.09.2005 odvolaním navrhovateľa ako oprávneného napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Nové Zámky dňa 29.12.2005

vydal poverenie sp. zn. 14Er 35/2005-32, číslo exekútorského spisu: EX 30/05, ktorým poveril súdneho
exekútora Mgr. Katarínu Baňárovú vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu označeného v
návrhu, pričom oprávneným je navrhovateľ a povinným je J. B.. Navrhovateľ dňa 25.05.2009 doručil
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora vo veci EX 30/2005, pričom navrhol vykonaním exekúciepoveriť Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. K uvedenému návrhu nepripojil rovnopis exekučného
titulu, ako to navrhovateľ tvrdí v návrhu. Prípisom zo dňa 27.10.2010 exekučný súd vyzval súdneho
exekútora Mgr. Katarínu Baňárovú, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k návrhu na zmenu, a aby v rovnakej

lehote zaslala exekučný spis EX 30/05. Súdny exekútor Mgr. Katarína Baňárová dňa 18.11.2010
doručila exekučnému súdu súhlasné stanovisko k návrhu na zmenu exekútora, pričom si súčasne
vyčíslila trovy exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 29.11.2010 návrhu oprávneného o zmenu
exekútoravyhovelspoukazomna§238ods.1,2EPpodľa§44ods.6EPvzneníúčinnomdo31.8.2005.
Uznesením zo dňa 27.1.2011 exekučný súd doplnil výrok uznesenia zo dňa 29.11.2010, keď vykonaním

exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. R. Krutého. Uvedený súdny exekútor prípisom z 03.10.2011
urobil oznámenie podľa § 30 EP.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/351/2003 vyplýva, že
dňa 22.07.2003 súdny exekútor Dr. Ľubomír Pekár doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o
udelenie poverenia spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 16.07.2003, platobným rozkazom

Okresného súdu Nové Zámky ako exekučným titulom. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd
dňa 05.08.2003 vydal poverenie sp. zn. 10Er 351/03-6, číslo exekútorského spisu: EX 2197/2003,
ktorým poveril súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu označeného v návrhu, pričom oprávneným je navrhovateľ a povinným je P. Q.. Navrhovateľ dňa
22.11.2010 doručil exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora vo veci EX 21972003, pričom navrhol

vykonaním exekúcie poveriť Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. K uvedenému návrhu nepripojil
rovnopis exekučného titulu, ako to tvrdí v návrhu. Prípisom zo 07.12.2010 exekučný súd vyzval súdneho
exekútora Dr. Ľubomíra Pekára, aby sa v lehote 10 dní vyjadril, či súhlasí so zmenou a v prípade
súhlasu, aby zaslal exekučný spis EX 2197/2003. Súdny exekútor Dr. Ľubomír Pekár dňa 19.05.2011
doručil exekučnému súdu súhlasné stanovisko k návrhu na zmenu exekútora, pričom si súčasne vyčíslil

trovy exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 17.06.2011 návrhu oprávneného o zmenu exekútora
vyhovel s poukazom na § 238 ods. 1, 2 EP podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do 31.08.2005.
Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.05.2013. Okresný súd Nové Zámky dňa 11.05.2012
vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. R. Krutého.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/531/2005 vyplýva, že dňa
20.05.2005 súdny exekútor Mgr. Katarína Baňarová doručila Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o
udelenie poverenia spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 03.05.2005, notárskou zápisnicou
ako exekučným titulom a zmluvou o úvere. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd dňa 31.05.2005
vydal poverenie sp. zn. 13Er 531/05-9, číslo exekútorského spisu: EX 351/05, ktorým poveril súdneho

exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu označeného v
návrhu, pričom oprávneným je navrhovateľ a povinným je A. A.. Navrhovateľ dňa 25.05.2009 doručil
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora vo veci EX 351/2005, pričom navrhol vykonaním exekúcie
poveriť Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého. K uvedenému návrhu nepripojil rovnopis exekučného
titulu, ako to tvrdí v návrhu. Prípisom zo 17.06.2009 exekučný súd zaslal súdnemu exekútorovi Mgr.

Kataríne Baňarovej návrh na zmenu exekútora s výzvou, aby si vyčíslila trovy exekúcie. Súdny exekútor
Mgr. Katarína Baňarová dňa 28.08.2009 doručila exekučnému súdu stanovisko k návrhu na zmenu
exekútora, pričom si súčasne vyčíslila trovy exekúcie za prijatie návrhu na vykonanie exekúcie a
vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia, za vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie a za
žiadostioposkytnutiesúčinnosti.Exekučnýsúd prípisomz12.05.2010súdnehoexekútoraMgr.Katarínu

Baňarovú požiadal o zaslanie exekučného spisu a časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej
činnosti. Dňa 25.05.2010 bol exekučnému súdu doručený originál exekučného spisu. Exekučný súd
uznesenímz12.05.2011návrhuoprávnenéhoozmenuexekútoravyhovelspoukazomna§238ods.1,2
EP podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do 31.08.2005. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
11.06.2011. Navrhovateľ prípisom doručeným exekučnému súdu dňa 01.06.2011 požiadal o opravu čísla

exekučného konania vo výroku uznesenia z 12.05.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 27.07.2011
opravil číslo exekučného konania uvedeného vo výroku uznesenia z 12.05.2011. Okresný súd Nové
Zámky dňa 28.07.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. R. Krutého.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd

o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa

doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.
Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd

určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera

aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen

zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §

205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonomje vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje

ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden

takýto dôvod nezistil.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

na vec aplikoval v správnom znení a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra

Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v

posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu
zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie podmienok nároku na škody v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď
podľa jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia
(rozpor exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka navrhovateľa
nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu, ktoré navrhovateľ bližšie v odvolaní
nenamietal, odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie
konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o
zmene súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetných exekučných
konaní) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola
zavedená do Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1

Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu §
44 neustanovuje inak preto platí prvá časť vety § 238 ods. 1, t.j. že konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konania
začali za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie

súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori
totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných
princípov zákazu retroaktivity.V predmetných exekučných konaniach preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutí o zmene
súdneho exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Exekučný súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho

súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na
vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom
na vyššie uvedené súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučné spisy, z ktorých údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ani vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu nemožno konštatovať ich
splnenie. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel vynaložiť

v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a komunikácia s
pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie
je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým ukončením
procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko
zmarenia účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného. Poukázal pritom
na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy

má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie
doktríny Ústavného súdu 663,88 eura za rok.

Niejemožnésúhlasiťanistvrdenímnavrhovateľaohľadomvznikuškodyanemajetkovejujmyvyčíslenej
v podanom návrhu, nakoľko navrhovateľ dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu
relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade
je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej

konkrétnej škody, ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať
konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla
vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená ani ďalšia z podmienok

zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené
sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdnych spisov nie sú známe ani skutočnosti,
že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu
kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Taktiež sa v
súdnych spisoch nenachádzajú ani urgencie od oprávneného. Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani

dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil
a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba
vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba
o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa. V občianskom
súdnom konaní platí koncentračná zásada, t.j. navrhovateľ mal všetky potrebné dôkazy uplatniť do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie vyhlásilo za skončené.
Navyšejepotrebnézdôrazniťajtúskutočnosť,žeaždorozhodnutiaexekučnéhosúduozmenesúdneho
exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktoréhonavrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po právoplatné

rozhodnutie exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti
uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a

preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.