Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 3, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/657/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899817
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2508899817.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: C. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. X, P., zastúpený advokátom: JUDr. Štefan Bugala, so sídlom Fándlyho 32,
Trnava, proti odporkyni: B. H., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X, P., toho času Z. XX, H., Talianska
republika, zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Mišíková, so sídlom Laurinská 2, Bratislava, o určenie, že
navrhovateľ je výlučným nájomcom bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne o zrušenie práva spoločného
nájmu bytu, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. 7C/37/2008-335 zo
dňa 1. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým odsekom výroku určil, že navrhovateľ je výlučným
nájomcom bytu č. XX, druhé poschodie, nachádzajúceho sa v P., na ulici R. X, pozostávajúceho z troch
izieb,kuchyneapríslušenstva.Druhýmodsekomvýrokusúdvzájomnýnávrhodporkynezamietol.Tretím
odsekom výroku navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s použitím ust. § 703 ods. 1, § 705 ods. 1, § 707 ods.
1, § 708, § 853 ods. 1, § 115 Občianskeho zákonníka a vecne argumentoval tým, že prvotne skúmal,
či má navrhovateľ naliehavý právny záujem na takomto určení a dospel k záveru, že u navrhovateľa

je daný naliehavý právny záujem na tomto určení, pretože sa domáha odkúpenia sporného bytu do
výlučnéhovlastníctva,pričomknemupotrebujebuďsúhlasodporkyne(vprípadeexistenciespoločnému
nájmu) alebo rozhodnutie súdu (o zrušení spoločného nájmu a určení výlučného nájomcu, alebo o
určení za výlučného nájomcu z dôvodu trvalého opustenia spoločnej domácnosti druhým z manželov). Z
vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v zmysle § 703 ods. 1 OZ vznikol k predmetnému bytu
spoločný nájom bytu manželmi, nakoľko za trvania manželstva, a to dňa 30.06.1992 sa stala odporkyňa
nájomcom predmetného bytu. Nesprávny preto je právny názor odporkyne, že nakoľko nájomná zmluva

bola podpísaná výlučne ňou, preto výlučnou nájomkyňou predmetného bytu sa stala ona a navrhovateľ
tento byt spolu s odporkyňou užíval len v postavení osoby žijúcej v spoločnej domácnosti s odporkyňou.
Účastníkom tak vzniklo právo spoločného nájmu bytu manželmi k bytu, ktorý je predmetom tohto
konania. Domácnosť vzniká splnením dvoch kumulatívnych podmienok, fyzické osoby najmenej dve,
inak počet nie je obmedzený, musia spolu trvale žiť a spoločne uhrádzať náklady na svoje potreby. Nie
je rozhodujúce ani to, či člen domácnosti je v nej prihlásený na prechodný alebo trvalý pobyt (toto má len
evidenčný charakter), ktorá nič nemení na úmysle žiť natrvalo v určitej spoločnej domácnosti, resp. tútotrvale opustiť. Nie je možné preto pri posudzovaní, či fyzické osoby žili v spoločnej domácnosti prihliadať
len na to, či spolu bývali, ale môže nastať situácia, že spoločná domácnosť ako spotrebné spoločenstvo
jevytvorená,ajkeďmanželiaznejakýchdôvodov,nebývajúspolu.Základnýmznakomzákonnéhopojmu

domácnosť je, že musí ísť o spotrebné spoločenstvo. Pojem „spoločná domácnosť“ v zmysle § 115
Občianskeho zákonníka súdy vykladajú tak, že spoločnú domácnosť vedú tí, ktorí spolu trvale žijú a
spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú objektívne
zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R 34/1982 v Zbierke súdnych rozhodnutí). Sporným

medzi účastníkmi konania bolo, či došlo alebo nedošlo k zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi
trvalým opustením spoločnej domácnosti odporkyňou. Znaky trvalého opustenia spoločnej domácnosti
má konanie, pri ktorom je daný úmysel zrušiť a neobnovovať spoločnú domácnosť. Záver o trvalom
opustení spoločnej domácnosti možno vyvodiť nielen z prípadného výslovného vyhlásenia nájomcu,
že natrvalo opúšťa spoločnú domácnosť, ale tiež z takého jeho konania, so zreteľom na ktoré možno
usudzovať,žesadospoločnejdomácnostinemienivrátiť.Môžepretoísťtakokonanieurobenévýslovne

