Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/53/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217446
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217446.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu

JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14.11.2013, č. k. 9C/344/2012-72, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek
1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, d/, i/, § 44
odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 6Er/334/2010

mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní bola žiadosť súdneho exekútora doručená súdu dňa
28.04.2010, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice č. k. 6Er/334/2010-20 zo dňa 20.10.2010
zamietnutá. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 9CoE/79/2010-43 zo dňa 31.01.2011 zastavil odvolacie
konanie z dôvodu späťvzatia odvolania oprávneného.
Návrhom sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia sumy 1.696,26 eura z titulu majetkovej
škody a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 339,26 eur, pretože exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s

účastníkmi konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
30.01.2011, t. j. s omeškaním viac ako 328 dní.
K námietke odporcu, že navrhovateľ podal návrh predčasne uviedol, že navrhovateľ sa na odporcu
obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal návrh na súd
skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď bol návrh podaný pred uplynutím 6
mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal

nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia
odporcu, a preto mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, a ani z tohto
dôvodu návrh nemožno považovať za predčasne podaný.Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo
v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup

a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.
Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej
lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle
§ 41 odsek 2 písmeno d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia

možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených, ako exekučného titulu. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a

dochádza podľa § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku. Dospel preto k názoru, že lehota 15 dní
sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V tomto
prípade bola žiadosť o udelenie poverenia súdu doručená 28.04.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti
20.10.2010, teda údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 169 dní (správne malo byť uvedené 328), je nepravdivý.

Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej

sťažnosti.
Ďalej v rámci vytýkaného nesprávneho úradného postupu v preskúmavaní práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, pričom
sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale to, či bol exekučný titul vydaný oprávneným

orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, že exekučným titulom má
byť rozhodnutie vydané orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto
rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce a
nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo
spotrebiteľského právneho vzťahu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu.
Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.
z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je

potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti ale stačí preukázať, že škoda je
výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa vyššie uvedeného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.
Uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že
práve pre nesprávny úradný postup došlo k výške škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť
preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne
dôkazy.

K znaleckému posudku vypracovaného JUDr. Miroslavom Slašťanom, PhD uviedol, že úlohou znalca
bola otázka právna, ktorú si však musí riešiť súd.
K námietke odporcu na premlčanie nároku uviedol, že nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný, nie je
premlčaný, pretože od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 28.04.2010 do uplatnenia si náhrady
škody priamo u odporcu dňa 25.09.2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujme sa

mohol navrhovateľ dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho
právnemu zástupcovi 29.10.2010. Nárok sa tak nepremlčal, lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na
predbežné prerokovanie nároku (25.09.2012), odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a
dňa 28.09.2012 bola podaná žaloba.Poukázal taktiež na to, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore
s ustanovením § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého OSP upravuje
postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Z množstva
exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky bolo súdu známe, že
navrhovateľ využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,
ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto

skúmať, to nerobili a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Uviedol, že je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha
ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi
klientmi už taký dôsledný nebol. Záverom dodal, že nepovažoval za potrebné z hľadiska doplnenia
dokazovania vyčkať na znalecký posudok, o ktorý požiadal navrhovateľ, nakoľko súd vec po skutkovej
a právnej stránke vyhodnotil.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.

412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej

poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
1.696,26 eur z titulu náhrady škody a sumy 339,25 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 6Er/334/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 328 dní a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť

istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/334/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. H. O. o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému B. D., o vymoženie 348 eur s
príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 22.10.2009, sp. zn. SR 15943/09. Uznesením Okresný súd Levice zo dňa
20.10.2010, č. k. 6Er/334/2010-20 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia po tom,
ako ho dňa 30.04.2010 a 03.06.2010 vyzval na doloženie zmluvy o úvere, ako i dňa 31.08.2010

na doloženie overenej fotokópie Dohody o vyplnení zmenky. Oprávnený založil do spisu sťažnosť a
podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010, ktorá bola
všeobecná a bola založená do viacerých exekučných spisov. Proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie
oprávneným, o ktorom odvolací súd uznesením zo dňa 31.01.2011 č. k. 9CoE/79/2011-43 rozhodol
tak, že odvolacie konanie zastavil, z dôvodu späťvzatia odvolania oprávneným. Exekučné konanie bolo

zastavené uznesením exekučného súdu zo dňa 26.09.2011, č. k. 6Er/334/2010-51, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 17.10.2011.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15

dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 328 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (28.04.2010), po
náležitom preskúmaní, prostredníctvom súdneho exekútora, vyzval oprávneného na doloženie zmluvy
o úvere a dohody o vyplnení zmenky (30.04.2010, 03.06.2010, 31.08.2010), aby mohol po doručení
podkladov následne vo veci rozhodnúť (20.10.2010). Hoci exekučný súd rozhodol po 175 dňoch od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 328 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti

danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania, ktoré
sa vo veci konalo 03.09.2013, právny zástupca navrhovateľa, zúčastnil. Toto pojednávanie bolo

odročené na 14.11.2013, ktorého sa však už nezúčastnil, ani svoju neúčasť neospravedlnil, hoci termín
pojednávania bral na vedomie dňa 03.09.2013. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené
skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na 175. deň od doručenia žiadosti,

preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej
neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie
bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003

Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.