Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/33/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217669
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217669.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 25. 11. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. júla
2013 č. k. 9C/30/2013-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej
škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 324,54 eur z dôvodu, že Okresný súd Levice ako
exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí
tejto žiadosti po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a s omeškaním viac ako 176 dní. Navrhovateľ
tvrdil, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mu vznikla majetková škoda v
sume 125,- eur, čo predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania
pohľadávky a taktiež mu vznikla i nemajetková ujma, ktorú vyčíslil na sumu 324,54 eur, čo odôvodnil

tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a uvedenú sumu
považuje za spravodlivú satisfakciu.
Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1, § 5 ods. 1,
3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, 3, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ust. § 41 ods. 1, 2, písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Levice pod sp.
zn. 9Er/446/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená súdu dňa 16. 07. 2010, pričom
súd súdneho exekútora vyzýval na zaslanie zmluvy o úvere a uznesením zo dňa 06. 10. 2010 č.
k. 9Er/446/2010-14 zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe
odvolania podaného oprávneným, teda navrhovateľom v predmetnej exekučnej veci, rozhodoval i
odvolacísúd,t.j.KrajskýsúdvNitre,ktorýuznesenímzodňa31.01.2011č.k.25CoE/8/2011-33zastavil

odvolacie konanie z dôvodu späťvzatia odvolania.

Podaný návrh navrhovateľa súd prvého stupňa nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená v apríli 2010 a navrhovateľ si uodporcu uplatnil predbežné prerokovanie na náhradu škody v apríli 2012. Návrhom zo dňa 21. 09.
2012 sa potom navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom
na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu, že k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nedošlo v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Bolo
vecou navrhovateľa, aby preukázal, či nedodržanie lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a
nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáhal a či sa vôbec na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa §
44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmeneadoplneníďalšíchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov.Zodpovednosťzaškoduspôsobenúpri
výkone verejnej moci je zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo
stranyoprávnenéhosubjektu(poškodeného)niejepotrebnépreukázaťzavinenievoformeúmyslu,resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu
(zodpovednosť za výsledok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou

je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup teda môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku
navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa

nezmenšil. Navrhovateľ uvádzal, že na preukázanie škody, ktorej sa domáhal, požiadal i o vypracovanie
znaleckého posudku, pričom návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom súd vyhodnotil
ako nehospodárny a zamietol ho. Tvrdená majetková škoda navrhovateľa nebola nijako preukázaná,
čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie svojho majetku. Určenie výšky
škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode a súd ani nevidel dôvod, aby sa výškou škody

zaoberal, nakoľko mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo a taktiež nedošlo ani k vzniku nemajetkovej
škody.

Z pripojeného exekučného spisu je zrejmé, že navrhovateľ predložil ako exekučný titul v exekučnom
konaní rozhodcovský rozsudok. Súd neskúmal, či v exekučnom konaní prišlo k prieťahu v konaní, ale

zisťoval iba to, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota, prípadne z akého dôvodu dodržaná nebola
a či sa vôbec táto lehota vzťahuje i na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora, či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Bol toho názoru, že lehota uvádzaná v
súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia, sa nevzťahuje na rozhodnutie súdu, ktorým
je zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má súd

právo preskúmať i bez návrhu účastníka, teda ex offo, materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
prípadne i nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov určuje súdu lehotu na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, ale
v prípade, ak je súd toho názoru, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia a žiadosť súdneho

exekútora je potrebné zamietnuť, na takéto jeho rozhodnutie neexistuje žiadna zákonná lehota. Súd
prvého stupňa zároveň uviedol, že vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od
zistenia nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré konštatuje v odôvodnení svojho rozsudku
a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme majetkovej ujmy.

Boltohonázoru,žezodpovednosťzaškoduznesprávnehoúradnéhopostupunezakladajúvadykonania
ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a ich právne posúdenie, ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie. I v prípade ak sa právny názoru súdu ukáže ako nesprávny,
nejde o nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonom stanovených podmienok môže ísť
o nezákonné rozhodnutie, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade, že bolo zrušené alebo

zmenené. Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník konania za nadbytočné alebo za
protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je

kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu. V
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov všeobecný súd nie je kompetentný preskúmavať iné súdnekonanie. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný
a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi nepriznal
náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že

ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní tvrdil, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou

nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že

zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §

201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 11.
07. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §

219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo
veci samej, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto

dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a
nemajetkovej ujmy v sume 324,54 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/446/2010.
Nemajetková ujma 324,54 eur podľa tvrdenia navrhovateľa má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu, pričom navrhovateľ tvrdil, že výpočet tejto sumy uskutočnilalikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v nečinnosti exekučného súdu s prihliadnutím
na doktrínu Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu

postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpi až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia
exekučného konania, t. j. 26. 05. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie
exekúcie), bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 na udelenie

poverenia pre súdneho exekútora platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
V prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že
lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15
dní. Odhliadnuc od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu
Levice vedenom pod sp. zn. 9Er/446/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia bola doručená súdu dňa 16. 07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 16. 10. 2009

v konaní pod sp. zn. SR 15923/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06. 10.
2010 č. k. 9Er/446/2010-14 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 06.
10. 2010, ktoré však následne v podaní zo dňa 19. 01. 2011 vzal späť a odvolací súd, t. j.
Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že uznesením zo dňa 31. 01. 2011 č. k. 25CoE/8/2011-33 odvolacie

konanie zastavil. Uznesenie exekučného súdu zo dňa 06. 10. 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia, tak nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 10. 2010. Následne
ďalším uznesením zo dňa 20. 01. 2012 č. k. 9Er/446/2010-42, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.
02. 2012, exekučný súd zastavil exekučné konanie v predmetnej veci. Zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov,

ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení, nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný
postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce,
že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora a následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani
vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/446/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na
majetkovúškodu,ktorúsinavrhovateľuplatnilvsume125,-eur.Prepriznanienáhradyškodyspôsobenej

nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v
prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné
bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 324,54 eur odvolací súd na doplnenie dôvodov
uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z
čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej
ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následného zastavenia exekučného

konania ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním podnikateľského
prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že nastane stav
predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod.Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/446/2010 bola doručená exekučnému

súdu dňa 16. 07. 2010 a následne exekučný súd v podaní zo dňa 13. 09. 2010 vyzval oprávneného
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, aby predložil fotokópiu zmenky, ktorá bola podkladom pre
vydanie exekučného titulu ako i dohodu o vyplnení zmenky uzavretú medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený v predmetnej exekučnej veci podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu
súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30. 08. 2010 a žiadané listiny súdu nepredložil. Po oboznámení sa s

obsahom predloženého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 16. 10. 2009, exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením
zo dňa 06. 10. 2010, teda podľa názoru odvolacieho súdu v primeranej lehote. Opätovne je však
potrebné zdôrazniť konštatovanie súdu prvého stupňa, že na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola zákonom stanovená žiadna
lehota, čo nepochybne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V predmetnej exekučnej
veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ
poukazoval.Naviacjepotrebnéuviesť,že cieľomprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajezmiernenie

nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III.
ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 06. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 16. 10. 2009, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 15923/09 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a X. V.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý by bol právne relevantným exekučným
titulom.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo

vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie

je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,

že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval i toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. K argumentu o
vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným

v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa neodôvodnil
nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s
exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn. 9Er/446/2010 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 176 dní sa nezakladá na pravde a k
takejto tvrdenej nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 26. 05. 2010
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 16. 07.
2010, pričom exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 06. 10. 2010, ktoré bolo súdnemu exekútorovi
doručené dňa 14. 10. 2010, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a
po veľmi dlhej dobe (vyzýval na predloženie osvedčenej fotokópie zmenky a dohody o vyplnení zmenky)

a nemohol byť a ani nebol nečinný 176 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Z predloženého exekučného spisu Okresného súdu Levice
vedeného pod sp. zn. 9Er/446/2010 vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po
veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 176 dní, ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľa v
podanom návrhu, nakoľko vykonával úkony (vyzýval na predloženie listín) smerujúce k tomu, aby mohol
o podanej žiadosti súdneho exekútora v súlade so zákonom rozhodnúť. Exekučný súd v prípade, ak

je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok, je oprávnený a povinný zároveň preskúmať
i podklady, ktoré vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.
Zároveň je potrebné uviesť, že vo vyššie označenom exekučnom spise sa nachádza jedno podanie
navrhovateľa zo dňa 30. 08. 2010 označené ako „sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu
súdu - prieťahy v konaní“ a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie navrhovateľa v podanom návrhu
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že za účelom posunu v exekučnom podaní urobil sedem podaní.

Naviac nie je zrejmé, akého konania by sa mohli týkať navrhovateľom označené podania, nakoľko štyri
podania mali byť urobené v čase pred začatím exekučného konania (t. j. do 26. 05. 2010) vedeného
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/446/2010 a ďalšie navrhovateľom označené podania zo dňa
23. 11. 2010 a 25. 05. 2011 sa v exekučnom spise nenachádzajú a navrhovateľ ani nepreukázal ich
doručenie súdu.

Záverom svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej lehote, čo znamená, že
nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri

rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybil
a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého
žalobca odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy
za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z
právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu žalobcovi žiadna škoda ani
nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.