ale aj konkludentne - spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o vôli nájomcu trvale opustiť spoločnú
domácnosť. V prípade, že nájomca opustí takto spoločnú domácnosť, zo zákona (ex lege) zaniká právo
spoločného nájmu bytu a zaniknuté právo nájomcu sa nemôže obnoviť. Pri trvalom opustení spoločnej
domácnosti je rozhodujúcou skutočnosťou to, že je pri ňom daný a zrealizovaný zámer manžela nebývať
spoločne s druhým manželom a nevykonávať v byte práva nájomcu. K trvalému opusteniu spoločnej

domácnosti môže dôjsť predovšetkým tým, že spoločnú domácnosť opúšťajúci manžel už pri svojom
odchode z domácnosti jasne nespochybniteľným a zrozumiteľným spôsobom dá najavo, že natrvalo
opúšťa spoločnú domácnosť. V takom prípade sa odchod zo spoločnej domácnosti časovo viac menej
kryje s trvalým opustením spoločnej domácnosti. Nemožno však vylúčiť aj iný spôsob trvalého opustenia
spoločnej domácnosti, kedy manžel, ktorý odišiel zo spoločnej domácnosti so zámerom a vôľou

vykonávať v budúcnosti práva nájomcu, až následne z určitého dôvodu a niekedy aj s dlhším časovým
odstupom, prípadne aj počas prebiehajúceho súdneho konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu
svoje pôvodné postoje a zámery prehodnotí a až dodatočne prijme a zrealizuje zámer opustiť natrvalo
spoločnúdomácnosť.Akrazdôjdektrvalémuopusteniuspoločnejdomácnosti,exlegezozákonazaniká
právo spoločného nájmu bytu manželmi. V danom prípade k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti

odporkyňou podľa názoru súdu so všetkými právnymi dôsledkami v zmysle § 707 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 708 Občianskeho zákonníka došlo, pričom súd k takémuto záveru dospel na
základe vykonaných dôkazov, keď samotná odporkyňa na pojednávaní dňa 05.05.2006 uviedla, že
manželstvo s jej terajším manželom uzavrela preto, aby si vyriešila svoju bytovú otázku, čo svedčí o jej
rozhodnutí riešiť svoju bytovú potrebu trvalým spôsobom mimo sporného bytu. Preukázanie prípadného

vyriešenia bytovej otázky odporkyne bolo úlohou súdu prvého stupňa (po zrušení rozsudku zo dňa
23.02.2005) tak, ako to uviedol odvolací súd (na č.l. 101). Odporkyňa súčasne po rozvode manželstva s
navrhovateľom uzatvorila dňa 07.04.2001 manželstvo s jej terajším manželom, čím podľa súdu vylúčila
možnosť tvoriť s navrhovateľom naďalej spoločnú domácnosť (ako spotrebné spoločenstvo), a tak
spoločne s ním uhrádzať náklady na ich potreby, náklady na domácnosť. Je logicky nepredstaviteľné,

aby odporkyňa ako znovu vydatá tvorila spoločnú domácnosť (ako trvalé a spotrebné spoločenstvo)
s bývalým manželom. Čo sa týka preukázania okolností, za ktorých odporkyňa odišla z bytu, tak bolo
nesporne preukázané, že prvotným dôvodom jej odchodu do Talianska v máji 1997 bola práca, na
čom sa zhodli účastníci konania a potvrdili to i svedecké výpovede. Tento (pracovný) zámer sa neskôr
podľa súdu však zmenil na zámer trvale opustiť spoločnú domácnosť, čo potvrdzuje obsah faxového

podania zaslaného navrhovateľovi dňa 03.10.1997, v ktorom odporkyňa uviedla, že sa už nedokáže
vrátiť, pretože by mala strach, že jej bude navrhovateľ vyčítať to, že si v Taliansku našla známosť,
vyjadrila v ňom svoje rozhodnutie zostať v Taliansku, oznámila navrhovateľovi, že nechce z domu nič,
svoj podiel necháva deťom a dáva prísľub, že domácnosť nebude rozoberať, chce, aby zostalo všetko
tak, ako bolo dovtedy; akoby zomrela. Odporkyňa v liste píše, že už sa nikdy nevráti. Tvrdenia odporkyne

opísanítohtolistupodveľkýmpsychickýmtlakomneboližiadnymspôsobomsúdupreukázané.Napokon
odporkyňa svojej dcére (svedkyni X. P.) v Taliansku oznámila, že sa domov nevráti, pričom v tomto čase
už bývala v domácnosti so svojím súčasným manželom. Svedecké výpovede jednoznačne nepotvrdili,
že by navrhovateľ bránil odporkyni sa do bytu vrátiť, preukázali len určitú mieru nezhôd medzi účastníkmi
konania, ktorá nebola preukázaná v takej miere, že by táto bola dôvodom nevrátenia sa do bytu.

Svedeckými výpoveďami neboli preukázané také nezhody medzi účastníkmi konania počas manželstva,
ktoré by boli dôvodom odchodu odporkyne zo spoločnej domácnosti, resp. dôvodom nevrátenia sa do
spoločnej domácnosti. K nezhodám medzi účastníkmi vo väčšej miere prišlo po rozhodnutí odporkyne
zostať v Taliansku a nevrátiť sa, no najmä po zistení a oznámení o novej známosti odporkyne sjej terajším manželom (čo nepriamo uviedla odporkyňa na pojednávaní dňa 04.05.2004, keď uviedla,
že sa navrhovateľ nevedel vyrovnať s tým, že ho opustila). Úmysel odporkyne vrátiť sa do spoločnej
domácnosti, resp. ju trvale neopustiť nepreukázal ani predložený výpis z účtu o zasielaní sumy 99,58

Eur (3.000,- Sk) so správou pre adresáta „výživné plus vreckové od mamy“ na účet navrhovateľa, lebo
ako už z poznámky vyplýva, jednalo sa o výživné pre X. F. (jej dcéru) spolu s vreckovým. Úmysel
odporkyne vrátiť sa do spoločnej domácnosti, resp. ju trvale neopustiť nepreukázala ani potvrdením
o tom, že jej invalidný dôchodok bol poukazovaný v hotovosti na adresu jej trvalého pobytu, uvedená
adresa: G. R. XX, P.. Čo sa týka žiadosti odporkyne na odkúpenie bytu do vlastníctva zo dňa 28.01.1997,

ako vyplýva z dátumu tejto žiadosti, táto bola vyhotovená ešte za trvania manželstva účastníkov ako i v
čase ešte pred odchodom odporkyne do Talianska, resp. jej zotrvaním v Taliansku. S trvalým opustením
spoločnej domácnosti sú z hľadiska zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi spojené tie isté
právne následky, ako v prípade smrti manžela, ktorý bol nájomcom bytu, teda priamo zo zákona zanikne
právo spoločného nájmu bytu manželmi. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že došlo k zániku
spoločného nájmu bytu, ktorý je predmetom tohto konania trvalým opustením spoločnej domácnosti

odporkyňou a keďže navrhovateľ preukázal aj naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby tak ako
bolo vyššie uvedené, súd preto návrhu navrhovateľa vyhovel a vzájomný návrhu odporkyne, ktorá sa
domáhala, aby súd zrušil právo spoločného nájmu bytu manželmi a určil, že výlučným nájomcom bytu je
odporkyňa, z tohto dôvodu (zániku práva spoločného nájmu bytu zo zákona) zamietol. O náhrade trov
konania súd rozhodol v zmysle citovaných zákonných ustanovení § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p.

tak, že navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom advokáta odvolanie odporkyňa, ktorým sa domáhala, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Podľa odvolateľa súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru a jeho rozhodnutie

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.). Odvolateľka poukázala
na to, že predmetná nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a výlučným nájomcom bola len
odporkyňa, zmluvu podpísala len ona, navrhovateľ byt užíval len v postavení osoby žijúcej v spoločnej
domácnosti. Odporkyňa už dňa 28.01.1997 podala žiadosť o odpredaj bytu do osobného vlastníctva,
čo logicky nemôže byť považované za prejav nezáujmu o predmetný byt. Dodatok k nájomnej zmluve,

ktorý uzavrel navrhovateľ dňa 05.12.2005, je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu absencie
zmluvného vzťahu s prenajímateľom. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Trnava, sp. zn. 13C/177/98 dňa 27.10.1998, príčinu rozvratu súd videl v nevere navrhovateľa,
v povahových a názorových nezhodách a odchodom odporkyne do Talianska za prácou. Navrhovateľ
poberal jej invalidný dôchodok, odporkyňa ho upozornila, že tieto finančné prostriedky majú byť použité

na nájomné za predmetný byt, čo sa realizovalo do mája 1999, kedy si zriadila účet, na ktorý jej
bol posielaný dôchodok. Od roku 1999 začala odporkyňa nad rámce určeného výživného 1.000,-
Sk posielať ešte sumu 2.000,- Sk, nakoľko v byte bývali spoločné deti a odporkyňa cítila povinnosť
postarať sa o platenie nájomného. Označenie „vreckové od mamy“ slúžilo výlučne na identifikáciu platby.
Odporkyňatýmdávalajasnenajavo,žeajkeďdočasnenebývavpredmetnombyte,prispievananáklady

spojené s jeho užívaním, nakoľko v budúcnosti sa chcela do bytu vrátiť. V žiadnom prípade neopustila
spoločnú domácnosť natrvalo a definitívne. Právoplatnosť rozsudku o rozvode nastala dňa 11.02.1999
a navrhovateľ podal svoj návrh dňa 16.03.1999, t.j. mesiac potom a potom ako sa dozvedel o žiadosti
odporkyne o odkúpenie bytu. Podvodné a účelové konanie navrhovateľa potvrdzuje aj to, že ohľadom
odkúpenia bytu, potom ako sa dozvedel, že bez dohody s odporkyňou nedôjde k jeho odkúpeniu,

oslovil advokáta so žiadosťou o vypracovanie dohody o vyporiadaní BSM, navrhovateľ žiadal vyplatiť
250.000,- Sk a ak by odporkyňa túto sumu nevyplatila, navrhovateľ bude pokračovať v súdnom konaní.
Odporkyňa uzavrela ďalšie manželstvo až v roku 2001, súd sa mal zaoberať v prvom rade stavom v čase
podania návrhu. Odporkyňa časom zistila, že je finančne nezávislá a nabrala odvahu ukončiť nefunkčný
vzťah s navrhovateľom, v snahe ukončiť tento vzťah mu poslala faxovú správu, že sa nevráti k nemu,

nie, že sa nevráti do predmetného bytu. Odporkyňa bola v tom čase pod psychickým tlakom, mala
síce prácu v zahraničí, ale nemala bydlisko a ani partnera. Odporkyňa v predchádzajúcich konaniach
uviedla, že raz pri jednej z bitiek chcela požiadať o pomoc políciu, ale poslali ju pre potvrdenie od lekára
a to neurobila, pretože vedela, že to nič nevyrieši. Súd sa nezaoberal charakterovými vlastnosťami
navrhovateľa,ktorýjenásilnejaagresívnejpovahy.Vdanomprípadespoločnádomácnosťsíceformálne

zanikla, ale spotrebné spoločenstvo naďalej pretrvávalo, pretože odporkyňa naďalej platila náklady na
spoločné bývanie.Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k odvolaniu odporkyne doručil prostredníctvom advokáta písomné
vyjadrenie, ktorým navrhol rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré nevyčíslil. Poukázal na to, že prvostupňový súd splnil úlohu

uloženúodvolacímsúdomvjehozrušujúcomuznesení,vykonalďalšiedokazovanievýsluchomsvedkov.
Súd zisťoval veľmi precízne skutkový stav, najmä otázku opustenia spoločnej domácnosti odporkyňou
a dospel k správnemu právnemu záveru, že boli naplnené všetky zákonné predpoklady tohto právneho
inštitútu. Svedkovia vyvrátili tvrdenie odporkyne, že opustila spoločnú domácnosť zo strachu pred
vyhrážaním navrhovateľa. Ani konštrukcia opustenia bývalého manžela, avšak nie bytu, nemôže obstáť,

pretože od počiatku jej odchodu do Talianska prejavovala prostredníctvom faxu a dcér, že do spoločnej
domácnosti sa už viac vrátiť nechce, čo potvrdila aj ďalším spôsobom jej života, a to etablovaním sa v
novom manželstve v Taliansku a v prípade pobytu na Slovensku zakúpením spoločného bytu s novým
manželom v L..

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné
na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože

v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom
na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom
odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumenty než tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvého

stupňa, ktorý sa s nimi podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal.

Z obsahu spisu bolo zistené, že zmluva o nájme bytu zo dňa 30.06.1992, ktorej predmetom bol byt č. XX
domu č. X na ulici R. v P., pozostávajúci z obytnej kuchyne, predsiene a troch izieb, komory, kúpeľne
a príslušenstva - pivnice č. XX a zásobárne č. XX, bola uzavretá medzi prenajímateľom označeným
ako Bytové hospodárstvo, štátny podnik Hlohovec a odporkyňou, ktorá bola v záhlaví zmluvy označená

ako nájomca a ktorá predmetnú zmluvu podpísala.

V liste zo dňa 03.10.1997, odoslanom prostredníctvom faxového zariadenia navrhovateľovi a dcéram
účastníkov,odporkyňaokreminéhouvádza,žesaužnedokáževrátiť,pretožebymalastrach,žejejbude
navrhovateľ vyčítať to, že si v Taliansku našla známosť. Vyjadruje svoje rozhodnutie zostať v Taliansku,
keďže jej svedomie káže zostať tam a znášať všetko, čo prinesie osud. Oznamuje, že nechce z domu

nič, svoj podiel necháva deťom a dáva prísľub, že domácnosť nebude rozoberať, chce, aby zostalo
všetko tak, ako bolo dovtedy; akoby zomrela. Odporkyňa v liste píše, že už sa nikdy nevráti.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 13C/177/1998-16 zo dňa 27.10.1998, ktorým
bolo rozvedené manželstvo účastníkov, vyplýva, že návrh na rozvod podala odporkyňa, navrhovateľ
s rozvodom súhlasil. Príčinu rozvratu manželstva videl súd pôvodne v nevere navrhovateľa, neskôr

v povahových a názorových nezhodách a nakoniec v definitívnom ukončení spolužitia a odchodom
odporkyne do Talianska. Manželstvo účastníkov bolo uzatvorené dňa 27.09.1975.Z úradného záznamu zo dňa 21.12.2001 spísaného na Bytovom hospodárstve Hlohovec, s.r.o. vyplýva,
že navrhovateľ sa dňa 21.12.2001 dostavil na oddelenie predaja bytov a žiadal o odkúpenie ním
obývaného bytu do svojho výlučného osobného vlastníctva, dôvodiac, že odporkyňa sa v byte od

roku 1997 trvale nezdržiava. Po preverení evidenčného listu bolo zistené, že prenajímateľ eviduje
navrhovateľa a odporkyňu ako spoločných nájomcov. S ohľadom na to prenajímateľ žiadal predložiť
prehlásenie odporkyne ako nájomcu, že trvale opustila spoločnú domácnosť, v opačnom prípade
je nutné, aby bol zánik spoločného nájmu bytu prenajímateľovi zdokladovaný dohodou o zániku
spoločného nájmu bytu, alebo súdnym rozhodnutím.

Z listu Bytového hospodárstva Hlohovec, s.r.o. zo dňa 06.11.2006 vyplýva, že odporkyňa požiadala o
odkúpeniepredmetnéhobytudoosobnéhovlastníctvadňa29.01.1997adňa04.02.1999bolaobyčajnou
zásielkou zaslaná ponuka na kúpu bytu. Inú žiadosť o odkúpenie bytu prenajímateľ ku dňu napísania
listu neevidoval.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditiosinequanonurčovacejžaloby.Ak
totižsúddospejekzáveru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkypreprípustnosťurčovacejžaloby,resp.

že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto
žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,

čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,

ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne
postavenie stalo neistým.

Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania
vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie

súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez

tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho

právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako tátoneistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená

úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) O.s.p.] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práv.
Určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) O.s.p.]. V prípade

možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu
žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu
počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia
právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p.,
však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže,

že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade
treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu
môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí

pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť,
že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých
právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu;

záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či
podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť
neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.
Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a
prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba

nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem navrhovateľa
na požadovanom určení, že je výlučným nájomcom predmetného bytu, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že
bez takéhoto určenia by sám nemohol požiadať o odkúpenie bytu do svojho vlastníctva, jeho právne

postavenie vo vzťahu k predmetnému bytu je neisté, pričom tento stav právnej neistoty je možné
odstrániť iba práve požadovaným určením, že je výlučným nájomcom bytu.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prvostupňový súd správne uzavrel, že na strane
navrhovateľa bol daný naliehavý právny záujem na určení, že je výlučným nájomcom predmetného bytu,
čo je základnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p..

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením prvostupňového súdu, ktorý ťažisko
svojejargumentáciezaložilnakonštatovanízánikunájmubytunastraneodporkynezdôvodujejtrvalého
opustenia spoločnej domácnosti, v zmysle § 708 a § 707 ods. 1 Obč. zákonníka, keď súd prvého
stupňa k tejto otázke vykonal veľmi podrobné a vyčerpávajúce dokazovanie, pričom sa dôsledne riadil
pokynmiodvolaciehosúduvjehopredchádzajúcomzrušujúcomuzneseníč.k.9Co/212/2006-174zodňa14.11.2006. Výsledky tohto dokazovania správne vyhodnotil a podrobne odôvodnil z toho vyplývajúce
závery.

Správne právne posúdenie prvostupňového súdu, ktoré v plnom rozsahu zdieľa aj odvolací súd, má

oporu aj v ustálenej rozhodovacej praxi. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2 Cdo 37/2003, podľa ktorého trvalým opustením spoločnej domácnosti v zmysle § 708 OZ
možno rozumieť konanie nájomcu bytu, ktoré je vedené s úmyslom spoločnú domácnosť zrušiť a už ju
neobnoviť. Za takéto konanie možno považovať výslovné vyhlásenie nájomcu, že spoločnú domácnosť
trvalo opúšťa a nehodlá sa vrátiť, ako aj situáciu, keď možno takúto vôľu nájomcu vyvodzovať z okolností

konkrétneho prípadu. Znak trvalosti má také opustenie spoločnej domácnosti, ktoré nie je časovo
obmedzené a ktoré treba považovať za konečné. Právnym následkom trvalého opustenia spoločnej
domácnosti nájomcom (do 1. januára 1992 užívateľom) bytu je prechod práva nájmu bytu (do 1. januára
1992 práva osobného užívania bytu) na osoby uvedené v ustanoveniach § 706 a § 707 (do 1. januára
1992 na osoby uvedené v ustanoveniach § 179 a § 180) a súčasne aj zánik práva nájmu bytu tohto
nájomcu (do 1. januára 1992 zánik práva osobného užívania bytu). Logickým predpokladom trvalého

opustenia spoločnej domácnosti je jej predchádzajúca existencia. Nemožno však bezvýhradne trvať
na tom, aby spoločná domácnosť trvala aj v okamihu, kedy nájomca fakticky byt opustil. Napríklad
v dôsledku rozpadu spolužitia (najčastejšie manželov) dochádza k zániku spoločnej domácnosti, do
totožného časového okamžiku však spravidla nespadá aj faktické opustenie bytu nájomcom.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 46/2008 s trvalým opustením spoločnej

domácnosti sú z hľadiska zániku práva spoločného nájmu bytu manželmi a tiež zmeny v nájomnom
právnom vzťahu spojené tie isté právne následky, ako v prípade smrti manžela, ktorý bol nájomcom
bytu (§ 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 708 Občianskeho zákonníka). Preto v
prípade trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným z manželov zanikne priamo zo zákona právo
spoločného nájmu bytu manželmi. V zmenenej podobe trvá nájomný právny vzťah ďalej, pretože

nájomcom po trvalom opustení spoločnej domácnosti jedným z manželov zostáva druhý manžel.
Nájomné práva a povinnosti, ktoré pôvodne mali nerozdielne obidvaja manželia, sa zmenia na práva
a povinnosti manžela, ktorý v byte zostal. Znaky trvalého opustenia spoločnej domácnosti má konanie,
pri ktorom je daný úmysel zrušiť a neobnovovať spoločnú domácnosť. Záver o trvalom opustení
spoločnej domácnosti možno vyvodiť nielen z prípadného výslovného vyhlásenia nájomcu, že natrvalo

opúšťa spoločnú domácnosť, ale tiež z takého jeho konania, so zreteľom na ktoré možno usudzovať,
že sa do spoločnej domácnosti nemieni vrátiť. Môže preto ísť tak o konania urobené výslovne, ako
aj konkludentne - spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o vôli nájomcu trvalo opustiť spoločnú
domácnosť. V prípade, že nájomca opustí takto spoločnú domácnosť, zo zákona (ex lege) zaniká
právo spoločného nájmu bytu a zaniknuté právo nájomcu sa nemôže obnoviť. Pri trvalom opustení

spoločnej domácnosti je rozhodujúcou skutočnosťou to, že je pri ňom daný a zrealizovaný zámer
manžela nebývať viac spoločne s druhým manželom a nevykonávať v byte práva nájomcu. K trvalému
opusteniu spoločnej domácnosti môže dôjsť predovšetkým tým, že spoločnú domácnosť opúšťajúci
manžel dá už pri svojom odchode domácnosti jasným, nespochybniteľným a zrozumiteľným spôsobom
najavo, že natrvalo opúšťa spoločnú domácnosť. V takom prípade sa odchod zo spoločnej domácnosti

časovo viac - menej kryje s trvalým opustením spoločnej domácnosti. Nemožno však vylúčiť aj iný
spôsob trvalého opustenia spoločnej domácnosti, kedy manžel, ktorý odišiel zo spoločnej domácnosti
so zámerom a vôľou vykonávať v budúcnosti práva nájomcu, až následne z určitého dôvodu a niekedy
aj s dlhším časovým odstupom (prípadne aj počas prebiehajúceho súdneho konania o zrušenie práva
spoločného nájmu bytu) svoje pôvodné postoje a zámery prehodnotí a až dodatočne prijme a zrealizuje

zámer opustiť natrvalo spoločnú domácnosť. V takom prípade sa odchod zo spoločnej domácnosti
a trvalé opustenie spoločnej domácnosti časovo nekryjú; právne následky konania smerujúceho k
trvalému opusteniu spoločnej domácnosti nastávajú vtedy v momente, keď manžel - nájomca svoju
vôľu opustiť natrvalo spoločnú domácnosť prejavil a realizoval. Nesprávny je preto názor, že otázku
trvalého opustenia spoločnej domácnosti treba riešiť len so zreteľom na okolnosti v čase bezprostredne

predchádzajúcom podaniu žaloby alebo v čase čo najbližšom k zániku manželstva.

Zo znenia ust. § 708 Obč. zákonníka jednoznačne vyplýva, že zánik nájmu bytu je viazaný na trvalé
opustenie spoločnej domácnosti, a nie na trvalé opustenie bytu. Je preto potrebné vychádzať z definície
spoločnej domácnosti v zmysle § 115 Obč. zákonníka, tak ako ju správne posúdil aj súd prvého stupňa,keď skonštatoval, že domácnosť vzniká splnením dvoch kumulatívnych podmienok, fyzické osoby
najmenej dve, inak počet nie je obmedzený, musia spolu trvale žiť a spoločne uhrádzať náklady na svoje
potreby. Nie je rozhodujúce ani to, či člen domácnosti je v nej prihlásený na prechodný alebo trvalý pobyt

(toto má len evidenčný charakter), čo nič nemení na úmysle žiť natrvalo v určitej spoločnej domácnosti,
resp. túto trvale opustiť. Nie je možné preto pri posudzovaní, či fyzické osoby žili v spoločnej domácnosti
prihliadať len na to, či spolu bývali, ale môže nastať situácia, že spoločná domácnosť ako spotrebné
spoločenstvo je vytvorená, aj keď manželia z nejakých dôvodov, nebývajú spolu. Základným znakom
zákonného pojmu domácnosť je, že musí ísť o spotrebné spoločenstvo. Pojem „spoločná domácnosť“

v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka súdy vykladajú tak, že spoločnú domácnosť vedú tí, ktorí spolu
trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Spolužitie sa považuje právom za trvalé,
ak sú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo trvale, nielen na
prechodnú dobu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R 34/1982 v Zbierke súdnych
rozhodnutí).

V danom prípade z výsluchu účastníkov konania, z výsluchu svedkov a z listinných dôkazov

obsiahnutých v spise jednoznačne a bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti vyplynulo, že po tom, ako
bolo manželstvo účastníkov konania v roku 1998 rozvedené a odporkyňa v roku 2001 uzavrela ďalšie
manželstvo v Taliansku, ktoré doposiaľ trvá, zanikla spoločná domácnosť tvorená s navrhovateľom a
došlo k založeniu novej spoločnej domácnosti so súčasným manželom odporkyne, s ktorým odporkyňa
naďalej žije v manželstve, pričom už z listu odporkyne zo dňa 03.10.1997 jednoznačne vyplýva, že

odporkyňa nemá záujem vrátiť sa na Slovensko a vyjadrila svoje rozhodnutie zostať žiť v Taliansku,
ktoré rozhodnutie bolo potvrdené aj uzavretím nového manželstva a skutočnosťou, že získala talianske
štátne občianstvo. Možno preto bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že zo strany odporkyne došlo k
trvalému opusteniu spoločnej domácnosti, ktorú tvorila s navrhovateľom v predmetnom byte.

Pokiaľ odvolateľka namietala, že k predmetnému bytu nevznikol spoločný nájom, nakoľko nájomnú

zmluvu dňa 30.06.1992 uzavrela len odporkyňa, tento jej názor je v priamom rozpore s ust. § 703 ods.
1 Obč. zákonníka, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa za trvania manželstva manželia
alebo jeden z nich (v danom prípade odporkyňa) stanú nájomcami bytu, vzniká spoločný nájom bytu
manželmi. Preto ak aj zmluvnou stranou nájomnej zmluvy zo dňa 30.06.1992 na strane nájomcu bola
iba odporkyňa, vzhľadom na trvajúce manželstvo s navrhovateľom, tento sa zo zákona stáva nájomcom

titulom spoločného nájmu bytu manželmi v zmysle ust. § 703 ods. 1 Obč. zákonníka.

Pokiaľ odvolateľka opakovane podrobne poukazovala na okolnosti spolužitia s navrhovateľom a
okolnosti jej rozhodnutia odísť pracovať a žiť do Talianska, ani tieto nemôžu nič zmeniť na vyššie
uvedenom závere, že v konaní bolo jednoznačne preukázané jej trvalé opustenie spoločnej domácnosti,
ktoré malo za následok zánik nájmu vo vzťahu k predmetnému bytu. Trvalosť opustenia spoločnej

domácnosti bola preukázaná tým, že odporkyňa odišla do Talianska pracovať, našla tu trvalú prácu,
trvalé bývanie, v roku 2001 v Taliansku aj uzavrela manželstvo, ktoré doposiaľ trvá, pričom s manželom
žijevspoločnejdomácnosti,získalatalianskeštátneobčianstvo,čovšetkovylučujezotrvanievspoločnej
domácnosti s navrhovateľom. Odporkyňa v konaní jednoznačne nepreukázala, že mala záujem o
zachovanie jej nájomného vzťahu k bytu, keď žiadosť o jeho odkúpenie podala ešte za trvania

manželstva v roku 1997, neboli preukázané jej platby titulom nájomného, ani iné konanie, z ktorého
by bolo možné vyvodiť jej záujem o predmetný byt. Zároveň nebolo v konaní preukázané, že by bola
odporkyňa donútená opustiť spoločnú domácnosť s navrhovateľom z dôvodu jeho správania.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa v celom rozsahu
vyhovel a vzájomný návrh odporkyne ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací

súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnej odporkyni. Navrhovateľ si náhradu
trov odvolacieho konania síce uplatnil, tieto však v lehote 3 pracovných dní nevyčíslil, preto mu odvolací

súd náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nepriznal.Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.